Bol raz jeden Bratislavský veslársky spolok (1862 – 1940)

GENIUS LOCI
11. augusta 2014

Vývoj veslárskeho športu

Novodobý moderný veslársky šport sa zrodil v 18. storočí v Anglicku a predchádzali mu veslárske súťaže vo Fenícii a starovekom Grécku, ale aj skúšky sily a odvahy, ktoré podstupovali lodníci, lavírujúci medzi lagúnami stredovekej Benátskej republiky. Veslárske preteky, ktoré spočiatku slúžili na pobavenie nižších sociálnych vrstiev a od začiatku 18. storočia ich medzi sebou organizovali londýnske krčmy, si získali čoraz väčšiu popularitu aj medzi elitnejšou mládežou. Dňa 10. júna 1829 sa konali prvé, dnes už legendárne preteky osemveslíc Oxford – Cambridge, na ktorých si študenti dvoch konkurenčných univerzít zmerali sily na takmer 6 840-metrovom úseku Temže. Prvú regatu vyhrali Oxfordčania.

1841_oxford-cambridge_boat_race

Nové športové odvetvie sa rýchlo rozšírilo najprv v anglosaských krajinách (USA, Kanada, Austrália) a neskôr po celej Európe (Nemecko, Holandsko, Francúzsko, Taliansko). V roku 1892 vznikla v Turíne Medzinárodná veslárska federácia (FISA), o rok neskôr na talianskom jazere Orta usporiadali prvé majstrovstvá Európy, kde už súťažili aj skify a štvormiestne lode. Veslovanie od začiatku figuruje aj v programe novodobých olympijských hier.

dead_heat_finish_1877

Časom sa športové veslovanie technicky výrazne zdokonalilo. Spočiatku sa veslovalo v širokých lodiach, bárkach, súťažiaci sedeli na pripevnených doskách a veslo sa umiestňovalo do priehlbiny po bokoch lode. V roku 1828 prvýkrát použili drevenú a krátko na to železnú vidlicu na podoprenie vesiel. Lode sa čoraz viac predlžovali a zužovali, až v nich ostalo iba miesto na sedenie. V roku 1883 zostrojil istý nemecký veslár prvé mobilné sedenie, pomocou ktorého sa mohli zapojiť do poháňania lode aj nohy. Súťažné lode sa spočiatku vyrábali z jaseňového, jedľového alebo cédrového dreva. Dnes užprírodné toky brázdia takmer výlučne umelohmotné lode. Vyvinulo sa viacero typov, ktoré sa odlišujú počtom veslárov. V závislosti od ich počtu hovoríme o dvojkách, štvorkách, šestkách a osmách. Lode, ktoré súťažiaci poháňa dvoma veslami, nazývame párovou loďou. Jednomiestna loď s dvoma veslami je skif.

 

Začiatky veslovania v Uhorsku

Udomácnenie športového veslovania v Uhorsku sa spája s menom grófa Štefana Széchenyiho. S novým druhom športu sa zoznámil počas cesty do Anglicka v roku 1823. Hneď po návrate domov si dal doviezť loď z Londýna, na ktorej 16. mája 1827 absolvoval za 3 hodiny 52 minút trasu z Viedne do Prešporka. Spoločnosť mu robili jeho anglickí priatelia John Barneby a Thomas Hallifax. Podľa Lászlóa Cserhátiho sa od tohto výkonu datuje začiatok veslárskeho športu v Uhorsku Széchenyi sa neskôr podujal na väčšie túry: v roku 1830 prevesloval celý tok Dunaja z Pešť-Budína po Čierne more a zmapoval možnosti regulácie rieky. V roku 1834 založil súkromnú lodenicu, z ktorej 6. apríla 1841 vzišiel prvý veslársky klub – Veslársky spolok.

640px-schoefft_j%C3%B3zsef_sz%C3%A9chenyi

Zatiaľ išlo o exkluzívny súkromný panský spolok, ktorého členmi mohli byť výlučne aristokrati. Ročné členské predstavovalo 40 forintov. Dňa 19. marca 1843 zorganizoval spolok prvú regatu – vyhrala ju loď s názvom Béla, ktorú kormidloval Adam Clark a poháňali ju štyria robotníci. V nasledujúcom roku sa klub v dôsledku nedostatočnej členskej podpory rozpadol.Po dlhej prestávke pokračoval v jeho stopách Pešť-budínsky veslársky spolok, ktorý vznikol v roku 1861. Ten sa – na dobové politické pomery dosť demonštratívne – zaviazal šíriť dobré meno nedávno zosnulého Štefana Széchenyiho. V stanovách spolku sa jasne uvádzalo, že jedna z lodí musí navždy niesť grófovo meno.

 

Založenie Bratislavského veslárskeho spolku (1862)

Bratislavský veslársky spolok (BVS) založilo podľa vzoru Pešť-budínskeho veslárskeho spolku niekoľko športových nadšencov z radov mladých magnátov, prešporských študentov práva, aby „si voľný čas vyplnilo mužskou zábavou, rozveseľujúcou dušu a utužujúcou telo.“ Ustanovujúce zhromaždenie sa uskutočnilo 5. februára 1862 a členovia spolku na ňom aklamáciou zvolili za predsedu baróna Viktora Wenckheima, za podpredsedu grófa Friedricha Wenckheima, za pokladníka grófa Aurela Dessewffyho a za zapisovateľa grófa Ede Telekiho.

ukb-s02260939-2307569862-00000001

Žiaľ, kompletné stanovy sa nezachovali, no isté je, že aj pri ich zostavovaní sa Prešporčania inšpirovali Pešť-budínskym veslárskym spolkom, ktorého štatút z roku 1867 je známy. Zacitujme z neho, aby sme prenikli do atmosféry prvých domácich veslárskych klubov:

„Len čo členovia nastúpia do lode, velenie preberá vodca a od všetkých sa očakáva, že nepatričným zhonom nenarušia presnosť pohybov a bezdôvodným a nevhodným rečnením alebo neokrôchanými výrazmi nespôsobia pohoršenie. Preto: vodca má právo členom, ktorí spadajú pod jeho velenie, vyrubiť v prípade porušenia pravidiel pokutu v prospech spolkovej pokladnice vo výške 1 – 5 forintov. (…) Vodca rozdelí miesta v lodi medzi členov posádky a tí ich bez námietok prijmú a počas plavby nebudú vstávať ani meniť miesto.“

„Každý nováčik, ktorý sa už cíti byť dostatočne zasvätený, požiada troch skúsených členov, aby ho podrobili skúške a ak vyhovie, na ich jednohlasné odporúčanie ho riaditeľ slávnostne dekoruje stuhou. Zacvičený člen, ktorý chce byť vyznamenaný: a) musí vedieť dokonale veslovať; b) musí vedieť veslovať aj s párom vesiel (skull) a c) mal by rozumieť aj kormidlovaniu, aby mohol zaujať miesto a zaslúžene prijať funkciu vodcu na ktorejkoľvek lodi.“

Čo sa prijímania členov týka, podľa kroniky BVS „bol spolok prístupný každému ‚vzdelanému mladému človeku s čistým charakterom‘; (…) samotné prijatie podmieňovalo odporúčanie dvoch riadnych členov a regulárne zvolenie.“ No celý proces pôsobil demokraticky len navonok, pretože do roku 1874 bolo základným kritériom vstupu do spolku nielen vzdelanie a bezúhonnosť, ale aj aristokratický pôvod. Pri založení spolku ešte členské neurčili, no ako uviedli, „pravidlom, zakotveným v stanovách, v zmysle ktorého ‚člen prispeje na pokrytie výdavkov do spolkovej pokladnice sumou podľa svojich možností‘, sa spoliehame na gavalierstvo každého člena, aby si stanovil výšku členského podľa svojej finančnej situácie.“ Neskôr, po zavedení povinného členského, sa „gavalierstvo“ začalo vytrácať, keďže pokladník pravidelne riešil problém vymáhania neuhradených členských poplatkov.

konigschloss

Prvú loď si spolok objednal od Dunajskej paroplavebnej spoločnosti. Išlo o 18 ton vážiacu plachetnicovo-veslársku loď, ktorú postavili v lodeniciach v Starom Budíne a mohlo v nej cestovať aj 18 – 20 osôb, z čoho vyplýva, že bola vhodná skôr na výlety a túry, nie na preteky. Loď nazvali Nádej a ešte v deň príchodu na nej členovia zamierili do Devína.

Medzičasom mestská rada aj starosta odsúhlasili vznik spolku, „ktorému mesto na jeho ciele prenechalo kúsok pozemku na pravom brehu Dunaja, bezprostredne nad lodným mostom, približne oproti petržalskému záhradníckemu domu“. Tu vznikol prvý spolkový prístav.

 

Symboly spolku

Najdôležitejším symbolom spolku bola uniforma, ktorá sa časom menila. Spočiatku musel každý člen nosiť červenú flanelovú námornícku košeľu, tmavomodré nohavice a sako a slamený klobúk. Podľa pravidiel museli mať členovia výboru „okolo gombíkov na rukávoch oblekov zlatú šnúrku a na golieri košieľ spolkový erb vyšitý žltým hodvábom.“ No keďže sa ukázalo, že uniforma na športovanie nie je najvhodnejšia, flanelovú košeľu čoskoro vystriedalo bielo-modré pruhované tričko. Nariadenie z roku 1875 „zaviedlo v spolku používanie spoločensky pomerne nízkeho, doslova zošľapovaného spotrebného tovaru – papúč s tým, že do anglickej lode možno vstupovať výlučne v papučiach.“ K poslednej úprave uniformy došlo v roku 1933, keď výbor prijal veslársku čiapku s tmavomodrým šiltom, modré tréningové oblečenie a biely sveter.

 1374349_10202083938006878_773218255_n

Podľa kroniky BVS disponoval aj vlastnou zástavou, na ktorej „biele pozadie pretína vodorovná zelená a zvislá červená čiara; prostriedok oboch čiar tvorí biele pozadie so svätoštefanskou korunou.“ Od roku 1925 spolok používal novú, modro-čiernu zástavu.

screenshot%202014-09-01%2013

V roku 1872 výbor „prijal za spolkové heslo povzbudzujúcu vetu: ‚Všetci vpred!‘“ A v roku 1874 skomponoval predseda spolku gróf Jozef Zamoyski hymnu BVS s názvom Veslárska pieseň, ktorú v tom istom roku uviedol Prešporský spevácky zbor pri príležitosti slávnostného krstu lode.

 

Budova BVS

V roku 1890 musel spolok opustiť starý prístav, kde medzičasom vybudoval aj provizórny drevený hausbót; v jeho bezprostrednej blízkosti totiž postavili prvý pevný most v Prešporku (Most Františka Jozefa, neskôr Starý most). Po jeho odovzdaní sa výrazne zvýšila premávka medzi oboma brehmi Dunaja, v čom členovia spolku „videli ohrozenie doterajšieho pokojného života.“ A tak dozrelo rozhodnutie, že na druhom, pokojnejšom úseku brehu postavia nový prístav so stabilnou budovou. Budovu navrhol architekt Rajmund Jeblinger z Linzu. „Potrebnú sumu získali internou pôžičkou a pôžičkou od Prešporskej 1. sporiteľne vo výške 10.000 korún. Internú pôžičku riešili tak, že vydali 157 kusov podielových listov v hodnote 100 korún, ktoré si prevzali členovia.“

03_a

Základný kameň budovy slávnostne položili 7. júla 1895. „Do základného kameňa pod vežou zamurovali dokumenty, spojené so spolkom a jeho budovou. Zakladajúcu listinu z poverenia výboru napísal Ladislav Aixinger. Vložili ju do skleneného a následne medeného puzdra a umiestnili do základného kameňa. Okrem toho do základného kameňa zamurovali aj správu o 25 rokoch BVS, podielový list, aktuálne vydanie prešporských novín a dobové platidlá.“ Sčasti alpskú a sčasti neogotickú romantickú budovu „so štíhlou vežou“ dokončili v roku 1896. Kronika sa o udalosti zmieňuje nasledovne: „BVS mal k dispozícii domov, hodný jeho histórie, spoločenského postavenia jeho členov a ich štedrosti, resp. štedrosti svojich priateľov. Nový domov prilákal do Petržalky mnoho členov a hostí. Členská základňa sa rozrástla a potešujúco sa zvýšil aj počet výletov.“

 54_0065

Kolaudačnú slávnosť zorganizoval spolok v sobotu 19. júna 1897. Po nej nasledovala spoločenská večera a tanečná zábava v hoteli U zeleného stromu. „Zúčastnilo sa na nej 115 osôb, zastúpené boli mesto aj prešporská tlač; Športový spolok mesta Komárna a Komárňanskej župy vyslalo na znak kolegiality 10 svojich členov a vo veľkom počte boli prítomní aj členovia BVS s dámami. (…) Ako nečakaný milý hosť sa na večeri objavil slávny sochár, tvorca súsošia Márie Terézie Ján Fadrusz s manželkou, ktorých oslavujúca spoločnosť prijala s veľkou radosťou. Po večeri sa tancovalo až do rána.“ Na druhý deň usporiadali v novom spolkovom dome slávnostné valné zhromaždenie, ktoré vystriedala domáca regata.

hajosegylet_01

Zariadenie budovy, pozostávajúcej z lodenice, šatne a spoločenských miestností, sa postupne rozširovalo a modernizovalo. V roku 1902 do nej zaviedli elektrické osvetlenie a nainštalovali aj telefón. V roku 1909 ju rozšírili o kúpeľňu s umývadlami a sprchami. V roku 1913 pribudli kúrenie, teplá voda a kachličky v kúpeľni.

hajos_egylet_remeny

K budove patrili okrem prístavu aj vlastná pláž, záhrada a neskôr dokonca aj tenisové kurty. Od roku 1897 sa ozdobou záhrady stala prvá loď BVS Nádej, ktorá dovtedy „zavŕšila svoje poslanie, lebo pri ľahkých anglických lodiach už nemohla mať budúcnosť“, no spolok si ju ponechal ako technickú pamiatku. „Členovia spolku s pietou uchovali tento starý kus nábytku. V záhrade sa stal – stojanom na kvety.“

 

Súťaže

BVS od začiatku usporadúval domáce regaty, na ktorých si merali sily jeho členovia. Tieto spolkové preteky sa zvyčajne spájali so slávnostnými krstmi lodí a niekedy mali naozaj „uvoľnenú“ atmosféru. Napríklad o súťaži z roku 1882 kronika píše takto: „Súťažiaci plnili úlohu s veľkou dávkou humoru, a hoci sa ako začínajúci skulleri viackrát odklonili od vodorovnej trasy a narazili do brehu či do iných lodí, predsa sa jeden za druhým šťastlivo dostali do cieľa.“ Z týchto príjemných domácich pretekov bola určite najväčšia jubilejná regata pri príležitosti 25. výročia založenia spolku v roku 1887, na ktorej mohli členovia súťažiť hneď v troch disciplínach: juniorská štvorka, skif a seniorská štvorka. „Zástavami vyzdobená cieľová rovinka a dve podlhovasté dámske lóže na pontónovom moste pred ňou, tiahnuce sa až do Dunaja, ponúkali pohľad, ktorý lahodil oku. Lodný most, spájajúci mesto s Petržalkou, bol vyzdobený povievajúcimi zástavami, ktoré označovali cestu k dejisku slávnosti pozdĺž celého nábrežia Dunaja. Slávnosť mala veľmi početné obecenstvo, objavili sa na nej najvznešenejšie kruhy nášho mesta na čele s arcivojvodom Friedrichom a jeho manželkou.“

040%20petrzalka

BVS sa dobre umiestňoval aj na celoštátnych a medzinárodných pretekoch, a to vďaka tomu, že zamestnával vynikajúcich trénerov, napríklad viedenského staviteľa lodí anglického pôvodu Williama Jamesa alebo majstra sveta v skife W. A. Barryho. Už dva roky po svojom vzniku v roku 1864 sa družstvu BVS podarilo získať trofej na prvej medzinárodnej regate, organizovanej Pešť-budínskym veslárskym spolkom, na ktorej zdolalo veslárov z Viedne, Pešť-Budína a Paksu. No ďalšie úspechy sa dostavili až po dlhom čase. Od 60. rokov 19. storočia totiž „zakladatelia spolku postupne opustili Prešporok, puto sa začalo pretŕhať a rušný život vystriedalo prázdno a apatia.“ Bolo treba počkať, kým vyrastie nová generácia, ktorá BVS opäť vdýchne život. Jedného z najvýznamnejších predstaviteľov novej generácie členov zosobňoval Artúr Feith, „neúnavný, húževnatý športovec, pre ktorého sa stal Dunaj druhým domovom.“ Feith získal pre spolok hneď dve trofeje: prvú v roku 1881 na medzinárodnej regate vo Viedni (Wiener Regatta-Comité) v skife, druhú v roku 1882 v Balatonfürede v párovej dvojke s Ivanom Vaymárom. „Priaznivec Dunaja“ zomrel v roku 1926 a v testamente venoval spolku pohár z viedenskej regaty. Odvtedy organizovali domácu regatu na jeho počesť pod názvom „Memoriál Artúra Feitha“.

horvath_002

Najväčší úspech zožal BVS v roku 1884 na celoštátnych pretekoch v Budapešti, ktoré organizovali spolu s Hunniou a Národným veslárskym spolkom. Dobové číslo viedenských novín Allgemeine Sportzeitung si na súťaž spomína nasledovne: „Posádka Hunnie sa po spustení zástavy dostalo do vedenia rýchlymi, mocnými zábermi, kým zvyšné dve lode zaostali. Hunnia sa prebojovala dopredu takmer na dĺžku jednej lode, no svoj náskok si nedokázala udržať dlho, keďže sa k nemu dlhými a pôsobivými zábermi blížili Prešporčania, ktorých veslárskemu štýlu možno ešte kadečo vyčítať, no ich kondícia je vynikajúca a svedčí o tvrdom tréningu. Postupne sa dostali do vedenia. (…) Prešporčania sa s plným nasadením pustili do pretekov až o poldruha minúty neskôr a napredovali mocnými zábermi, takže o 3 minúty predstihli Hunniu, ktorá viedla pred Národným veslárskym spolkom na dĺžku jednej lode. (…) Prešporčania nakoniec vyhrali s veľkým náskokom, hoci obe budapeštianske družstvá veslovali až do konca s maximálnym nasadením. (…) Družstvo Prešporčanov tvoria urastení jedinci, ktorí potrebujú iba solídnu školu, aby sa aj pre iných – rovnako ako v nedeľu pre budapeštianske družstvá – stali nebezpečnými protivníkmi (…).

„Večer zavŕšila tanečná zábava na Margitinom ostrove… A na druhý deň nasledoval slávnostný obed, kde medzi víťazmi a porazenými panovala tá najveselšia nálada a to najväčšie porozumenie. Aj s porážkou sa treba vedieť zmieriť a v tejto súvislosti je rad na Viedenčanoch, aby sa učili od Maďarov, ktorých charakter a zmysel pre spolupatričnosť nemožno dostatočne vychváliť.“

06

Po víťazstve v roku 1884 je v činnosti BVS badateľný istý úpadok. Celouhorské združenie veslárskych spolkov usporiadalo v roku 1902, pri príležitosti 40. výročia založenia spolku, svoje medzinárodné preteky v Prešporku ako sprievodné podujatie mimoriadne obľúbenej Celouhorskej poľnohospodárskej výstavy. Družstvo BVS však napriek prísnej príprave pod vedením W. A. Barryho a výhodám „domácej pôdy“ zaostalo za budapeštianskym Neptúnom v najdôležitejšej súťažnej disciplíne – v súťaži osiem. Na ďalší úspech bolo treba čakať do roku 1906, keď na celouhorskej súťaži v Komárne obsadila párová dvojka vo farbách BVS prvé miesto s loďou Čajka. Posledné veľké víťazstvo zaznamenal spolok v roku 1928 v súťaži štvoriek na medzinárodnej regate vo Viedni. Ako naznačuje spolková kronika, nechýbalo na nej poriadne vzrušenie: „Súpermi modro-bieleho družstva BVS sú Friesen a Donau z Viedne, Čajka z Budapešti a Wickig z Linzu, ktoré veľmi rýchlo predstihne a pred cieľom vedie na dve dĺžky. Zdá sa, že víťazstvo je isté, keď sa po úderoch vĺn vychýli v rukách dvojky mokré veslo a vážne následky technickej chyby možno odvrátiť len stopovaním. Krátko na to sa družstvo pustí do divokého finišu, no zdá sa, že prichádza do cieľa až za Čajkou. O to väčšia je radosť, keď rozhodca vyhlási za víťaza BVS, ktorý porazil súperov s náskokom 1 m.“ Preteky vysielal aj viedenský rozhlas. „Správa o víťazstve sa medzi členmi šírila rýchlosťou blesku. Už v podvečer bola celá budova BVS vyzdobená na počesť víťazov desiatkami zástav. No oslavoval aj približne 40-členný sprievod, ktorý si odskočil do Viedne.“

horvath_017%201907

Za zmienku určite stoja aj prešporsko-devínske regaty veslárskych spolkov z Prešporka, ktoré pravidelne organizovali od roku 1932. Predchádzala im súťaž, ktorá sa konala v roku 1913 medzi BVS a rivalským klubom Normannen z Viedne. Prešporsko-devínsku súťaž chceli oba spolky pôvodne organizovať každoročne na jeseň, no uskutočnila sa iba raz, keďže v roku 1914 vypukla 1. svetová vojna. V roku 1932 chcel BVS túto tradíciu oživiť, ale Normannen účasť odriekol. Do súťaže sa však prihlásili ďalšie dva veslárske spolky z Prešporka – Slovenský veslársky klub aj nemecký veslársky spolok Ruderverein Donau. Preteky, ktoré rad za radom vyhrávalo družstvo BVS, nadobudli lokálny charakter a ten si zachovali aj v nasledujúcich rokoch.

 

Výlety

Treba zdôrazniť, že členovia BVS, ktorými sa od 2. polovice 70. rokov 19. storočia mohli stať nielen príslušníci aristokracie, ale aj inteligencia, živnostníci a obchodníci, neboli primárne profesionáli, skôr nadšení amatéri, oddávajúci sa svojej vášni vo voľnom čase. Veslársky spolok nebol len športovým krúžkom, ale aj dejiskom zábavy a spoločenského života. V jeho živote zohrávali dôležitú úlohu spoločné výlety, dlhšie či kratšie vodné túry, ktoré sa občas vyrovnali aj profesionálnym športovým výkonom.

horvat065

Niektoré výlety mali vskutku dobrodružný priebeh a prešporskí veslári sa museli často pasovať aj s prírodnými živlami. Na prešporsko-vyšehradskej túre z roku 1877, ktorú v mimoriadne zábavnom cestopise Vyšehradská expedícia prešporských Argonautov zvečnil Koloman Szüry, postihla deväťčlennú posádku lode Nádej nočná búrka medzi Komárnom a obcou Dunaalmás. Cestopis ponúka pôsobivý opis hrdinského zápasu veslárov: „Len čo sme opustili komárňanský prístav, roztrhli sa sprievode divokého orkánu nebeské žľaby: obklopila nás pekelná temnota a iba občasné výčiny oslepujúceho blesku nám umožnili pohľad na rozbúrené vlny, s hukotom chrliace šialené výčitky skupinke, túžiacej pokračovať v ceste, na ktorej sa v zúfalom boji miešal orkán s hromami, bleskami a vodou. Naša loď (…) sa ako ľahká lopta zmietala sem a tam, rozbesnená víchrica sa zakvačila do plachty a nespútanou rýchlosťou nás sotila dopredu… Nakoniec sa nám horko-ťažko podarilo stiahnuť plachtu, odkormidlovať loď k brehu, poskákať do vody a potom plavidlo vytiahnuť na súš. Niet divu, že keď ťažko skúšaná posádka na druhý deň zbadala na pustej skale pri jednom z meandrov vznešené pozostatky hradu Vyšehrad, prejavila radosť trojnásobným zvolaním hurrrááá.“

pozsony-varmegye2

Pri inej príležitosti prešporských veslárov sužovali horúčava a smäd. Počas komárňanského výletu v auguste 1882 preverila ich silu a výdrž horúčava, no našťastie prišla úľava, „keď sme po poldruhahodinovom veslovaní dorazili k obci Gönyű, svorne sme si odhlasovali oddych, políhali sme si do trávy na brehu a unaveným údom dožičili hodinový odpočinok v tieni stromov. Vo veľkej horúčave nám však vyschli hrdlá, a hoci sme si ich mohli ovlažiť vínom z košíka, uloženého na dne lode, bolo teplé a neosviežovalo. Nič iné sme však nemali – s výnimkou ešte teplejšej dunajskej vody, ktorá bola pre nás stále prijateľnejšia ako zlá studničná voda – aj keď nám ju priniesli vo vychladených krčahoch so sklopenými zrakmi švárne žnice, ktorých krátke šaty upútali najmä Ivana Vaymára, veľkého obdivovateľa plastických tvarov.“

big_varmpic_komarom-001

O bohatom spoločenskom živote spolku vypovedá aj správa o výlete do Győru v roku 1885. Vzdialenosť medzi Prešporkom a Győrom členovia výnimočne neabsolvovali s veslami v rukách, ale v najväčšom pohodlí a najlepšej nálade na malom skrutkovom parníku Váh baróna Imricha Mednyászky: „Aby sa ctení hostia (…) necítili byť ukrátení v spoločnosti parostroja, ktorý ich mechanickou a jednotvárnou aktivitou posúval dopredu, poctivo konzumovali zásoby potravín a rad za radom vyprázdňovali fľaše, dokonca (…) zaimprovizovali aj bezmennú a presne nedefinovateľnú kartovú hru, ktorá – verme tomu – patrila medzi tie nevinné. Nakoniec sa dobrá nálada premietla aj do niekoľkých výstrelov z pušky, ktoré stáli život trojicu vodných vtákov (…) Večer o 8-ej úzka spoločnosť dorazila do Győru a len čo vystúpila na breh, šťastná náhoda ju zviedla dokopy s viacerými driečnymi členmi miestneho veslárskeho spolu. A nie je nič prirodzenejšie ako to, že sa zo stretnutia vykľuli celouhorské lukulské hody pri cigánskej muzike.“

gyor

Prišlo aj na túry vážnejšieho charakteru. Lode BVS neraz odtiahli parníky po Linz, Passau, Regensburg, ale trebárs aj po Ulm, aby mohli naši dobrodružne naladení lodníci veslovať späť do Prešporka a kochať sa nemeckými a rakúskymi podunajskými končinami. Z väčších túr treba spomenúť výlet na trase Devín – Orsova z roku 1909. Trasu dlhú 939 km absolvovala za 9 dní párová dvojka, pozostávajúca zo „statného a mocného Kolomana Ludwiga, jedného z najusilovnejších a najvytrvalejších veslárov BVS“, a z Narcisa Heima.

Ďalším dvom vynikajúcim členom spolku Nándorovi Emmingerovi a Jánovi Jenischovi sa v roku 1911 podarila „veslárska bravúra“: za 24 hodín zaveslovali na lodi Blesk z Prešporka do Viedne a späť. „O jedinečnej športovej udalosti“ informoval aj denník Az Ujság (Noviny): „Z Bratislavy vyštartovali 5. augusta o polnoci v párovej dvojmiestnej lodi na nožné riadenie. Cestou absolvovali dvojhodinovú prestávku na oddych a do zimného prístavu vo viedenskom Praterspitzi prišli o jednej napoludnie, čiže 52 km proti prúdu zdolali za 11 hodín veslovania. Po trojhodinovom oddychu vo Viedni nasadli do lode a zaveslovali späť do Prešporka, kam dorazili po 9-ej hodine večer v tej najlepšej kondícii. Táto športová udalosť si nepochybne zaslúži pochvalu i obdiv a v tejto súvislosti treba spomenúť, že po rozsiahlych reguláciách na hornom toku Dunaja panujú mimoriadne nepriaznivé podmienky na veslovanie, ktoré veslovanie proti prúdu výrazne sťažujú a pri väčších výletoch vyžadujú maximálne nasadenie veslárov a nemenej podrobujú skúške aj ich vytrvalosť.“ O zásluhách Nándora Emmingera sa kronika zmieňuje aj osobitne. Opisuje ho ako vynikajúce lodníka, ktorý vesloval štýlovo, „s výnimočnou vytrvalosťou“ a ktorý si „energickosťou, hodnou jeho vojenskej profesie, no zároveň zmyslom pre humor rýchlo vydobyl sympatie ďalších členov.“

O jeho angažovanosti a vášni pre veslársky šport svedčí aj to, že bol schopný nasadnúť do člna aj v extrémnych podmienkach. Kronika zaznamenala prípad, keď nadporučík so svojím verným druhom Jánom Jenischom vyplával v jednu decembrovú noc pri 0 °C do Hainburgu a odtiaľ späť k sídlu BVS.

fortepan_9030

O vývoji veslárskeho športu vypovedajú aj údaje o kilometroch, absolvovaných počas roka. V roku 1903 členovia spolku zaveslovali 12 000 km, v roku 1924 už 20 241 (individuálny rekord držal Koloman Ludwig s 2 209 km) a v roku 1934 to bolo 38 710 km (rok predtým držal individuálny rekord Štefan Holényi ml. s 3 096 km). K rapídnemu nárastu zaveslovaných kilometrov prispel aj fakt, že od 20. a 30. rokov 20. storočia sa členovia čoraz častejšie podujímali na dlhšie vodné túry. Od roku 1925 napríklad pravidelne organizovali nedeľné výlety do Devína, resp. Marcheggu. Čoraz väčšej popularite sa tešilo aj spúšťanie sa z horného toku Dunaja do Bratislavy; kronika sa zmieňuje o nespočetných túrach, ktorých východiskových bodom bolo niektoré nemecké alebo rakúske mesto. Veslovanie si získavalo čoraz väčšiu obľubu medzi Bratislavčanmi.

 

Slávnosti

Na bohatom spoločenskom živote spolku sa okrem spoločných výletov podieľali aj rôzne slávnosti, plesy, spoločenské večere. Najčastejšie boli krsty lodí. Keď spolok získal nový prírastok, členovia sa ho snažili náležite uviesť do života.

485

Krst lode, ktorý sa konal v roku 1874 na rusoveckom ramene Dunaja a na ktorom sa zúčastnili všetci členovia spolku, zástupcovia Národného veslárskeho spolku z Budapešti a Donauhortu z Viedne a ďalší hostia, kronika zvečnila nasledovne: „Slávnosť sa za účasti veľkého množstva hostí (…) začala o 5-ej hodine popoludní výstrelmi z húfnice. (…) Predseda spolku gróf Jozef Zamoyski pozdravil prítomných najprv v maďarskom, potom v nemeckom jazyku a samotnú ceremóniu uviedol krátkym príhovorom: ‚(…) Ako sa táto fľaša musí rozbiť o stenu našej lode, tak nech sa aj vlny trieštia o vás, naše lode. Prekonajte všetky prekážky a rýchlo a šťastne nás dovezte z každej cesty, robte česť nášmu spolku a menám, ktoré vám teraz pridelíme.‘ Úloh ‚krstných mám‘ sa zhostili predsedova manželka grófka Anna-Lore Zamoyski a grófka Mariette Széchenyi, a tak dve nové lode pokrstili menami Anna-Lore a Mariette. Potom nasledoval slávnostný nástup a prehliadka všetkých lodí, Prešporský spevokol zaspieval predsedovu Veslársku pieseň. Okrem Nádeje sa na slávnosti zúčastnili nasledovné lode BVS: Peter Höher, Labuť, Lex, Ilon Szép, Irena a Blanka. V záujme historickej vernosti nech je poznamenané aj to, že slávnosť prerušil silný lejak, ktorý prinútil obecenstvo k hromadnému úteku.“

BVS často usporadúval aj plesy. Výťažok z nich putoval na dobročinné účely alebo na činnosť spolku. O jednej z takýchto tanečných zábav, ktorá sa uskutočnila 25. januára 1902 v hoteli U uhorského kráľa, písala aj dobová tlač, a to najmä v súvislosti s fantastickou výzdobou:

150

„Mladý člen spolku Anton Palugyay, známy svojím umeleckým nadaním, celé dni s najväčšou usilovnosťou pracoval na tom, aby sály, v ktorých sa mal večierok konať, vyzdobil iluzórnymi výjavmi, hodnými rozprávok. (…) Len čo prekročíme bránu, ocitneme sa v ríši rýb. Na vodnej hladine, trblietajúcej sa nad nami, ktorú znázorňuje tenká modrozelená gáza, upúta našu pozornosť veslár-začiatočník, ktorý so svojím skullom uviazol v tŕstí. (…) Vo výškach oživujú jednofarebné nebo divé husi a volavky. Po schodisku, bohato zdobenom kvetmi, sa dostávame na poschodie a po chodbe, pretvorenej na strmé skalné steny a osvetlenej slabým červeným svetlom, vstupujeme do mystických siení boha Dunaja. Na stenách prvej, nazeleno osvetlenej miestnosti (…) číhajú na húf bezstarostne šantiacich ropúch obrovské hady. Cez skalnú štrbinu vstupujeme do svetlofialového fajčiarskeho salóna, kde sa na kameňoch, vystupujúcich z vody, odovzdáva tichému oddychu celá armáda žiab, s výnimkou šťastnej žabej mamy, ktorá uspáva v náručí ratolesť, kým jej milovaný manžel usilovne číta v novinách najnovšie správy o Kolomanovi Széllovi. Mladého pijana nachádzame pri sude plzenského piva; žabí švihák sa zasa ponára do pôžitku z dlhej havany (…). Pokračujeme cez skalnú bránu a ocitáme sa na dne starého Dunaja. Oproti nám sa otvára známa panoráma Prešporka: cez masu vody, ktorá nad nami ticho plynie ďalej, vidíme hrad s niekdajším korunovačným dómom a so slávnou Fadruszovou sochou Márie Terézie, napravo most, naľavo v diaľke hainburské a wolfsthalské vrchy; oproti mestu lesopark s arénou, kaviarňou a domovom veslárskeho spolku. (…) Z tejto miestnosti, osvetlenej jemnou modrou farbou, sa cez záves, ktorý predstavuje bahno, prilepené na stroskotaný vrak lode, dostaneme do bielej vysvietenej barokovej tanečnej sály.“

Medzi slávnosťami vynikali jubilejné spomienkové podujatia. Uskutočnili sa trikrát – v rokoch 1887, 1912 a 1937 pri príležitosti 25., 50. a 75. výročia založenia BVS.

Prvá jubilejná slávnosť trvala dva dni. V prvý deň, 8. júna 1887, usporiadali slávnostnú regatu a spolkový ples. Na druhý deň sa v spolkovom dome konalo slávnostné valné zhromaždenie, na ktorom kronikár spolku Ladislav Aixinger predstavil históriu uplynulého štvrťstoročia, následne zvolili za čestných členov prvého predsedu BVS baróna Viktora Wenckheima, grófa Jozefa Zamoyského ako „dlhoročného činorodého predsedu“ spolku a grófa Michala Esterházyho. Jubilejné spomienkové podujatie zakončila slávnostná večera v hoteli U zeleného stromu. V rovnakom roku zvolili za predsedu BVS jeho azda najslávnejšieho člena – talianskeho inžiniera, vynálezcu, amatérskeho archeológa, zberateľa kníh a rytín a v neposlednom rade štedrého sponzora BVS Eneu Lanfranconiho, ktorý hneď po svojom nástupe dal spolku k dispozícii vlastné lode a ako majiteľ kameňolomov v Devíne poskytol na výstavbu spolkovej budovy za nákladnú loď žuly.

Ďalšia jubilejná slávnosť sa konala 5. februára 1912, v deň vzniku spolku (5. február 1862). Ladislav Aixinger ml. na valnom zhromaždení vyhodnotil druhé štvrťstoročie fungovania spolku a následne „zvolili za čestného predsedu a člena Jozefa Palugyayho, ktorý bol predsedom spolku od roku 1894 a s odvolaním sa na svoj pokročilý vek odstúpil z funkcie v tomto roku.“ Jozef Palugyay bol synom najslávnejšieho hostinského a výrobcu šampanského v Prešporku 19. storočia Jakuba Palugyayho. Rodina Palugyay ovcov v tom čase vlastnila aj najluxusnejší hotel a reštauráciu U zeleného stromu, v ktorom BVS často organizoval slávnostné stretnutia či tanečné zábavy. Nebolo tomu inak ani v tento deň, keď sa po spoločenskej večeri v tanečnej sále hotela „tancoval v tej najveselšej atmosfére až do rána čardáš a boston!“ V roku 1937 si na rovnakom mieste pripomenuli aj posledné jubileum (len medzitým hotel premenovali na Carlton). Slávnostné valné zhromaždenie aj tentoraz sprevádzali banket a tanečná zábava.

 

V prúde dejín

„Aj 28. júna 1914 sa v spolkovej budove práve konala domáca regata a veselá zábava, keď prišla správa o sarajevskom atentáte. Tá razom ukončila bohatý, veselý a bezstarostný spolkový život a BVS vstúpil do najkritickejšieho obdobia svojej existencie.“ Takto zachytila dôležitý historický okamih spolková kronika. Spôsob štylizácie je zaujímavý aj preto, že na miesto BVS si môžeme poľahky doplniť rakúsko-uhorskú monarchiu, dokonca aj Európu.

Počas 1. svetovej vojny zanikol športový život prakticky aj v Prešporku, veď na vojnu „narukovali práve mladšie ročníky, ktoré sú na šport najvhodnejšie. A tak nečakane poklesol nielen počet aktívnych členov, ale výrazne sa znížil aj príjem z členských poplatkov.“ Žiaľ, väčšina členov sa už z frontu nevrátila. Ešte počas vojny, 27. júla 1918, odhalili „v rámci pietnej slávnosti“ na stene spolkovej budovy pamätnú tabuľu na počesť hrdinsky zosnulých členov. Tabuľa so spolkovým heslom „Všetci vpred!“ bola dielom sochára Alojza Rigeleho. (Pamätná tabuľa je dnes súčasťou zbierok Múzea mesta Bratislavy.)

Na jeseň 1918 sa síce vojna konečne skončila, no BVS sa dostal do ťažkej situácie. „To, na čo nikto nikdy ani nepomyslel, sa stalo skutočnosťou: Dunaj sa pri Prešporku zmenil na štátnu hranicu.“ Do staronového hlavného mesta totiž vstúpili československí legionári a obsadili časť mesta na ľavom brehu Dunaja, kým petržalská strana s budovou BVS ostala Maďarsku. „Členovia mohli dlhé mesiace len túžobne hľadieť cez Dunaj, či ich milovaný spolkový dom ešte stojí, či sa mu niečo nestalo.“ Ich obavy sa vystupňovali, keď 23. marca 1919 Červená armáda Maďarskej republiky rád obsadila budovu BVS a údajne tam držala v zajatí aj rukojemníkov (kronika spomína petržalského továrnika Harscha). V jednu augustovú noc v roku 1919 československé oddiely „nečakane obsadili pravú stranu bratislavského predmostia“.

Krátko na to otvorili aj most a rozrušení členovia bežali do svojej budovy, kde s uspokojením skonštatovali, že žiadne vážnejšie škody neutrpela. Ich radosť však netrvala dlho, lebo „už v septembri budovu obsadil guľometný a telefonický oddiel československej armády, a tak o ňu členovia opäť prišli.“ Do vlastníctva BVS sa dostala až v roku 1922.

Spolok prežil vojnu a následné chaotické obdobie, pravda, svoju činnosť mohol oficiálne obnoviť po vyše roku ťahaníc. Istý čas trvalo, kým nová československá vláda odsúhlasila stanovy spolku, čo bolo spojené aj s oficiálnou zmenou jeho názvu – z Bratislavského veslárskeho spolku sa tak stal Občiansky veslársky spolok. Výrazne poklesol aj počet členov, veď z Bratislavy sa po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie odsťahovala nejedna maďarská rodina. Zachovala sa však „malá, no oduševnená garda“, ktorá „sa s vypätím síl pripravovala na novú budovateľskú prácu.“ Najpálčivejším problémom bolo dať do poriadku spolkovú budovu a vychovať novú generáciu členov. Už v roku 1920 poveril spolok telocvikára Nándora Kissa, aby „vzdelával a trénoval mládež“. Plody práce dozreli v 2. polovici 20. rokov, keď sa Bratislavský veslársky spolok mohol znovu úspešne zúčastňovať na medzinárodných pretekoch a veslovanie sa opäť stalo jednou z najobľúbenejších športových disciplín Bratislavčanov. Dokazuje to aj skutočnosť, že v roku 1931 vznikol podľa vzoru BVS Slovenský veslársky klub aj nemecký veslársky spolok Ruderverein Donau.

Priaznivý vývoj pribrzdila veľká hospodárska kríza a následne vypuknutie 2. svetovej vojny. Od roku 1938 sa stal Dunaj opäť štátnou hranicou, Petržalku pripojili k Nemeckej ríši, a tak členovia BVS zasa stratili svoju budovu. V roku 1940 vyšla z pera Ladislava Aixingera, dr. Ladislava Aixingera st. a dr. Ladislava Aixingera ml. knižná podoba spolkovej kroniky, mapujúca 75 rokov činnosti spolku.

Spolkovú budovu zbúrali pri výstavbe Mosta SNP (1967 – 1972). Ochrancovia pamiatok zohľadnili jej historickú hodnotu, preto jednotlivé označené a očíslované kusy previezli na úschovu do skladových priestorov JRD v Rusovciach, odkiaľ v 2. polovici 80. rokov steny s dreveným obložením a ďalšie stavebné prvky pomaly rozkradli.

Svoj príspevok, ktorý aspoň stručne mapuje dejiny BVS s jeho vzostupmi i pádmi, zakončím slovami spolkového kronikára tretej generácie dr. Ladislava Aixingera ml., uvedenými na konci kroniky ako akýsi doslov: „BVS vznikol ako spolok uhorskej aristokracie v Prešporku, časom sa stal spolkom uhorského meštianstva v Prešporku. Počas existencie zažil mnoho víchric, prekonal mnohé ťažkosti a útoky. Napokon všetko prežil a zdolal. Podarilo sa mu to, pretože v chápaní a myslení ostali jeho členovia navždy pánmi, Uhrami a Prešporčanmi. (…) Prešporčanmi, ktorí si veľa vytrpeli, ktorí sa dokázali v zlých pomeroch utiahnuť do seba a čakať. No čakať nie v nečinnosti, ale pripravovať sa na zmiernenie ťažkých podmienok, a tým aj na budúce úlohy. A preto verím, že s Božou pomocou bude mať tento príbeh pokračovanie, že v Bratislave vyrastie aj štvrtá generácia, ktorá toto všetko zaznamená a prastaré stromy v Petržalke, vlny starého Dunaja a steny našej milej Bratislavy budú opäť počuť naše heslo ‚Všetci vpred!‘“

Krisztián Kacsinecz

(Fotografie: OZ Barožky,  Juraj Horváth, Július Cmorej, Peter Martinko, Bratislavský okrášľovací spolok, fortepan.hu)

Podporili nás