Hraničné kamene starého Prešporka – cieľ opakovaných vychádzok Bratislavských rožkov

Tematické prechádzky
2. apríla 2019
Ako obdivovateľa a milovníka hraničných kameňov starého Prešporka, po ktorých pátrame a ktoré podrobne dokumentujeme s kolegom P. Jančovičom už tri roky (on sa tomu venuje už tri desaťročia), ma veľmi potešilo, keď ma oslovili predstavitelia Bratislavských rožkov, aby som viedol vychádzky ich členov a aj iných priaznivcov a záujemcov po týchto kameňoch.

Do súčasnosti sme podnikli tri spoločné vychádzky, s ktorými sa chcem na tomto mieste podeliť aj s inými záujemcami a priaznivcami tejto témy.

Naša prvá spoločná vychádzka sa uskutočnila 19. októbra 2013 v popoludňajších hodinách. Stretli sme sa vo vstupe evanjelického cintorína pri Kozej bráne na začiatku Šulekovej a po mojej úvodnej informácii o hraničných kameňoch sme sa vybrali po trase smerujúcej okľukou do Horského parku, na Kalváriu a do jej okolia.

Najprv sme sa zastavili pri hraničných kameňoch na Godrovej ulici (obr. 1), ktoré sú modernými úpravami terénu postupne zatláčané pod asfalt chodníkov a vozoviek. Keďže z nich vyčnievajú už iba vrcholové časti, nevedno, či sa pod trojvežím symbolizujúcom mesto nachádzajú aj určujúce iniciály PV – bežne označenie na hraničných kameňov starej Bratislavy znamenajúce v maďarčine Pozsony Város – mesto Bratislava.

01obr

Z Godrovej ulice sme odbočili späť na Šulekovu a vyšplhali sme sa po nej k ďalšiemu zaujímavému kameňu – teraz nešlo o hraničný kameň starej Bratislavy, ale o medzník súkromného pozemku zachovaný na chodníku nad cestou pred číslom 58. Na rozdiel od hraničníkov na Godrovej, ktoré sú zo žuly, tento je z pieskovca a nesie iniciály svojho majiteľa B. P. a vročenie 1822 (obr. 2). O koho ide, sa nám doteraz nepodarilo zistiť, lebo dostupné katastrálne mapy a k nim patriace parcelné protokoly zaznamenávajú až stav z rokov 1894 – 1895.

02obr

Naša cesta pokračovala k „falošnému“ hraničnému kameň na rohu Búdkovej a Drotárskej, ktorý tam osadili neznámi obdivovatelia hraničných kameňov v auguste až septembri 2012 po mojej prednáške o hraničných kameňoch pre verejnosť (obr. 3). Ten kameň tam nemá čo hľadať a ide vlastne o falšovanie histórie, lebo je to tzv. železničný kameň s iniciálami K. K., ktoré označovali starú rakúsku železničnú spoločnosť a podľa jeho čísla sa dá usudzovať, že kameň sa pôvodne nachádzal nad železničnou traťou pri Pražskej ulici.

03obr

Z búdkovej sme zabočili na Majakovského ulicu vedúcu do Horského parku, kde sme si pozreli hraničné kamene na tejto ulici (obr. 4), prešli sme cez vrchol parku, kde sme si prezreli zvyšky jedinej zachovanej lavičky z 19. storočia (obr. 5) a zišli sme nadol k hraničným kameňom na západnom svahu parku. Sú tam štyri, pričom na jednom je pálffyovský erb označujúci hranicu medzi pálffyovskými a mestskými pozemkami (obr. 6).

04obr

05obr

06obr 

Ďalšia naša trasa smerovala cez Nekrasovovu ulicu popri veľmi skorodovanom hraničníku ukrytom v kríkoch ku Kalvárii. Tam sme si najprv pozreli dva medzníky – na Langsfeldovej a na severnom svahu Kalvárie. Zaujímavejší bol ten druhý medzník z roku 1771 s iniciálami FS (obr. 7), ktorý pôvodne predstavoval hranicu vinice a hlboká diera v jeho boku svedčí o tom, že tam bola zakotvená tyč z oplotenia alebo nejakej inej drevenej konštrukcie. Potom sme vystúpili po hornej časti Krížovej cesty ku krížu s korpusom Krista, pred ktorým je osadený triangulačný kameň z roku 1929 (keď sa budovala na Slovensku Jednotná trigonometrická sieť) označený iniciálami KV (obr. 8). Podobných veľkých čiže hlavných triangulačných kameňov je na území Bratislavy viacero – jeden je napríklad v lese na Spariskách.

07obr

08obr

Na záver prechádzky sme si pozreli dva hraničné kamene na Hlbokej – prvý leží spadnutý vysoko na svahu tak, že jeho averz nevidieť (obr. 9 vľavo), kým druhý je osadený tesne pri schodoch z Hlbokej na Urbánkovu. Na ňom je dobre viditeľný nápis P. V. (obr. 9 vpravo). Účastníci výletu si mohli všimnúť, že na všetkých týchto hraničných kameňoch a medzníkoch, ktoré označujeme ako intravilánové, neboli žiadne poradové čísla, ktorými sa označujú kamene na vonkajších hraniciach mesta – tzv. extravilánové kamene.

09obr 

Druhá naša vychádzka smerovala do zaujímavej vychádzkovej lokality Bratislavčanov – do Hornej Mlynskej doliny, vlastne doliny potoka Vydrice. Konala sa 10. mája 2014 za pekného májového počasia a stretli sme sa na konečnej autobusu č. 212 pred bývalou Vojenskou nemocnicou.

Prvé naše kroky však smerovali k ceste nazvanej K lomu, presnejšie povedané k chodníku na okraji záhrad vedúcom popod železnú trať. Na tomto chodníku sú dva zaujímavé železničné medzníky – K. K. 305 a K. K. 306, ktoré voľakedy ohraničovali južný okraj železničného pozemku a boli označené iniciálami K. K. – zrejme z čias, keď železnicu v rokoch 1881 až 1891 vlastnila k. k. priv. Österreichische Staats-Eisenbahn-Gesellschaft. Ich poradové čísla 305 a 306 boli súčasťou číselného radu, stúpajúceho v smere od bratislavskej hlavnej stanice. Na naše veľké prekvapenie sa k týmto dvom kameňom nedalo dostať, lebo na chodníku sa v lete 2014 objavila zamknutá bránka. Keďže cez jej pletivo sme videli kameň K. K. 306 iba z diaľky, čitateľovi týchto riadkov približujem obidva kamene aspoň na obrázku č. 10.

10obr

Keď sme potom prešli podjazdom popod trať, zamierili sme po chodníku smerom doľava, tento raz ponad traťou, k ďalším dvom železničným medzníkom – označeným číslami 12 a 13, ktoré lemujú chodník vedúci smerom na Kysuckú ulicu. Tieto kamene sú z pieskovca, takže ich povrch je dosť porušený, a osadiť ich tam dal zrejme niekto iný, lebo nenesú iniciály K. K. (obr. 11).

11obr 

Pokračovali sme po strmej cestičke do Hornej Mlynskej doliny a keď sme boli dole, vydali sme sa po asfaltovom chodníku popri Partizánskej lúke k hraničnému kameňu č. 38 s iniciálami S. P. (Stadt Pressburg), ktorý mal ležať takmer celkom vyvalený v kríkoch vedľa chodníka. Tu sme však zažili druhé prekvapenie, lebo kameň od jari zmizol – zbytočne sme ho hľadali aj medzi kríkmi. Tento kameň sme plánovali s Bratislavskými okrášľovacím spolkom osadiť na jeho miesto, k tomu už, žiaľ, nedôjde a tak si môžeme pozrieť aspoň jeho fotografiu (obr. 12). Po chodníku sme potom pokračovali ďalej k altánku pri 4. rybníku, pred ktorým kraľuje hraničný kameň 36 SP (obr. 13). Je celkom zrejmé, že medzi kameňmi č. 36 a 38 mal byť ďalší kameň, ale zrejme došlo k jeho zničeniu pri úpravách a rozširovaní asfaltového chodníka.

12obr

13obr

Ďalší kameň (34 PV) sa skrýval v zeleni pri brehu rybníka, takže počas vegetačného obdobia ho možno ľahko prehliadnuť (obr. 14). Náš výlet za hraničnými kameňmi pokračoval ďalej ku kameňu 27 PV, ktorý – niekto neznámy buď nepoznajúci účel týchto kameňov, alebo „zo žartu“ – nastriekal na reverz kameňa smerujúci k chodníku krížik s nápisom R. I. P. (Requiescat In Pace – Odpočívaj v pokoji, obr. 15).

14obr

15obr

Po príchode na rovinku pred Železnou studničkou sme cez cestu zabočili doľava k Božej muke, pri ktorej stojí atypicky veľký hraničný kameň, aj s celkom atypickým znakom: Okrem čísla 4 na boku nesie na averze mestské trojvežie a pod ním písmená BM (zrejme skratku Bratislava Mesto), pod ktorými je ešte veľmi nedbanlivo vytesaný rok 1846 (obr. 16). Ak si iniciály BM prezriete podrobnejšie, zistite, že niekto (zrejme po vzniku Československa v roku 1918) pretesal pôvodné písmena PV na BM, čo mu zrejme podľa tvaru písmen nerobilo väčšie problémy.

16obr

Keď sme šli ďalej popri Vydrici, všimli sme si veľký hranatý míľnik s číslom 25, ležiaci priamo vo vode (obr. 17). Dostal sa tam zrejme pri rozširovaní cesty: keďže prekážal, hodili ho jednoducho do Vydrice. Jeho susedom, ktorý však ešte stále stojí v areáli parčíka na Železnej studničke pri hlavnej asfaltovej ceste vedúcej k bývalej Snežienke, je míľnik č. 26. Z číslovania týchto míľnikov vyplýva, že ich očíslovali zdola nahor – od mesta k Železnej studničke. Okrem hranatých míľnikov boli popri ceste (a miestami aj stále sú) oblé míľniky, jeden z nich leží vyvalený na lúčke pri obratisku autobusu – na Ceste mládeže pred číslom 7 (obr. 18), ďalšie by ste našli v pravostrannom prítoku, ktorý vteká do Vydrice pred mostíkom neďaleko Božej muky. Priamo pred zábradlím mostíka je oblý míľnik na pôvodnom mieste (obr. 19).

obr

obr

obr

A to sme sa dostali až na Železnú studničku, kde stoja dva známe hraničné kamene s vročeniami 1833, z ktorých jeden je vymaľovaný na čierno-bielo (obr. 20). Tam sa náš výlet za hraničnými kameňmi skončil. Vtedy som však ešte netušil, že v lete toho istého roku nájdem na Železnej studničke aj tretí podobný kameň – pri strome neďaleko asfaltovej cesty. A tak sa s účastníkmi nášho výletu podelím o pohľad naň aspoň teraz (obr. 21).

obr

obr

Naša tretia a zatiaľ posledná vychádzka sa uskutočnila 27. 9. 2014. Za nie veľmi priaznivého počasia (chvíľami aj mierne popŕchalo) sme sa stretli o 14. hodine na železničnej stanici Železná studienka (pôvodne Červený most). Odtiaľ sme sa vydali po Ostružinovom chodníku k železničnému medzníku č. 5 B (obr. 22), o ktorom som si pôvodne myslel, že ide o číslo 58. Až keď ma majitelia pozemku, popri plote ktorého medzník stojí, pustili sfotografovať ho cez pletivo plota, som pri pohľade na averz zistil, že nejde o číslo 8, ale písmeno B. Overil som si to aj hmatom. Má to svoju logiku, lebo o niekoľko sto metrov ďalej stojí na ostrohe pri železničnej trati podobný kameň č. 5 (obr. 23). Ten sme však pre hustú vegetáciu z chodníka nevideli.

obr

obr

Potom sme z cesty odbočili na lesnú časť Ostružinového chodníka a pomedzi stromy a odpad vyhodený do lesa sme sa predierali k hraničnému kameňu č. 94 z roku 1846, ktorý stojí tesne za zadným plotom záhrady domu na Zidinách (obr. 24). Tento kameň je zvrchu poliaty žltou farbou a slúži zrejme aj ako triangulačný kameň, lebo čiernou farbou je na ňom napísané číslo 184. Hoci podľa vročenia kameň osadili v roku 1846, zaujímavé je, že na tomto mieste stál nejaký hraničný kameň už v 18. storočí, čo dokazuje mapa známeho prešporského zememerača A. E. Fricsa z roku 1769.

obr

Naša ďalšia cesta smerovala cez les k azda najzaujímavejšiemu hraničnému a záhonovému kameňu na lamačsko-bratislavskom pomedzí, ktorý stojí na kraji lesa na Zelenohorskej ulici (obr. 25). Tento kameň sa vyznačuje viacerými pozoruhodnými znakmi na všetkých štyroch bočných plochách: na JV ploche má číslo 99, na SV ploche nemá trojvežie, ale iniciály G. P. (zrejme značenie grófstva Pálffyovcov), na SZ ploche je vytesaný znak G/15 a na JZ strane je znak IV/8. Tento kameň zrejme plnil úlohu hraničníka (číslo 99), záhonového kameňa (G/15, IV/8), aj medzníka (G. P.). Okrem toho je mohutnejší, nemá zaoblený (segmentový) vrchol a je z litovského vápenca, kým väčšina typických hraničných kameňov je z bratislavskej žuly (granodioritu).

obr

Ani po prehliadke tohto kameňa sme les neopustili, lebo sme pokračovali po chodníčku súbežnom so Zelenohorskou ulicou – popri nedostavanom areáli na Rázsochách. Najprv sme si pozreli hraničník 54/1 (obr. 26), potom sme popri zrúcanine starého domu a hromade odpadkov vyhodených do lesa zabočili nahor – k hraničníku 50/1. Ten bol pozoruhodný tým, že namiesto trojvežia mal na averze zjednodušené dvojvežie (obr. 27) a číslo 1 za lomkou naznačovalo, že ide o tzv. pomocný či doplnkový kameň. Také kamene sa osadzovali vtedy, ak sa z rôznych príčin nedalo dovidieť na základný hraničník. Dosť nedbalo vytesané dvojvežie svedčí o tom, pri jeho tesaní sú prácu značne uľahčili.

obr

obr

Popri zvalených plotoch zväčša opustených záhrad a hromadách kameňov, vynesených kedysi pri čistení záhrad na hranicu mestského pozemku (okraja lesa), sme sa dostali až na turistický chodník, kde pri rohu záhrady stál ďalší mohutný záhonový kameň (obr. 28). Prezývame ho „opásaný kameň“, lebo železným pásom je k nemu upevnená rohová železná trubka plotu záhrady. Na troch viditeľných stranách nesie tento kameň takéto znaky: IV/2, G/16 a čierne číslo 175. Na tomto mieste pôvodne stál hraničný kameň č. 49, o čom svedčí katastrálna mapa Bratislavy z roku 1897, a až neskôr osadili na jeho mieste tento záhonový kameň.

obr

Naša ďalšia trasa viedla po turistickom chodníku (červenej turistickej značke) na Klanec, počas jej absolvovania sme si pozreli kamene č. 48, 46, 45 (obr. 29), 44, 42, 39, 38, 35 a 30. Kameň č. 39 PV bol zaujímavý tým, že tvorí súčasť oplotenia (obr. 30). Na Klanci sme opustili červenú značku a prešli sme na žltú turistickú značku smerujúcu na východ. Doviedla nás k ďalšiemu mohutnému záhonovému kameňu stojacemu v zatáčke cesty na svahu plytkej dolinky (obr. 31). Tento kameň má znaky na všetkých bočných plochách: 4 – 4 – 4 – V, pričom písmeno V vyzerá ako prevrátené písmeno A. Po chodníku so žltou značkou sme pokračovali až na začiatok južného úbočia kopca zvaného Pri buku, kde sme – po kratšom hľadaní – narazili na záhonový kameň so znakmi 4 – 4 – 4 – 3, ktorý stojí neďaleko cestičky (obr. 32) a voľakedy (azda už v 18. či v 19. storočí) stál na rozhraní záhonov – pravdepodobne viníc alebo pasienkov, lebo lesné dielce sa „odjakživa“ označujú bielymi pásmi na stromoch.

obr

obr

obr

obr

To sa však už začalo šeriť a my sme chceli ešte navštíviť pamätník Prusko-rakúskej vojny z roku 1866. Šero a zatiahnutá obloha spôsobili, že sme ho našli až po dlhšom hľadaní. Odtiaľ sme sa

Podporili nás