Adolf Frankl – maliar vojnových hrôz miloval Bratislavu.

Historické osobnosti
2. apríla 2019 -

Ventúrska ulica ponúka milovníkom pamiatok mnohoraké potešenie: ako jedna z najstarších ulíc mesta dýcha históriou a architektonickými skvostami. V tamojších palácoch koncertovali a pôsobili svetoznámi hudobníci. Nachádza sa na nej aj stredoveký dom, ktorý bol súčasťou Univerzity (Academie) Istropolitany. Na tejto ulici bola dlhé roky redakcia novín Pressburger Zeitung, známa je aj kultovým antikvariátom Steiner. 

V záplave impozantných budov si chodec málokedy všimne pomerne nenápadný dom č. 16, napriek tomu, že sa na ňom nachádzajú až dve pamätné tabule. Staršia z nich – azda najstaršia v Bratislave – v latinčine informuje, že „pri ohni, ktorý vznikol r. 1590 v kláštore sv. Kláry 17. júna, tento dom zhorel spolu s veľkou časťou mesta. Roku 1592 bol obnovený Chr. (Krištofom) Chäterom“. Raritou je chyba kamenára, ktorý letopočet 1590 vytesal formou rímskych číslic v tvare MDLXC, pričom číslica L (50) je tu navyše… Druhá pamätná tabuľa je podstatne mladšia, veď len 29. marca oslávi 5. výročie svojho odhalenia. V krátkosti rozpráva pohnutý príbeh nášho rodáka Adolfa Frankla (1903-1983), ktorého práve z tohto domu v roku 1944 odvliekli do koncentračného tábora v Osvienčime, aby ho prežil a neskôr stvoril legendárny cyklus obrazov Vízie z inferna.

101

 Ventúrska ulica č. 16, odkiaľ Adolfa Frankla v roku 1944 odvliekli.

Na tabuli je uvedený dátum pôvodne plánovaného termínu odhalenia (október 2011), no milá slávnosť sa napokon uskutočnila až o niekoľko mesiacov neskôr. Dobre si na ňu pamätám, medzi prítomnými hosťami som vtedy videl napr. aj nášho ďalšieho rodáka, filatelistu Maxiho Sterna, o ktorého živote sme informovali v predchádzajúcich číslach. Ja som sa na odhalení zúčastnil, aby som si pripomenul Adolfa Frankla, osobu, ktorá mi prirástla k srdcu najmä vďaka svojmu vrelému vzťahu k nášmu rodnému mestu, k našej Bratislave.

88

Pamätná tabuľa sa na dome nachádza aj v anglickom jazyku. 

Frankl ju totiž považoval za svoje milované mesto, napriek tomu, že ju musel dvakrát nedobrovoľne opustiť. A tak, počas všetkých tých príhovorov som premýšľal a premietal, ako to asi vyzeralo v tom roku 1944, keď Adolfa Frankla aj s celou rodinou násilím vytrhli zo svojho rodiska a odvliekli do tábora smrti. Tu je hodno poznamenať, že predmetný dom na Ventúrskej ulici nebol jeho rodným domom. Svetlo sveta uzrel v roku 1903 na Klariskej 7 a až po niekoľkonásobnom sťahovaní zakotvil aj s rodinou na poschodí domu na Ventúrskej 16. A tu, 29. septembra, ticho noci preťalo mocné búšenie na dvere a zvonenie. Adolf Frankl sa rozospatý zdvihol, spýtal sa, kto to tak búcha a pootvoril dvere. Tie sa následne rozleteli a dnu sa vrútila Hlinkova garda. 

01

 Michalská ulica, Adolf Frankl: cyklus Vízie z inferna.

Nepomohol plač detí, ani prosby matky, nech ich nechajú na pokoji, malá dcérka dokonca padla na kolená a prosila o zmilovanie. Nič nebolo platné, gardisti ich v strede noci neľútostne eskortovali do tzv. Gestapohausu na Podjavorinskej 6. A to napriek tomu, že na zvončeku pri dverách mali ako náboženstvo uvedené “rímsky katolík“. Nahlásil ich domovník. Z Podjavorinskej ich na druhý deň delegovali na vlakovú stanicu Mlynské nivy, a odtiaľ vo vagónoch pre dobytok do zberného tábora v Seredi a ďalej do koncentračného tábora v Osvienčime. Túto cestu však už Adolf Frankl absolvoval sám, keďže jeho manželka použila falošný pas, aby ochránila seba aj deti.

99

Dom na Podjavorinskej 6, počas druhej svetovej vojny tzv. Gestapohaus. 

Nie je cieľom opísať utrpenie, aké Adolf Frankl v Osvienčime zažil, dôležité je, že prežil a po vojne sa vrátil do Bratislavy, kde našiel svoju manželku aj deti. Čoskoro však musel odísť opäť, v roku 1949 sa po nástupe komunizmu odsťahovali do Viedne. Do svojho rodného mesta – Bratislavy – mu železná opona už nikdy nedopriala návrat. Vzťah k nej však nikdy nestratil: až do smrti ju nazýval „milované mesto“ a niekoľkokrát za rok prichádzal k rakúsko-slovenským hraniciam, aby sa mohol pozrieť na jej siluetu. Pri tomto pohľade bol vždy hlboko dojatý.

af007

Adolf Frankl pri maľovaní obrazov. 

Podľa spomienok syna Thomasa Frankla už jeho otec nikdy nebol ako predtým – pri prechádzke ulicou sa obzeral, či ho niekto nesleduje, mal panický strach z uniformovaných osôb (desili ho aj poštári alebo obyčajní úradníci) a vždy sa mykol, keď zazvonil zvonček. Pre každý prípad vo svojom kabáte nosieval kúsok chleba a redkvičku. Pokúšal sa vyrovnať s tým, čo sa mu stalo, preto začal maľovať. Maľoval to, čo prežil, a tak vznikol svetoznámy cyklus obrazov Vízie z inferna. Záujemcovia si ho môžu prezrieť ako stálu expozíciu galérie Art Forum na viedenskom Judenplatzi, pred niekoľkými rokmi na určitý čas zavítali obrazy po prvý raz aj do Bratislavy.

023

Adolfov syn Thomas Frankl pri prednáške na pôde OZ Bratislavské rožky v máji 2015.

Napriek tomu, že Adolf Frankl zomrel už pred 34 rokmi, ostáva jeho odkaz živý vďaka jeho synovi Thomasovi. Vo svojom charakteristickom klobúku a s nezameniteľnou charizmou dozerá Tommy na to, aby sa na jeho otca nezabudlo. Bol to práve on, ktorý zabezpečil, aby sa Bratislava odhalením tabule pripojila k Viedni, kde má Frankl pamätnú dosku na Café Hawelka už od roku 1998. A tak aj tu – v jeho rodnom meste – môže permanentne znieť jeho posolstvo: „Svojím dielom zanechávam memento všetkým národom sveta. Nikto, bez rozdielu vierovyznania, rasy či politického presvedčenia, nesmie už nikdy podstúpiť také ani podobné ukrutnosti!“

Ján Vyhnánek

Fotografie: Braňo Bibel 

Podporili nás