O čom hovorím, keď hovorím o Bratislave – po kúskoch prechodiť mesto

Mesto
2. apríla 2019

„Podstata spočívala v pohybe, v akte, ako kladie jednu nohu pred druhú, ako ju prenechá rytmu tela. Pri bezcieľnych potulkách sa preňho každé miesto stalo rovnocenným, bolo úplne jedno, kde sa nachádza. Najvydarenejšie boli prechádzky, počas ktorých mal pocit, že vlastne nikde nie je.“

Paul Auster: Sklené mesto 

„Ak sa má niekto stať chodcom, potrebuje k tomu povolenie priamo z neba. Do rodiny chodcov sa musíte narodiť.“

David Thoreau

Poháňa ma akási sila, popud, aby som vstal a šiel. Dobre mi padne rytmická monotónnosť, ktorá ma unáša vpred, tieto pravidelné, a predsa bezcieľne potulky. Jasné, že krúžim po Bratislave, kde inde, tu som doma, tu rád programovo blúdim, pričom pri svojich chodeckých tréningoch často ani netuším, či sa túlam iba v myšlienkach, alebo či naozaj zdolávam ulice mesta.

Teraz napríklad vyjdem na Hviezdoslavovo námestie, ktoré sa predtým, ako začalo niesť Kossuthovo meno, volalo už všelijako – v čase škaredého Bachovho absolutizmu po generálovi Radetzkom a predtým ho každý láskyplne, svetoobčiansky nazýval Sétatér. V doslovnom slovenskom preklade Prechádzkové námestie (Promenáda), čo už znie viac ako dobre. Žiadna hmlistá abstrakcia, žiadny úderný pojem s ideologickým podtónom (ako napr. Mierové námestie či Námestie slobody), len keby sme takéto Prechádzkové námestie naozaj mali (keď môže existovať Kozmonautická, Radarová, Súhvezdná či Raketová ulica, vytvorenie Prechádzkového námestia by sa zvládlo ľavou zadnou).

seta

Mimochodom, ani nie tak dávno som listoval v pôvabnej knižke Martina Győrika Bratislavský okrášľovací spolok / 1868 – 1918, v ktorej sa uvádza, že vedenie mesta si v 70. rokoch 19. storočia, keď sa verejná lavička ako hmatateľná rekvizita voľného, nezáväzného posedávania ešte zrejme neinštitucionalizovala v takej podobe, akú má dnes, objednalo v umeleckom zámočníctve Marton „stovky skladacích železných stoličiek“, ktoré sa dali v tom čase na Kossuthovom námestí voľne prenajímať za symbolickú cenu 10 halierov. Ako z textu vyplýva, dopyt po nich nebol príliš veľký, a tak po počiatočnej stagnácii znížili kompetentní cenu lístkov na 4 haliere. Strhujúci nápad – projekt mal navyše aj výrazný sociálny podtón, veď zisk z prenájmu stoličiek putoval na dobročinné účely. Táto sympatická iniciatíva si ma okamžite získala a začal som si predstavovať, ako by som sa presúval po meste s piatimi – šiestimi kovanými kempingovými stoličkami a ku každej sofistikovane ponúkal aj nejakú tú službu navyše. Miestenky by som si navrhol sám a každá stolička by mala vlastný príbeh, dokonca aj vlastné tematické zameranie: toho, kto by si sadol na prvú stoličku, by som hneď zahrnul tisíckrát počutým, obligátnym textom o Keltoch, slobodnom kráľovskom meste a jeho strategickom význame, o Turkoch, korunováciách a jedálni, o (minimálne) trojjazyčnej multikultúrnosti atď.; toľko klasická verzia a, samozrejme, cenovo najvýhodnejšia stolička. Záujemcovi v druhej stoličke by som už dynamickým, vzrušujúcim spôsobom rozprával o pradávnych kriminálnych činoch, záhadných bratislavských príbehoch a šťavnatých mestských klebetách, a to s prihliadnutím na každú drobnú nuansu, a predsa s maximálnou hodnovernosťou, napr. vyberajúc z dobových článkov denníka Nyugatmagyarországi Híradó (Západomaďarský spravodajca).

seta2sk

Kto by si vybral tretiu stoličku, tomu by som výhradne a špeciálne porozprával o niekdajších legendárnych kultových miestach, zaniknutých kaviarňach, krčmách a ich skalných návštevníkoch. Mojou bibliou by bola, samozrejme, Žáryho kniha Bratislavský chodec (navyše by som pri priečelí každej zo spomínaných budov spamäti recitoval podmanivé slogany zo starých vývesných a reklamných tabúľ: „Da gehe ich zu Maxim / dort bin ich sehr intim“ alebo: „Fogműterem – Zahnatelier“ atď.). Štvrtý variant by zahŕňal zaujímavých, nevšedných Bratislavčanov, pri piatej stoličke by mohli zazurčať literárne potôčiky, potoky a rieky, prameniace v bratislavských uliciach, ktoré by dočasného lavičkového okupanta nasmerovali do labyrintu fiktívneho príbehu, kde by si veľkolepé, pulzujúce pluskvamperfektá padali do náručia s útržkami vystopovateľných, reálnych spomienok. (Ako som mohol svojho času, keď som po Bratislave sprevádzal známu z Lipska, zabudnúť na Doktora Fausta! Ako skvele by sa hodil k môjmu výkladu, opisujúcemu atmosféru niekdajšej Vydrice a k faktu, že Bratislava je – za predpokladu, že sa nám skutočne podarí preniknúť do tkaniny fikcie – v diele Thomasa Manna vykreslená ako mesto skazy, úpadku a syfilisu. Už nehovoriac o tom, že Leverkühn sem pricestuje priamo z Lipska, poháňaný odvážnou ambíciou nakaziť sa v jednom z vydrických nevestincov vražednou pliagou, od ktorej očakáva príval geniality). Osobitnou víkendovou opciou by mohla byť túra, na ktorej by sme geniálny román Daniela Heviera Kniha, ktorá sa stane prepojili s akýmsi vychádzkovým seminárom. A ak by bol záujem, mohla by jedna zo stoličiek reprezentovať rôzne situacionisticko-neodadaisticko-konceptuálne tendencie a bola by určená priaznivcom všetkými masťami mazaných flanérov, zarytých tulákov, Walterov Benjaminov, Júliusov Kollerov a Petrov Rónaiov, ktorým by som rozprával o bratislavskom Guggenheimovi Otisovi Laubertovi, o akcii Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania, vedenej Jánom Budajom, o verejných obedoch a spontánnom pouličnom vystieraní sa; počas potuliek by ožívali rôzne uletené happenigy a provokatívne performancie. A napokon by mohla existovať aj špeciálna mystifikovaná verzia so všakovakými vymyslenými, predimenzovanými, fiktívnymi vsuvkami, pseudoreferenciami, prinesenými vyretušovanými „dobovými“ pohľadnicami s vylepšenou, modifikovanou, baudolinovsky monumentalizovanou starou Bratislavou ako rovnocennou, hrdou konkurentkou Viedne, Budapešti či Prahy.

Slovom, skončil som pri Prechádzkovom, resp. Hviezdoslavovom námestí. V tej istej červenej knižke (v almanachu Bratislavského okrášľovacieho spolku) čítam, že v najzápadnejšej časti námestia, ktorú v tom čase ešte uzatváral súvislý rad domov, dala firma Stollwerck postaviť vtáčiu fontánu. Omáľam v ústach slovné spojenie vtáčia fontána a dumám nad tým, či je za tým len moje nostalgické blúznenie, alebo vtedy bolo naozaj všetko také rozprávkové a pôvabné? Veď ktorá multifirma by sa dnes uchýlila k tomu, aby sponzorovala fontánu pre vtáky? A ak predsa, aká gigantická farebná reklama by na nej musela byť vycapená? Zvlášť v dnešnej dobe, keď na asfalte dunajského nábrežia človek na každom kroku zakopáva o drobné marketingové invencie („Buď online, aj keď si inline“).

seta3

Takto uvažujem, keď prechádzam popri soche Andersena – veru, už by bolo načase, aby sme sa spriatelili, veď tu zapúšťa korene už osem rokov, napriek tomu sa neudržím, aby som tohto rapavého, neduživého bronzového golema, pripomínajúceho múmiu, ktorého som si minule sám pre seba nazval Mementom dospeláckych zločinov proti detskej fantázii (MDZPDF), nepočastoval škaredým pohľadom. Keby to bolo na mne, z celej kompozície by som ponechal iba slimáka, zvyšok by som pri najbližšej možnej príležitosti daroval Dánsku. Je len slabou útechou, že odvtedy (od môjho posledného kritického „výstupu“) sa ukázalo, že o trochu ďalej sa nájde ešte podradnejší, obmedzenejší a gýčovejší verejný „public art“, spáchaný Britom Colinom Spofforthom.

seta5sk

Pravda, nad tým teraz ani nelamentujem, veď keď už máme firemný trávnik či firemný bazén, je jasné, že v snahe prekonať výzdobu chrámu konzumu, rozťahujúceho sa na nábreží Dunaja, budú nasadené aj zbrane ťažšieho kalibru. S oveľa väčším záujmom sledujem, ako sa dospelí, vzdelaní ľudia s múdrymi, rozumnými tvárami ženú k vylešteným klaunovským maškarám, len čo ich zazrú, bleskurýchle pri nich zaujmú náležitú pózu a odušu cvakajú fotoaparátmi. Skrátka, mňa celý jav interesuje z antropologického či prírodovedného hľadiska. V duchu sa k nim pokúšam vyfabrikovať narátorský text a minule som sa pristihol pri tom, ako si – pri pozorovaní ľudí, hromadne produkujúcich selfie pred jedným z týchto objektov – šepkám ako David Attenborough. Je to zrejme živelný, archaicko-atavistický pudový mechanizmus, ktorý sa z niektorých nie príliš progresívnych jedincov (napríklad aj zo mňa) vytratil, že totiž k tomu, čo je z bronzu a má to viac-menej antropomorfný charakter, sa patrí okamžite „pricucnúť“ – bleskovo, v priebehu niekoľkých sekúnd, ako mucha na lep.

seta6sk

A ja premýšľam ďalej, čo by sa malo, dalo podniknúť s tou kopou lacných, zlých sôch, ktoré v uplynulých rokoch zaplavili mesto. Situácia by bola zrejme jednoduchšia, keby som bol akýmsi večným gonfalonierom, ktorým (vďakabohu) nie som, takéto veci nezávisia odo mňa, takže ostáva teoretizovanie, fantazírovanie, úvahy bez skutkov. Pohrávam sa s myšlienkou, že by sa už konečne mohol zrealizovať nápad (pardon, koncepcia) mnou toľko váženého veľmajstra fluxusu Roberta Fillioua o vzájomnej (hoci len dočasnej) výmene európskych národných kovových a mramorových idolov. Byť Višegrádskym fondom, určite by som sa do niečoho podobného zapojil: v prvom kole by sme mohli začať národnými hrdinami, potom (ak sa bude členským štátom nápad páčiť) by sme do rotačného systému zaradili aj menšie objekty – poloabstraktné zlátaniny, biomorné odliatky, pamätné plakety s umelou patinou, vycapené na priečeliach domov.

seta7

Z úrody uplynulých vyše dvadsiatich rokov by som možno ponechal iba dielo Erika Bindera (Z.ONA.) neďaleko Horského parku, ktoré má čosi do seba, je v ňom fantázia (a ešte obrátený dom Erwina Wurma, ale to už je iný, veľmi firemný príbeh); ostatné rekvizity z verejných priestranstiev by mohli byť okamžite vyslané na zahraničné turné, alebo by ich mohli (čoby plán B) zhromaždiť v budove Istropolisu a ukazovať ich ako rezerváciu, samozrejme, za istý obolus, skrátka, celý projekt by mohol mestu priniesť aj nejaký zisk.

seta8uj

No dobre, Čumil Viktora Hulíka by mohol ostať – bez ohľadu na to, či sa páči alebo nie, lebo sa z neho stal medzičasom symbol (či dokonca nefalšované memento), a, pravdupovediac, nie je to zlý gag. Ešte by som dodal, že asi pred rokom som na trojjazyčnej webovej stránke Bratislavy čítal, že sa považuje za celosvetovú kuriozitu, za jedinečný výtvor, veď žiadne iné mesto na svete na nemôže popýšiť sochárskou entitou, vykúkajúcou z kanála (text na webe odvtedy nebol aktualizovaný). Pravdaže, táto správa vo mne nevyvolávala nevôľu, len som myslel na to, načo ku všetkému kreovať násilné superlatívy. O niekoľko mesiacov neskôr som navštívil Suboticu v Srbsku a pri prechádzke ulicami starého mesta ma ako prvá vítala postavička vyziabnutého vodoinštalatéra, vykúkajúceho zo zeme – no, pomyslel som si, ja som to vravel. O niekoľko týždňov som na internete našiel aj štokholmský exemplár (musíme však uznať, že bratislavská verzia – živý obraz? – je zo všetkých troch najvydarenejšia). A o ďalšie tri mesiace vidím, že denník SME téme venoval skvelú dvojstranovú prílohu, z ktorej sa dozvedám, že medzičasom vo svete žije a prekvitá niekoľko tuctov čumilovských kópií a parafráz – zväčša na území Ruska (moje vojvodinské a švédske objavy medzi nimi práve nefigurovali). Táto postavička mi je navyše sympatická aj tým, že si pri potulkách týmito končinami občas úspešne predstavujem, že ja som on, ponorím sa do čumilovského perceptívneho mikrokozmu a nehanebne, hoci len na pár sekúnd, mu závidím, že je stelesnený Divák, majiteľ maskulínnej autority, povolaním Observátor, ktorý môže v zime aj v lete skúmať tie najlepšie (a najkrajšie) ženské nohy, lýtka, stehná atď. a za to ho navyše aj milujú, dokonca priam fanúšikovsky obletujú. Keby tak vedel rozprávať! Akým bohatým, cizelovaným, hrabalovsky strhujúcim jazykom by prehovoril, koľko druhov, tónov a akordov náhlenia sa, korzovania, chodenia a pohybov bokov by dokázal rozoznať!

setauj

Alebo sa viem veľmi dobre vžiť aj do postavy malého Rudolfa Labana, ktorý bol síce oslobodený od telesnej výchovy, no v prechádzaní sa bol neúnavný. Okrem toho, že šikovne kreslil a maľoval, bol posadnutým Divákom – vášnivo pozoroval všetko, čo ho obklopovalo – od návštevníkov otcovej kaviarne cez záhorácke a žitnoostrovské kofy s prenikavým hlasom na vtedajšom Slepačom trhu až po série pohybov továrenských robotníkov. V dospelosti vravieval, že zbiera pohyby ako iný motýle – čítam vo skvelej monografii Miklósa Vojteka Rudolf von Laban. Život pre tanec. Spomienky (Bratislava, Divadelný ústav 2012).

V tomto sú mi Laban a Čumil jednoznačne vzorom, pretože v poslednom čase (ak príde reč na moje mesto) niečo podobné najviac láka aj mňa (teda okrem profesionálnych chodeckých tréningov); vzrušuje ma pozorovanie cudzích chodcov, tisícky tvárí a profilov, útržky pohybov, pulzujúci dav turistov – rád by som sa zamiešal medzi nich, rozmazal seba, svoju tvár, identitu, náhle, mimovoľne, spontánne. Minule som šiel po Obchodnej ulici a vidím, ako Juraj Bartoš odchytil dve štíhle dievčatá a fotografuje ich. Bol o pre mňa zážitok na celý deň. Väčšinou mi padne dobre vidieť a nebyť videný. Občas dostanem chuť – ako Woody Allen vo filme Annie Hall – len tak k niekomu prísť, napríklad k mladému páru, a spýtať sa ho, či je šťastný (doteraz som tomuto pokušeniu vždy odolal). Alebo sa niekedy pripojím ku skupine turistov, ako profesionálny voyer šikovne splyniem s davom a nechám sa vodiť sprievodcom (prisahám, že niektorých poznám už po hlase). Jedným z mojich obľúbencov je starý pán, ktorý pravidelne sprevádza nemeckých turistov, určite je Maďar, používa také sikavé eská a otvorené éčka a zvyčajne naňho narážam na Primaciálnom námestí. V uplynulých dvoch rokoch sa mi už aspoň štyrikrát podarilo preniknúť do jeho skupiny, počúval som, čo rozpráva o Primaciálnom paláci (sehr-sehr schöner Portikus, sehr-sehr schöne Fassade, sehr-sehr große, klassizistische Pfeiler atď.), potom spravidla prejdeme na Hlavné námestie (presnejšie oni prechádzajú a ja kráčam ako eštebácky agent minútu – dve s nimi, veď dopredu viem, že bude nasledovať stručná charakteristika Františkánskeho námestia so vskutku fajnšmekerskou informáciou, nasadenou v štyroch zo štyroch prípadov, že na samom konci námestia, oproti Kaplnke sv. Jána, na mieste tzv. Husitského domu, dnes funguje veľmi elegantný hotel, ktorý už hostil napríklad Pamelu Anderson). V štyroch zo štyroch prípadov nasleduje hlasný smiech, pointa (ak to bola pointa) aj tentoraz zafungovala. A ja si lámem hlavu nad tým, koho mohol občan, ktorý okolo roku 1900 sprevádzal po meste zahraničných hostí, v tejto súvislosti uviesť. Informácia o tom, že Thomas Mann mal v 30. rokoch minulého storočia v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca prednášku o Freudovi, už zdá sa, stratila hodnotu.

seta1212

A keď už s nimi postávam, započúvam sa do prezentácie Starej radnice. Akoby nie, veď sa v nej, pochopiteľne, nezabúda ani na moju obľúbenú legendu, spájajúcu sa s jej čelnou fasádou, obrátenou do Hlavného námestia: ujo spomenie fragment fresky, ktorý vykukol spod omietky, a poznamená, že tam hore je portrét bohatého člena mestskej rady, ktorý porušil prísahu a ako memento ho na stenu vypálil samotný čert predtým, ako vzal krivoprísažníka so sebou do pekla. Obecenstvu sa príbeh páči, hoci ani netuší, aká silná sociálna dimenzia sa v tejto smutnej story skrýva, aj keď bol podliak pôsobivo zatratený. Všetko sa to začalo tým, že radca, ktorý bol zároveň veľkým investorom, začal (ako to už pri podobných zvrhlých špekulantoch s pozemkami býva zvykom) vydierať istého chudobného, čestného gazdu z Mlynskej doliny a potom ho všelijakými praktikami priviedol na mizinu a vohnal do náručia smrti. Ale určite je to len legenda, veď prečo by bol čert taký inkonzekventný: len si spomeňme, koľko politicky angažovaných realitných žralokov (a developerov v maskách ochrancov mesta) sa aj dnes činí v podobných transakciách, no z fasády osirelo hľadí stále iba tento jeden portrét.

seta4

Skupina sa pohne smerom k Mirbachovmu palácu a ja korzujem ďalej. A keď som už tu, nakuknem do Univerzitnej knižnice. Tam sa vždy oplatí vojsť, aj vtedy, keď človek nemá objednanú žiadnu knihu; niekedy sa len tak ponevieram medzi kovovými regálmi na prízemí a skúmam starostlivo pripravené kôpky kníh, čakajúce na svojich čitateľov, a kým prechádzam úzkymi chodbami, pozriem sa, či si objednal niečo A. – aké by to bolo skvelé, keby som pri našom najbližšom stretnutí zasa uhádol, čo práve číta. Pri písmene M. sa mrknem, či niečo nečaká na môjho najobľúbenejšieho, tajne obdivovaného mestského filozofa (práve teraz nič), ktorý väčšinou sedí na poschodí a číta. Zvyčajne popri ňom prechádzam s nemou úctou, veď ma čaká moje miesto – ak sa dá, tak vedľa chudého starého pána, (podľa mňa) každodenného návštevníka knižnice, ktorého už tiež dlho pozorujem: lúšti krížovky z denníkov tak, že si ich starostlivo prekreslí do pripraveného štvorčekového zošita, do ktorého po jednom vpisuje jednotlivé riešenia.

seta13

Toto mesto by sa malo používať, ale tak naozaj. Zišlo by sa podniknúť niečo, vďaka čomu by som mohol splynúť s okolím, pozabudol by som sa v ňom a zároveň by som ho trochu, takmer nebadateľne „prefackal“ – napr. počas dlhej prechádzky by som pred sebou kopal kus ľadu, kým by sa neroztopil na veľkosť kamienka a definitívne by nezmizol v odtokovom kanáli. Alebo by som mohol odliať do bronzu text môjho obľúbeného grafiti, a to priamo na na stenu. Alebo by som si náhodne vyhliadol niekoho z davu na autobusovej zastávke a sledoval by som ho až domov – len tak, bez akýchkoľvek podlých úmyslov. Alebo by som oslovil uponáhľaných chodcov v centre mesta a tváril by som sa ako nemecký turista, ako mapu by som držal v ruke strihovú prílohu módneho časopisu a prosil by som ich o usmernenie. Prosím vás, ukážte mi, kde je tá či oná ulica. Mohol by som za sebou na špagáte ťahať aj betónovú kocku na kolieskach a hľadať miesto pre seba (a pre kocku), vytrvalo, trpezlivo ako chlapček s hračkárskym psom v predvojnovom období, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. Alebo by som mohol rozdávať chodcom letáky s prázdnymi bielymi stranami. Alebo by som si vyhliadol nápis na postamente pomníka bulharských partizánov na dunajskom nábreží a pohral by som sa s ním. Prípadne by som v ňom mohol vyretušovať čiarku a zrazu by v sebe niesol celkom iný odkaz.

Potom by som vyhotovil hybridnú kópiu Svätopluka, načahujúceho sa pred hradom, určite by to bol autoportrét, miesto kniežaťa tancujúci mramorový kentaur, nesúci moju podobu. Alebo keby ešte existovali telefónne búdky! Mohol by som zložiť pieseň na relevantnú, pálčivú tému (napr. o škodlivosti sexu po telefóne), ktorá by po vyťukaní (vytočení) konkrétneho čísla znela počas celého týždňa zo všetkých telefónnych búdok v meste. Alebo by som zo sterilných, sklených stien autobusových zastávok vyamputoval reklamný plagát niektorej módnej značky, ktorý svieti aj v noci, premaľoval by som ho, naniesol by som naň akrylovú vrstvu a fešné modelky prekryl lazúrou, ktorá by im prepožičala alienovský vzhľad, takto upravený obraz by som pripevnil na miesto iného reklamného plagátu v inom meste Slovenska a ten by som presunul do ďalšieho mesta… Dokonca by som mohol trochu poézie prepašovať aj na tie najnudnejšie miesta – ak by sa mi podarilo do reklamných polí držadiel, visiacich v trolejbusoch, vsunúť minimalistické básne. A tak podobne. Skrátka, bolo by fajn páchať podobné skutky. Takéto veci zamestnávajú myseľ, hoci možné je aj to, že som si len prečítal znôšku hlúpostí, ktoré sa vo mne teraz miešajú a bublú*

seta11uj

Inokedy zasa dumám nad tým, koľko „echte“ Bratislavčanov sa pohybuje v meste a čo vôbec znamená byť „pôvodným“ Bratislavčanom. („Zväčša sme pozbieraní Bratislavčania. Nenarodili sme sa tu, len sme tu ostali.“ – píše Lajos Grendel v jednom z čísel časopisu Mozgó Világ). A aj nad tým, čo robí z niekoho „tunajšieho“ a či má bratislavskosť svoje stupne (vo vzťahu k mestu, v znalosti terénu). A či sa to všetko dá/vyplatí označiť – hoci aj v jazykovej rovine – tak jednoducho, a predsa vynaliezavo ako v nemeckom Kasseli. Strávil som tam dva roky a to, že sa dá v miestnom dialekte pekne odlíšiť prišelec od čerstvého Kasselčana a občana, ktorý tam žije už celé generácie, sa mi odvtedy veľmi páči. Obyvateľ, ktorý sa do mesta prisťahoval, je jednoducho Kasseler. Osoba, ktorá sa v meste už narodila, je „už“ Kasselaner, kým človek, ktorému sa v meste narodili aj rodičia, je skutočný Kasseläner.

Takže prechádzky. Samozrejme, najčastejšie mám tendenciu zabúdať, akým luxusom, privilégiom je situácia, že sa môžem slobodne ponevierať, nikto ma nelegitimuje, nikto mi nevmieta do tváre, že hodiny už odbili dvadsiatu druhú a je načase ísť domov. Lebo boli časy (a je zbytočné ich na tomto mieste rozoberať), keď sa spontánne blúdenie, bezcieľne potulovanie nepovažovalo za mainstreamové, módne trávenie času. Len nedávno som čítal, že Židovskú ulicu, ktorá tvorila chrbtovú kosť bratislavského geta, až do roku 1848 (!) na noc zamykali reťazou a na jej oboch koncoch stála strážnica. A nielen preto to muselo byť rigidné mesto bez humoru, veď stačilo, ak vás prichytili pri rušení nočného pokoja a človek sa hneď ocitol uprostred Narren Häusslu, v klietke hanby na Rybom trhu (Na Františkánskom námestí). Jednoducho, odkedy o všetkom viem, ešte viac si cením panskú pasiu, túto poslednú a možno aj jedinú aristokratickú športovú disciplínu.

Pretože ja Bratislavu „používam“ aj počas potuliek, rád sa do nej hrúžim, rád sa ňou zababrem, rád sa v nej „rozohrávam“, rád vpisujem prchavé partitúry do tela mesta, hoci len v rámci jednej či dvoch dlhších prechádzok. A usilujem sa čo najmenej „premávať“, mechanicky smerovať z jedného bodu do druhého. Snažím sa užívať si mesto ako mladý pár uprostred púšte v Antonioniovom filme Zabriskie point, ktorý sa dlhé minúty váľa v piesku ako dážďovka, stráca sa na svahoch horúcich dún, splýva s nimi, bezcieľne sa ponárajúc do nedozernej divočiny. Sekvencia sa napokon končí pekným, kontrastným spôsobom – presným opakom tejto atmosféry. Dorazí tam rodina, z auta vystúpi mamička, otecko a malý chlapec, ktorí lenivo zamieria k pamätníku v slnečných okuliaroch, vyzbrojení mapou a fotoaparátom, a čakajú na instantné zážitky alebo na nejakú pamätihodnosť, ktorú si môžu odfajknúť v zozname a bude sa im pekne vynímať na fotkách.

Máté Csanda

Preklad: Jitka Rožňová

Fotoilustrácie: Réka Szabó

 

Podporili nás