;)
Alexander Trizuljak – sochár, ktorý vždy vyčnieval a zanechal v Bratislave hlboké stopy
11. novembra 2018
100. výročie narodenia významného slovenského sochára Alexandra Trizuljaka (1921 – 1990) je príležitosťou na ohliadnutie sa za jeho zaujímavým životným príbehom, ale aj na pripomenutie jeho diel, ktoré dodnes spoluvytvárajú verejný priestor Bratislavy.
Alexander Trizuljak s bustou Ladislava Slováka. Zdroj: Alexander Trizuljak – Sochár – Sculptor
Život v skratke
Alexander Trizuljak, rodák z Varína pri Žiline, z roľníckej a železničiarskej rodiny, väčšinu života prežije v Bratislave. Jeho talent ho predurčuje na štúdium na oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave u profesorov Maximiliána Schurmanna a Jozefa Kostku, neskôr na Akadémii výtvarných umení v Prahe u profesora Karla Pokorného. Od r. 1949 je pedagogicky činný na novozaloženej Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave ako asistent profesora Kostku. V tom istom roku sa zoznamuje so študentkou VŠVU Evou Řehůřkovou a o rok neskôr sa zosobášia. Rodina sa postupne rozrastá o osem detí. Trizuljak učí, tvorí, organizuje výtvarný život, angažuje sa pri zakladaní galérií (Galérie mesta Bratislavy a ď.), viacerých ateliérov (v Bratislave vyše 50), sochárskych sympózií a výstav (v Bratislave napr. Bienále mladých Danuvius 68). Iniciuje založenie dnes už neexistujúcich Dielní umeleckých remesiel. Spoluzakladá Fond výtvarných umení a spoluorganizuje výstavbu Domu umenia v Bratislave. Vystavuje doma aj v zahraničí, žne mnohé ocenenia. Rodina sa postupne sťahuje z bytu s ateliérom na Záhradníckej ul. cez podobný byt na Miletičovej ul. do domu Na Kalvárii s priestranným ateliérom, ktorý sa stáva nielen rodinným zázemím a pracoviskom, ale aj miestom mnohých návštev a stretnutí. Jeho pôvod súdruhom vyhovuje, avšak Trizuljak neskrýva svoje náboženské presvedčenie a odmieta vstúpiť do strany. V roku 1969 sa ako účastník oficiálnej delegácie Ministerstva kultúry na oslavách 1100. výročia úmrtia sv. Konštantína – Cyrila dostáva do Ríma na audienciu u pápeža Pavla VI. O tri roky sa tento fakt stáva zámienkou na jeho odstránenie z VŠVU. Spolu s Vincentom Hložníkom sú predvolaní na Ministerstvo kultúry a musia podpísať, že na vlastnú žiadosť odchádzajú z VŠVU. Iba nedávno sa stal docentom a niektorí ho už oslovujú profesor. Ostáva mu viera, rodina, portrétna a sakrálna tvorba pre tzv. dubčekovské kostoly, schválené ešte v čase odmäku. Pedagogická a organizačná činnosť sú mu zakázané, vystavovať môže občas. Jeho meno sa nevyskytuje v publikácii o Slavíne, akoby socha Víťazstvo nemala autora. Niektorí priatelia, predtým častí hostia u Trizuljakovcov, prechádzajú na druhú stranu cesty. Rodina sa v čase nepriazne ešte viac zomkne. Deti neprijímajú na stredné a vysoké školy na Slovensku – svedčí o tom 27 zachovaných dokumentov. V Čechách však študovať môžu a obrátia to vo svoj prospech. Takmer všetkých osem detí Trizuljakovcov je umelecky činných. Alexander Trizuljak na konci života porovnáva dielo Ota Herberta Hajeka, ktorý žije v Stuttgarte a s ktorým bol na rovnakej štartovacej čiare a uvedomuje si, o aké možnosti realizácie ho systém obral. Dožíva sa spoločenských zmien, plánuje založiť Katedru sakrálneho umenia na VŠVU, stretáva sa však s nepochopením tak zo strany školy, ako aj cirkvi. Tvorí svoj posledný portrét F. M . Dostojevského pre Puškinovo múzeum v Brodzanoch. Zomiera na ťažkú chorobu 15.10.1990. Je pochovaný na cintoríne v Slávičom údolí.
Eva Trizuljaková
V roku 2021 si pripomíname aj 95. výročie narodenia a 3. výročie úmrtia Trizuljakovej manželky, akademickej maliarky Evy Trizuljakovej (1926 – 2018). Rodáčka z Bratislavy, vyrastá pri Starej prachárni, na Novej dobe, navštevuje Dievčenské reálne reformné gymnázium na Dunajskej ul., kde stretáva výraznú osobnosť – profesorku Máriu Pecíkovú, o ktorej neskôr napíše knihu Môj život je moje krédo. Študuje na Oddelení kreslenia a maľovania na Fakulte architektúry SVŠT u Jána Mudrocha, neskôr na VŠVU poslucháčka maliarskej školy Ľudovíta Fullu, potom na oddelení grafiky a ilustrácie, ktoré viedol prof. Vincent Hložník. Získava ocenenie v súťaži Bratislava za grafický cyklus „Nová Bratislava“. Maľuje dnes už zaniknuté zákutia v povodí Dunaja, neskôr sa venuje textilnej tvorbe, najmä technike artprotisu. V knihe rozhovorov Žasnem nad darmi života, venovanej pamiatke Alexandra Trizuljaka, hovorí, že vždy vyčnieval, obrazne i doslova. Manžela prežíva o 28 rokov.
Alexander Trizuljak a Eva Trizuljaková (1967). Zdroj: Alexander Trizuljak – Sochár – Sculptor
Tvorba
Alexander Trizuljak je osobnosťou so širokým rozsahom výtvarnej tvorby, ktorá okrem monumentálnych diel vo verejnom priestore zahŕňa aj figurálnu komornú tvorbu, portrétnu tvorbu a kresbu. V rôznych tvorivých obdobiach prechádza od realistickej plastiky cez štylizované a idealizované figúry a torzá, konštruktivistické plastiky až po sakrálnu a portrétnu tvorbu z obdobia posledných rokov života. Treba sem zahrnúť aj sochársku kresbu – grafický záznam sochárových myšlienok.
Fotografia z práce na soche Slncový kôň (Ateliér na Piešťanskej ulici, 60.-te roky). Z archívu sochára Alexandra Trizuljaka. Zdroj: Alexander Trizuljak – Sochár – Sculptor
Diela vo verejnom priestore v Bratislave
Víťazstvo (1957 – 1960)
Jeho azda najznámejším dielom je 11,5-metrová, 15 ton vážiaca bronzová socha Víťazstvo na vrchole 39-metrového pylóna pamätníka Sovietskej armády Slavín. Na Slovensku nebolo iného sochára, ktorý by sa odvážil na taký projekt a tak aj ako nestraník dostal toto zadanie. V ateliéri na Miletičovej ul. najskôr vytvoril model vysoký 2,5 m. Mesto mu zapožičalo starý plynojem určený na demoláciu, ktorý sa nachádzal v severovýchodnej časti Kollárovho nám., dnes CHTF STU. Dva roky tam pracoval deň a noc, používal špeciálny stroj – pantograf na zameriavanie orientačných bodov z tretinového modelu. Základ konštrukcie bol z delových rúr, okolo neho postavili 3-poschodové lešenie a s pomocníkmi (študentami VŠVU) vynášali hlinu po rebríku nahor (spotrebovali 20 ton suchej hliny). Hlina schla, praskala, padali z nej celé bloky, raz ho metrákový kus z konca vojakovej pušky minul len o vlások. Riešil perspektívne pohľady z rôznych strán na Slavín, vyrobil maketu z medeného plechu, a keďže sa proporcie zmenšujú a deformujú, musel zväčšiť objem hrudníka a hlavy vojaka. Monumentálnu sochu, odliatu v pražských Závodoch umeleckej kovovýroby, pomocou špeciálneho vysokozdvižného žeriavu „Derrick“ vyzdvihli a upevnili na pylóne 25.2.1960, celý pamätník slávnostne odhalili pri príležitosti 15. výročia oslobodenia mesta Sovietskou armádou 4.4.1960.
Slavín. Zdvíhanie sochy partizána. Zdroj: https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.UP-DK_3979
Trizuljakovou inšpiráciou pre sochu Víťazstvo bola socha archanjela Michala na Anjelskom hrade v Ríme, ale aj ikonický filmový obraz sovietskeho vojaka vztyčujúceho vlajku na Reichstagu v máji 1945. Obidva motívy majú spoločné posolstvo víťazstva dobra nad zlom. Socha je jeho osobnou poctou rovesníkom a spolužiakom, ktorí sa nedožili konca 2. sv. vojny. Nie je pravda, že by zamýšľal siluetou sochy vytvoriť písmeno B ako Boh, prípadne D ako Deus. Podľa jeho vlastných slov dotvoril drapériu zástavy tak, aby vizuálne pôsobila ako napnutá plachta vo vetre. Od začiatku súťaže po konečnú realizáciu sa v rôznych etapách vystriedalo niekoľko modelov pre postavu vojaka. Na krátky čas sa v ateliéri objavili tak tanečník SĽUK-u František Meško, ako aj päťbojár Peter Kurhajec. V skutočnosti najviac času stál ako model vtedajší študent medicíny Pavol Hlubocký, neskôr významná osobnosť v oblasti psychiatrie.
Milenci (1960)
Na Dulovom námestí v strede kruhovej fontány sa nachádza jedna z najkrajších Trizuljakových plastík Milenci. Pred rekonštrukciou Dulovho námestia v r. 2000 bola socha od r. 1960 umiestnená pri preliačenom obdĺžnikovom bazéne s vodou, z ktorej pred figurálnou skupinou tryskali do výšky prúdy vody z troch chrličov.
Čitatelia možno poznajú rovnakú plastiku z Piešťan, nachádza sa v blízkosti Kolonádového mostu. Málokto však vie, že prvý odliatok, osadený v r. 1961 v Piešťanoch, prešiel dlhú cestu. Bola to najobdivovanejšia socha prvej piešťanskej výstavy plastiky v prírode Socha piešťanských parkov, iniciovanej Alexandrom Trizuljakom. V r. 1963 odliatok odviezli na výstavu slovenského výtvarného umenia do Prahy a po skončení výstavy ho osadili na nádvorí Slovenskej národnej galérie v Bratislave. Pred rekonštrukciou SNG bol presunutý do anglického parku v Strážkach (SNG má v tamojšom kaštieli svoju expozíciu). Pre Piešťany bol zhotovený ďalší odliatok, ktorý je od r. 1965 umiestnený na pôvodnom mieste.
Sediaca (1985)
V Horskom parku, kam Trizuljakovci dodnes radi chodia, na plošine na hornom konci Majakovského schodov nájdeme kamennú plastiku Sediaca. Rodina Trizuljakovcov ju v r. 2004 venovala mestu Bratislava a verejnosti. Organizačne sa na jej umiestnení podieľala Nadácia Horský park. Obkolesuje ju deväť lavičiek s menami Trizuljakovej manželky Evy a ich ôsmich detí, ktoré ďalej rozvíjajú umelecké talenty zdedené po rodičoch. Bol to neformálny impulz pre neskorší vznik Galérie Horský park (2012) umiestnenej pozdĺž Majakovského schodov.
Z ďalších Trizuljakových diel nachádzajúcich sa v Bratislave vo verejnom priestore spomeňme nasledovné:
– plastiku Janko a tátoš / Slncový kôň (1963) v parku na Račianskom mýte, ktorá je súčasťou sochárskej výzdoby vtedajšieho sídliska Februárka, je v nej prepojená túžba po letoch do vesmíru s ríšou rozprávok
– dielo Pozdrav vesmíru / Človek vo vesmíre / Astronaut pri experimentálnom obytnom dome na Hečkovej 18 v Rači – kombinácia abstraktnej kompozície s figúrou
– Kybernetickú plastiku na Trnavskom mýte v blízkosti budovy Miletičova 1, horizontálna kompozícia zo surového železa, dielo sa pôvodne nachádzalo na nádvorí výpočtového strediska
– reliéf Papiernictvo na budove Fakulty architektúry STU (1952) – jeden z 20 reliéfov zobrazujúcich rôzne povolania, vytvorených rôznymi autormi
– Zvárači / Oheň družby v areáli Slovnaftu (1961), v ktorom už smeruje ku geometrii a využíva ako materiál železo
– Štít v areáli Matador na Bojnickej 3, pôvodne pre BAZ, Vajnorská ul. (1969)
– reliéf na budove VÚB na Dunajskej 24 (1977) – abstraktná štruktúra z hliníkových lamiel
– reliéf Vôľa ľudu na budove Najvyššieho súdu SR na Župnom nám. 13 (1989) –formálne konzervatívne dielo na oficiálnej budove
– plastiku Čítajúca v areáli ŠD Družba na Botanickej 25
– Kríž v kostole sv. Margity v Lamači (1947-1951) – drevený korpus na vysokom mramorovom kríži
– dve busty Jozefa Murgaša (1980) – Jarošova 1 a Areál STU na Vazovovej 5 – Murgašov pomník na Jarošovej bol dvakrát demontovaný a nakoniec v r. 2011 osadený v novej podobe po rekonštrukcii budovy blízko pôvodného miesta; v r. 2015 vzniklo pred budovou Rektorátu STU na Vazovovej ul. Nádvorie Jozefa Murgaša s pamätníkom s bronzovým odliatkom busty od Alexandra Trizuljaka
V súčasnosti už nenájdeme tieto diela, pôvodne osadené vo verejnom priestore v Bratislave:
– tri plastiky pôvodne umiestnené v parku Univerzitnej nemocnice v Podunajských Biskupiciach (Marína, Materstvo / Sediaca, Samaritán / Ranení) – park bol reštituovaný, sochy patria UNB, ktorá ich na žiadosť reštituenta uložila do depozitu
– súsošie Deti mieru, ktoré pozostávalo zo sochy dievčaťa a chlapca držiacich ratolesť a stálo až do 90-tych rokov 20. stor. pred Gymnáziom Jura Hronca na Novohradskej ul., sa v súčasnosti po poškodení vandalmi nachádza v depozite pod Slavínom
– plastiku Vodná panna, ktorá od r. 1964 tvorila súčasť fontány v areáli BVS v objekte Vodného zdroja II na Rožňavskej ul., je stratená
– Variácie na nekonečno v rámci projektu „Socha v meste“ (1967), pôvodne na Nám. slobody a na Nám. 1. mája
Trizuljak portrétoval rozmanité spektrum osobností a kultúrnych dejateľov – lekárov, spisovateľov, hercov, skladateľov a ď. Ich busty možno nájsť nielen v múzeách a galériách, ale aj v nemocniciach a na iných miestach. V máji 2016 bolo na nádvorie B. Bjørnsona Slovenskej filharmónie reinštalovaných 10 búst popredných osobností hudobného života, na ktorých Trizuljak pracoval v rokoch 1975 – 1990.
V r. 1970 vyšla monografia Jiřího Mašína Trizuljak, v ktorej je – ešte pred normalizáciou – zdôraznené jeho pevné miesto kontexte slovenského aj československého sochárstva. Ako jeden z najvýznamnejších sochárov Slovenska by si však zaslúžil aj nové spracovanie a prezentáciu svojho rozsiahleho diela, a to nielen formou prierezovej výstavy, ktorá sa od augusta do septembra 2021 konala v Dome umenia v Piešťanoch a viacerých článkov v médiách.
Za cenné informácie ďakujem Klementovi Trizuljakovi, Alexandrovi Trizuljakovi ml. a Pavle Lazárkovej Trizuljakovej.
Zuzana Godárová
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!