;)
Bratislava – kor-o-novačné mesto
22. februára 2021
Aká zvláštna irónia osudu, že v korunovačnom meste začala hrať hlavnú rolu korona (maď. korona = slov. koruna – pozn. prekl.), ktorá má na míle ďaleko od korunovačných slávností, kde na hlavu budúceho panovníka kládli (za nadšeného jasotu más) kráľovskú korunu, aby si po tomto štátoprávnom akte mohol aj jednoduchý ľud dožičiť aké-také svetské pôžitky: zbierať porozhadzované mince, opekať vola, užívať si otvorené výčapy… Každý sa mohol – primerane svojmu spoločenskému postaveniu – zabaviť na rytierskom turnaji, konských dostihoch, obdivovať ohňostroj alebo tráviť voľné chvíle na tanečnej zábave. Bez obecenstva nezostali ani jarmočníci-komedianti, hltači ohňa, kaukliari či potulní speváci, keďže ulice mesta zaplnili davy zvedavcov.
Nie tak ako dnes, keď sa v starobylých uliciach, na pompéznych námestiach Bratislavy len sporadicky mihne človiečik obdivujúci pamätihodnosti, hasiaci svoj smäd alebo hlad v reštauráciách, alebo sa len tak bezcieľne túlajúci po meste. Momentálne sa sem cudzinci príliš nehrnú a turistickú štafetu po nich neprebrali ani domáci – tých niekoľko uponáhľaných jedincov v uliciach zväčša nasleduje konkrétny cieľ a nezdržiava sa obzeraním palácov, kostolov a ďalších precízne či babrácky udržiavaných pamiatok dávnej minulosti. Masy sa teraz zhromažďujú inde, ľudia stoja v radoch pred testovacími miestnosťami. A pri tom čakaní sa môžu trebárs zamýšľať aj nad tým, čo pekné by im mohlo v tejto pochmúrnej nálade, zimnej šedi, v zajatí šálov a kapucní rozjasniť dušu, potešiť oko, k čomu by sa mohli aspoň virtuálne utiekať.
Aj moju myseľ v týchto dňoch často – a nielen pri vyčkávaní v rade, ale aj pri potulkách Bratislavou – zamestnáva otázka, aké zaujímavosti ukrýva toto mesto. Odpoveď je veľmi subjektívna, keďže každý považuje za zaujímavé a pozoruhodné čosi iné. Mne napadali tri umelecké diela, ktoré považujem za jedinečné – minimálne do tej miery, aby som im venoval niekoľko riadkov, a tým podnietil aj iných, aby ich vyhľadali a pokochali sa nimi.
Všetky tri diela sú spojené s 19. storočím a vo svojej dobe patrili ich autori k najznámejším umelcom. Vtedajší obyvatelia Prešporka, resp. zadávatelia objednávok na umelecké diela mali vysoké nároky a vedeli, že najväčšou zárukou ich spokojnosti je etablovaný umelec, ktorého zákazkou poveria.
V chronologickom slede najprv priblížim náhrobník, ktorý vytvoril Karol Alexy. Ten sa do dlhého zoznamu tvorcov bratislavských sôch zapísal mramorovou bustou baróna a národného mučeníka Jána Jeszenáka.
Náhrobník Jána Jeszenáka (záber zblízka).
Barón Ján Jeszenák de Királyfia bol v rodine IV. s týmto menom. Neskorší martýr boja za slobodu sa narodil 22. januára 1800 v Prešporku (dnešnej Bratislave), kde rodina vlastnila hneď dva paláce: jeden na Michalskej ulici, druhý na Hlavnom námestí. Na formovanie myšlienkového sveta tohto aristokrata, študujúceho v rodnom meste právo a potom zveľaďujúceho svoje panstvo, vplývala okrem skúseností z ciest aj korešpondencia s grófom Istvánom Széchenyim, ktorý zohral nezmazateľnú úlohu pri budovaní moderného Uhorska. Ján Jeszenák dospel v opozičného politika na zasadnutiach Nitrianskej stolice, resp. na reformných snemoch v Prešporku. Vďaka dobrým vzťahom s predsedom vlády grófom Lajosom Batthyányim, ktorý bol vodcom opozície hornej tabule uhorského snemu v rokoch 1839 – 1840 a neskôr ho postihol rovnako smutný osud, ako aj vďaka svojmu angažovanému opozičnému postoju sa stal v apríli 1848 hlavným županom Nitrianskej stolice a v septembri toho istého roka vládnym komisárom s plnou mocou. Ako zástupca legitímnej vlády krajiny, bojujúcej za slobodu, viedol na zverenom území úspešné odvetné útoky proti vonkajším silám, až kým nepriateľská presila nenadobudla likvidačné rozmery. Po zložení zbraní pri Világoši padol najprv do zajatia, potom sa dostal pred vojenský súd, ktorý ho odsúdil na trest smrti obesením. Rozsudok bol vykonaný 10. októbra 1849. Jeho pozostatky uložili do hrobky kalvínskeho kostola na Kalvínskom námestí v Pešti. Na identitu zosnulého odkazoval len rodový erb. Po zmiernení prejavov absolutizmu a následnom rakúsko-uhorskom vyrovnaní využila jeho vdova grófka Alojzia Forgách amnestiu a v roku 1867 nechala previezť telesné pozostatky do Prešporka, aby mohli byť uložené na večný odpočinok v rodinnej hrobke na evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne. Kým si však mohla dôstojne uctiť pamiatku svojho zosnulého manžela, ubehlo veľa času. Stalo sa tak až 10. októbra 1869, pri príležitosti dvadsiateho výročia jeho úmrtia. Náhrobok vytvoril Karol Alexy, ktorý sa narodil 8. februára 1816 v Poprade a po prerušení štúdií v Kežmarku odišiel ako dospievajúci mladík do Viedne, kde sa naňho usmialo šťastie a fortiele sochárskeho umenia si osvojoval na tunajšej Akadémii výtvarných umení aj pod vedením Josefa Kliebera. Vo Viedni úspešne predstavil zmenšenú verziu jazdeckej sochy kráľovnej Viktórie a tvoril aj stojace bronzové figúrky vojvodcov ríše. V roku 1844 zvečnil kráľa Mateja Korvína s úmyslom vytvoriť aj jeho pamätník. Sadrový odliatok sochy priviezol do Prešporka a predstavil ho v uhorskom sneme – priamo pred vínovočervenou drapériou, ktorá sa nachádzala za predsedníckou tribúnou. Veril, že jeho nápad sa stretne s podporou prítomných. Namiesto toho z celého projektu vzišli iba maloformátové bronzové exempláre odliate z predlohy. Alexy navštívil Prešporok aj pri príležitosti uhorského snemu v roku 1847, keď vytvoril bustu arcibiskupa Józsefa Lonovicsa. V čase, keď ho oslovila vdova po Jánovi Jeszenákovi, bol už Karol Alexy etablovaný sochár a na zákazke pracoval s plným nasadením.
Náhrobník Jána Jeszenáka (záber zblízka).
Zákazku Alexy zrejme uvítal, keďže sám sa zúčastnil boja za slobodu, za čo putoval do hradného väzenia. Keď sa vyslobodil zo zajateckého tábora v Könniggrätzi (Hradec Králové), začal pracovať na buste martýra a predsedu revolučnej vlády Lajosa Batthyányiho. Aj to však úrady považovali za trestný čin, sochu zabavili a Alexyho opäť odsúdili na viacmesačné väzenie. Jeho pocity to však neovplyvnilo a po prepustení vytvoril bustu Sándora Petőfiho. Mimochodom, išlo o vôbec prvú Petőfiho sochu. V tom čase zhotovil aj bustu Istvána Széchenyiho. Pred prenasledovaním nakoniec emigroval a na takmer desaťročie sa stal jeho domovom Londýn. Aj tam bol úspešný a svoje diela prezentoval na výstavách. Jeho súsošie Rafael a Fornarina, ktoré bolo vystavené v Krištáľovom paláci, vzbudilo pozornosť; okrem toho pracoval aj na veľkých zákazkách. Tvoril o. i. aj mramorové náhrobky či drobné plastiky v duchu romantizmu, aby po návrate do vlasti dostal objednávku na zhotovenie časti exteriérovej sochárskej výzdoby rozostavanej peštianskej Reduty. Medzi tancujúcimi ženskými postavami v životnej veľkosti, oblečenými v gréckom odeve, vyniká postava maďarskej dievčiny v sedliackych šatách a pastierskej čiapke. Vyzbrojený bohatými skúsenosťami a uznaniami sa mohol zasvätenou rukou pustiť do práce na náhrobníku Jána Jeszenáka. Na hlavnej doske z kararského mramoru, ktorá tvarom pripomína oltár, sa nachádza martýrova busta, spočívajúca na podstavci s erbom. Erb je čiastočne zakrytý, čím autor odkazuje na aktuálnu spoločensko-politickú situáciu v roku 1849, a nevidno, či je na nej koruna. Vedľa busty stojí génius vlastenectva, jednu ruku má položenú na prsiach a druhou kladie na martýrovu hlavu tŕňovú mučenícku korunu. Biely reliéf je orámovaný lešteným sivým mramorom z Terstu, ktorý je umiestnený na vnútornom múre mauzóleovej siene. Vrchnú časť rámu zdobí jednoduchý kríž na skalnej vyvýšenine, ktorý predstavuje odveký symbol viery. Na postamente sú čitateľné riadky Pála Gyulaiho: „Srdcom, slovom, skutkami verný bol domovu; S láskou a so cťou bránil jeho slobodu. Obete prinášal, trpel, nič nežiadal, keď sa biť nemohol, tak zaň svoj život dal.“
Rodinná hrobka Jeszenákovcov
Nemenej významná je aj rodinná hrobka (mauzóleum) Jeszenákovcov, ktorá patrí medzi najmonumentálnejšie stavby evanjelického cintorína pri Kozej bráne. Autorom projektu a zhotoviteľom stavby je prešporský rodák Ignác Feigler ml., jeden z významných predstaviteľov staviteľskej dynastie Feiglerovcov v druhej polovici 19. storočia. Na oblúkových poliach romantických arkádových krídel neoklasicistickej hrobky sú umiestnené náhrobné kamene zosnulých členov rodiny Jeszenákovcov.
*
Rovnako zaujímavé je aj ďalšie umelecké dielo, ku ktorému mám obzvlášť blízky vzťah. Je ním busta Floriána Rómera z dielne sochára Alojza Stróbla. V súčasnosti stojí v rohu nádvoria Starej radnice. Učenec, pedagóg, archeológ, historik, maliar a veľkovaradínsky kanonik Florián Rómer sa narodil 12. apríla 1815 v Prešporku nemeckým rodičom. Tí z neho chceli vychovať kňaza, preto ho počas štúdia na prešporskom gymnáziu poslali na výmenný pobyt do Trenčína a Taty, aby si tu osvojil slovenský a maďarský jazyk. Neskôr sa dostal do benediktínskeho kláštora v Bakonybéli, pôsobil v Pannonhalme a Tihanyi a v roku 1838 bol vysvätený za kňaza. O rok neskôr už vyučoval filológiu a prírodovedu na benediktínskom gymnáziu v Győri, kým sa v roku 1845 nestal riadnym profesorom Kráľovskej akadémie v Prešporku, kde až do vypuknutia revolúcie prednášal fyziku a prírodovedu. Zároveň pôsobil ako vychovávateľ arcivojvodu Jozefa Karola, syna palatína Jozefa. V roku 1848 – nadšený ideami revolúcie – „opustil kláštor a úspešnú kariéru na dvore“ a rozhodol sa narukovať. Spočiatku slúžil vlasti ako vojak-ženista, no postupne to dotiahol až na dôstojnícku hodnosť kapitán. Cisárske úrady ho za to „odmenili“ siedmimi rokmi väzenia.
Florián Rómer ako revolucionár. Zdroj: Galéria mesta Bratislavy
Na slobodu sa dostal po amnestii v roku 1854. Chvíľu bol ešte pod policajným dozorom, neskôr pôsobil ako vychovávateľ v šľachtických rodinách, kým v roku 1857 nezačal svoje pedagogické pôsobenie na benediktínskom gymnáziu v Győri. V roku 1859 založil v meste múzeum a vyvíjal rôznorodú vedeckú činnosť. V roku 1860 vyšlo jeho slávne dielo Bakoň (A Bakony), vďaka ktorému sa stal korešpondentom Uhorskej akadémie vied. Neskôr – už ako obyvateľ Pešti – pôsobil ako archivár tejto inštitúcie, medzitým vyučoval prírodovedu a viedol Hlavné kráľovské katolícke gymnázium v Pešti, prednášal archeológiu na univerzite ako súkromný učiteľ, mimoriadny univerzitný pedagóg a od roku 1868 ako riadny univerzitný profesor. Okrem pedagogickej práce odkrýval dávnu minulosť v knižniciach, archívoch a počas výskumu archeologických nálezísk. Výsledky svojich výskumov uverejňoval v časopisoch a knihách, vďaka čomu sa mu podarilo získať čestný titul „otec archeológie“. Zúčastňoval sa na archeologických a prírodovedeckých kongresoch doma i v zahraničí a pomáhal zakladať ďalšie múzeá. Síce „len“ sprostredkovane, ale s o to väčším nadšením sa pričinil aj o založenie Mestského múzea v Prešporku (dnes Múzeum mesta Bratislavy) v roku 1868, keď Prešporčanov (Könyöki, Justi, Rakovszky a ďalší) zanietene podporoval vo vedeckých kruhoch.
Fotografia Floriána Rómera. Zdroj: Múzeum mesta Bratislavy
Florián Rómer zanechal mimoriadne bohaté a hodnotné celoživotné dielo. Uznali to už jeho súčasníci a krátko po jeho smrti sa rozhodli uctiť si jeho pamiatku a pripomínať si jeho dielo aj v zhmotnenej podobe. Je prirodzené, že v tomto smere hral prím Prešporok ako Rómerovo rodisko, keďže už na verejnom mestskom zasadnutí v roku 1891 zaznel návrh, aby po Rómerovi pomenovali ulicu, na ktorej stál jeho rodný dom, a zvečnili jeho pamiatku „nápisom vytesaným do mramorovej tabule“. V napĺňaní tohto zámeru bola Prešporku dôstojným partnerom Uhorská archeologická a antropologická spoločnosť, ktorá vyhlásila zbierku na pamätník. Zozbierať potrebnú sumu bolo náročné, a kým sa v Prešporku podarilo odhaliť pamätník Floriána Rómera, uplynuli roky. Navyše si to vyžadovalo súčinnosť viacerých osôb. Okrem jednotlivcov prispelo sumou tisíc forintov aj mesto, ale aj tak ešte chýbala úctyhodná čiastka, ktorú sa napokon podarilo získať vďaka čestnému občanovi Prešporka grófovi Albertovi Apponyimu, ministrovi náboženstva a školstva. Vďaka ministerskej podpore a v neposlednom rade Alojzovi Stróblovi, ktorý sa podujal vytvoriť sochu bez nároku na honorár, sa v lete 1907 podarilo na Františkánskom námestí osadiť podstavec s bronzovou bustou Floriána Rómera. Slávnosť spojená s kladením vencov sa uskutočnila po otvorení valného zhromaždenia uhorských lekárov a prírodovedcov, ktoré sa konalo v Primaciálnom paláci.
Pamätník Floriána Rómera na Františkánskom námestí: Zdroj: Múzeum mesta Bratislavy
Zmenšená verzia bronzovej busty na pieskovcovom podstavci zdobila roky pracovňu primátora. Keď Alojza Stróbla požiadali o vytvorenie busty, patril už k uznávaným a vyhľadávaným sochárom. V tom čase mal za sebou sochy Liszta a Erkela na priečelí Maďarskej štátnej opery v Pešti, sochu Jánosa Aranya v záhrade Maďarského národného múzea, množstvo portrétnych sôch – ale ešte pred nimi vytvoril celý rad menších diel, sôch na verejných priestranstvách či pomníkov. Spomeňme aspoň niektoré z nich: studňa kráľa Mateja Korvína v Budíne, jazdecká socha sv. Štefana pred Rybárskou baštou, Semmelweisov pamätník a Jókaiho socha v Pešti, Széchenyiho pamätník v Segedíne či socha Naša matka, za ktorú získal Veľkú cenu na Svetovej výstave umenia v Paríži. Za polstoročie svojho tvorivého života patril medzi najvyhľadávanejších sochárov v Uhorsku. Podľa historika umenia Károlya Lyku „čo do počtu portrétnych sôch mu jeho kolegovia-sochári nesiahali ani po členky. Počas svojho dlhého života ich vytvoril minimálne 250… Túto bohatú úrodu možno zdôvodniť a pochopiť len za predpokladu, že vieme: každý deň, každá hodina Stróblovho života patrila umeniu. Pracoval nepretržite… Ako modeli mu stáli všetci členovia rodiny…, významné osobnosti z najvyšších spoločenských kruhov, cirkevní a politickí koryfeji, … rôzni predstavitelia života… Sochárske podobizne vznikali z veľmi rozmanitých dôvodov a pohnútok. Tvoril ich z priateľstva, z úcty, pre peniaze, na výmenu, zo záľuby…“ Vďaka peniazom z rôznych súťaží na tvorbu pamätníkov, honorárom z veľkých zákaziek i platu, ktorý dostával za majstrovské sochárske kurzy na Uhorskej kráľovskej škole kreslenia (dnes Maďarská univerzita výtvarných umení), si mohol dovoliť aj to, aby menšie diela tvoril bez nároku na odmenu. To bol aj prípad busty Floriána Rómera, ktorý Prešporok nič nestál. Ale pieskovcový podstavec, ktorý bol súčasťou dohody medzi mestom a umelcom, už vytesali miestni majstri na základe určenej predlohy. Sústredili sa na rôzne etapy Rómerovho života. Na tie najpamätnejšie odkazujú jednoduché reliéfy: vavrínový veniec a šabľa pripomínajú jeho úlohu v boji za slobodu v rokoch 1848/49, kým črpák s býčou hlavou ako jeden zo symbolických súčastí zlatého pokladu z Nagyszentmiklósu (Sânnicolau Mare) a konské lebky, zdobiace štyri rohy pieskovcového bloku, symbolizujú jeho aktivity v oblasti archeológie.
A hoci Stróbl, vedúci predstavitelia mesta, predseda Krajinského pamiatkového výboru a zároveň podpredseda Uhorskej archeologickej a antropologickej spoločnosti barón Július Forster, ako aj kňaz a vedec Tivadar Ortvay spoločne určili za miesto pre pamätník Františkánske námestie, ten zotrval na pôvodnom mieste len do roku 1998. Vtedy zodpovední zástupcovia mesta na odporúčanie svojich „múdrych“ poradcov rozhodli, že pamätník už nemusí stáť na verejnom priestranstve a strčili ho do jedného z rohov nádvoria Starej radnice. Sic transit gloria mundi.
Pamätník Floriána Rómera na nádvorí Starej radnice
Pri príležitosti osadenia pamätníka Stróbl navštívil aj Prešporok, ale s dnešným územím Slovenska ho spája najmä miesto narodenia, keďže na svet prišiel v roku 1856 na Frischfeueri (skujňovacia vyhňa) pri Kráľovej Lehote v Liptovskej stolici, kam sa jeho rodičia presťahovali v roku 1854 z Krakova. Jeho otcovi, ktorý pochádzal zo Sliezska, totiž ponúkol zamestnávateľ arcivojvoda Albert Habsburský miesto úradníka v novootvorenom železnom hámri. Na počesť ohňa, ktorý v hámri nepretržite horel, nazval neskôr Stróbl okolie rodného domu „Strážnym ohňom“, a po tom, ako sa stal bohatým mužom, ho odkúpil od štátu. Svoje staronové obydlie podrobil rozsiahlej rekonštrukcii, rozšíril ho o vežu v štýle sedmohradského hradu Vajdahunyad, budovu ozdobil reliéfmi a žil striedavo tu a vo svojom druhom domove, ktorým bol Morušový sad v Pešti. Rodina vlastnila „Strážny oheň“ do roku 1942. Kým sa však Stróbl dopracoval až sem, absolvoval elementárnu školu v Lehote a štyri gymnaziálne roky v Levoči, rok modelárskej praxe vo železiarňach v Třinci, potom nasledovala umeleckopriemyselná škola vo Viedni a Akadémia výtvarných umení (tiež vo Viedni), kde študoval u Kaspara von Zumbuscha. Od tej chvíle ho sprevádzal úspech až do konca života. Zo stoviek diel, ktoré vytvoril, nachádzame zopár aj na území dnešného Slovenska: okrem Rómerovej busty je to bronzová replika sochy Naša matka pred galériou v Liptovskom Mikuláši, v parku topoľčianskeho kaštieľa môžeme obdivovať tri z jeho početných zvieracích sôch, v parku za Mauzóleom Andrássyovcov v Krásnohorskom Podhradí nájdeme sochu obľúbeného jazvečíka Dionýza Andrássyho a jeho manželky Františky. Viaceré tunajšie mestá a obce (Prešov, Poltár, Komjatice) sa môžu pýšiť tým, že vlastnia jednu zo „štróblovských“ búst cisárovnej Sissi.
*
Do tretice spomeňme dielo trochu iného charakteru. V malebnej časti Bratislavy, na kopčeku medzi Hlbokou cestou a Sokolskou cestou, stojí nádherná budova, ktorá prezrádza, že ju navrhli v krajších časoch a s vycibrenejším vkusom než takzvané moderné stavby zo skla a ocele, odzrkadľujúce diametrálne odlišné estetické cítenie. A hoci okolie prešlo medzičasom výraznými zmenami, impozantnú budovu Mestského sirotinca Márie Ochrankyne (niekde sa uvádza pod názvom Sirotinec Máriina ochrana – pozn. prekl.), ktorú v čase otvorenia v roku 1900 tiež považovali za modernú, bolo vidieť už z diaľky. Tým, čo sa vydali na prechádzku a blížili sa k Horskému parku, obľúbenému výletnému miestu Prešporčanov (Bratislavčanov), sa otvoril výhľad na trojposchodovú budovu v historizujúcom neorománskom a neogotickom slohu, s prvkami severskej renesancie. Za fasádou, ktorá je od druhého poschodia obložená červenými neomietnutými tehlami, sa nachádzali obytné priestory pre 120 detí, triedy aj kaplnka. Budova bola druhým domovom sirotinca, ktorého otvorenie navrhol v roku 1830 Spolok na ochranu detí, založený grófkou Teréziou Brunswick. Prvé zariadenie poskytovalo domov deťom, ktoré osireli počas pandémie cholery. S účinnou podporou grófa Františka Zichyho, ktorý v čase epidémie pôsobil ako kráľovský komisár, ho dal vybudovať staviteľ Ignác Feigler na dnes už neexistujúcej Valónskej ulici. Od roku 1885 začali inštitúciu nazývať po jej vtedajšej patrónke belgickej princeznej Štefánii, manželke následníka rakúsko-uhorského trónu Rudolfa Habsbursko-Lotrinského. Charakter sirotinca, ktorý prijímal katolícke aj evanjelické siroty, sa koncom storočia zmenil. A keď sa zariadenie, ktoré sa medzičasom premenovalo na Sirotinec a výchovný ústav Márie Ochrankyne, dostalo v deväťdesiatych rokoch do pôsobnosti milosrdných sestier (paulínok) z rádu sv. Vincenta de Paul, nadobudlo katolícky ráz. Sirotinec a škola sídlili v budove do konca 2. svetovej vojny; od roku 1945 v nej zostala iba škola – spočiatku šesťročná ľudová, neskôr (v súlade so zmenami vo vzdelávacom systéme) osemročná stredná škola, deväťročná základná škola a v súčasnosti základná škola s komplexnou organizačnou štruktúrou.
Sirotinec Márie Ochrankyne na starej pohľadnici
Zmeny po roku 1945 boli spojené aj s výraznými stavebnými úpravami. Vonkajšia fasáda si, našťastie, zachovala pôvodnú podobu a do dnešného dňa nesie rukopis architekta Žigmunda Melczera. Interiér budovy však prispôsobili potrebám školy. Nepochybne najdrastickejším zásahom bolo zrušenie kaplnky, ktorá až do roku 1959 odolávala vonkajším vplyvom, ale v auguste 1959 ÚV KSS nariadil jej úplnú likvidáciu. Podľa zachovaných informácií bol počas celého procesu likvidácie kaplnky prítomný kňaz, ktorý tíšil plačúce ženy. Zariadenie kaplnky buď zničili, alebo previezli do Kostola Panny Márie Snežnej na bratislavskej Kalvárii. Tak sa sem dostala aj vyrezávaná krížová cesta z 19. storočia a socha Panny Márie Lasaletskej.
V bývalom sirotinci dnes funguje základná škola
Na sakrálny charakter budovy odkazovala mozaika nad hlavným vchodom, ktorá vznikla podľa predlohy jedného z najvýznamnejších dobových maliarov Károlya Lotza. Narodil sa v roku 1833 v Bad Homburgu maďarskej matke a nemeckému otcovi, ale tvorivé roky prežil v Budapešti a bol jedným z najvyhľadávanejších maliarov fresiek poslednej tretiny 19. storočia. Jeho nástenné maľby zdobia Maďarské národné múzeum, budapeštiansku Redutu, Maďarskú akadémiu vied, Maďarskú štátnu operu, Baziliku sv. Štefana aj Parlament. „Jeho nástenné maľby, olejomaľby, akvarely a štúdie nemajú konca a kraja,“ píše Lotzov monografista Ervin Ybl. Pre Prešporok to mohla byť veľká česť, že sa nad vstupný portál sirotinca dostala mozaika Panny Márie Ochrankyne, vytvorená podľa predlohy takého významného majstra.
Hlavný vchod s mozaikou
Panna Mária Ochrankyňa alebo Madonna della Misericordia je ikonografické označenie pre Pannu Máriu s naširoko roztvorenými rukami a plášťom, pod ktorým poskytuje ochranu tým, čo sa k nej utiekajú. S obľubou ju stvárňovali už umelci v 13. storočí v Taliansku a potom aj v celom západnom kresťanskom umení. Tento spôsob zobrazovania Panny Márie pretrval aj v neskoršom období – najmä v baroku, no ako ukazuje aj Lotzov príklad, výtvarní umelci sa k nemu vracali i potom. Panna Mária na bratislavskej mozaike stojí pred zlatým pozadím, ochraňujúco roztvára ruky aj plášť, hlavu jej ovenčuje svätožiara, oblečené má červené rúcho prekryté tyrkysovým plášťom, t. j. objavuje sa v podobe, akú od 16. storočia predpisovalo pápežské nariadenie. Prázdny priestor po oboch stranách vypĺňajú tri kľačiace, skrčené postavy chudobných detí, resp. mladých dospelých, prosiace o zľutovanie. Celý výjav je vkomponovaný do tympanónu (trojuholníkového štítu) nad romantizujúcim vstupným portálom. Na vodorovnej páske pri nohách Panny Márie je uvedený latinský nápis: „SUB TUUM PRAESIDUUM CONFULIMUS“ (Pod tvoju ochranu sa utiekame). Ide o úvodné slová jednej z najstarších piesní, resp. modlitieb o Matke Božej.
Mozaika zblízka
Kompozícia je vyvážená a symetrické rozmiestnenie hlavnej postavy a vedľajších postáv disponuje istou viazanosťou, ktorá zodpovedá stvárnenej náboženskej téme. Lotz bol zároveň aj „mimoriadne talentovaný umelec, ktorý udržiaval pri živote kult večnej krásy“ (Ybl), čo vyžaruje i z tohto sakrálneho diela. Aj v ňom možno postrehnúť maliarovu atitúdu, ktorá ho na sklonku života nasmerovala k zvečňovaniu ženského tela, krásnej tváre, v čom zohrával osobitú úlohu jeho blízky vzťah k nevlastnej dcére Kornélii Jakobey. Zachytil ju na vyše stovke obrazov: zvečnil ju ako Madonu, antickú bohyňu i zvodnú nahú bakchantku. S jej tvárou sa stretávame aj na mnohých nástenných maľbách, z ktorých na nás hľadí nielen v podobe alegorickej svetskej postavy, ale aj svätice – a výnimkou nie je ani mozaika v niekdajšom sirotinci Márie Ochrankyne. Máriina hlava mierne naklonená doboku, zasnený pohľad a jemne vyhrnutý nos vykazujú jednoznačnú podobnosť s Kornéliinými portrétmi. Ako spomínaný Lotzov monografista skonštatoval, išlo o veľmi plodného umelca, ktorého dielo bolo dôkladne spracované, ale bratislavská mozaika nepatrí medzi jeho príliš známe práce. My však môžeme byť právom hrdí na to, že jednu z pompéznych budov mesta, zaradenú medzi národné kultúrne pamiatky, zdobí dielo takého významného umelca.
Toľko na margo trojice jedinečných diel a ich autorov, ktoré som chcel na tomto mieste predstaviť. Azda moje riadky poslúžia ako inšpirácia. Veď záujemcovia o dejiny mesta môžu počas pandémie brázdiť ulice Bratislavy aj sami, objavovať a na vlastné oči obdivovať výsledky práce starých majstrov a aspoň na chvíľu zabúdať na každodenné problémy spôsobované číhajúcim vírusom.
István Hornyák
Preklad: Jitka Rožňová
Fotó: Jenő Görföl, Braňo Bibel
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!