;)
Vojna z druhej strany
20. júna 2014
Píše sa pamätný rok: pred sto rokmi vypukla 1. svetová vojna, ktorá zmietla Európu a svet z romantického XIX. do krvavého XX. storočia, a tak ukončila šťastné mierové časy. Z dnešného pohľadu konzervatívny starý poriadok sa javil ako labilný už na prelome storočí. Zmena, opätovné prerozdelenie sveta boli predo dvermi a takéto dramatické zvraty sa zvyčajne neodohrávajú pokojnou cestou.
No Veľká vojna sa neobmedzila len na bojiská. Viac ako ktorákoľvek predchádzajúca vojna zasiahla i do života civilného obyvateľstva. Okrem finančnej neistoty, spôsobenej konfiškáciami a sústavnou infláciou, sa vojna vďaka propagande stala súčasťou každodenného života aj tých, ktorí zostali doma. Svetovú vojnu z tejto druhej, menej známej strany sa snaží predstaviť dočasná výstava v Múzeu mesta Bratislavy – samozrejme, s akcentom na Rakúsko-Uhorsko a v rámci nej na Prešporok.
Expozícia v dvoch väčších a v jednej menšej sále pozostáva z ôsmich tematických celkov. Tieto zrozumiteľne, po krôčikoch ukazujú, ako vojna pretvorila a obrátila naruby dovtedy pokojný, udalosťami zväčša nepoznačený život mesta. Prvá časť výstavy nám umožňuje nahliadnuť do predvojnového „zlatého života“ oddielov cisárskej a kráľovej armády pod vedením hlavného veliteľa arcivojvodu Friedricha, do sveta klubov (kasín, šermiarskych spolkov atď.), založených členmi dôstojníckeho zboru, dôstojníckych bálov, večierkov či dostihov. Túto idylickú atmosféru ukončil telegram, ktorý 28. júna 1914 poslal mestu minister vnútra Tiszovej vlády János Sándor, v ktorom informuje o atentáte v Sarajeve (kópiu telegramu si môžu návštevníci pozrieť na výstave). O mesiac neskôr monarchia vypovedala vojnu Srbsku a miestny konflikt prerástol v priebehu niekoľkých dní do vojny svetových rozmerov. Naplno sa spustila mobilizácia. Vďaka blízkosti Viedne a niekdajším výsadám korunovačného mesta bol Prešporok tradične považovaný za mesto verné Habsburgovcom. Rukovanie prebiehalo aj tentoraz rýchlo a hladko, dokonca ho sprevádzalo vlastenecké nadšenie. „Život a krv za kráľa! Život a krv za vlasť!“, ozývalo sa staronové heslo, ktorým vojaci vyjadrovali nádej na rýchle a slávne víťazstvo. No predlžujúca sa vojna nepriniesla ani slávu, ani víťazstvo.
Ďalší tematický celok odhaľuje život vojakov na bojiskách, resp. v zákopoch. Ako je známe, rakúsko-uhorskí vojaci bojovali na troch frontoch: v Srbsku, Taliansku a proti Rusom v Galícii. Ich každodenný život spoznávame nielen prostredníctvom vojenského vybavenia (pušky Steyr-Mannlicher, tašky na náboje, riad a iné osobné predmety), ale aj dobových fotografií a pohľadníc.
Ďalší, azda najvzrušujúcejší celok expozície približuje mechanizmus fungovania vojnovej propagandy. Nadšenie civilného obyvateľstva sa kompetentní snažili udržiavať na najvyššom stupni vďaka kvantám plagátov, letákov, karikatúr, dekoratívnych tanierov, sôch, kresieb a malieb. Z najbizarnejších exponátov môžeme spomenúť plagát, zachytávajúci Wilhelma II. a Františka Jozefa ako kováčov nemecko-rakúsko-uhorsko-tureckého železného prsteňa, plesový vejár, ktorej časti vytvárajú tablo hlavných veliteľov cisárskej a kráľovskej armády, karikatúry nepriateľských vojakov alebo papierových vojakov, podporujúcich vlasteneckú výchovu detí, ktorí sa dali vystrihnúť z novín.
Ale na propagandistické účely zjavne slúžil aj „Železný honvéd“ – dielo Alojza Rigeleho, ktorý stál pred budovou mestského divadla na dnešnom Hviezdoslavovom námestí a ktorému organizátori výstavy vyčlenili samostatný tematický celok. Socha drsného vojaka, ktorý sa opiera o svoju pušku a ponad maďarské fúzy upiera zrak do diaľky, bola vytvorená z dreva, no jej „pancier“ tvorili železné klince, ktoré nakúpili a do dreveného tela ideálneho vojaka zatĺkli mešťania s vlasteneckým cítením – podporovatelia výstavby invalidovne, iniciovanej grófkou Ilonou Szapáry. Mená tých, ktorí boli ochotní priniesť „obeť na oltár národa“, zaznamenali aj do pamätnej knihy. Samozrejme, podobné sochy stavali aj v ďalších mestách po celej krajine (najslávnejšia bola dobová monumentálna jazdecká socha bojovníka Mateja Korvína na Deákovom námestí v Budapešti, ktorú vytvoril Ferenc Sidló), no prešporská bola prvá svojho druhu. Hoci sa pôvodný „Železný honvéd“ stratil, na výstave si môžu návštevníci pozrieť jeho zmenšenú cínovú verziu (aj tieto dobové kópie sa dostali do obehu s charitatívnym zámerom).
V poslednej sále získame zaujímavé informácie o domácich aktivitách Červeného kríža, dozvieme sa, že zajatecké tábory fungovali aj pri Dunajskej Strede, Veľkom Mederi a Šamoríne a vďaka dobovým fotografiám môžeme sledovať poslednú návštevu Karola IV. v Prešporku, ktorý navštívil 16. júla 1918. V časti, odkazujúcej na pamäť mesta a župy, si môžeme prezrieť tablo pamätníkov 1. svetovej vojny na území Prešporskej župy (prvý pamätník vznikol ešte v roku 1917 a tiež je dielom Alojza Rigeleho). Súčasťou tohto tematického celku sú aj azda najzaujímavejšie vecné spomienky na vojnu: dekoratívne predmety a šperky (svietniky, vázy, popolníky, prstene, náramky), zhotovené z vojnových nábojov a nábojníc, ktoré múzeu zapožičali potomkovia prešporských honvédov.
Z hľadiska usporiadania expozície môžeme vyčleniť dva segmenty: obrazové a textové pramene sa nachádzajú na paneloch popri stene, kým predmety sú vystavené sčasti medzi panelmi, sčasti vo vitrínach uprostred jednotlivých sál. Usporiadateľom výstavy sa teda podarilo využiť priestor, no zároveň sa vyhnúť jeho preplneniu. Steny nad panelmi však zostali pomerne pusté, privítali by niekoľko zväčšených grafík, ktoré by svojou pútavosťou zvýšili pôsobivosť výstavy. Ďalej chýbajú moderné audiovizuálne prostriedky, napr. LCD obrazovky alebo dataprojektory, ktoré by prezentovali dobové filmové zábery.
Sprievodné texty sú zväčša hutné a zaujímavé. Veľké uznanie patrí autorom Elene Kurincovej a Štefanovi Gaučíkovi, že sa vzopreli istým mýtom, ktoré, žiaľ, do dnešného dňa ovplyvňujú slovenský pohľad na históriu. Namiesto skresleného, zjednodušeného obrazu v duchu hesiel „Monarchia ako žalár národov“ a „Vznik Československa ako vyslobodenie“ sa snažia zobraziť pomery pred a po vojne v podstatne širších súvislostiach. Vyzdvihujú, že pre občanov Prešporka znamenali „šťastné mierové časy“ stabilitu, hospodársky rozkvet, postupné zvyšovanie životnej úrovne a pokojné spolunažívanie, kým posledné vojnové roky a následné niekoľkomesačné prechodné obdobie priniesli chudobu, chaos a pustošenie. Mimochodom, Bratislavu dôsledne uvádzajú ako Prešporok (názov Bratislava sa začal používať až od roku 1919). Čo je však smutné, sprievodné texty sú len v slovenskom a anglickom jazyku. Maďarský a nemecký preklad by bolo užitočné uviesť nielen zo slušnosti, ale aj v záujme zvýšenia návštevnosti múzea.
Na záver môžeme konštatovať, že návštevník, ktorý je zvedavý aj na druhú tvár Veľkej vojny, resp. jej vplyv na život mesta v časoch monarchie, sa obohatí o zážitok z hodnotnej a poučnej výstavy. Výstava je v Múzeu mesta Bratislavy v priestoroch Starej radnice sprístupnená do 12. októbra 2014.
Krisztián Kacsinecz
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!