Prvej maďarskej rozhlasovej hviezde poslali z Bratislavy revolver

Historické osobnosti
25. marca 2020

Ede Scherz bol rozhlasovou hviezdou už v časoch, keď ešte rozhlasový prijímač ani neexistoval. Dnes by ho bulvár možno nazval celebritou, hoci žil ako mimoriadne solídny pán s vycibreným vkusom. Na jeho srdečnej a veselej tvári sa objavili chmáry len vtedy,  keď sa ho spýtali na Bratislavu.

Celé Maďarsko ho poznalo ako uja Scherza. A hoci sa do Maďarského rozhlasu dostal až v roku 1925, už predtým pôsobil ako hlásateľ, alebo – ako sa v tých časoch hovorievalo – spíker v spoločnosti Telefonhírmondó (Telefonický spravodajca). Bol natoľko populárny, že keď ho raz v jednom z budapeštianskych parkov, kde sa s priateľom prechádzal v iluminovanom stave po pestovanom trávniku, legitimovali policajti a on im povedal svoje meno, okamžite ho pustili. Dostával pozvania na prednášky a besedy aj mimo hlavného mesta, kde často rozosmieval publikum improvizovanými vtipmi. Mohli by sme povedať, že bol jedným z priekopníkov žánru stand up comedy v Maďarsku, hoci sa vedome nikdy nesnažil preniknúť do zábavného priemyslu – (najmä) vďaka rozhlasu ho skôr preslávili vážna a originálna farba a tón jeho hlasu.

Ede Scherz Ede. Zdroj: fortepan.hu.

 

Smolu premenil na šťastie

Hoci si mohol pokojne vpáliť aj guľku do hlavy, keďže počas života sa minimálne dvakrát dostal do situácie, v ktorej by si možno väčšina ľudí zvolila takéto radikálne riešenie. Našťastie, Ede dostal do vienka podstatne viac uvoľnenosti a zmyslu pre humor ako stresu a obáv; navyše aj jeho manželka bola – ako uviedol samotný Scherz – neskutočne dobrá žena. Napríklad svoj dedičský podiel z otcovho bratislavského hospodárstva prehral v kasíne v Monte Carle – spolu s venom, ktoré získal pri vstupe do manželstva. Vo svojej životopisne orientovanej knihe Humor z rádia (A rádió humora), ktorú vydal začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia, na to spomína takto: „Ako si tak chodím po svete, zrazu sa len ocitnem v Monte Carle. To som mal ešte vo vrecku rovných stoštrnásťtisíc korún. Zaujímavé. Keď sa človek vydá do sveta so stoštrnásťtisíc korunami vo vrecku, zákonite sa ocitne v Monte Carle. A tam sa potom usadí. Hoci sa vydal do sveta s tým, že bude chodiť po svete a že ho celý pochodí. A ja som sa teda poriadne usadil. A nevstal som dovtedy, kým som mal vo vrecku stoštrnásťtisíc korún. Doma som si veru mohol posedieť oveľa lacnejšie. Sedel som nepohnute, činili sa iba moje ruky, keď prikladali peniaze do banku. Prikladal som mnohokrát, dostával len zriedkakedy, a dovtedy som prikladal a dovtedy som nedostával, kým… Ale to som už povedal. V jedno ráno som sa vypotácal z kasína s prázdnymi vreckami a s neprítomným pohľadom. Nezostal mi ani frank. Riaditeľstvo kasína v Monte Carle mi darovalo osemsto frankov, aby som sa mohol vrátiť domov. Peniaze som, samozrejme, prijal, veď ak vám zo stoštrnásťtisíc korún vrátia osemsto frankov, to skutočne nie je veľa,. A ja som sa, ako inak, vrátil za hrací stôl. Čo ak sa mi tých stoštrnásťtisíc korún podarí vyhrať späť: tak rád by som riaditeľstvu kasína vrátil osemsto frankov. Namiesto toho som aj tých osemsto frankov prehral. Mojou jedinou útechou bolo, že som si ich nepriniesol z domu. Teraz mi už nedali ani na cestovné. Z ich strany to bolo celkom správne rozhodnutie, veď keby mi dali znova hotovosť, možno hrám karty v tom nehostinnom Monte Carle doteraz. Kúpili mi lístok do Budapešti a vtisli mi ho do dlane: ďakujeme za návštevu, pán Scherz. Aj keď… do Budapešti som sa vrátil so štrnástimi haliermi, čo ani v mierových časoch nebol ktovieako veľký obnos. V Monte Carle som strávil, či skôr stratil osem mesiacov. Moje putovanie po svete trvalo dokopy jeden rok.“

Do Budapešti prišla aj jeho manželka, ktorá ho dovtedy trpezlivo čakala v Bratislave, a nič mu nevyčítala. Napísal príbuzným do Bratislavy, aby mu poslali peniaze, lebo ich prehral a oni mu namiesto peňazí údajne poslali revolver. O tom už nepíše vo svojej knihe, ale spomína to v rozhovore, ktorý vyšiel v regionálnych novinách Esztergom és vidéke (Ostrihom a okolie) v júni 1928.

„Neprepadol som zúfalstvu, stál som na ulici a nastavoval tvár slnku. Poslal som domov telegram so žiadosťou o peniaze. Namiesto peňazí mi poslali revolver. Smial som sa, myslel som si, že mám viac rozumu, než aby som sa pripravil o život. Našťastie, stretol som starého priateľa.“

Stalo sa to v roku 1906. Guľku do hlavy si však nevpálil, namiesto toho prišiel s nápadom, že bude v kine Uránia organizovať geografické prednášky spojené s čítaním. Pochodil predsa svet – prinajmenšom Monte Carlo a jeho okolie.

Prednášky mali veľký úspech. Publiku sa však páčil nielen ich obsah, ale aj spôsob prezentácie. „Za šesťkorunovú dennú gážu ma zamestnali v Uránii ako predčítača. Raz ma počul aj riaditeľ Telehírmondó a ponúkol mi prácu. Tu som dostával stopäťdesiat korún mesačne.“

Odtiaľto sa v roku 1925 dostal do rozhlasu, kde sa stal známym a všetkými obľúbeným ujom Scherzom – a to aj napriek tomu, že v tom čase ani nebol starý. Toto meno mu však akosi prischlo a oslovoval ho tak dokonca aj najväčší veterán maďarskej politiky Albert Apponyi, ktorému v tom čase tiahlo na osemdesiatku. Pozývali ho do všetkých kútov krajiny, ale aj za jej hranice.

 

Cikk Scherz Edéről a Rádióélet című újságban. 

 

Namiesto pištole kniha

Začiatkom tridsiatych rokov sa mu však začal kaziť hlas. Postihla ho choroba, ktorá bola postrachom každého herca – zápal hlasiviek. No ani vtedy nesiahol po revolveri. Radšej napísal knihu.

Knižka s názvom Humor z rádia (A rádió humora) vyšla v roku 1931 v autorskom vydaní v Budapešti. Ako v jej predslove Scherz píše, najlepšie dokáže hovoriť o sebe, preto aj písať bude o svojom živote. Začína svojím narodením a detstvom, kým na konci knihy nájdeme veršovačky a humorné básničky, ktoré mu napísali jeho poslucháči a priatelia. Pre nás sú najvzácnejšie príbehy, v ktorých spomína na svoje bratislavské (prešporské) detstvo a ožívajú v nich dejiská a charakteristické postavy Prešporka v období dualizmu.

A hoci sa o tom vo svojej knihe nezmieňuje, vieme, že prišiel na svet na dnešnej Panenskej ulici, podľa rodného listu to bolo na adrese Nonnenbahn 75. V Kostole Najsvätejšej Trojice ho dokonca pokrstil populárny a dodnes preslávený prešporský páter Karol Scherz de Vaszoja, ktorý roky slúžil aj medzi veriacimi vo farnostiach Blumentál a  Zuckermandel (jeho pamätnú tabuľu môžeme nájsť dodnes v Zuckermandli). Pri krste dostal novorodenec meno Joseph Eduard Scherz, pričom jeho otec figuruje v rodnom liste ako Ernest Scherz, nobilis de Vaszoja, a tak môžeme právom predpokladať, že s pátrom boli v príbuzenskom vzťahu. Edeho matka však bola podľa rodného listu evanjelička a volala sa Mária Hoffer.

Kostol Najsvätejšej Trojice v Zuckermandli, okolo roku 1910. Zbierka: L. Kalman  

 

Železný kôň a horiaca kofa

Ede Scherz navštevoval elementárnu školu pri Dóme sv. Martina a v prvom príbehu, ktorý uverejnil v knihe, približuje jeden zo svojich žiackych pestiev.

„Medzi školou a dómom je priestranstvo, na ňom stojí socha, železná socha sv. Martina na koni v trojnásobnej životnej veľkosti. Cez školské prestávky sa práve na toto priestranstvo vyhrnulo množstvo chlapcov, tu šantili alebo si pozerali úlohy: ja som do tejto druhej skupiny rozhodne nepatril. V ktorýsi deň mi, nanešťastie, napadlo, že zistím, ako sa jazdí na železnom koni.“ 

Keď sa prestávka skončila, všetci sa rozutekali do tried a on nevedel zliezť zo železného koňa, preto v triede chýbal. Nakoniec mu učiteľ pristavil rebrík a za akrobatický kúsok dostal dvadsaťpäť úderov palicou.

Pri inej príležitosti sa spolu s mladším bratom Sanyim pomstili kofe z Tržného námestia (dnes Námestie SNP). „Dotyčná bola strašne tučná kofa. Mohla mať sedem podbradkov. Prezývali ju: ,Die fesche Juli!ʻ Predávala gaštany. Vysedávala pred svojimi kachľami na ,Zelenom trhuʻ a na malej stoličke mala namiesto podušky obrovské vrece slamy. Mimochodom, táto Juli bola postrachom detí. A my sme ju napriek tomu – podpálili. Nás – mňa a môjho brata Sanyiho – zvlášť nenávidela.“ Bojový plán spočíval v tom, že Ede si vypýtal od tety Juli gaštany, a kým ich zbierala do vrecúška, Sanyi pod ňou podpálil slamenú podušku. Príhoda mala nasledovný koniec: „Teta Juli sa snažila vyskočiť, čo sa jej, samozrejme, nepodarilo tak ľahko, zo slamy šľahali plamene a tetu Juli zahalil veľký čierny dym. Našťastie, kofy predávajúce ryby, mali pri sebe vodu a ich čata nakoniec tetu Juli zachránila.“

Inokedy chcel Ede s bratom Sanyim vyslobodiť psy, ktoré pochytali šarhovia a uväznili ich v aute. Aj sa im to podarilo, na čo jeden z unikajúcich psov pohrýzol Edeho do nohy. Kapitola, v ktorej o tejto príhode píše, nesie názov Nevďačný pes (A hálátlan kutya).

Tržné námestie (dnes Námestie SNP), okolo roku 1910. Zbierka: L. Kalman

 

„Na vysedávanie mám ešte času dosť…“

Za spomínané šibalstvá dostávali iba bitku, ale raz spôsobili svojmu otcovi aj materiálnu škodu. Ich otec vlastnil v Bratislave nielen statky, ale aj likérku. Malý Ede so Sanyim raz doručili z otcovej likérky do hostincov prifarbenú vodu. Utŕžené peniaze si odložili. A potom prichádzali sťažnosti od hostinských, že likér od Scherzovcov je už len odleskom niekdajšej slávy.

Rýchlo sa ukázalo, že z Edeho nebude nikdy zodpovedný hospodár ani obchodník:

„Ako vravím, viedli ma k spravovaniu hospodárstva a ešte predtým, ako som sa oženil, mi zverili statky. Ale nezverili ich do dobrých rúk. Zisky počas môjho gazdovania výrazne poklesli. Na to ma môj otec oslobodil spod gazdovských povinností, a keď som sa oženil, vydal mi môj podiel. Z otcovej strany to činilo asi šesťdesiattisíc korún. Rovnakú sumu som získal ako veno. Moja manželka pochádzala z Pešti. Mám vari vysedávať na peniazoch?  Ech, na vysedávanie mám ešte času dosť, radšej sa trochu porozhliadnem po svete.“

Vtedy sa vybral do Monte Carla. A koniec tejto dobrodružnej cesty už poznáme.

K Bratislave (Prešporku) viazalo uja Scherza – už aj ako všeobecne uctievaného Budapešťana – mnoho spomienok. A to aj napriek tomu, že ho jeho solventná rodina zrejme celý život vnímala ako čudáka, veď namiesto toho, aby viedol hospodárstvo či obchod, ako to robili jeho predkovia, si zvolil zvláštne povolanie, ktoré v tom čase navyše ani neexistovalo. Vo vyššie spomenutom ostrihomskom rozhovore z roku 1929 hovoril aj o svojom vzťahu k Bratislave.

„Ujo  Scherz v dobrej nálade rozpráva, schuti sa smeje a nevidno na ňom, že by čokoľvek v živote ľutoval. Zachmúri sa iba raz. Vo chvíli, keď príde reč na Bratislavu. Od okupácie nebol doma. A nepôjde domov dovtedy, kým nenastanú iné časy…“

A ani nešiel, keďže 13. decembra 1936 v Budapešti zomrel.

István Veres

Podporili nás

Don`t copy text!