;)
Spomienky spoza táry (druhá časť). Prešporáčka Mária Hofrichterová v rozhovore so svojím vnukom Petrom Janovičekom
15. marca 2020
Pokračujeme v začatom rozhovore s Máriou Hofrichterovou, rodenou Altdorfferovou (*1931). Vraciame sa do obdobia tesne po 2. svetovej vojne…
Portrét rodiny Altdorffer z roku 1947 alebo 1948. Zľava doprava: brat Alfréd, otec Leopold, mama Alojzia (Lujzi), Elza néni (otcova sesternica) a Mária. (Foto z rodinného fotoalbumu Márie Hofrichterovej).
Po vojne bola vaša rodina kvôli svojej maďarskej národnosti na takzvanej Bielej listine a váš osud bol neistý. Tvojho otca však chránili kolegovia, tak ste sa vyhli nútenému presídleniu do Maďarska. Život sa vám ale postupne vrátil do bežných koľají…
Postupne áno. Spomínam si napríklad ako som chodila v rokoch 1946 – 1947 na klavír k Alexandrovi Albrechtovi. On bol dirigentom Cirkevného hudobného spolku pri Dóme sv. Martina. Jeho rodina bola nemeckého pôvodu a po vojne museli opustiť svoj dom. Od cirkvi potom dostal bývanie v dome na Kapitulskej 18. Tam som k nemu chodila na hodiny klavíra. Volala som ho Sanyi bácsi a obdivovala jeho trpezlivosť. Nehrala som dobre a hudobné úspechy som nedosahovala žiadne. Sama od seba som k nemu prestala chodiť a moja mama bola z toho celá zničená. Ja som ale vytrvalo argumentovala, že sama nemôžem počúvať ako hrám (smiech). Ešte si pamätám, ako ma raz Sanyi bácsi zobral hore na chór v Dóm kostole počas slávnostnej svätej omše. Bol to zážitok!
V rodinnom fotoalbume sme našli túto milú fotku. Bicyklovala si rada?
V mladom veku som veľmi rada jazdila na bicykli. Bežne napríklad po Štefánikovej, alebo cez tunel. Celkovo sme veľa bicyklovali a napriek tomu, že tie bicykle sa nevyrovnali tým dnešným moderným, tak sme prešli pekne dlhé vzdialenosti. Na tejto fotke mám 19 rokov a je to kdesi na Devínskej ceste, pri Dunaji. Brat Alfréd napríklad jazdil na bicykli do Suchej nad Parnou pri Trnave za kamarátom a bol takto aj v Piešťanoch a v Lednici na Morave.
Už som od Teba počul, ako si budovala Trať mládeže. Povieš o tom viac aj našim čitateľom?
Maturovala som v roku 1950 a rok predtým sa rozšírila fáma, že kto chce zmaturovať, tak musí ísť budovať Trať mládeže z Hronskej Dúbravy do Banskej Štiavnice. Tak som tam v júli 1949 nastúpila. Bola to hrozná drina a panovali tam otrasné podmienky. Na začiatku som bola zaočkovaná proti cholere. Bolo to nutné, tiekol tadiaľ jeden potok, na toku ktorého bolo postavených 9 táborov. Ja som bývala vo štvrtom tábore. V tom jednom potoku si ľudia umývali nohy, lyžice, ešusy, kotly na varenie – všetko. Bývali sme v barakoch, v ktorých boli myši a sprchovať sme sa smeli iba raz do týždňa. Vládol tam polovojenský režim, spievali sa budovateľské piesne, mali sme politické školenia. Raz takéto školenie trvalo do polnoci a potom bol budíček skoro ráno. S kamarátkou sme sa vzbúrili. Pracovali sme každý deň s krompáčom a boli sme príliš unavené, aby sme to ráno nastúpili do práce. Tak sme si zobrali deky a išli do lesa, kde sme sa poriadne vyspali. Večer bol nástup a nás vtedy pred všetkými pokarhali, že „takto veru ten socializmus nevybudujeme…“ (smiech). Pracovala som tam mesiac. O rok som úspešne zmaturovala, ale to aj spolužiak, ktorý budovať Trať mládeže nešiel. Bola to skutočne iba fáma, že tam musíme ísť povinne.
S bratom Alfrédom okolo roku 1950 pred SND. (Foto z rodinného fotoalbumu Márie Hofrichterovej).
A tak sa začala tvoja kariéra magistry v lekárni…
Áno (úsmev). Pracovať som začala v lekárni na Štúrovej, ktorá dnes už neexistuje. Pracovala som tam štyri roky. Dva roky som potom pracovala v starej Petržalke, v lekárni na Stalinovej ulici. Bol to obyčajný rodinný dom so záchodom na dvore. Neskôr som pracovala na Kozej, 16 rokov v lekárni pod Manderlom a 8 rokov na Špitálskej, kde som mávala aj nočné služby. Bola som zamestnaná v Ústave národného zdravia mesta Bratislavy, ktorý nás prideľoval do lekárne, kde bolo práve treba ľudí. Takto som dohromady pracovala v 15 bratislavských lekárňach. Skončila som v Petržalke, kde som vypomáhala už počas dôchodku a pracovala tam do roku 2005.
Práca v lekárni bola vtedy asi trochu iná ako je tomu dnes.
Bola to skutočne iná práca. Základ našej činnosti spočíval v obsluhe pacientov – teda to bola práca za tárou (to je názov „pultu“ v lekárni) a v príprave liekov. Vtedy sa lieky nedovážali a celkovo sa ich produkovalo iba málo. Väčšinu liekov sme museli vyrobiť priamo v lekárni zo surovín, ktoré nám dodali. Lekár napísal recept na liek, pacient s ním prišiel do lekárne a my sme ho podľa surovín na recepte museli vyrobiť. Pacient tak nedostal liek ihneď, ale musel sa vrátiť v určenom čase po hotový liek. Takto sme vyrábali masti, čípky, roztoky, tablety atď. Lieky, ktoré vyrábali magistri priamo v lekárni, sa nazývali magistraliter prípravky. Ja som nejakú dobu robila aj kvalitárku, teda kontrolovala som dodávky surovín, z ktorých sa magistralitre vyrábali.
Teraz sa prenesieme v čase, aby sme spomenuli istú dôležitú udalosť v Tvojom živote, ako aj živote celej našej rodiny. Bola ňou emigrácia Tvojho syna a môjho strýka Roberta do Rakúska…
S manželom Hofim sa nám narodili dve deti: dcéra Renáta (*1956) a syn Robert (*1957). Robert sa počas štúdia na vysokej škole dostal do spoločenstva intelektuálov, ktorí sa pohybovali kdesi v podzemí vtedajšej spoločnosti. Prinieslo to mnohé konzekvencie, vyhodili ho z vysokej školy a začala sa o neho zaujímať Štátna bezpečnosť. Po tom, čo sa oženil a s nevestou Maruškou a čakali dieťa, začalo byť jasné, že ŠtB po ňom bude chcieť spoluprácu. Jediným východiskom sa javila emigrácia. Mladomanželia pozbierali peniaze na drahú svadobnú cestu po krajinách Beneluxu, z ktorej sa už neplánovali vrátiť. Museli sme sa teda rozlúčiť. Oni absolvovali tú cestu a jej posledná zastávka s prenocovaním pred návratom do Československa bola v rakúskom Salzburgu. Tam zhodou okolností žila manželova sestra, ktorá emigrovala v roku 1968. Syn s nevestou sa počas spoločnej večere zdvihli od stola, zobrali si kufre a odišli z penziónu, v ktorom boli ubytovaní. Manžel mužovej sestry tam na nich už čakal a odviezol ich preč…
To, čo nasledovalo, nebolo ľahké pre Teba ani dedka Hofiho ako rodičov emigranta. Smeli ste sa vôbec so svojím synom vidieť?
Manžel mal v práci dobrého riaditeľa, ktorý mu umožnil opakovane vycestovať do Rakúska, na návštevu syna. Mne to môj nadriadený umožniť nechcel a bola som tam iba raz. Stretávali sme sa ešte v Budapešti, kam sme mohli vycestovať my a aj oni bez strachu, že sa im niečo stane. Do Československa sa vrátiť nesmeli, lebo by ich boli zatkli. Naposledy sme sa celá rodina spoločne stretli v Budapešti v roku 1987, žiaľ pár dní po tej návšteve môj manžel Hofi náhle predčasne zomrel.
Nežná revolúcia priniesla aj mne možnosť konečne slobodne cestovať. Do Salzburgu som potom cestovala ešte veľakrát. Zo syna sa stal morský biológ, potápač, cestovateľ a knižný autor. Brával ma na mnohé cesty so sebou. Už ako dôchodkyňa som vďaka nemu bola v krajinách ako Turecko, Egypt, Izrael, na Madeire, Azorských ostrovoch a opakovane v Taliansku a Chorvátsku.
Doteraz si veľmi aktívna, čomu všetkému sa venuješ?
Navštevujem Univerzitu tretieho veku UK už 9 rokov. Študovala som tam psychológiu a teraz už tretí rok navštevujem katedru religionistiky. Pár rokov dozadu som chodila aj na počítačový kurz, kde nás naučili posielať emaily a základy práce s počítačom. Počítač ale nemám a nezvyknem ho používať, iba mobilný telefón.
Od môjho otca som sa naučila záhradkárčeniu. On ho miloval a po tom, čo zomrela mama a otec osamel, som mu pri práci v záhrade robila spoločnosť. Otec už roky dozadu udržiaval kontakty so všetkými významnými záhradkármi v Čechách. Jazdieval služobne vlakom do Prahy a vždy dostal od firmy peniaze na spací vozeň. On si však kúpil najlacnejší lístok na vlak a spal posediačky (smiech). Čo ušetril, to minul na semienka vzácnych rastlín, ktoré nakúpil po ceste. Takto vybudoval okolo nášho domu krásnu záhradu s množstvom vzácnych drevín. Mnohé už nežijú, ale zopár stromov ako ginko alebo céder, ktoré sadil otec, dodnes pri dome rastú. Ja som sa po ňom stala členkou Klubu skalničkárov a donedávna som tam ešte pravidelne chodievala na schôdze.
Rada navštevujem aj kultúrne akcie, prednášky napríklad v Univerzitnej knižnici, alebo podujatia Bratislavských rožkov a rada chodím do divadla.
20. ročná Mária v rodinnej záhrade, ktorú budoval jej otec, objektívom brata Alfréda (datovaná 30. 9. 1950). (Foto z rodinného fotoalbumu Márie Hofrichterovej).
Milá Nagyi, ďakujem za zaujímavý rozhovor, ktorý myslím poteší aj čitateľov a priaznivcov Bratislavských rožkov a do budúcna Ti želám ešte veľa zdravia a potešenia z Tvojich aktivít.
Peter Janoviček
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!