;)
„Akoby moja voľakedajšia Bratislava starla spolu so mnou…“
10. novembra 2019
V Bratislave žije šesťdesiatpäť rokov a dejinám maďarskej inteligencie, ktorá sem prišla z vidieka, venoval celoživotné dielo. S Gyulom Dubom sme sa o niekdajšej i súčasnej Bratislave, ako aj o maďarskej literatúre, ktorá v nej prebýva, rozprávali v samotnom srdci mesta, v susedstve Reduty, v jeho byte na Medenej ulici.
Keď ste v roku 1954 prišli do Bratislavy, ako študent ste už mali prechodené iné veľké mesto – Košice. V čom bola Bratislava odlišná?
Keď som prvýkrát navštívil Bratislavu, bol som študentom tretieho ročníka košickej priemyslovky. Vyslali ma sem na dva týždne na školenie pionierskych vedúcich. Školenie prebiehalo v budove YMCA, tu sme boli ubytovaní, tu sme sa stravovali, počúvali prednášky a popoludní sme chodievali do mesta. Boli to organizované programy, z mesta som toho veľa nevidel. Spomínam si len na hotel Carlton, ktorý sme si pozreli. Školenie viedol László Dobos, on bol jediný, s kým som sa vtedy zoznámil. V tom čase sa už v Bratislave prebúdzal aký-taký literárny život. Je potrebné aj trikrát podčiarknuť, že naša povojnová literatúra sa začala odvíjať práve tu, v Bratislave. Tu sa stretli približne dva tucty mladých ľudí, ktorí pôsobili ako redaktori, študovali na univerzitách a popritom pracovali a bývali na internátoch. Občas sme sa stretli, aby sme sa porozprávali o literatúre, ktorá sa vtedy už rozbiehala – na veľmi amatérskej úrovni. Okrem diel klasickej maďarskej literatúry sme o literatúre nič nevedeli a neexistovala žiadna inštitúcia, ktorá by literatúru akýmkoľvek spôsobom inšpirovala. Jednoducho sme chceli písať. V Bratislave som začal študovať na Technickej univerzite, ale na moje šťastie som veľa čítal už aj v Košiciach. Celý život som rád čítal – aj doma, na dedine som prečítal všetko, čo sa mi dostalo do rúk – a veľmi ma uchvátil Karinthy. Inšpirovaný jeho dielom Takto píšete vy (Így írtok ti) som ešte v Košiciach napísal svoje prvé paródie. Zdá sa mi, že to bolo v roku 1953, keď pod názvom Új hajtások (Nové výhonky) vyšla antológia, ktorá sa mi veľmi páčila, pretože v Košiciach som poznal iba Karinthyho a maďarských klasikov. A táto antológia bola plná traktorov, jednotných roľníckych družstiev a podobných vecí, ktoré som parodizoval. Tieto paródie som potom zavesil na nástenku košickej priemyslovky, spolužiaci ich čítali a rehotali sa na nich. Mal som skvelého učiteľa – volal sa Putankó –, ktorý mi odporučil, aby som ich aj niekde publikoval. Poslal som ich do časopisu Fáklya, ktorý vydával Csemadok, a tu mi ich aj s veľkou pompou uverejnili – vysokoškolský pedagóg Andor Sas k nim napísal aj úvodnú poznámku, že niekde v Košiciach sa narodil humorista. Tak som prišiel do Bratislavy.
Čo v tom čase charakterizovalo Bratislavu?
Pre mesto bolo charakteristické, že tu ešte existovali naozajstné kaviarne zo „šťastných mierových čias“. Hlavným dejiskom našich stretnutí bola kaviareň Grand. A existovali aj maďarskí čašníci ako vystrihnutí z toho obdobia, ktorí sa nás ujali, akoby sme boli ich vnuci. Mojím čašníkom bol istý ujo Ambrus – ešte vždy si ho pamätám –, ktorý napriek svojmu pokročilému veku stále pracoval. Árpádovi Ozsvaldovi sa zasa ušla „mamička“ v osobe čašníčky Giziky. V kaviarni sa stretla dobre naladená a poriadne oneskorená spoločnosť: mladí vysokoškoláci, začínajúci redaktori a literáti. Druhá vec, ktorá bola pre toto mesto príznačná, že sme boli všetci mladí ľudia bez vlastného bytu, ktorí prišli do Bratislavy z vidieka, a tak sme zvyčajne bývali v podnájmoch. Ale podnájom sme potrebovali nielen my, ale aj pôvodní obyvatelia, keďže v tých časoch nebolo peňazí nazvyš. Ak ma pamäť neklame, v roku 1953 sa uskutočnila menová reforma – za 300 starých korún sme dostali jednu novú. A do tretice to boli staré vinárne. V tých časoch ešte v Bratislave existovali tzv. heurigre. Vinári svoje vína aj sami predávali a záujemcovia ich mohli navštíviť priamo doma. Existovali však aj vynikajúce vinárne. Dnes je už len jedna taká – viecha U sedliaka na Obchodnej ulici.
Medzi kľúčové témy vašej celoživotnej tvorby patria zápasy intelektuálov, ktorí sa presťahovali z vidieka do mesta, situácia na vidieku, úpadok sedliactva. Do akej miery prispelo bratislavské prostredie k ich literárnemu spracovaniu?
Zariadil to tak osud. Z rodnej obce som prvýkrát odišiel ako osemnásťročný, v Škodových závodoch v Dubnici nad Váhom som sa vyučil za strojníka, odtiaľ som išiel do Košíc. Pred mojím odchodom do Košíc som nepísal ani len denník, doma, v Hontianskej Vrbici, mi ani na um nezišlo venovať sa literatúre – okrem toho, že som čítal veľa rôznych kníh. V zime 1944 v povodí Hrona zastal front, preto sa u nás tri mesiace zdržiavala sovietska armáda, ktorá vyhádzala knihy zo školskej a obecnej knižnice. Tak som sa dostal napríklad k sedmohradským románom Miklósa Bánffyho a aj k dielam iných autorov. Otec mi kupoval knihy u holiča, ktorý k nám prišiel z Levíc. A tak sa literatúra vďaka čítaniu zahniezdila v mojom živote. Keď mi vyšli prvé literárne texty, zožali úspech aj v Bratislave. Samozrejme, našli sa i takí, ktorým sa nepáčili, veď poniektorí písali „traktoristicko-oráčsku“ lyriku z úprimného presvedčenia. A na to sa objavím ja so svojimi paródiami a urobím si zo všetkého posmech…
Nebolo vtedy takéto posmeškovanie nebezpečné?
Postupom času som si vďaka iným uvedomil, že to nebolo celkom bez rizika. Mal som však úspech, a to nielen v zmysle, že mi neskôr uverejnili všetky texty, spoločenskokritické humoresky, ale v časopise Új Ifjúság mi zverili aj rubriku Más szemmel (Inými očami). Začal som teda súbežne písať i redaktorovať, čo bolo absolútne osudové. Ja som hlboko a úprimne presvedčený o tom, že moju generáciu vytvarovali do konečnej podoby dejiny. Tie z nás sformovali inteligenciu. Išlo o moju generáciu a možno ešte o generáciu Árpáda Tőzséra – tie ďalšie sa už do niečoho narodili. To, že spisovateľ – aspoň v začiatkoch – premietne na papier sám seba, je už elementárna literárna téza alebo možno osudovosť. Takto sa vo mne zrodilo presvedčenie, že mojím spisovateľským osudom, poslaním – ak vôbec čosi také existuje – je otázka vzniku a vývoja maďarskej inteligencie na Slovensku. Vďaka tomu sa zrodili aj moje romány. A potom moje literárne aktivity zašli tak ďaleko, že som sa začal venovať aj osudom maďarskej menšiny. V roku 1957 sme chceli obnoviť mládežnícke hnutie Sarló (Kosák), čo už vzbudilo pozornosť istých orgánov (viete si predstaviť, akých). Nielenže nás sledovali… Ja som po piatom semestri zanechal štúdium, lebo som chcel byť spisovateľom. Chvíľu to fungovalo, zamestnal som sa ako rozhlasový reportér, ale na jeseň 1957, keď som chcel prestúpiť na filozofickú fakultu, mi prišiel povolávací rozkaz a dva roky som slúžil v ruzyňských kasárňach ako protilietadlový delostrelec. Toto sú tie existenčné skúsenosti, o ktorých vôbec dokážem písať. Po nich pokračoval môj bratislavský život. Fórum bol kultúrnou prílohou časopisu Hét, redakcia sídlila na Jesenského ulici a tu vznikol akýsi maďarský klub, ktorý navštevovali vysokoškoláci, tanečníci zo súboru Ifjú Szivek a ďalší intelektuáli. Časopis redigovali literáti Árpád Ozsvald, Tibor Bábi, István Gyurcsó, neskôr László Cselényi, Árpád Tőzsér, Lajos Zs. Nagy, Katalin Ordódy. Istý čas bol jeho šéfredaktorom Rezső Szabó, následne Ágoston Major. V Bratislave šesťdesiatych – sedemdesiatych rokov išlo o veľmi dôležitú maďarskú inštitúciu.
Aká bola v tom čase v Bratislave pozícia maďarského jazyka?
Mesto v tom čase charakterizovala dvojakosť. Na jednej strane sa práve vtedy najvýraznejšie prejavoval vplyv diktatúry, absolútna politická kontrola; ŠtB vedela o všetkom a ak to považovala za potrebné, kohokoľvek predvolala alebo nechala predviesť. Nič však nenasvedčovalo tomu, že by tu maďarské slovo nebolo doma. Bratislava vtedy citeľne a vo veľkej miere bola aj maďarským mestom. Ako starí obyvatelia vymierali a mladí sa orientovali aj iným smerom, začala táto tendencia postupne slabnúť. Kultúra bola na vzostupe: v sedemdesiatych rokoch vychádzalo v meste asi pätnásť maďarských novín a časopisov.
A koľko bolo v tom čase maďarských kníhkupectiev?
Maďarské kníhkupectvo sídlilo pod Michalskou bránou. Tieto inštitúcie zároveň slúžili ako miesta, kde sa združovala maďarská komunita. Jediný antikvariát sa nachádzal na Sedlárskej ulici; dnes je na jeho mieste predajňa zahraničnej tlače. Tu som sa stretával s Árpim Ozsvaldom, ktorý bol od začiatku veľkým zberateľom kníh a starožitností. V tom čase antikvariát ponúkal samé maďarské knihy a Árpi Ozsvald ma občas aj nahneval, lebo si vždy povyberal najlepšie tituly.
Bývali ste v Bratislave na mnohých miestach?
Minimálne na šiestich, ale možno ich bolo aj viac.
Ktoré z nich boli najpamätnejšie?
Jednou zo zaujímavých adries bola YMCA. V predošlom režime patril Socialistickému zväzu mládeže a žili tam aj otcovia rodín – napríklad László Dobos alebo Elemér Török. V suteréne bývali cestujúci politickí agitátori a medzi nimi som dostal miesto aj ja. Moji spolubývajúci sa neustále menili, keď som si večer líhal, obklopovali ma iné tváre ako na druhý deň ráno. Neskôr som býval aj u manželov-policajtov, ktorým chvíľu trvalo, kým si zvykli na moje neskoré príchody. V tom čase boli v meste veľmi dobré lokály, ja som chodieval do útulného a mierne zhýralého podniku La Paloma. Nemôžem povedať, že by sme žili vyslovene bohémskym životom, ale mali sme v sebe silnú túžbu po dobrodružstve.
Konali sa v meste verejné literárne podujatia, čítačky, knižné prezentácie?
Chodievali sem na hosťovačky členovia Jókaiho divadla v Komárne. Spočiatku sa iné kultúrne podujatia nekonali, ale postupne pribúdali divadelné predstavenia, vznikol súbor Ifjú Szivek, kde som aj ja spieval v zbore. Bolo citeľné, že tu sídlili všetky významné maďarské kultúrne inštitúcie, Csemadok, katedra maďarského jazyka a literatúry.
Aké miesto si podľa vás vydobyla Bratislava v maďarskej literatúre na Slovensku?
Práve Bratislava mi v nej chýba. Napríklad v poézii Árpáda Tőzséra nájdeme básne o Bratislave a nepriamo som o nej písal aj ja (a nespomínam to preto, aby som sa vychvaľoval) – napríklad v mojom dvojzväzkovom románe Álmodtak tengert (Vysnívali si more), ktorý má výrazne životopisný charakter. Je príbehom Bratislavy, nášho bratislavského intelektuálneho bytia. Podobný bratislavský príbeh som opísal aj vo svojej novele Valaki kopogott az ablakon (Niekto klopal na okno). Ide o príbeh nášho kolegu Jánosa Neumanna, staršieho bohémskeho novinára, ktorý býval v bratislavskej štvrti Vydrica a zažíval úžasné veci. Býval na jednom z dvorov, v drevenom domčeku, ktorý nazýval psia búda, a keď raz prišiel domov, našiel sedieť na posteli pekné mladé dievča. Priviedol ho sem jeden z jeho kamarátov, ale pohádali sa a dievča tam nechal. János Neumann bol chudý výrečný človiečik okolo šesťdesiatky. Dievčina uňho bývala týždeň, zakaždým odchádzala a vracala sa späť, a vždy, keď prichádzala, zaklopala na okno. Jedného dňa sa však už nevrátila, János Neumann ju hľadal po celom meste, ale márne – už uňho nikdy viac nezaklopala.
Bolo vaším vysloveným cieľom, aby ste do týchto textov zakomponovali aj mesto?
Napríklad môj román Az élet lehajló ága (Ohnutý konár života) akoby sa odohrával v tomto dome. Je to román o starnutí. Keď som ho písal, žila ešte aj moja manželka. Bola to rodená Prešporčanka, dcéra maďarských rodičov, ktorá mala vďaka matke aj rakúske korene. Celý dej románu sa odohráva v tomto byte a v jeho okolí. Ale aj v ďalších mojich knihách – napríklad v prvom románe Szabadesés (Voľný pád) – je zachytená atmosféra Bratislavy, ako som ju postupne spoznával. Ale knihu, v ktorej by sa písalo výhradne o Bratislave, som nespáchal.
Kedy bola podľa vás Bratislava za uplynulých šesťdesiatpäť rokov najkrajšia?
Okolo roku 1965, keď som si zakladal rodinu. Toto bol manželkin byt a tu sa začala – takpovediac – moja bratislavská meštianska existencia. Hoci nábytok tu už vymenili v päťdesiatych rokoch, staré zariadenie zmizlo. Nateraz sa už zo mňa stal do takej miery Bratislavčan, že keď prídem domov, už ma tam skoro nikto nepozná. Môj brat, ktorý je o dva roky mladší, žije s rodinou stále vo Vrbici.
Je niečo, čo sa v porovnaní s uplynulými desaťročiami v Bratislave zlepšilo?
Bratislava získava veľa tým, že je hlavným mestom samostatného štátu. Je to dobré aj pre mňa, lebo žijem v srdci mesta, ktoré je centrom diania. Teraz sa už len tak prechádzam po uliciach a sledujem to množstvo cudzincov, západných aj iných turistov, ale aj tých, ktorí sem prichádzajú zo zahraničia za prácou. Aj to prispieva k zaujímavému koloritu Bratislavy. Paláce v centre mesta (napríklad na Ventúrskej ulici) boli v päťdesiatych rokoch sociálnymi bytmi, v oknách sa podopierali lakťami tučné Rómky, ktoré tam mohli bývať. Dnes sú už tieto paláce zrekonštruované a z Bratislavy sa stalo veľmi zaujímavé, koncentrované európske mestečko. Akoby staré paláce opäť nadobudli pôvodnú funkciu. Mesto má svoju atmosféru – aspoň pre mňa určite –, ale môžu ju pocítiť aj tí, ktorí ho navštívia.
Aké sú vaše obľúbené miesta v Bratislave, kde trávite svoj čas?
Teraz je to už čoraz viac ulica. Rád si niekde sadnem a sledujem ľudí. Občas sa zastavím vo vieche U sedliaka, kvôli nostalgii, ale kaviarne už nestoja ani za zmienku. Mojím druhým obľúbeným miestom bola kaviareň Savoy na konci Štúrovej ulice, oproti Generálnej prokuratúre. Bola to klasická kaviareň so stĺpmi. V jej blízkosti sídlila redakcia časopisu Hét a ja som chodieval do Savoya písať. Dnes sa tam už nenachádza žiadna kaviareň. Ani do antikvariátov sa už neoplatí chodiť, lebo je tam obmedzený výber, ktorý nedopĺňajú. Akoby môj voľakedajší bratislavský svet starol spolu so mnou.
Zoltán Szalay
Foto: Braňo Bibel
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!