;)
Spomienky spoza táry (prvá časť). Prešporáčka Mária Hofrichterová v rozhovore so svojím vnukom Petrom Janovičekom
4. januára 2020
Možno ste ju vídali za okienkom, keď ste si išli do lekárne po lieky. Takmer polstoročie pracovala ako farmaceutka dohromady v 14 bratislavských lekárňach. Pamätá si na jazdu Viedenskou električkou, odvlečenie židovských susedov do koncentračného tábora a zmeny režimov v našom meste. Spomína ako prežívala nútenú emigráciu svojho syna do Rakúska, ale i na množstvo príjemných epizód svojho života.
Dnes si zaspomíname na starú Bratislavu jej detstva s Prešporáčkou Máriou Hofrichterovou, rodenou Altdorfferovou (*1931).
Mária Hofrichterová. My jej vnuci ju voláme Nagyi (čítaj Naďi), čo je skratka maďarského slova nagyanya, nagymama, teda stará mama. Voláme ju tak, aj keď sami maďarsky už nevieme. Trochu smutný paradox v starej maďarskej prešporáckej rodine. Doby sa zmenili a jej deti si vzali nemaďarov. Jej vnuci už vyrastali v slovensky a nemecky hovoriacom prostredí. Foto: Peter Janoviček.
Náš rozhovor začíname v rodinnej vile v Starom meste, ktorú naša rodina vlastní už takmer jedno storočie. Nagyi sa v nej narodila a prežila celý život… Foto: Alfréd Altdorffer.
Úvodom – možno nie všetci poznajú slovo z nadpisu článku. Čo to je tá tára?
Tára je farmaceutickým slangom nazvaný pracovný stôl alebo pult v lekárni.
Viac sa k Tvojej práci v bratislavských lekárňach vrátime v nasledujúcej časti nášho článku. Začneme však od začiatku a najprv zaspomínajme na dobu Tvojho narodenia a detstva. Čo si pamätáš z toho obdobia?
Narodila som sa v dome, ktorý patril našej rodine od roku 1925. Postavený bol na konci 19. storočia a v spomenutom roku ho kúpil môj otec, s jeho otcom. V tomto dome som prežila celý svoj život. V dobe môjho detstva sme tu žili spolu s rodičmi, bratom a starými rodičmi. Dokonca ja som bývala s rodičmi až do ich smrti. Do roku 1946, alebo 1947 sme vždy mali slúžku, ktorá u nás tiež bývala. Potom sa doba zmenila a už sa to „nenosilo“.
Otec; Dr. Leopold Altdorffer (1898 – 1985) bol právnikom a bol zamestnaný na riaditeľstve Handlovských uholných baní. Mama; Alojzia (Lujzi) Kövér (1899 – 1980) bola v domácnosti. Jej denníky z prelomových rokov 1918-1919 boli dokonca literárne spracované. Ocitli sa vo Vašej knihe, teda knihe môjho syna a vnuka „Z Prešporku do Soľnohradu“. Brat Alfréd (*1926) je vyštudovaný elektrotechnický inžinier a celý život pracoval v podniku Tesla.
Rodina Altdorffer vo svojej záhrade okolo roku 1936-1937. Zľava doprava: brat Alfréd, mama Alojzia (Lujzi), Mária a otec Leopold. Foto z rodinného fotoalbumu Márie Hofrichterovej.
Akej národnosti bola vaša rodina a akými jazykmi ste sa rozprávali?
Boli sme maďarskej národnosti. Doma sme sa rozprávali po maďarsky, rodičia medzi sebou hovorili aj po nemecky a to keď nechceli, aby sme my deti niečo rozumeli. V Bratislave môjho detstva sa rozprávalo po maďarsky, nemecky, slovensky alebo česky a potom jidiš. Môj otec ovládal ešte francúzštinu.
Pamätáš si kam ste s rodičmi chodievali v meste na prechádzky, do kaviarne, prípadne nakupovať?
Prechádzať sme sa chodili do mesta na Korzo. Mali sme radi zákusky od Mayera a Stürzera, rodičia chodili na kávu do kaviarne Štefánka. Nakupovať sa chodilo napríklad na trh na dnešnom Námestí SNP. Pamätám si na kurence, ktoré sa tam predávali v páre a potom nižšie, už pred Starou tržnicou bolo dostať exotické ovocie, ako napríklad pomaranče.
Viedenská električka sa dnes radí medzi ikony „starých dobrých časov“ bývalej monarchie a aj prvej Československej republiky, pamätáš si ešte na ňu?
Samozrejme. Dokonca aj ja som sa ňou viezla do Viedne! V roku 1936 sme cestovali s rodičmi a bratom na dovolenku do Kaprunu a na Großglockner Hochalpenstraße, horskú cestu pod Großglockner, ktorú rok predtým otovorili. Do Viedne sme cestovali s Pressburger Bahn, ako ju volali v Rakúsku a tam sme prestupovali na ďalší vlak. „Električka“ jazdila ešte do roku 1938, potom Nemci obsadili Petržalku, ktorá dovtedy patrila Československu a priame spojenie bolo prerušené.
Viedenská električka, okolo roku 1915. Zbierka: Július Cmorej
Ako sa pozerali Tvoji starí rodičia a rodičia na Československo?
Spočiatku ho vnímali veľmi negatívne. Rozpadom Rakúsko – Uhorska prišli o svoju rodnú vlasť a prvé roky po vzniku Československa stále dúfali, že Bratislava sa ešte môže pripojiť k Maďarsku. Potom si na novú vlasť postupne zvykli.
Aká je prvá dejinná udalosť, na ktorú si pamätáš?
Pamätám si na teroristický útok, ktorý v meste nemal obdobu. Bola to doba pred vypuknutím 2. svetovej vojny. Dochádzalo k rôznym nepokojom a jedného dňa roku 1938 v meste vybuchol „Pokolgép“ (pekelný stroj). Bol umiestnený v automobile zaparkovanom zboku Jezuitského kostola. Pamätám si, že sme išli do školy, lebo rodičia nevedeli, že sa niečo stalo. Škola bola blízko miesta činu a keď sa prevalilo čo sa stalo, tak učitelia nám nedovolili opustiť triedy, museli sme sedieť a čakať, kým pre nás neprišli rodičia a nezobrali nás domov.
Následky výbuchu nastraženej bomby v osobnom automobile na Kostolnej ulici z 12. marca 1938. Podľa Pavla Dvořáka išlo o prvý teroristický čin v moderných dejinách mesta. Foto z archívu Petra Janovičeka
Keď spomínaš školu, kam si do nej chodila?
Do školy som začala chodiť v roku 1937 k Uršulínkam. Spočiatku som tam veľmi nechcela chodiť. Moja mama musela sedieť vonku na lavičke a doniesť mi od Manderlu žemľu s pražskou šunkou. Iba tak som bola ochotná chodiť do školy (smiech).
U Uršulíniek som spoznala dvoch pre mňa dôležitých ľudí. Moju najlepšiu kamarátku Helenu Šimekovú, rod. Sandtnerovú (*1931), ktorú ale dodnes každý volá Baba (z maďarčiny bábika – pozn. autora). Kamarátime sa dodnes a každý týždeň sa stretávame na obede – raz u nej, raz u mňa. No a potom som do triedy chodila s istým Hofim – Alojzom Hofrichterom (1928-1987), ktorý sa neskôr stal mojím manželom a Tvojím dedkom. Všetci, dokonca aj jeho vnuci ho tiež volali Hofi (smiech).
Školský rok 1937-1938, v škole u Uršulíniek: Chlapec úplne vľavo vpredu je Hofi – budúci manžel Márie. Mária sedí v druhej rade, hneď zľava a v tom istom rade tretie dievča, čiastočne zakryté žiačkou pred ňou, je Máriina celoživotná kamarátka Baba. Foto z rodinného fotoalbumu Márie Hofrichterovej.
Po vychodení štvortriedky u Uršulíniek som navštevovala Maďarské gymnázium. To nemalo samostatnú budovu a každú chvíľu sme chodili niekam inam. Jednotlivé triedy gymnázia boli rozdelené do rozličných budov. Chodila som tak dva roky na Dunajskú (chlapci chodili inam), potom do tretej triedy na Panenskú (tam sme boli aj spolu s chlapcami), ďalej na Grösslingovú, ale to až poobede, keď skončili Slováci a uvoľnili sa pre nás priestory tried. Potom som ešte chodila do školy v Pálffyho paláci na Ventúrskej. Učitelia to mali veľmi náročné, lebo počas prestávok museli prebiehať medzi rôznymi budovami, podľa toho, kde práve mali hodinu. V roku 1945, keď sa blížil front sa už do školy nechodilo. Chlapci dokonca museli povinne chodiť kopať zákopy okolo Bratislavy.
Čo sa v meste dialo predtým ako vypukla vojna?
Pamätám si na obsadenie Petržalky a Devína Nemeckou ríšou. V meste sa hovorilo, že Hitler príde osobne do Bratislavy. Boli ľudia, ktorí ho čakali v meste. Nakoniec sa zastavil na Starom moste – na hranici a do Bratislavy nevošiel. Doteraz si spomínam na Hitlerov prejav v rádiu a ten jeho hrozný hlas, ako reval a hrozil. Z Petržalky do mesta prúdili po moste davy utečencov. My sme tam mali záhradu s marhuľami a mohli sme tam chodiť, ale už iba s pasom.
Ako sa vašej rodine žilo počas vojny?
My sme sa mali našťastie spočiatku dobre. Slovenský štát vznikol na troskách ekonomicky vyspelého Československa a niečo z tej prosperity sa zachovalo. Samozrejme, to že je vojna, bolo viditeľné všade. Ja som ako trinásťročná musela chodiť na CPO – Civilnú protileteckú obranu. Učili nás tam, ako sa schovať pri nálete, prvú pomoc, správne zatemnenie a podobne.
Vašim židovským susedom sa ale dobre nevodilo…
Veru nie. Z jednej aj druhej strany domu sme mali za susedov židovské rodiny – z jednej strany Fleischmannovcov a z druhej strany veľkú rodinu Freundovcov, ktorí boli mliekari. Tých si dosť dobre pamätám a spomínam si na jednu tragickú udalosť. Sledovala som ju z okna nášho domu. U susedov prišli vojaci SS zobrať Pištu Freunda. Schovával sa na záhrade v kríkoch, ale našli ho a odvliekli. Ja som stála v okne a veľmi sa bála. Nikto z tej rodiny sa z koncentračných táborov domov nevrátil. Ešte predtým, ako ich zobrali, si u môjho otca schovali cennosti ako zlato a vkladné knižky. Keď už bolo jasné, že sa domov nevrátia, tak otec povedal, že toto zlato doma nechce a zobral tie cennosti na Židovskú obec, kde ich odovzdal.
Mária vo veku zhruba 11 rokov, zvečnená na záhrade rodinnej vily, pravdepodobne svojim bratom Alfrédom. Foto z rodinného fotoalbumu Márie Hofrichterovej.
Ako sa vojna po prvýkrát dotkla aj vás?
To bolo asi počas bombardovania továrne Apollo, ktorú bombardovali Američania 16. júna 1944 a väčšinu z nej aj zničili. Dovtedy nad nami prelietavali bombardéry, ale tie leteli ďalej na Wiener Neustadt. Asi tým, že dovtedy vždy tie ťažké lietadlá nad nami iba preleteli, tak onoho osudného 16. júna nebol ani poplach. A potom prišla tá skaza. Apollka horela tri dni. Zomrelo tam množstvo ľudí. Aj náš otec bol vtedy v meste – pracoval na Gorkého a keď sa konečne ozvali sirény, tak sa rýchlo vybral domov. Mal obrovské šťastie, lebo budovu kde pracoval vzápätí trafila bomba.
Keď sa k Bratislave blížili americké lietadlá, tak rozhlas vždy prestal vysielať. Hlásili iba stručné hlásenia, skadiaľ prilietavajú bombardéry a kde je vyhlásený poplach. Pamätám si, že keď sme chodili do tretieho alebo štvrtého ročníka gymnázia, tak školník mal zapnuté rádio. Počúval ho a keď hlásili prílet bombardérov z juhu (Američania prilietavali z Talianska) a menovali smer Báčka – Šoproň, tak bolo jasné, že letia smerom k Bratislave a nás rýchlo pustili zo školy.
Američania zvykli bombardovať počas dňa, v noci nás zase bombardovali Rusi. Tí mali menšie bomby, ale najprv zhadzovali takzvané. „Stalinove sviece“, teda svetlice, ktoré osvetlili priestor. Zrazu bolo vidno ako za dňa. A potom ľahšie triafali ciele. Museli sme doma mať úplné zatemnenie. Ani prúžok svetla nesmel preniknúť von. Takú tmu som odvtedy nezažila.
Ako ste prežili prechod frontu?
Bolo to hrozné. Na zvuk kaťuší, ktoré nám prelietavali nad hlavou si dodnes pamätám. Kdesi na kopci nad naším domom bol kanón, z ktorého donekonečna strieľali. Nemci ustupovali blízko nášho domu: Šulekovou a Holubyho ulicou, v blízkosti sa bojovalo. My sme boli celá rodina schovaní v pivnici. Aj s babkou, ktorá už bola vážne chorá a museli ju zobrať aj s posteľou. Jedna bomba trafila strechu nášho domu a poškodila ho. 4. apríla 1945 sme sa zobudili na hroznú streľbu, potom všetko ustalo a zrazu bolo ticho. Potom sa objavili sovietski vojaci. Rozrazili dvere do pivnice a kričali „Germani, Germani“. Hľadali Nemcov. Otec povedal, že „Germani niet“. Otca potom zobrali niekam von na ulicu. Hrozne sme sa o neho báli. A potom sa len tak vrátil. Chceli po ňom iba „časy“ – hodinky. U nás v dome sa následne ubytovali dvaja sovietski dôstojníci, ale mali sme šťastie, že boli veľmi slušní. Urobili poriadok, keď boli radoví vojaci opití a hľadali ženy. Horšie spomienky mal môj manžel Hofi. Jeho rodina sa schovávala počas frontu v kláštore u Redemptoristov na Puškinovej ulici. Spolu s nimi tam boli aj mníšky. Vtrhli tam sovietski vojaci a jednu mladú mníšku viacerí znásilnili. Ostatné mníšky tam stáli dookola so sviecami v rukách a modlili sa. Bola to doslova ako scéna z hororového filmu.
My sme mali šťastie, ale v meste boli rabovačky a znásilnenia na dennom poriadku.
Po vojne si však Maďari a Nemci v Bratislave nevydýchli. Začalo sa nové prenasledovanie…
Počas vojny boli prenasledovaní a odvlečení Židia a po vojne boli prenasledovaní a vyhnaní Maďari a Nemci. Naša rodina mala opäť šťastie. Otec stále pracoval na riaditeľstve Handlovských uholných baní a tam mal kolegu, ktorý sa zúčastnil SNP. Otec bol na osobnom oddelení a kolegovi pomohol. Keď sa kolega vrátil opäť do práce, tak mu vypísal dovolenku, akoby nikdy v povstaní nebol. Tento kolega nám otcovu láskavosť po vojne oplatil.
Naša rodina bola na takzvanej „bielej listine“, čo bol zoznam Maďarov, ktorí mali byť presídlení do Maďarska. Netušili sme, kam by nás poslali. Slováci, ktorí prišli z Maďarska sem, si mohli vybrať. My nie. Od roku 1945 do roku 1948 sme tak nevedeli, čo bude s nami. Na zásah otcovho kolegu nás ale nepresídlili a po komunistickom prevrate sa to celé zrušilo.
Výmer na základe ktorého sa musela rodina Hofrichter vysťahovať z Bratislavy a presídliť do Petržalky, do opustených domov po Nemcoch. Dokument z archívu Márie Hofrichterovej.
Horšie však dopadla rodina môjho manžela Hofiho. Jeho rodina bývala na Leškovej a uprostred noci im niekto zabúchal na dvere, že do dvoch hodín majú vypratať byt a môžu si zobrať iba to, čo unesú. Ich rodinu nemal kto chrániť. Zobrali ich na políciu, potom ich hnali do tábora na Patrónku a odtiaľ peši do Petržalky. Tam sa mali ubytovať v domoch po vyhnaných Nemcoch. Ostali chudobní ako kostolné myši, svokor bol už starý a chorý. Hofi musel ako sedemnásťročný prevziať na seba funkciu hlavy rodiny a starať sa o rodičov a tri malé sestry. Spomienky jeho sestry Kataríny (Kató) (*1933) na toto obdobie ste zachytili vo svojej knihe. Nikto im nikdy nevrátil majetok a neodškodnil za neprávosť, ktorá sa im stala. Hofiho rodičia čoskoro umreli a do Bratislavy sa nikdy nevrátili. Pochovaní sú na Petržalskom cintoríne.
Pokračovanie rozhovoru nabudúce…
Peter Janoviček
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!