;)
Vyhnanci z rodného mesta. Spomienky Kataríny Vilčekovej (rodenej Hofrichterovej)
8. februára 2021
Ako dvanásťročná prišla spolu s rodinou o štátne občianstvo, strechu nach hlavou a majetok. Bola vykázaná z rodného mesta a internovaná v Petržalke. Katarína Vilčeková, rodená Hofrichterová (*1933), je poslednou žijúcou príslušníčkou starej prešporskej rodiny, ktorú postihol osud vysídlenia z Bratislavy na základe príslušnosti k maďarskej národnosti a dekrétov prezidenta Edvarda Beneša. Neprávosť, akých sa žiaľ tesne po skončení 2. svetovej vojny dialo veľa.
Teta Katka (Kató néni), ako ju voláme v rodine, sa narodila v Bratislave 13. októbra 1933. Jej otec však dátum, obsahujúci číslo 13, považoval za nešťastný, preto dal na matrike uviesť ako dátum jej narodenia 14. október. Z dôvodu práce svojho muža prežila časť života mimo rodného mesta – v Banskej Bystrici a Budapešti, neskôr sa však opäť vrátila do Bratislavy, v ktorej dodnes žije a na otázky autora rozhovoru odpovedá pri cigaretke, vo svojej obývačke, sledujúc vysielanie maďarskej spravodajskej televízie. Záujmu o politiku sa naučila vďaka nebohému manželovi Gejzovi, ktorý pôsobil ako spravodajca v Maďarsku.
Teta Katka na aktuálnej fotografii.
Teta Katka, povedzte našim čitateľom o rodine Hofrichter, z ktorej pochádzate.
Môj otec Alojz (Alajos) Hofrichter sa narodil v roku 1879 vo Viedni. Jeho otec sa volal Karol (Károly) a vlastnil zlatnícku firmu, ktorej sídlo bolo v Prešporku. Tu naša rodina vlastnila dom na Pöllnskej ulici (Pöllni-utca, dnes Žilinská ulica). Vo Viedni mala však jeho firma pobočku a mama sa rozhodla, že porodí tam. Je možné, že to bola náhoda a pôrodné bolesti ju zastihli práve vo Viedni. Firma mala pobočku aj v Prahe.
Otec mal ôsmich súrodencov, ale väčšinou žili veľmi krátko. Brat Károly žil v Ostrave, bol vojak a mal vysokú dôstojnícku hodnosť. Ešte si pamätám tetu Albi, ktorú po 2. svetovej vojne vysídlili z Bratislavy ako Nemku a zomrela počas transportu v Hainburgu.
Diplom z roku 1865, udelený na Prešporskej priemyselnej výstave Katkinmu dedovi Karolovi Hofrichterovi. Jeho zlatnícka firma sa zúčastnila aj na pozlátení koruny z Katedrály sv. Martina v roku 1905.
Ako sa spoznali vaši rodičia?
Môj otec žil dlho so svojou matkou. Až po jej smrti sa oženil, a to vo veku 54 rokov. Jeho mama zomrela tak, že prikladala drevo do piecky, naraz spadla na zem a bola mŕtva. To drievko, ktoré chcela vložiť do piecky, otec ochraňoval ako najväčšiu relikviu. Stratilo sa, až keď nás vysídlili z Bratislavy.
Po smrti svojej matky bol môj otec úplne bezradný a v domácnosti mu pomáhala žena, ktorá bývala v dome ako podnájomníčka.
Moja mama Mária Hofrichterová, rod. Gyurtsiková (narodená v roku 1900), bola priateľkou tej podnájomníčky. Mama pochádzala z Dunajskej Stredy a svoju priateľku často navštevovala a prespávala u nej. Tak sa zoznámili s mojim ockom. Mali veľkú svadbu v Jezuitskom kostole na Františkánskom námestí, ktorá sa konala v auguste roku 1927.
Koľko ste mali súrodencov a ako rodina žila po narodení detí?
Po svadbe rodičia bývali v dome na Pöllnskej ulici. Narodili sa im tam moji súrodenci Hofi (1928) a Manci (1930). Žiaľ, pri vybavovaní hypotéky pre rodinnú zlatnícku firmu dom založili a po finančných problémoch firmy dom prepadol banke. Sestra Teri (1931) a ja sme sa narodili, keď už dom nemali. Bývali sme na Špitálskej a neskôr v dvojizbovom byte na Gyurkovicsovej ulici (dnes Leškova). Rodinná firma skrachovala. Neviem, ako dopadli pobočky vo Viedni a v Prahe.
Rodinná fotografia Hofrichterovcov. Rodičia a ich štyri deti (sprava-doľava): Teri, Kató, Hofi a Manci.
Kde váš otec pracoval?
Pracoval ako účtovník vo firme Werner, ktorá vyrábala a predávala klavíry. Sídlo firmy bolo na dnešnom Hviezdoslavovom námestí. Dom ešte stojí neďaleko Mosta SNP. Vzadu bola dielňa a vpredu otec pracoval v kancelárii, kde prijímal zákazníkov. Často sme ako deti za ním chodili. Radi sme ťukali do klavírov, ale hrať sme nevedeli (smiech).
Aký vlastne bol váš ocko?
Otec meral iba 150 cm a mal od detstva problémy s kosťami, takže nevedel vyrovnať ľavú ruku. V neskoršom veku ho postihlo kôrnatenie tepien a vysoký tlak. Často sme ho my deti vodili z roboty domov, aby sa niekde nepotkol, lebo zle videl. Mal až osem dioptrií.
Ocko mal vždy dobrú náladu a bol veselý. Bol hlboko veriaci a často nám rozprával príbehy o svätých. Doma mal drevený oltár, ktorý sa pri vysťahovaní stratil. Na stenách sme mali zavesené texty o živote svätých a nad postieľkou každého z nás visel anjelik, ktorý nás mal chrániť. Každý večer nám urobil krížik na čelo. V nedeľu chodili s mamou a potom aj s nami pravidelne do kostola. Keď už zo zdravotných dôvodov do kostola nemohol, počúval omše v rádiu.
Spomeniete si na nejaké zážitky z detstva, ktoré vám utkveli v pamäti?
V nedeľu sme zvykli chodievať do Horského parku na prechádzky. Väčšinou hore po Hlbokej ceste. Rozprávali mi, že otec raz ťahal hore Hlbokou kočík s dieťaťom pomocou svojej zahnutej paličky. Stalo sa, že sa mu kočík vyšmykol a kočík letel dole. Neviem, ktorý z nás bol vtedy v kočíku. Či niekto kočík chytil alebo ako to presne skončilo, neviem.
Chodili sme aj do Petržalky, lebo v parku bolo vtedy malé ZOO. Pamätám si napríklad opice. V lete sme sa chodili kúpať na Tehelné pole. V zime si pamätám, že sme sa chodili so sestrou Teri korčuľovať.
Čo si pamätáte z vojny?
Mama počas vojny pomáhala v Červenom kríži a nebola doma, kedy Rusi zahájili bombardovanie. Bomby zasiahli Špitálsku ulicu, kde sme bývali a poškodili aj náš dom. Nám sa našťastie nestalo nič vážne, ale sestru Teri zhodila tlaková vlna zo schodov do pivnice. Z domu sme sa ale museli odsťahovať.
Otca v Bratislave poznal takmer každý. Keď sme išli po meste, neustále dvíhal klobúk a zdravil podľa národnosti, buď maďarsky alebo nemecky. Bol veľmi ostro protinacisticky naladený, až sme sa počas vojny báli, čo povie na verejnosti. Raz sme sedeli s istými Nemcami a on sa začal pozerať po podlahe, ťukal paličkou a hovoril, že zaháňa švábov (Svábbogarakat keresek). Vstúpil do Eszterházyho strany, ktorá v slovenskom sneme zastupovala Maďarov. Chodil aj na schôdze a to nám asi priťažilo, keď nás vysídlili medzi prvými.
Vojna skončila, ale pre Maďarov v Bratislave začali zlé časy…
Neviem, či rodičia niečo vedeli vopred, ale my deti sme nič netušili. 2. júla 1945, okolo polnoci nám akýsi muži zabúchali na dvere bytu na Leškovej ulici a oznámili, že musíme okamžite opustiť príbytok a môžeme si vziať len to, čo unesieme. Keďže otec ťažko chodil a pomáhal si paličkou, uniesol len malú aktovku s dokladmi. My dievčatá sme toho tiež veľa neuniesli, všetko museli zvládnuť brat Hofi a mama, ktorá vláčila na chrbte napríklad aj periny. V noci nás hnali na políciu na dvor k Dvom levom. Tu zhromažďovali Maďarov, ktorí neboli ochotní prepísať svoju národnosť na slovenskú. Tí, čo to urobili, nemuseli odísť a ostali im aj majetky. Môj otec bol hrdý Maďar a túto možnosť odmietol. Neviem, ako dlho sme boli na polícii, ale potom nás hnali okolo Hlavnej stanice po dnešnej Pražskej ulici až na Patrónku. Tu boli baraky pri bývalej továrni na náboje. Vraj tu za vojny zhromažďovali Židov. Tu nás „ubytovali“. Spali sme na zemi, v jednej miestnosti nás bolo strašne veľa, na chodbe bolo niečo ako válov, kde občas tiekla voda. Tiež neviem, ako dlho sme tam boli, keď nás opäť hnali cez dnešnú Mlynskú dolinu, po nábreží, okolo tunela až k pontónovému mostu, ktorý stál približne na mieste dnešného Mosta SNP (Starý most bol zničený, Nemci ho pri ústupe vyhodili do vzduchu). Otec už nevládal ísť, tak ho posadili na voz, na ktorom viezli úplne starých a chorých ľudí. Keď otec nevládal ísť, tak k nemu priskočil policajt, vytrhol mu kufrík z ruky a hodil do jarku pri ceste, že to už aj tak nebude potrebovať. Nám sa však podarilo všetky doklady pozbierať. Mama najviac ľutovala, že z Patrónky nemohla vziať tri kufre plné šatstva. Tak sa stalo, že nám zostali len šaty, ktoré sme mali na sebe.
Čo sa s vami dialo po príchode do Petržalky?
Prešli sme cez pontónový most a na petržalskej strane nás zhromaždili na akomsi námestí. Povedali nám, že si máme nájsť ubytovanie v domoch po Nemcoch, ktorých vysťahovali z republiky. Ubytovali sme sa v jednom dome na Novej ulici, ale mali sme iba jednu izbu (šesť ľudí). V druhej izbe bola ďalšia maďarská rodina. Dom bol bez nábytku. Bol úplne vyrabovaný. Oproti boli ruské kasárne a ruská vojenská nemocnica.
Hofi spočiatku chodil skoro ráno pracovať do kuchyne na území dnešného závodu Matador, kde varili – väčšinou guláš bez mäsa len so zemiakmi – pre vysídlené maďarské rodiny. To bolo šťastie, že tam Hofi robil, lebo nám vždy vedel odložiť viac jedla.
Po roku nám povedali, že aj tento dom musíme opustiť. Ubytovali nás sa v drevených barakoch na Husovej ulici pri vtedajšej dostihovej dráhe. Tu sme mali tiež iba jednu malú izbu, ešte menšiu, ako v prvom petržalskom dome. Navyše to bolo na poschodí a otec už nevedel chodiť. Tu obaja rodičia svoj život dožili.
Viem, že aj vy – hoci dievča, ste boli nútená zaobstarávať jedlo pre rodinu…
Naša rodina sa ocitla v ťažkej životnej situácii – bez občianstva, dôchodku, príjmu, proste úplne bez peňazí. Hoci som bola najmenšia z rodiny, tak som okrem brata Hofiho zabezpečovala jedlo pre rodinu práve ja. Mňa maličkú si totiž ruskí vojaci na pontónovom moste nevšímali a často som prekĺzla medzi vojenskými nákladiakmi do Bratislavy. Že to bolo strašne nebezpečné pre 12 ročné dieťa na nestabilnom pontónovom moste ohradenom len jedným natiahnutým špagátom, kľučkujúc medzi obrovskými vojenskými nákladiakmi, mi vtedy nedochádzalo, ale rodičia sa o mňa veľmi báli. S ruksakom na chrbte som chodila k rodinám, ktoré sa reslovakizovali a mohli ostať v Bratislave. Patrila medzi nich napríklad moja krstná mama, u ktorej som sa vždy najedla (niekedy som aj prespala), potom Wernerovci, u ktorých otec roky pracoval a ďalší. Všetci sa ku mne chovali veľmi dobre, dávali mi chlieb, múku, cukor a pod. To som niesla naspäť v ruksaku a väčšinou aj v oboch rukách som mala tašky. Rodine to veľmi pomohlo. Rodičov, ani ostatných súrodencov do Bratislavy nepustili. Mali sme preukazy, v ktorých bolo napísané, že sme fašisti so zákazom vstupu do mesta.
Dve deti sa teda starali o šesťčlennú rodinu?
Áno. Hofi si potom dokonca našiel prácu v Čechách a posielal domov nejaké peniaze.
Mama mi bola najviac vďačná, že som pri jednej ceste do Bratislavy získala naspäť tri kufre, ktoré sme museli nechať na Patrónke. Išla som pešo do tých barakov, kde ešte boli nejakí Maďari, ktorí nám ich našťastie schovali. Podali mi ich cez dieru v plote. Po jednom som ich nosila na Sétatér (Hviezdoslavovo nám.), kde bývala krstná mama. Ako dieťa som nevládala odniesť ani jeden kufor, tak som ho ťahala po zemi od Patrónky až k električke pri dnešnom moste Lafranconi. Tu mi ľudia pomohli ho naložiť. Takto som sa otočila tri krát. Bratranec krstnej mamy mal záhradu v Petržalke a mal povolenie chodiť na druhý breh Dunaja. Mal auto a tak ma raz previezol aj s kuframi. To som jediný krát išla takto pohodlne na druhú stranu. Mamička bola veľmi šťastná a plakala od radosti, že som zachránila oblečenie pre celú rodinu. Tie šaty bol totiž jediný majetok, čo sa nám podarilo zachrániť.
Raz ste však ostali „uväznená“ v meste…
Jedného zimného dňa som bola opäť pre jedlo v Bratislave a keď som sa vrátila k Dunaju, pontónový most tam nebol. Na Dunaji totiž plávali také veľké kryhy, že most nevydržal, rozpojil sa a doslova odplával. Prespala som u krstnej mamy a na druhý deň som išla k Starému mostu, ktorý už obnovovali nemeckí zajatci pod ruskými bajonetmi. Keďže nebolo iné spojenie do Petržalky, položili medzi jednotlivými časťami železnej konštrukcie dosky, po ktorých balansujúc na chrbte s ruksakom a v rukách s taškami som prešla na druhú stranu. Vo výške nad Dunajom plnom krýh to nebola žiadna zábava, ale vedela som, že rodina má o mňa strach a musím im doniesť jedlo.
Dokument, ktorým sa otec Hofrichter snažil v roku 1949 získať späť zariadenie ich bratislavského bytu. Rodina svoj majetok však naspäť nikdy nedostala.
Kedy ste dostali naspäť občianstvo a mohli legálne opustiť Petržalku?
Až po komunistickom prevrate sme opätovne získali občianstvo a otcovi bol pridelený dôchodok vo výške 300 Kčs. Z týchto peňazí malo žiť šesť ľudí.
Otec nás ešte pred rokom 1948 prihlásil do výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom. Chceli sme sa dostať do Maďarska, ale Maďarsko nemalo záujem o starého nevládneho muža so štyrmi deťmi a odmietli nás. Mnohí naši známi odišli a my sme vždy za nimi plakali, keď sa lúčili.
Po roku 1948 sme už mohli chodiť do Bratislavy. Chodili sme napríklad do Csemadoku (kultúrna organizácia Maďarov na Slovensku) a neskôr sme si našli prácu a založili rodiny. Bolo smutné, keď som niekedy chodila okolo nášho bytu na Leškovej, kam sa nasťahoval bývalý domovník s desiatimi deťmi. Veľký komunista. Pozorovala som ich cez okno, ako si žijú v našom byte a bolo mi smutno. Niekedy ma napadá, že možno to bola hlavná príčina nášho vysťahovania – domovník s červenou hviezdou na kabáte chcel náš pekný byt.
Katka ako 16 ročné dievča na fotografii z roku 1949.
Dostali sa vaši rodičia ešte niekedy naspäť do Bratislavy?
Nie, Petržalku už nikdy neopustili. Ockov zdravotný stav sa po vysídlení radikálne zhoršil. Postupne už nevedel ani chodiť, zostal ležiaci. Sestra Manci mi rozprávala, že raz takto ležal, zrazu sa mu sfarbila tvár do červena a bol koniec. Ja som vtedy nebola doma. Zomrel v roku 1954 ako 74 ročný. Vekový rozdiel medzi mojimi rodičmi bol veľký, až 21 rokov. Žiaľ mamička žila bez ocka len krátko a zomrela v roku 1958, vo veku iba 59 rokov.
Obaja sú pochovaní na Petržalskom cintoríne.
Fotografia z roku 1957 zachytávajúca Katarínu so svojou mamou, pred domom v Petržalke, v ktorom žila až do svojej smrti v roku 1958.
Peter Janoviček
Obrazová príloha článku pochádza z archívu rodín Hofrichter a Vilček.
Autor ďakuje za pomoc pri realizácii rozhovoru Ivanovi Vilčekovi.
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!