;)
Kto som? Ich bin ein Pressburger, vravieval Viliam Levius
11. augusta 2020
Cukráreň Levius na rohu Michalskej a Bielej ulice už dávno nejestvuje. Zanikla v 50. rokoch minulého storočia, nie dlho po tom, ako ju štát znárodnil. Priestory, v ktorých to kedysi , vlastne už od roku 1892, voňalo čokoládou, vanilkou a čerstvým sladkým pečivom, však stále existujú. Dcéra Juraja Leviusa, posledného majiteľa cukrárne, pani Marta Sovincová, sa tam bola v posledných rokoch párkrát pozrieť.
Pohľad na cukráreň Levius z roku 1938. Foto: Archív Marty Sovincovej
Cukráreň založil váš starý otec Viliam Levius. Pamätáte sa naňho a na cukráreň?
Starý otec zomrel v roku 1932, takže sa naňho nepamätám a vlastne sa nepamätám ani na cukráreň, pretože som sa narodila v roku 1944. Vtedy ešte cukráreň vlastnil môj otec, Juraj Levius, ale už nie dlho. Po roku 1948 ho vyvlastnili a približne v roku 1950 podnik prebrali Komunálne služby a v jej priestoroch zriadili opravu obuvi. Bola som vtedy malé dieťa, nepamätám sa na to presne.
Kedy sa rodina Leviusovcov začala zaoberať cukrárstvom?
Leviusovci prišli do Bratislavy pred vyše 200 rokmi zo stredného Slovenska. Pochádzali z rodiny evanjelických farárov a učiteľov, ktorí v tom čase svoje pôvodné meno Lewy polatinčili na Levius. Johann Levius, čo dokazuje listina z roku 1867, bol sviečkar. Vtedy jestvoval cech cukrárov, medárov a sviečkarov, tie povolania spolu súviseli. Bežne sa robili napríklad medové sviečky. Môj otec sa narodil v roku 1903 ako jeden z troch bratov a história, ako sa dostal k otcovmu remeslu, je veľmi zaujímavá, keďže vôbec nemal v pláne byť cukrárom. Podľa tradície mal cukráreň prevziať najstarší Viliam, ale ten zomrel v roku 1918 na týfus, keď sa vracal z 1. svetovej vojny. Druhý brat Arpád bol v tom čase už bankovým úradníkom. Rodina zasadla a rozhodla, že cukrárstvo prevezme Juraj. Tak to vtedy bolo, on sa tomu podrobil, hoci mal tajný plán študovať za strojného inžiniera. Chodil do reálneho gymnázia na Zochovej , kde neskôr sídlil rozhlas. Mal aj ďalšie tajné plány, chcel sa venovať hudbe. Rád muzicíroval s priateľmi, v tom čase bolo zvykom poriadať malé koncerty v domácnostiach, hovorilo sa tomu Hausmusik.
Aké boli jeho ďalšie osudy?
V rokoch 1919 – 21 sa učil u otca a potom šiel za učňa k cukrárovi Lukácsovi do Budapešti. V rozhovore pre detský časopis Priateľ v roku 1983 o tomto období hovoril, že to nemal ľahké, robil všetko, čo bolo treba, začínal s umývaním riadu. Bol precízny, hovoril, že pri príprave surovín na pečenie treba vážiť aj vajíčka, veď jedno je menšie, druhé väčšie. Hovorilo z neho to, že bol naozaj vyučený cukrár.
Fotografia z roku 1937 ukazuje, ako vyzerala kuchyňa v cukrárni, kde sa pripravovali zákusky. Foto: Rodinný archív Marty Sovincovej
Ak vyzerala cukráreň, keď ju prevzal váš otec ?
Vidno to na fotografiách z roku 1932, na ktorých je interiér cukrárne a dielňa. Tá bola vzadu a mala vchod zo Schneeweissgasse, vtedy sa tak volala dnešné Biela ulica, potom ju premenovali na Volkrovu. Teraz je tam je kaviareň. Stadiaľ sa išlo do bytu na prvom poschodí, ktorý má okná do Bielej ulice, tam sa otec narodil a tam bývala do roku 1958 aj moja babka. Navštevovala som ju tam.
Na fotografii z roku 1943 stojí váš otec pred cukrárňou v spoločnosti ďalších ľudí. Viete ich identifikovať?
Otec stojí v pozadí, pred ním je moja mama. Vedľa nej stoja servírky, ja sa pamätám na tú vľavo, volala sa Lujza. Servírky vtedy volali Fräulein, slečna. Muž v čiapke bol cukrársky majster Jozef Javorčík z Prievozu a ďalší dvaja mladí muži boli učni. Cukráreň Levius má názov v slovenčine, maďarčine aj nemčine a vo výkladoch núka zmrzlinu, Gefrorenes aj fagylat. Keď sa nášho deda Viliama pri sčítaní obyvateľstva v roku 1930 opýtali, akej je vlastne národnosti, neprihlásil sa k žiadnej. Povedal: Ich bin ein Pressburger.
Vaša mamička tiež pracovala v cukrárni?
Otec sa oženil v roku 1943, v rodinnom archíve si opatrujeme fotografiu z ich svadobnej hostiny. Mama mu v cukrárni občas vypomáhala, bola v pokladni, ale neskôr sa prevažne starala o nás, brata Juraja a mňa.
Juraj Levius (v strede v pozadí) s manželkou (v strede v popredí) a personál cukrárne pred jej vchodom. Fotografia z roku 1943. Foto: Rodinný archív Marty Sovincovej
Cukráreň bola v prevádzke dlhé roky, svedčí to o tom, že bola obľúbená. Nezachovali sa spomienky aj na nejakých verných zákazníkov?
Stará mama jednej mojej známej, pani Mária Romfová, rodená Pavlíková, chodila na koláčové odrezky, ktoré stáli korunu. Zaujímavé je, že jej rodina bývala neďaleko, priamo v Michalskej veži. Na každom poschodí tam bola izba pre jednu rodinu. Pani Romfová bývala vo veži 30 rokov a porodila tam sedem zo svojich 12 detí.
Ako váš otec prežil ťažké roky po znárodnení, keď mu vzali cukráreň?
Po roku 1945 bola cukráreň v prevádzke s povolením Pohostinských závodov. Cukrárstvo otcovi zobrali po znárodnení ako 48-ročnému. Prevzali ju Komunálne služby a ešte do roku 1950 tam otec pracoval, ale potom tam zriadili opravovňu obuvi, neskôr predajňu bižutérie a suvenírov. Otec vtedy trpko hovoril, že ho zaradili medzi vykorisťovateľov. Aký som bol ja vykorisťovateľ, pýtal sa. A spomínal, že ráno vstával prvý o štvrtej ráno, išiel na trh k Morovému stĺpu na Rybnom námestí a nakupoval čerstvé ovocie na zákusky. Prvý stál v dielni a prvý pracoval.
Vo vašom rodinnom archíve je veľmi zaujímavá fotografia, na ktorej sa váš otec skláňa nad doskou so zvláštnymi čokoládovými figúrkami.
Sú to čokoládoví parašutisti a otec vymyslel túto cukrovinku v roku 1958, keď sa vo Vajnoroch konali majstrovstvá sveta v parašutizme. Predávali sa bežne v cukrárstvach. To už bolo v období, keď otec pracoval vo výrobni zákuskov a cukroviniek v Tarande (v priestoroch priľahkých k nádvoriu Slovenskej národnej galérie, kedysi známych aj ako tančiareň, poznámka red.). A rok predtým, keď boli v Bratislave majstrovstvá Európy v krasokorčuľovaní, sa tiež na jeho podnet robili nové zákusky so symbolom majstrovstiev.Potom sa zamestnal vo Výskumnom ústave miestneho hospodárstva, kde vypracúval receptúry. V 60. rokoch však ústav zanikol, otec bol komusi tŕňom v oku, tak odišiel pracovať do Komárna. Cestoval tam denne z Bratislavy a založil výrobňu čajového pečiva. Až po čase mu známy pomohol zamestnať sa v Bratislave v hoteli Carlton, kde bol šéfcukrárom.
Fotografia z roku 1937 ukazuje interiér cukrárne Levius. Foto: Rodinný archív Marty Sovincovej
Rodinný archív nezaprie vaše povolanie, pracovali ste v Bratislavskej informačnej službe, a máte precízne usporiadané aj výstrižky z novín, v ktorých sa písalo o cukrárni vášho otca. V jednom z článkov, ktorý vyšiel v zaniknutom denníku Práca, spomína váš brat Juraj na otcove špeciality. Na éru, keď váš otec pracoval v Carltone spomínala v článku pre Staromestské noviny ešte v 90. rokoch publicistka Alma Münzová.
Známe a obľúbené boli jeho miňonky, vianočné a veľkonočné marcipány a torty, ktoré si ľudia objednávali na rodinné oslavy. Piekol samozrejme aj známe bratislavské rožky. Doma mám ešte dve sklené fľaše približne zo 40. rokov s nakladaným ovocím. Otec si vždy dával záležať na kvalitnom ovocí, ktoré dával do svojich špecialít. Na penzii si ovocie aj sám pestoval v záhrade v Prievoze. Darilo sa najmä broskyniam.
Listovali sme v starých ručne písaných receptoch. Písal ich váš dedo, otec Juraj, ale aj jeho mama precíznym krasopisným rukopisom, mali dokonca aj číslované strany a zoznam receptov na konci. Udržiavate tradíciu a pripravujete podľa nich otcove maškrty?
Otca spomíname pri každej rodinnej oslave a hovoríme o tom, čo robil. No ja už pečiem trocha inak, snažím sa, aby tam bolo menej masla a cukru.
Juraj Levius sa skláňa nad doskou s čokoládovými parašutistami, špeciálnym zákuskom k majstrovstvám sveta v parašutizme, ktoré boli v Bratislave v roku 1958. Foto: Rodinný archív Marty Sovincovej
Tradíciu cukrárov vo vašej rodine ukončil váš otec, ktorý zomrel v roku 1984. Prenieslo sa niečo z jeho zručností a rodinných zvykov na ďalšie generácie?
Môj nebohý brat Juraj vedel robiť sviečky, čo tiež patrilo k pôvodnej profesii rodiny Leviusovcov. A môj mladší syn, hoci má úplne iné povolanie, veľmi rád zdobí torty. Deti ma tiež poprosili, aby som s vnukmi hovorila aj po maďarsky. Mne veľmi pomohlo, že sme doma hovorili aj po nemecky aj po maďarsky, tak ako to v minulosti v Bratislave bolo bežné.
Ingrid Oríšková
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!