;)
Henrik Hubert – zabudnutá osobnosť prešporských dejín
4. júna 2023
Nie je ničím zvláštne, že mnohé významné osobnosti časom upadnú do zabudnutia. Tobôž v dejinách Bratislavy, ktorú v uplynulom storočí postihli mnohé politické a spoločenské zmeny. Po každej z nich nasledovala výmena elít, premenovanie ulíc a verejných priestranstiev, ako aj účelové vyzdvihovanie postáv, ktoré legitimizovali aktuálnu politickú reprezentáciu. Hľadanie zabudnutých, alebo vyslovene odstavených, Prešporákov a Prešporáčok nám môže pomôcť lepšie pochopiť rolu človeka v meniacom sa meste, sledovať „veľké dejiny“ optikou konkrétneho ľudského života. Teraz si poďme predstaviť Henrika Huberta, Prešporáka pars excellence, ktorý desaťročia, a nie svojou vinou, odpočíva ďaleko od svojho milovaného mesta…
31-ročný Henrik Hubert na titulnej strane novín Vendéglősök Lapja (20. 03. 1909) – graficky upravené
Čo dostal do vienka
Henrik Hubert sa narodil 12. októbra 1877 a krstený bol o šesť dní na to v Dóme Svätého Martina. Bol prvým dieťaťom Johanna Evangelistu Huberta (*1849, †1882) a Pavlíny, rod. Habermannovej (*1857, †1925). Jeho rodičia, resp. starí rodičia, patrili do obchodníckej meštianskej vrstvy s dobrým sociálnym a materiálnym zázemím. Krstný otec Jozef Hubert bol zase významným architektom (podieľal sa napr. na prestavbe Bojnického zámku, bol architektom Pisztoryho paláca v Bratislave), strýko Franz Hubert bol virilistom a členom bratislavského municipálneho výboru. Vlastnil stavebnú firmu na dnešnom Dostojevského rade a je staviteľom známych Hubertových domov, ktoré stáli na mieste dnešnej autobusovej stanice.
Aj Henrik Hubert budoval a tvoril, ale nie z tehál, kameňa či cementu ako jeho strýkovia. Osudom sa mu stalo víno. Keďže v roku 1882 prišiel o otca, vedenie najstaršej stredoeurópskej továrne na výrobu šumivého vína na Radlinského ulici prevzala jeho mama. Pomenovala ju na počesť svojho manžela Hubert J. E. a odvtedy táto značka nepretržite existuje. Ale nepredbiehajme. Pavlína si počínala skutočne nadmieru úspešne čo demonštrujú nielen ocenenia pre jej sekty z rôznych výstav a súťaží, ale aj skutočnosť, že spoločnosť bola jednou z najväčších a najznámejších v celom Uhorsku a distribuovala šumivé víno do celého sveta. Mladá vdova, vedomá si výhod, ktoré prinášalo kvalitné vzdelanie, predurčila svojmu jedinému synovi cestu, ktorú prijal a ktorá definovala jeho životnú dráhu.
Vyobrazenie továrne na Radlinského ulici. Dalo sa kúpiť aj v podobe pohľadnice.
Významný vinár a podnikateľ
Henrik Hubert odišiel študovať do Geisenheimu v Nemecku, kde navštevoval Kráľovskú vinohradnícku a ovocinársku školu. Tá bola v tom čase zrejme najlepším vzdelávacím ústavom pre vinohradníkov a vinárov na svete. Študentov učili poprední odborníci najnovšie poznatky z pivničného hospodárstva, fermentačnej fenológie či šľachtenia kvasiniek. Práve pôsobenie ušľachtilých kvasiniek je v procese výroby šumivého vína kľúčové čo znamená, že Henrik Hubert tu naozaj získal vedomosti, ktoré mohol naplno zužitkovať po návrate do domoviny. Po absolvovaní štúdia v Nemecku, Henrik absolvoval „stáže“ v Nemecku a vo Francúzsku, kde pracoval v najlepších svetových firmách na výrobu vín. Na sklonku 19. storočia sa vrátil do Bratislavy a vyzbrojený poznatkami a skúsenosťami sa etabloval nielen v mestskom, ale aj v celouhorskom (vinárskom) kontexte.
Na demonštráciu nám dobre poslúžia tieto príklady. V roku 1908 bol v uhorskom parlamente prijatý zákon o falšovaní vína a uvádzaní falšovaného vína na trh. Jedným z prostriedkov kontroly bolo zriadenie špeciálnych komisií zložených z odborníkov, ktorí vypracovávali posudky na vzorky podozrivých vín. Jedným z členov tejto komisie bol aj Henrik Hubert.
Bolo len prirodzené, že Henrik sa po návrate do vlasti stal matkiným spoločníkom vo vedení spoločnosti. Predpokladáme, že najmä jeho zásluhou vyšla v roku 1902 firemná brožúrka, v ktorej verejnosti modernou formou predstavil nielen priestory zachytené na fotografiách, ale tiež proces výroby šumivého vína, jeho náročnosť i exkluzivitu. Henrikovo pôsobenie na čele spoločnosti nedefinujú len odborné vedomosti a technologické napredovanie, ale aj zavádzanie moderných marketingových prvkov. Napríklad v roku 1921 vyhlásil verejnú honorovanú súťaž pre tvorbu firemného vizuálu. Takýto spôsob prezentácie sa používa aj dnes, čiže možno konštatovať, že Henrik Hubert predbehol svoju dobu.
Reklama spoločnosti v novinách Pressburger Zeitung (7. 09. 1913)
Čo je však v celom kontexte zrejme najdôležitejšie, spoločnosť Hubert J. E. úspešne existovala až do znárodnenia. Po vzniku Československa sa Henrik Hubert stal jediným vlastníkom podniku a dokázal to čo iní nezvládli. Ani slávni Palugyayovci nedokázali ustáť následky rozpadu monarchie a neskôr hospodárskej krízy. A bol to práve Henrik, ktorý na dražbe majetku vinárskej firmy Jakub Palugyay a synovia v roku 1939 ponúkol najvyššiu cenu a skúpil všetky fľaše a stojany na šumivé víno…
Prešporák
Henrik Hubert sa hlásil k maďarskej národnosti, no jeho identita bola naskrz prešporácka, takisto obaja jeho rodičia boli rodení Prešporáci. Vynikajúco ovládal nemčinu, ktorá azda bola aj jeho rodnou rečou (mimochodom jeho starý otec Johann Hubert pochádzal z Rakúska, z obce Bruck an der Leitha), hovoril samozrejme po maďarsky, po francúzsky a po slovensky. V roku 1899 sa stal členom meštianskeho kasína, najstaršieho mestského spolku na ktorého pôde vznikli už v prvej polovici 19. storočia viaceré významné projekty (napríklad konská železnica). V rokoch 1926 – 1936 bol dokonca jeho predsedom, pričom v tomto období už spolok samozrejme reprezentoval predovšetkým „starých uhorských Prešporákov“, čiže nemecky a maďarsky hovoriacu časť Bratislavy. Henrik sa tiež stal prezidentom Prvej bratislavskej sporiteľne, najstaršieho peňažného ústavu na území dnešného Slovenska.
Pohľad do expedičnej miestnosti spoločnosti. Zdroj: Firemná brožúrka (1902) uložená v Múzeu mesta Bratislavy
Henrik, ako kozmopolitný a inteligentný muž, rýchlo pochopil, že uhorský Prešporok je minulosťou a československá Bratislava naopak realitou. Nadviazal preto kontakty aj s novou československou politickou a podnikateľskou elitou. Stal sa napríklad členom Klubu slovenských automobilistov, v roku 1930 bol jedným z jeho podpredsedov. Šumivé víno sa už pilo nielen v kluboch a medzi smotánkou, avšak osobný kontakt s riaditeľmi pobočiek československých bánk, právnikmi či vedúcimi podnikov, mu určite pomohol lepšie predávať a dostať do povedomia značku a produkt, ktorý reprezentoval.
Je teda zjavné, že Henrik disponoval kontaktmi, ktoré mu pomohli udržať a zveľaďovať podnik a sám mohol kariérne napredovať. Svoje 50. narodeniny slávil v roku 1927 v hoteli Savoy (dnes časť hotela Carlton) za prítomnosti úradníkov Prvej bratislavskej sporiteľne, na ktorej čele stál, a svojich osobných priateľov, medzi ktorých patrili mnohí významní Bratislavčania. Jedným z nich bol aj Henry Prüger, majiteľ hotela, kde Henrik Hubert slávil svoje narodeniny.
Exlibris Henrika Huberta demonštruje jeho prešporskú identitu
Druhá svetová vojna a nútený odchod
Vznik autoritárskeho Slovenského štátu a strata južných území zrejme viedla starnúceho Henrika k vstupu do (Zjednotenej) Maďarskej strany na Slovensku (Szlovenszkói Magyar Párt) v roku 1939. Aj keď sa neuchádzal o žiadnu funkciu a ani sa nezúčastňoval zasadnutí strany, bola to predzvesť, že na konci vojny bude posudzovaný ako politicky angažovaný Maďar. Henrik sa tiež musel vysporiadať s rekviráciami vo firme od nemeckých vojakov, následne aj s rabovaním sovietskej armády. Na celý jeho majetok bola v júni 1945 uvalená národná správa, pretože nepreukázal, že by sa aktívne zúčastnil boja proti Nemecku alebo Maďarsku, ani závažne neprispel k tomu, aby bola znovu nadobudnutá sloboda Československej republiky a slovenského a českého národa.
Henrika Huberta tiež vyšetroval na základe udania ľudový súd, avšak po preukázaní, že bol odporcom fašistického režimu, že uschoval majetok Ferdinanda Steinera, ktorý bol židovskej národnosti, čím ho zachránil pred konfiškáciou a ďalšími „proti režimu namierenými“ skutkami, zastavili súdne stíhanie. Napriek tomu, on sám o všetok svoj majetok nakoniec prišiel. Po uchopení moci komunistami zhasla všetka nádej a v rámci akcie B ho ako „vykorisťovateľa a vydriducha“ v roku 1952 pripravili aj o strechu nad hlavou. Spoločne s manželkou Ilonou (pár bol bezdetný, brali sa v r. 1918), vtedy 75-ročného niekdajšieho váženého a cteného člena mestskej society, presídlili do kúpeľného mestečka Štós, neďaleko Košíc. Henrik tu dožil starobu v úplnej biede, pani Gabriela Stramová po desaťročiach spomínala na to, keď ako malé dievčatko manželom nosila maslo, vajíčka či mlieko. Že nemali čím kúriť a bola im zima…
Dom H. Huberta v Štóse, aktuálny stav. Foto: Pavel Bodnár
Odkaz však stále žije…
Henrik Hubert skonal v Štóse 20. novembra 1959 vo veku 82 rokov. Ďaleko od rodného mesta, ďaleko od Ondrejského cintorína, kde v rodinnej hrobke odpočívala celá jeho rodina. V roku 2016, spoločnosť Hubert J. E. zrenovovala miesto jeho posledného odpočinku v Štóse a starý drevený kríž nahradil dôstojný kamenný pomník. V spodnej časti pomníku je vyrytý nápis: „Odišiel, ale zanechal po sebe odkaz a tradície zakladateľov výroby šumivých vín na Slovensku. Česť jeho pamiatke.“
Náhrobník Henrika Huberta v Štóse. Foto: Pavel Bodnár
Tento nápis je skutočne trefný. Aj napriek tomu, že Henrik zomrel v chudobe a dlhé roky bol zabudnutý, vybudoval niečo čo presiahlo generácie, štátne zriadenia či režimy. Ako značka existuje Hubert kontinuálne od obdobia Rakúsko-uhorskej monarchie a je to najmä zásluha jeho a jeho matky Pavlíny. Ani socializmus na Huberta nesiahol, hoci výroba sa presťahovala z Bratislavy do Serede. Značka mala takú tradíciu, históriu a dobrú povesť medzi ľuďmi, že sa komunistickí pohlavári rozhodli ju zachovať. Skutočne nie je veľa značiek a ľudí, ktorí toto dokázali.
Henrik Hubert je však inšpiratívny aj v ďalších ohľadoch. Ako priekopník, inovatívny odborník, ako muž, ktorý dokázal spájať a akceptovať rôzne národnosti či vierovyznania (mimochodom, jeho otec bol rímsky katolík, mama a mladšia sestra angažované evanjeličky). Z archívnych dokumentov tiež vyplýva, že sa dokázal zastať a pomôcť človeku v núdzi. Bez prehnanej idealizácie, aj tieto aspekty jeho života je dôležité si pripomínať.
Štefan Hrivňák
Náš internetový magazín už 12 rokov prináša historky zo starého Prešporku, doplnené unikátnym obrazovým materiálom. Čitateľom ponúkame príbehy, ktoré by pravdepodobne inak zostali zabudnuté. Pripomíname tiež osobnosti nášho mesta, ktoré si už málokto pamätá.
Doba je ťažká a aby náš magazín ďalej prežil, spúšťame zbierku na platforme StartLab.
Pokiaľ nás radi čítate a máte tú možnosť, zvážte prosím podporu našej kampane. Za svoj príspevok, si môžete vybrať odmenu.
Ďakujeme!
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!