;)
Rodený Prešporák Johannes Kühmayer – synovec chlapca z Kačacej fontány
12. marca 2022
Johannes Kühmayer, narodený v roku 1941, pochádza zo starej rakúskej továrnickej rodiny. A ako to bolo v bývalej monarchii zvykom, v takejto rodine sa vyskytovali nielen továrnici, ale aj umelci a množstvo excentrických členov, ku ktorým sa okolie správalo s toleranciou a zhovievavosťou. Viacerí sa nedržali len svojej rodnej hrudy, ale v rozľahlej monarchii sa pobrali tam, kde boli najlepšie ekonomické možnosti. Vo svete bývalého rakúskeho mocnárstva to nebol problém. Všetko sa zmenilo v nepokojnom 20. storočí a tak napokon aj Kühmayerovci museli dobrodružným spôsobom opustiť rodnú Bratislavu.
Johannes Kühmayer. (Archív Johannesa Kühmayera)
Kačacia fontána na Šafárikovom námestí je pre každého Bratislavčana a Bratislavčanku pojmom. Aký vzťah však k nej máte Vy?
Johannes Kühmayer: Veľmi blízky, pretože fontána je dôležitou súčasťou mojej rodinnej histórie. Je dielom sochára Roberta Kühmayera a môj strýko Ivan Kühmayer už ako osem- alebo deväťročný stál modelom pre svojho nevlastného strýka, ktorý fontánu vytvoril. Na dve ďalšie postavy z fontány si Robert Kühmayer zobral za modelov dvojicu chlapcov zo slávnej bratislavskej rodiny Ludwigovcov. Ludwigovci boli nástupcami grófskej rodiny Palugyayovcov, dynastie obchodníkov s vínom svetovej úrovne. V Bratislave dnes už Ludwigovci nežijú, ale každý v Rakúsku pozná jedného významného potomka tejto rodiny: Christiana Ludwiga Attersee. Jeho otec Christian Ludwig bol architektom a navrhol prvý bratislavský mrakodrap pre mäsiara Manderlu. A palác Ludwigovcov (Palugyayov palác – pozn. prekladateľa) je dnes sídlom Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky.
Na samom vrchole fontány stojí sebavedomý malý Kühmayer, ktorý sa snaží zabrániť kačici v odlete. Robiť modela sa mu páčilo, vadilo mu len to, že kačica sa od strachu chvíľami posr….!
Strýko Robert bol neuveriteľne nadaný; sochárstvo študoval u najlepších profesorov v Budapešti, Paríži a Viedni, bol to však leňoch, čo je u Kühmayerovcov pomerne zriedkavé. Trvalo mu desať rokov, kým bola fontána v roku 1914 sprístupnená. Samotná fontána prežila komunizmus, hoci je na nej veľkými písmenami vytesané nemecké meno Robert Kühmayer a – chvalabohu – stojí dodnes!
Kačacia fontána na pohľadnici z 20. rokov 20. storočia. (PamMap.sk: Kálmán, Ladislav – fond Neulingerovcov)
Ako si možno predstaviť život Ludwigovcov a Kühmayerovcov v starom Prešporku, ktorý v mnohých ohľadoch stále existoval aj po Prvej svetovej vojne?
No, musíte pochopiť, že Prešporáci mali často rozdielny pôvod. Boli takí, ktorí tam žili dlhodobo a po stáročia. Kühmayerovci takí neboli. Boli to „privandrovalci“. Môj pradedo prišiel do Prešporku, lebo mu tam Maďari prisľúbili štedrú podporu na založenie továrne, čo aj dodržali. V okruhu Kühmayerovcov si pamätám len lekárov, právnikov a inžinierov. Prešporáci nemeckého pôvodu prichádzali na pozvanie panovníkov napríklad zo Švábska, aby sa usadili v krajine, ktorá bola v mnohých vojnách opakovane spustošená a vyľudnená. Udomácnili sa tu veľmi rýchlo, politicky sa angažovali málo a sústredili sa najmä na niektoré remeslá, predovšetkým baníctvo a poľnohospodárstvo. Napríklad vinohradníctvo v Prešporku bolo pevne v nemeckých (protestantských) rukách. Môj prastarý otec potreboval veľa kvalifikovaných robotníkov a pre svoju firmu musel kúpiť veľkú budovu. Tak získal grófsky Apponyiho mlyn na Vydrici, takzvaný siedmy mlyn, nachádzajúci sa hneď vedľa Patrónky, čo bol bývalý šiesty mlyn. Pozoruhodné je aj to, že príslušník buržoáznej rodiny sa v tom čase dostal tak ďaleko, že si mohol od grófa kúpiť obrovský objekt, budovu s kapacitou pre niekoľko stoviek robotníkov – a to za výnosy z dvoch patentov.
Kühmayerova továreň na zlatý pozamentový tovar, ktorú v roku 1868 založil Franz Kühmayer na mieste bývalého 7. mlyna vo Vydrici. Budova stále stojí a sídli v nej Pamiatkový úrad SR. (PamMap.sk: Viktor Farár)
Čím sa zaoberala Vaša rodina? Už sme spomínali továreň, ale čo sa tam vyrábalo?
Hlavnými produktami boli výrobky, ktoré dnes už takmer neexistujú. Boli známe pod pojmom „pozament“. Všetko, čo sa dá utkať, zapliesť, t. j. vyrobiť z textilných pozlátených a postriebrených tenkých drôtov, predovšetkým pre uniformy c. a k. armády.
Prastarý otec spustil výrobu vo svojej drôtovni v obci Götzendorf an der Leitha okolo roku 1865, ktorá však ležala príliš blízko firmy Cornides, ktorá vtedy existovala už sto rokov. Usadil sa tam s piatimi robotníkmi, ktorých si priviezol z Nemecka. Ale vplyv Cornides bol vo Viedni taký veľký, že môj pradedko veľmi rýchlo prišiel na mizinu. Potom si pomyslel: Tak – a teraz to skúsim ešte raz a pôjdem do Prešporku v uhorskej polovici ríše.
To okamžite zafungovalo. Neskôr továreň rozšíril o ďalšie objekty a po 25 rokoch bola firma najväčšou svojho druhu v monarchii. Konkurenčnú spoločnosť Cornides predbehol.
Po 25 úspešných rokoch sústavného rozširovania až na maximálny stav 700 zamestnancov, sa môj pradedo Franz v roku 1893 utiahol na dôchodok a fabriku odovzdal svojmu prvorodenému synovi, ktorý sa volal rovnako Franz. Bol tiež veľmi úspešný nielen ako technik, ale aj v marketingu, vrátane reklamy na pohľadniciach a účasti na veľtrhoch. To sa odrazilo v získaní mnohých významných medzinárodných ocenení.
Zapôsobilo na mňa, aký si pestoval úzky kontakt so svojimi zamestnancami. Každú sobotu sa v deviatom mlyne podávalo pivo a párky. Zúčastňovali sa všetci vedúci zamestnanci, rodina Kühmayerovcov, ale aj niektorí majstri a robotníci. Môj starý otec sa tiež nenasťahoval do riaditeľskej vily, ale býval vo fabrike, čo má aj svoje výhody. Tradovala sa o ňom napríklad historka, že ako chodil po priestoroch fabriky a opäť raz uvidel tehotnú robotníčku, tak jej povedal: „Marinka, čo sa to deje?“ A ona sa pozrela smerom do neba a (slovensky – pozn. prekladateľa) povedala: „Boh to dal“, na čo on odpovedal: „No, keď chytím toho „Bochtodala“, tak ho zahrdúsim.“
Vydrický mlyn okolo roku 1908. Ranné posedenie pri poháriku u Franza II. Kühmayera, pri ktorom sa každú nedeľu stretával so svojimi synmi, priateľmi, vedúcimi zamestnancami, robotníkmi a robotníčkami.
(Archív Johannesa Kühmayera)
Podnikavý duch vo Vašej rodine nechýbal, no ako ukazuje bratislavská Kačacia fontána, našli sa aj odlišní Kühmayerovci…
Najvplyvnejšími osobnosťami rodiny v oblasti podnikania boli určite traja „Franzlovia“. Môj pradedo odišiel po 25 rokoch z podnikateľského života, aby sa mohol venovať príjemným stránkam života – ženám a novým technológiám, predovšetkým elektrine. Na svetovej výstave v Paríži v roku 1900 sa o tom debatoval okrem iného s Thomasom Alvom Edisonom. V tom čase vo svete vládol neuveriteľný duch optimizmu vo všetkých oblastiach života.
Môj pradedo bol však nielen podnikateľom a vynálezcom, ale aj výrobcom strunových klavírov. Jeden z jeho klavírov, ktorý sám s veľkým úspechom predviedol v Paríži, je dodnes v zbierke viedenského Musikvereinu. Senzácia bola, že môžete držať strunu tak dlho, ako chcete! Charles Gounod (francúzsky romantický skladateľ – pozn. prekladateľa) bol úplne nadšený a predpovedal, že vynález bude mať veľký úspech. A to je cesta k umeniu a ku krásnym veciam v živote.
Najlepší a najdrahší kožušník v Prešporku, Moritz Stankovits, bol ženatý s dcérou môjho prastarého otca Eugenie. Aj jeho vášňou bolo maľovanie. Poznám rodinný príbeh, ktorého pravdivosť sa mi zatiaľ nepodarilo overiť, no v rodine sa často spomínal. Stankovits údajne namaľoval portrét cisárovnej Alžbety na Korfu a dostal za to titul „von“.
A samozrejme je tu ešte Robert Kühmayer, o ktorom sme hovorili úplne na začiatku. Mohli by sme teda urobiť v Bratislave výstavu pod názvom „Kühmayerovci – prešporská rodina piatich umelcov“ a možno ju aj priniesť do Viedne. Keby sa to podarilo počas môjho života, bol by som nekonečne šťastný.
Franz II. Kühmayer starostlivo budoval svoju prešporskú firmu a po finančnej stránke stála na pevných základoch. Jeho synovia Franz III. a Alois Kühmayer po zániku monarchie rokovali o priateľskom prevzatí firmy Cornides, dnes by sa povedalo „fúzii“, so závodmi v obciach „Mannersdorf am Leithagebirge“ a „Weissenbach an der Triesting“. Všetky tieto lokality sú zachytené na obrazoch známych maliarov: od Waldmüllera, cez Jakoba Alta, až po medirytca Johanna Vincenza Reima.
Franz II. Kühmayer & Comp. Skupinová fotografia rodiny a zamestnancov okolo roku 1933.
(Archív Johannesa Kühmayera)
Obdobie Vašej rodiny, ktoré ste strávil v Prešporku/ Bratislave, sa pred vyše 75 rokmi skončilo. Aké sú Vaše spomienky na posledné desaťročia v starej Bratislave?
Sám som tie roky nezažil. Ale ako pre človeka, ktorý študoval na „Hochschule für Welthandel“ (Vysokej škole pre svetový obchod – pozn. prekladateľa), bolo pre mňa samozrejmosťou, že som s veľkým záujmom zbieral a spracovával informácie o medzivojnovom období – najmä z rodinných príbehov.
Výrazný podiel na tom, že spoločnosti Franz Kühmayer & Comp. Bratislava a rakúska akciová spoločnosť Cornides & Kühmayer prežili krach na burze v roku 1929 bolo, že vytvorili nový produktový rad – ozdoby na vianočné stromčeky – a tiež skutočnosť, že firma bola akciovou spoločnosťou, pričom akcie primárne vlastnila samotná rodina. Je zrejmé, že sa predišlo ničivým finančným špekuláciám. V Československej republike mali ekonomicky veľmi výkonného partnera, ktorý zdedil ťažký priemysel bývalej monarchie.
V roku 1945 sa život Vašej rodiny dramaticky zmenil. Máte na to obdobie ešte vlastné spomienky?
Moja vlastná spomienka začína na Veľkonočný pondelok roku 1945, kedy môj otec povedal, že je najvyšší čas, aby sme sa vydali na západ. Peši, samozrejme! Pretože prúd utečencov bol už taký silný, že sa cez neho nedalo dostať súkromným autom. Sedel som v kočíku s koženým kufríkom namontovaným na náprave, ktorý dodnes vlastním a veľmi si ho vážim. Moji rodičia niesli ruksaky. Svoju obľúbenú hračku, plastelínovú loptičku, som schoval pod sklápacie sedadlo môjho šliapacieho autíčka, aby ju Rusi neobjavili; ono šliapacie autíčko nakoniec prežilo všetky tie zmätky a poslúžilo ešte niekoľkým generáciám detí v rodine Hubertovcov, z ktorej pochádzala moja opatrovateľka.
Pred vilou na Suchomlynskej ulici, ktorá žiaľ musela ustúpiť novostavbe – neďaleko fabriky, sme sa zaradili do prúdu utečencov. Pred bránou do záhrady ležal v žiariacom slnku mŕtvy kôň s nafúknutým bruchom a bol pokrytý stovkami múch. Týmto obrázkom začína moja spomienka na náš útek. Smrť a umieranie mali byť našimi vernými spoločníkmi pri úteku počas asi desiatich dní!
Cesta nás viedla cez Lamač (nem. Blumenau) smerom k Morave, do Malaciek, kde sme strávili prvú noc v kasárňach Wehrmachtu. Veliteľ nám ponúkol, nech si odtiaľ vezmeme všetko, čo nás zaujíma, pretože celý tábor na druhý deň ráno vyhodia do vzduchu. Otec zobral príbor pre troch ľudí, tri lyžice, tri vidličky, tri nože, nič viac.
Jediným spôsobom, ako prejsť Moravu po suchu, bol železničný most pri Hohenau. Pokračovali sme cez „Weinviertel“, „Waldviertel“ a „Mühlviertel“, vždy o deň pochodu pred Rusmi. Názvy obcí „Zöbing“, „Ernstbrunn“, „Arbesbach“ a „Gallneukirchen“ si dodnes pamätám ako miesta, ktorými sme prechádzali.
V Ernstbrunne sme sa stretli so sestrou mojej mamy, ktorá tam s dcérou utiekla pred bombardovaním. Sesternica mi zobrala plastelínovú guličku a hodila ju do piesku. Takže posledná hračka, ktorá mi pripomínala Bratislavu bola preč. To bol začiatok toho, ako sme sa museli naučiť, vedieť sa zaobísť bez vecí.
Pohľad na kufor z úteku Richarda, Anny a „Hansiho“ Kühmayerovcov, ktorý existuje dodnes.
(Archív Johannesa Kühmayera)
Zostal niekto z vašej rodiny v Bratislave?
Áno, môj strýko Ivan Kühmayer zostal. Mal židovskú manželku a bol presvedčený, že za nového režimu, teda komunistov, ktorí v roku 1948 prevzali moc, sa mu už veľa stať nemôže. V tom sa ale celkom zmýlil. Mal dcéru a komunisti na týchto troch slabých ľudí zaútočili ako také hyeny. Moja sesternica bola priradená do stolárskej dielne a prvé mesiace tam musela ťahať ťažké drevené nosníky. Prispôsobila sa proletárom, naučila sa hovoriť jednoduchou, až ordinárnou slovenčinou, aby nevzbudzovala pozornosť. Nakoniec skončila v rafinérii Slovnaft, kde pracovala ako cudzojazyčná korešpondentka s piatimi či šiestimi jazykmi. Rodičia mojej tety, ktorí žili v Nitre, zahynuli v Osvienčime.
Kým sa komunisti chopili moci, zabezpečovali sme rodine jedlo, ako sa len dalo. Vždy som strašne nerád cestoval k hranici v Petržalke. Bolo to tak, že na našej strane bola závora, potom nasledovalo územie nikoho a potom tam bola ďalšia závora. Veci, ktoré ste chceli odovzdať, ste museli položiť do stredu tejto zeme nikoho a potom si to tam ľudia pod prísnym dohľadom mohli prísť vyzdvihnúť. Stále som behal hore-dole, pretože všetky balíky bolo treba doniesť od vlaku.
Na hranicu prišla aj moja bývalá opatrovateľka, ktorá pochádzala z maďarskej rodiny menom Hubert. Boli to Švábi, ktorí sa usadili na Žitnom ostrove. Aj o nich sme sa starali. V detstve sa ma snažila vykrmovať, každú chvíľu zarezala sliepku a kŕmila ma ňou, lebo som bol taký bledý chlapec. Naučila ma aj trochu po maďarsky. Pomáhali sme im aj neskôr, až do 70. či 80. rokov.
Ako som už spomínal, ako dieťa som sa veľmi bránil jazdiť sem. To pretrvalo celé desaťročia. Až teraz som sa s mestom opäť uzmieril.
Ako sa s tým všetkým vyrovnávali Vaši rodičia? Aký bol Váš neskorší vzťah s Bratislavou?
Nadviazali sa úzke kontakty s utečencami z Bratislavy. Víkendy sme trávili spoločne vo Viedenskom lese. Nikto však o starých časoch nehovoril v zlom. Nebol to problém. Elegantne sa tej téme vyhýbalo. Bol to veľmi britský prístup. Existuje víťaz a porazený. A porazený je cenený rovnako ako víťaz, pričom hovorí: „Dnes som bol ja ten hlúpy a nabudúce to bude možno ten druhý.“
Otec však celý život počítal v maďarčine, ktorá bola v dobách monarchie prvým úradným jazykom v Prešporku. Toho sa nikdy nevzdal.
Ako sa cítite dnes, keď cestujete z Viedne do Bratislavy? Je to tak trochu návrat domov?
V meste sa cítim veľmi príjemne, ale viem, že to nie je viac stará Bratislava. Vďakabohu sa z nej však zachovalo veľa – nie vo výbornom stave, lebo neboli peniaze. Ale je to skvelé.
Mimoriadne dojemnou pre mňa bola prehliadka našej bývalej továrne. V súčasnosti je sídlom Pamiatkového úradu Slovenskej republiky. Všetko je tam zreštaurované až po kľučky na dverách, všetko pôvodné. Bolo to neuveriteľné. A Vydrica si okolo tečie ako pred 500 rokmi. Je to stále ten istý potôčik, z ktorého vôd otec ručne vylovil pstruhy a večer ich vyprážal. Táto západná časť Prešporku bol výnimočný kút sveta.
Josef Wallner
Úprava textu, výber obrázkov a preklad do slovenčiny: Peter Janoviček
Rozhovor je úryvkom z knihy Josefa Wallnera „Unterwegs in Altösterreich – Kakanische Reisen von Siebenbürgen bis Triest“ (Na cestách po starom Rakúsku – od Sedmohradska do Terstu), ktorá vyšla v roku 2020 vo vydavateľstve Berger.
Občianske združenie Bratislavské rožky by rado oživilo svoju nemeckú webstránku: www.pressburgerkipferl.sk, na ktorej chce prinášať príbehy z nemecky hovoriacej Bratislavy.
Jej fungovanie môžete podporiť aj Vy zaslaním ľubovoľnej sumy na číslo účtu:
IBAN: SK71 0200 0000 0028 4751 1657
SWIFT KÓD: SUBASKBX
Adresa: Občianske združenie Bratislavské rožky – Pozsonyi Kifli Polgári Társulás
Rajská 15 81108 Bratislava
Do poznámky prosíme pripísať „Web D“ a použiť variabilný symbol 32010.
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!