;)
Lekáreň Salvator. Do Bratislavy sa vrátil kus histórie, kus starého Prešporka
2. mája 2023
Do Bratislavy sa po viac než 20 rokoch vrátil barokový mobiliár bývalej lekárne Salvátor. Túto správu mnoho Bratislavčanov – patrím medzi nich – prijalo s potešením, ba až nadšením. Sám som z generácie, ktorá si jeho pôvodné umiestnenie na Panskej ulici pamätá iba z detstva, a to len veľmi matne, no o jeho kráse a jedinečnosti som už veľakrát čítal a o jeho bolestivej strate ešte viackrát počul rozprávať mnoho pamätníkov. Tento klenot pochádza pravdepodobne z roku 1727, no samotná lekáreň je ešte o niekoľko desiatok rokov staršia…
Lekáreň Salvator v roku 1928. Výrez z fotografie Josefa Hofera. Zdroj: pammap.sk, Archív mesta Bratislavy
Založil ju okolo roku 1654 ostrihomský arcibiskup Juraj Lippay v dodnes stojacej budove jezuitského kolégia na Kapitulskej ulici. Jezuiti vtedy pôsobili v Bratislave už viac rokov a Lippay – ako najvyšší cirkevný hodnostár v krajine – si dal za úlohu tento mníšsky rád podporiť. Preto im v roku 1658 lekáreň daroval za podmienky, že bude z lekárne pravidelne dostávať lieky pre osobnú potrebu: „Menované kolégium je však povinné dovtedy, kým budem žiť, dávať pre moju vlastnú osobu lieky z menovanej lekárne.“ Lekáreň dlhé roky nebola prístupná verejnosti – slúžila interným potrebám rádu, obsluhovala iba jeho členov, prípadne žiakov kolégia. Vďaka tomu mohla pomerne bezproblémovo fungovať – ak by chcela obsluhovať aj verejnosť, musela by získať povolenie mesta, ktoré v tom čase rozhodovalo o zriaďovaní verejných lekární. Zabehnuté lekárne pritom veľmi citlivo vnímali nárast akejkoľvek konkurencie a snažili sa všemožne vplývať na vedenie mesta, aby znemožnili zvyšovanie počtu lekární, udržali si stabilný okruh zákazníkov a tým aj príjem.
Juraj Lippay (1600-1666)
Zmena prišla začiatkom 18. storočia, keď aj jezuitská lekáreň začala – zrejme ilegálne – obsluhovať verejnosť. V Prešporku v tom čase pôsobili štyri verejné lekárne (Červený rak, Zlatý gryf, Čierny orol, Svätá Trojica), ktoré proti tomu protestovali a ich spor sa dostal dokonca pred kráľa. Ten v roku 1727 rozhodol, že sa má preskúmať kvalita všetkých lekární v meste. Kontrola dopadla pre pôvodné lekárne katastrofálne: kým jezuitská lekáreň definitívne získala právo obsluhovať aj verejnosť, časť ostatných lekární mali pre závažné nedostatky zrušiť. Pravdepodobne v tomto období dali jezuiti vyrobiť aj vzácny barokový nábytok, ktorého dominantou bola lekárenská tára (pracovný stôl) – doska zo soľnohradského mramoru spočívajúca na hlavách šiestich vápencových levov. Lekáreň bola umiestnená v južnom krídle jezuitského kolégia (smerom k Dómu sv. Martina) so vstupom pre verejnosť cez dvor.
Lekáreň v Csákyho paláci na Panskej ulici
Jezuiti lekáreň prevádzkovali do roku 1773, keď boli ako rád zrušení a lekáreň už o dva roky získal na dražbe súkromník – lekárnik Karol Sessel. Ten ju mal pôvodne vysťahovať a priestory uvoľniť v prospech školy (tzv. normálky), no proti tejto povinnosti sa úspešne odvolal. Lekáreň tak smel ponechať na pôvodnom mieste, ba čo viac, sám sa nasťahoval do budovy (jeho byt sa nachádzal na prízemí severného krídla) a pre pohodlnejší prístup klientov do lekárne dal vybudovať nový vchod priamo z ulice. V neposlednom rade tiež zmenil jej jednoduchý názov (Jezuitská lekáreň) na príťažlivejšie vyznievajúci – Salvátor. Viedenský rodák (1750) Karol Sessel sa stal prešporským mešťanom v tom istom roku, keď získal lekáreň (1775), v nasledujúcom roku sa oženil a popri povolaní lekárnika svedomito zastával v mestských štruktúrach viacero funkcií, čím si vyslúžil všeobecný obdiv a uznanie. Zomrel v roku 1837 v požehnanom veku 87 rokov. Lekáreň vlastnil takmer 50 rokov a jeho nástupca, Juraj Schöninger, ju 2. januára 1833 preniesol do Csákyho paláca na Panskej ulici. Lekáreň po takmer dvoch storočiach svojej existencie zažila prvé sťahovanie a opustila osvedčené priestory bývalého kolégia. Išlo o natoľko závažnú udalosť, že na ňu Schöninger neváhal upozorniť inzerciou v denníku Pressburger Zeitung. Lekáreň sa na viac než 70 rokov usídlila na prízemí západného traktu paláca (v susedstve dnešnej budovy lekárne).
Lekáreň Salvator okolo roku 1908
Obľúbená lekáreň striedala majiteľov, až sa jej ujal (1884) bohatý lekárnik Rudolf Adler, ktorý pre ňu o 20 rokov dal na úzkej parcele (dnes Panská 35) postaviť honosný neoslohový dom (projekt Kittler & Gratzl). Do interiéru novej lekárne preniesol aj pôvodný barokový mobiliár a jeho strop dal vymaľovať dodnes zachovanými štyrmi veľkými alegorickými maľbami. Napokon dal 13. septembra 1904 doobeda na fasádu umiestniť firemný znak – pieskovcovú sochu Spasiteľa (Salvátora) v životnej veľkosti od Alojza Rigeleho, čím podľa dobovej tlače „nádherný dom dostal svoju poslednú ozdobu“ a čím „Adler opätovne preukázal svoj vyberaný vkus.“ Adler sa však, žiaľ, z nového diela dlho netešil – zomrel už 25. júna 1906 po ťažkej chorobe vo veku iba 59 rokov. Podľa nekrológu „pozdvihol lekáreň Salvátor na európsku úroveň a postavil pre ňu na Dómskom námestí budovu, ktorá slúži tak jeho vkusu, ako aj mestu samému ku cti.“ Pochovaný bol na Ondrejskom cintoríne, ale jeho hrob sa zrejme nezachoval.
Pracovnici lekárne v roku 1958. Zdroj: archív TASR
Po Adlerovi sa vo funkcii majiteľov či správcov lekárne vystriedalo viacero osôb (medzi nimi napr. známy slovenský farmaceut Gabriel Izák), až sa v roku 1950 stala majetkom národného podniku Medika a neskôr Mestského ústavu národného zdravia. Vzácny barokový mobiliár ostal v podstate zachovaný, v 60. rokoch prešiel odbornou reštauráciou a verejnosť (ako aj turisti) sa z neho mohli tešiť až do polovice 90. rokov. Vtedy bola lekáreň sprivatizovaná a zakrátko zatvorená, čím stratila svoju stáročnú funkciu. Nový majiteľ dal navyše jej mobiliár odviezť z mesta, čím rozľútostil mnohých Bratislavčanov. Mobiliáru hrozil dokonca predaj do Švajčiarska, ten sa našťastie na poslednú chvíľu podarilo zastaviť jeho vyhlásením za národnú kultúrnu pamiatku. V značne poškodenom stave ho napokon v roku 2010 kúpil farmaceut a zberateľ Erik Kovács, ktorý ho dal zreštaurovať a umiestniť v súkromnom múzeu v Novom Meste nad Váhom. V posledných rokoch sa podarilo zmobilizovať aj mestu, ktoré po viacerých neúspešných pokusoch konečne podniklo konkrétne zmysluplné kroky, aby dostalo mobiliár naspäť, kam patrí. Najprv v roku 2020 získalo budovu na Panskej ulici a už o rok kúpilo aj mobiliár, čím do Bratislavy vrátilo kus svojej histórie, kus starého Prešporka. Verím, že sa po vhodnej príprave priestoru čoskoro zaskvie v plnej kráse a opäť sa stane vyhľadávaným klenotom mesta.
Ján Vyhnánek
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!