;)
Bratislava na efekt alebo mesto ako fíling na podnose
10. marca 2014
Svetlo sveta uzrelo chvályhodné video – pomerne čerstvý reklamný materiál o Bratislave, ktorý (čo sa domáceho publika týka) si zrejme pozrel každý, kto chcel. Teraz je rad na turistoch, aby sa k nám začali pod vplyvom tohto audiovizuálneho zážitku húfne hrnúť a aby si sem podľa možnosti neodskakovali len na jeden deň z Viedne.
Po každom zhliadnutí filmárskeho dielka ma v mojom najhlbšom vnútri ovládne nevysvetliteľný pocit, zmocní sa ma zvláštne chvenie a na tele mi naskočia zimomriavky. Namierime si to z makrokozmu, zaujmeme pozíciu orla skalného, vznášajúceho sa v oblakoch, kamera sa pomaly, slávnostne posunie ďalej a pred nami sa rozprestrie panoráma mesta so strieborno-chrómovými stopami po Photoshope, s neprirodzene azúrovomodrým firmamentom… No možné je aj to, že sa všetko zdá byť idylické len vďaka dojímavo-podmanivej sprievodnej hudbe.
Na to, aby sme konečne pristáli na zemi a prešli sa po vlastných týmto „cool“ mestom, musí uplynúť dobrých štyridsať sekúnd – dovtedy hrajú prím hory, vežičky a veže, národná vlajka a niekoľko sovietskych vojakov. Akoby existovala len vtáčia a žabia perspektíva, akoby sme sa potajomky hanbili za to, že korunovačný chrám nie je žiaden Stephansdom a že modrý kostol je svojím rozmerom „len“ kaplnkou. Tak či onak – do filmového materiálu sa vprace aj niekoľko luxusných bytov v River Parku (ak sme doteraz nemali pocit, že režisér je v skutočnosti realitný maklér, tak v tomto okamihu v nás skrsne minimálne podozrenie), resp. celý komplex z dielne Ericka van Egeraata, ktorý sa pravdepodobne radí medzi najnevydarenejšie architektonické diela v Európe. Tvorcovia sa dokonca nerozpakovali zakomponovať do filmu ani interiér obrovského chrámu konzumu, skvost dunajského nábrežia (chvíľku sa pohrávam s myšlienkou, či sa napríklad Londýn pokúša prilákať turistov obchodným domom Westfield alebo Viedeň svojím Donauzentrom) – no čo už, podľa všetkého by sme mali byť hrdí (aj) na toto: na vyškerené siluety bronzových maškár, roztrúsené pod preskleným stropom (ktorý sa považuje prinajmenšom za architektonickú banalitu) a medzi sterilnými eskalátormi, ktoré majú za každú cenu navodzovať dojem verejného priestoru. O niekoľko záberov ďalej prichádza sekvencia, ktorej neskrývaným zámerom je ohúriť plážovou atmosférou, v rámci ktorej sa vyšportovaní mladíci oddávajú plážovému volejbalu a ako kulisy im verne slúžia ružové bannery – raz darmo, mimobratislavský divák už nemusí vedieť, že to všetko zaváňa alibizmom: firemný piesok a firemná ružová, pseudoverejný priestor a sezónne magio atrakcie, fungujúce so sponzorskou podporou. A aby prekvapení nebolo málo, v šote sa nájde miesto aj pre Danubianu – súkromný projekt, ktorý celoročne ponúka iba hodnotné výstavy a ktorý je tak blízko k centru Doborgazu (pardon, Bratislavy).
Aby sme si rozumeli – vznikol obstojný film, ktorý je výsledkom poctivej, dokonca veľmi profesionálnej práce, je (jemne povedané) lákavý, efektný, dynamický, rytmický, ukazuje a prezentuje prakticky všetko, čo sa dá vtesnať do necelých troch minút (ako ruský šalát: dali sme doň všetko, čo sme doma mali), hotová explózia podnetov a zážitkov, kultúry a zábavy do odpadnutia (ku koncu sa už človek nestačí čudovať, že v Bratislave sa už aj z kohútikov valí kultúra, kľučky si tu podávajú ľudoví tanečníci, filharmonici, koncertní umelci). V závere filmu navyše do Bratislavy zavíta zima a s ňou vianočné trhy (kým sekvenciu neukončí pompézny ohňostroj, no to už bude opäť leto). Povinné jazdy, kam sa len pozrieme: vizuálne pôsobivé prihrávky, oku lahodiace tuctové riešenia, ľahko recyklovateľné panely a dobre osvedčené šablóny (s neodmysliteľnými prvkami ako víno, nalievané do pohára, ktoré sa objavuje v každom podobnom videu – možno s výnimkou Plzne, kde hrá hlavnú úlohu pivo). Čo je viac než očividné: toto mesto je pekné, svieže a zrejme sa v ňom dá aj žiť, len z nejakých dôvodoch chce pôsobiť väčšie, krajšie, sterilnejšie, monumentálnejšie (a úchvatnejšie), než aké v skutočnosti je. Čo mi z celého filmu trochu chýba, je najmä originálnosť, intímnejší rozmer, trochu odvážnejšie (alebo, naopak, decentnejšie) riešenia, chuť riskovať, osobná dimenzia, jedinečná chuť, dve – tri originálne gestá, to, čomu Francúzi hovoria „je ne sais quoi“.
Aby bolo jasné, na čo myslím, pomôžem si iným príkladom, a to mojím obľúbencom z tejto kategórie: prezentačné video Osla. V duchu hesla „Menej je niekedy viac!“ sa ocitáme v ľudskejšie poňatom scenári, vizuálne „záblesky“ sprevádza len veľmi jemná hudba, žiadna pompéznosť, pátos či ohromujúce sekvencie, vtáčie perspektívy ani perspektívne deformácie… Naproti tomu je v ňom osobný príbeh, ktorý sotva minútový film dramaturgicky spája a drží pokope. Je ako ľahký vizuálny aperitív: dojmy štyroch ľudí, resp. dvoch mladých párov (ďalšia konotácia: nachádzame sa v tolerantnej, otvorenej a liberálnej krajine, pretože jeden z párov tvoria dvaja muži). Zážitok je vystavaný na niekoľkých drobných, prchavých momentoch, a tak v centre pozornosti nestoja paláce, bronz ani mramor, zmes robustných hokejistov, korčuliarov „na hrádzi“ ani obnažených diev, ale jednoduchá, premyslená etuda, spoločné zážitky štyroch ľudí. Celé to má príjemnejšiu atmosféru ako bratislavská prezentácia, je tu menej krikľavých efektov, nikde žiadna preplnenosť a zdeformovaná monumentálnosť (hoci vyše šesťstotisícová nórska metropola by tiež mala čo ukazovať: kráľovský palác na kopci, jazdeckú sochu odliatu do kovu, no tieto sa zvláštnym spôsobom do filmu nedostali). No dôležité veci predsa len áno: Munchov Výkrik, odborníkmi mimoriadne uznávaná opera (svetoznámy architektonický projekt firmy Snøhetta), no predovšetkým spoločné prechádzky a smiech – jednoducho radosť zo vzájomnej spoločnosti. A rovnako, ako sa v matematike považuje za najelegantnejšie riešenie zvyčajne také, ktoré je jednoduchšie, „čistejšie“ a k správnemu výsledku potrebuje čo najmenej krokov, aj v prípade nórskeho filmu si cením ľahkosť: to, že na rozdiel od bratislavského je schopný za takmer polovičný čas ponúknuť o meste sympatický a príjemný obraz.
Mimochodom, je jasné, o čo tu ide – je daný žáner s konkrétnymi pravidlami hry: vyčarovať mesto (produkt), atmosféru, ktoré sa budú dobre predávať a budú žiadané, no kým pri sledovaní bratislavskej prezentácie mám pocit, že vidím materiál pre reklamných maklérov, investičné skupiny a politické delegácie, pri filme o Osle mám tendenciu uveriť, že ho vytvorili presne pre mňa, pre flanöra, ktorý má hlboko do vrecka, stačí mu malá batožina a prichádza sem s neskrývanou túžbou prežiť víkend plný prekvapení a zážitkov.
m. cs.
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!