Stanovište fiakrov

Príbehy zo starej Bratislavy
16. júla 2013

„Ale električky mali aj svojich nepriateľov – fiakristov…“ Takto aj po rokoch spomínal stredoškolský profesor Roman Klatt. Nevedno, kedy začali v Prešporku tieto svojrázne taxíky premávať. Isté je, že už v 16. storočí existovalo v meste 50 kolárskych majstrov, ktorí vyrábali prvotriedne koče, hintovy, drožky, sedily…

horvat179

Až po zrušení hradieb (1778) a prepojení vnútorného mesta s predmestiami sa mohli fiakristi naplno realizovať. Živelný rozmach dopravy bez akýchkoľvek pravidiel trápil mestský magistrát natoľko, že už začiatkom 19. storočia vydal prvé dopravné predpisy.

horvath_014

Kočišom sa zakazovala rýchla jazda po meste, práskanie bičom či jazda v tesnej blízkosti domov a na tzv. trottoiroch, čiže chodníkoch pre chodcov (na obrázku vľavo).Podľa možnosti mali jazdiť vpravo a vpravo sa mali aj vyhýbať. V úzkych uličkách a na nevhodných miestach sa nesmelo predbiehať. Plynulosť premávky mal zabezpečiť zákaz tankovania, teda kŕmenia koní v úzkych uličkách. Deťom zrušili obľúbenú zábavku – vešanie sa na okoloidúce vozy.

54_0155

V 2. polovici 19. storočia by sme číhajúcich fiakristov našli pri hlavnej stanici, na Gorkého ulici, Obchodnej ulici či na Župnom a Hurbanovom námestí (obrázok). Nablýskaní v čiernom fraku, bielych rukaviciach a tvrdom klobúku čakali na pasažierov, ktorých usadili do koča, prikryli vlnenou dekou a odviezli na miesto určenia. Koče bývali v zime kryté, v lete otvorené, v daždi so spustenou koženou strieškou. Neskôr museli mať z bezpečnostných dôvodov aj postranné lampáše.

73

Prepravný monopol fiakrov najprv narušili omnibusy (1868). Dvojzáprahy značky Schenk jazdili spred divadla a stanice. Mali dva rady lavíc, na ktorých sa mohlo pohodlne uvelebiť približne dvadsať ľudí. Omnibus bol povinný čakať pri príchode každého vlaku. Skutočnú pohromu však pre fiakristov znamenalo až spustenie električky (1895), čo v meste spôsobilo senzáciu. Ľudia boli sprvoti takí zvedaví, že bez príčiny a bez cieľa jazdili hore-dole. Nastúpili, dali sa odviezť na konečnú stanicu, potom vystúpili a zase nastúpili… Odliv zákazníkov a nižšie príjmy fiakristov zlostili, preto vďačne využívali príležitosť k malej pomste.

horvath_009

Električky totiž nie vždy dokázali plynule zvládnuť stúpanie na Hurbanovom námestí. Aby mali voľnú cestu a nemuseli spomaliť a prípadne uviaznuť, nervózne vyzváňali. Roman Klatt spomína: „V tých časoch postávali pri Trojičnom kostole fiakristi. Medzi nimi bol jeden veľký figliar. Hovorili mu „der schöne Karl“. Bol to dobrý chlap, so širokou červenou tvárou, s guľatým klobúkom so širokou hladkou strieškou – no akoby ste videli fiakristu z konca storočia … Keď začul, že električka zúfalo vyzváňa, zvesil zo šije koňa kŕmne vreco a utekal dolu námestím. Postavil sa pred električku, vystrčil pred ňu vrece a uťahoval si z bezmocnej mašiny: „Na, tu máš, nažer sa ovsa, aby si mal silu!“ Vodič zúril, ľudia sa smiali, všetci fiakristi mali radosť zo zadosťučinenia…“

horvath_062

Po biede prežívali, až im ranu z milosti zasadili autobusy (1927). Napriek ojedinelému pokusu o fiakrovú renesanciu (JRD Petržalka, 1966-1968) sa zdá, že tento druh dopravy z bratislavských ulíc definitívne zmizol.

Ján Vyhnánek

Podporili nás

Don`t copy text!