;)
Grösslingová 37. Bývam v dome, ktorý postavil môj dedo
25. októbra 2021
Grösslingová 37. Dom s modrou fasádou, ktorý viacerí poznáme podľa obchodných priestorov na prízemí: sídli tu hračkárstvo Pán Medvedík a obuvník s ručne šitými topánkami. Budova bola kolaudovaná v roku 1928, postavil ho architekt a staviteľ István Elefánty, ktorý sa podieľal aj na stavbe budovy Filozofickej fakulty UK. Jeho vnuk, pán Peter Ondrejkovič prežil celý život na tejto ulici.
Odkedy tu žijete?
Od narodenia, som ročník 1940. Výnimkou sú iba týždne, keď sa k Bratislave približoval front na začiatku roka 1945, vtedy nás odsunuli na Záhorie.
Váš dedo vtedy ešte žil?
Áno. Elefántyovci boli schudobnelí šľachtici, ktorí pochádzali z Horných Lefantoviec pri Nitre (pôvod priezviska z maďarského názvu obce – Felsőelefánt). Tam voľakedy niečo vlastnili, no presťahovali sa na Dolnú zem, do Ceglédu. István Elefánty, známy neskôr ako „építőmester“, teda architekt a staviteľ, študoval v Budapešti. Tu v Bratislave postavil niekoľko budov, napríklad jednu peknú vilu na Fándlyho ulici v maďarskom národnom štýle, tá stojí dodnes. Najvýznamnejšia z jeho prác je ale budova terajšieho sídla Filozofickej fakulty Univerzity Komenského na Gondovej ulici. Tesne pred prvou svetovou vojnou, keď ju postavili, v nej bolo riaditeľstvo rakúsko-uhorských vojsk. Po vojne však budova dostala dôležitú funkciu, stal asa sídlom ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska.
Čo sa stalo s Elefántym počas vojny?
Nemal ľahký život, bojoval na talianskom fronte pri Piave ako horský strelec, no zranil ho šrapnel, a potom sa už na front nevrátil. Vymenovali ho však za veliteľa tunajšieho zajateckého tábora. Medzi dvomi vojnami pokračoval vo svojej profesii, ale nehovoril dobre po slovensky, tak ho po druhej svetovej vojne chceli vyhostiť. Z petržalského tábora sa mu ešte podarilo ujsť, no dva roky na to zomrel.
V rodine ste hovorili akými jazykmi?
Po slovensky, po maďarsky a po nemecky.
Prešiel váš rodný dom od roku 1928, keď bol postavený, nejakými zmenami? V podkroví vidno zvláštny priestor, je to povala?
Treba povedať, že budova pôvodne mala byť o poschodie vyššia, no mestská rada s tým nesúhlasila. Podkrovie bolo využívané od začiatku ako sušiareň a práčovňa, bol tam aj kotol, povedali ste, kedy bude veľké pranie a potom sa tam zakúrilo a vyváralo. Neskôr sme tam dali urobiť podkrovný byt. Ostatné byty sú pôvodné.
Dom nebol ani zateplený?
Nie. Pôvodne sme kúrili svietiplynom, no keď sa to prestalo vyrábať, bolo treba vymeniť potrubia na nové pre zemný plyn. Bolo to nepríjemné, na zemný plyn už museli byť závity zvárané, lebo v potrubiach bol vyšší tlak. Museli sme si to zaplatiť, domová správa na to neprispela. Medzitým dom znárodnili, dostali sme ho späť až v rámci reštitúcií.
Pamätáte sa na časy, keď po Grösslingovej chodil trolejbus?
Pravdaže, vtedy ešte ulica nebola jednosmerná. Trolejbusy ešte nemali zatváracie dvere, vozilo sa aj na schodoch. Prvé trolejbusy prišli za čias vojnového slovenského štátu, od nemeckej firmy Siemens. Keďže sme boli v náručí Nemeckej ríše, Nemci urobili také gesto, že tu nechali Siemens vybudovať prvú trolejbusovú trať na Slovensku. Konečná zastávka bola pri Hlavnej stanici, obrátka až pri Redute. Mám ešte takú peknú spomienku na zasneženú ulicu, vtedy chodili aj sane s rolničkami. Koníky ťahali aj sane s poštou. A keď sa už na saniach nedalo, tak chodili modré poštové vozy. Takto sa roznášali listy a môžem vám povedať, že chodili niekedy rýchlejšie ako teraz.
Ako ste ako štvorročné dieťa vnímali vojnovú Bratislavu?
Mali sme napríklad rádio, to bola vtedy veľká vec, maličké rádio s baterkami, a stále to muselo byť zapnuté, lebo sme počúvali, či bude nálet alebo nie. Pamätám si, ako rozhlas hlásil nálety: Achtung achtung! Uwaga, uwaga! Figyelem, figyelem! Hlásili, že letky sa približujú k Bratislave. Keď boli pri Győri, tak už sirény hučali, a my sme utekali dole. Tam sme mali prichystané deky, a také veci, aby nám nebola zima počas náletov. Tu boli veľmi dobré kryty, niektoré domy nemali také dobré. Keď bol poplach, tak do nášho protileteckého krytu prišli aj z okolitých domov. A keď sem padla bomba, to si budem do konca života pamätať, vošiel taký veľký pán, na rukách mal pásku CPO, a veľkým hlasom tam zakričal: „Je tu niekto mŕtvy?!“
Tento dom teda dostal zásah.
Áno, mali sme to nešťastie, že neďaleko, na Klemensovej pri Jakubovom námestí, kde je teraz riaditeľstvo železníc, bolo veliteľstvo nemeckých vojsk. Bombardovali to, bombardovali, ale ani raz netrafili. Nás však po zásahu museli evakuovať. Slovenská armáda sem pristavila vozy ťahané koňmi, otriasli sme veci od toho skla, ako sa len dalo, naložili, a vysťahovali nás na Záhorie. Tam boli dohody s nejakými gazdami. Ja som vtedy mal 4-5 rokov.
Tie spomínané kryty sa potom zamurovali?
Nie, sú v nich sklady.
Dokedy ste museli ostať na Záhorí?
Tam sme počkali príchod frontu, kým prišla sovietska armáda maršala Malinovského. Boli to zväčša poprepúšťaní väzni. Potom došla celá armáda, aj s takými kotlami, v ktorých varili, a previezli nás sem späť. Tu sa ale nedalo bývať. Sklo nebolo, mali sme nejaké koberce, tak tie sa pribíjali na okná, zima bola, veď bol február, to si ešte tak matne pamätám. Bolo to ťažké aj so stravou, naši sa báli, že dostaneme rachitídu, lebo nebolo ani mäsa, ani zeleniny, tak zohnali rybí tuk, olej z pečene šťuky. Hnusné to bolo, ale museli sme si z toho každý deň dať lyžičkou.
Ako to bolo so susedmi po vojne? Vysťahovali niekoho?
Áno, mali sme tu jedného pána, bol členom Karpatskonemeckej strany. On bol udavač, my sme to ako deti vedeli, nič sme nesmeli povedať, keď tam bol. Jeho teda odsunuli. Potom tu bol holič, pán Jedlička, v tom priestore je teraz obuvník. Pri ňom, kde sú teraz detské hračky, bola kedysi mliekareň. Vy sa už asi nepamätáte, ako sa vozilo mlieko. Prišlo auto s hliníkovými kanvami, dali ich dole a mlieko vám naliali s naberákom litrovým, či pollitrovým, podľa toho, koľko ste chceli.
Býva tu ešte niekto z pôvodných?
Nie. Moji rodičia už zomreli, ale tu sme s nimi bývali celý život, na druhom poschodí. Na prvom poschodí sme mali kedysi významného bratislavského právnika, volal sa Kotelly. Na treťom býval môj dedo s manželkou a jeho sestra. Úplne hore, ako som spomínal, bola práčovňa a sušiareň.
Do školy ste chodili kam?
Sem, na Grösslingovú. Keďže tunajšia Štefánikova základná škola bola zbombardovaná, prvú, druhú a tretiu triedu som chodil na Jesenského ulicu, do takzvanej Csákyho školy. Tam bola najväčšia telocvičňa v Bratislave. Mimochodom môj dedo Elefánty bol tiež členom športového spolku, našiel som po ňom odznak s nápisom Pozsonyi Torna Egyesület. Potom keď postavili znovu zbombardovanú Štefánikovu školu, som už chodil tam. Milan Lasica bol mojím spolužiakom. Na gymnázium som chodil tiež tam. Ja som to už samozrejme nezažil, ale azda viete, že modrý kostolík patril pôvodne k škole, a vyučovanie začínalo vždycky bohoslužbou.
Kam chodievali dospelí? Bolo tu niekde nejaké populárne pohostinstvo?
Na rohu Grösslingovej a Bezručovej fungovala viecha, keď bolo nové víno či rampáš, vyvesili palicu, na ktorej bol veniec, a vedelo sa, že ponúkajú už z novej úrody. Tu na susednej Klemensovej je budova so širokou bránou, tam vošli koče, mali drevené podvozky, ktoré sa dali vybrať. Keď priviezli hrozno, vedeli ho vysypať z kočov priamo do pivnice, a tam sa to rovno spracovalo a lisovalo. A viete, čo urobili Nemci, keď prišli Rusi? Nechali všetky pivnice otvorené, aby Rusi pili, aby sa znížila ich bojaschopnosť. V armáde maršala Malinovského bolo veľa trestaných, tí sa opili tak, že tu ležali krížom-krážom.
Kam ste chodievali na nákupy?
Pamätám si podzemný zelovoc pred starou tržnicou, preto je tam to námestie také nerovné, lebo to klesá. Sú tam zostatky kaplnky Svätého Jakuba, v stredoveku to už bolo za hradbami, pochovávali sa tam takí ľudia, ktorých nesmeli pochovať na riadnych cintorínoch. Na Dunajskej si ešte pamätám obchod s cukríkmi Levius, ďalšiu prevádzku mali na korze. No a keďže elektrické chladničky neexistovali, boli iba také zvnútra okované debničky a do nich sa dával ľad. Chodili sme to kupovať, vydržalo to tri-štyri dni. Pod hradom, kde sa teraz stavia nová štvrť, tam bola ľadovňa. Velikánska jama, tam nanosili ľad, a keď ste prišli, povedali ste, aký veľký kúsok potrebujete, a potom ste si ho odniesli domov. To boli už päťdesiate roky.
Čomu sa venovali vaši rodičia?
Otec pracoval pre firmu Thonet Mundus, ktorý vyrábal a predával ohýbaný nábytok. Na Vysokej ulici mali reprezentačnú predajňu, môj otec tam pracoval ako prokurista pre Slovensko. Po vojne sa zariaďovali hotely, jeho tam zavolali, on navrhol, ako by to malo vyzerať, to bola jeho profesia. Moja babička sa volala pôvodne Jandová, a čo je zaujímavé, jej sestra Klára Jandová sa vydala za Manderlu, ktorý dal postaviť tú známu budovu na Námestí SNP. Vtedy to bola najvyššia budova na Slovensku. Tu, na rohu Klemensovej a Dunajskej mal udiarne.
Vy ste teda mali v rodine Manderlu?
V podstate áno, ale on bol po vojne odsunutý, lebo bol členom Karpatskonemeckej strany. Potom žil v Rakúsku, niekde máme aj listy, udržiavali sa kontakty, no potom sa babičkina sestra s Manderlom rozviedla. To sú osudy Bratislavčana, ktorý sa tu narodil, a narodili sa tu jeho rodičia aj starí rodičia. Už nás tu nie je veľa takých. Čo sa týka mojich synov, jeden tu žije, druhý je v Zürichu. Im už iba rozprávam tieto príbehy, aby sa ústnym podaním niečo zachovalo.
István Veres (autor je redaktor týždenníka Vasárnap)
Fotografie: Braňo Bibel
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!