Bohatá história školy na Dunajskej
Dunajskú ulicu určite dobre pozná každý Bratislavčan či Bratislavčanka. Je to jedna z mála ulíc v našom meste, ktorá sa od stredoveku až doteraz volá v podstate rovnako. Na Dunajskej sa toho veľa udialo, žili a prechádzali sa tu významné osobnosti, mnoho sa o nej popísalo, dokonca aj v samostatnej knižke (Július Satinský: Chlapci z Dunajskej ulice. V roku 2022 vyšla aj v maďarskom preklade). Jednou z dominánt Dunajskej ulice je už vyše storočie súčasná budova Základnej školy a Gymnáziá s vyučovacím jazykom maďarským. O histórii tejto školy si teraz porozprávame. Pohodlne sa usaďte, ideme na to!
Pohľadnica školy. Zdroj: Zbierka V. Farára (pammap.sk)
Aby sme mohli túto tému dobre uchopiť, začneme zoširoka. Pokúsime sa dostať do kontextu, vysvetliť si okolnosti jej vzniku. Dostávame sa tak k veľmi komplexnému historickému fenoménu, akým je vzdelávanie žien, s čím ide ruka v ruke aj ženská emancipácia. V historickom priereze prechádzame od domáceho vzdelávania aristokratiek, cez všeobecne dostupné elementárne a neskôr špecializované školy určené výlučne pre dievčatá, až po súčasný stav. Prvé inštitucionálne pokusy o komplexné vzdelávanie nadaných žiačok môžeme v Prešporku dohľadať už v 80. rokoch 18. storočia. Dynamický vývoj však nastal až takmer o storočie neskôr, v 70. a 80. rokoch 19. storočia.
Toto obdobie bolo príznačné vznikom špecializovaných inštitúcií pre vzdelávanie žien, čo bol dôležitý krok k tomu, aby sa neskôr záujemkyne mohli slobodne hlásiť na univerzity. Ak sa pýtate prečo bolo vzdelávanie chlapcov a dievčat pôvodne striktne oddelené (aj legislatívne), tak odpoveď tkvie v spoločenských predstavách o rozličných rolách mužov a žien počas ich dospelosti. Sprístupnenie vyššieho vzdelávania dievčatám však malo v Uhorsku aj svoj ideologický zámer. Očakávalo sa, že študentky, z ktorých neskôr vyrastú matky, budú v rodinách budovať národnú hrdosť a identitu a práve to im mali ich pedagógovia na školách vštepovať. Logickým následkom zakladania odborných dievčenských škôl však bolo tiež postupné etablovanie sa žien aj v iných ako len „tradičných“ profesiách učiteliek či pôrodných babíc.
V Prešporku možno tento vývoj dokumentovať vznikom Uhorskej kráľovskej štátnej vyššej dievčenskej školy s internátom sídliacej na Dunajskej ulici v roku 1883. Zakladanie vyšších dievčenských škôl bolo v Uhorsku trendom, ktorý sledoval už spomenuté ciele. Vôbec prvá vyššia dievčenská škola vznikla v roku 1875 v Budapešti, následne, v relatívne v rýchlom slede, nasledovali väčšie župné mestá, pričom Prešporok bol v poradí ôsmy.
Pôvodný plán hlavnej fasády (1909). Zdroj: Archív mesta Bratislavy
Prvým riaditeľom vyššej dievčenskej školy v Prešporku (v rokoch 1883 – 1905) bol Jozef Ghyczy, zapálený pedagóg, so skúsenosťami so švajčiarskym vzdelávacím systémom. V nekrológu (†1914) bol vyzdvihnutý najmä jeho srdečný vzťah k deťom a určite zaujme nasledovná charakteristika Ghyczyho osobnosti: „Tudott is a gyermekek nyelvén beszélni!“.
Riaditeľ Ghyczy bol zástancom inštitucionálneho vzdelávania, čo sa dnes môže zdať ako zbytočné tvrdenie, ale v tých časoch, prevládala v aristokratických a bohatších meštianskych rodinách súkromná výučba. V prvej vydanej ročenke vyššej dievčenskej školy v Prešporku z roku 1884 tak riaditeľ začína svoju úvodnú esej touto otázkou: „Otthon vagy iskolában taníttassuk gyermekeinket?“ Je teda lepšie uprednostniť súkromných pedagógov a lektorov, alebo inštitucionálne vzdelávanie v školách? Aj keď Ghyczy priznáva benefity súkromného vzdelávania (osobitný prístup, možnosť zamerať sa na silné stránky dieťaťa), predkladá argumenty v prospech inštitucionálneho školstva, ktoré poskytuje komplexné rozvíjanie sa v kolektíve, za pôsobenia osvedčených pedagógov, predpísaného učebného plánu a jeho kontroly.
Vyššia dievčenská škola bola internátnou školou, čo znamená, že žiačky trávili vzájomne a so svojimi pedagógmi oveľa viac času, ako je dnes štandardné. Z tohto vyplýva, že veľmi dôležitou bola aj osobnosť riaditeľky internátu, ktorá na škole pôsobila zároveň ako pedagogička. Prvou riaditeľkou internátu ( rokoch 1883 – 1895) bola rodená Prešporáčka Elma Wollmann, lektorka francúzskeho jazyka, ktorá študovala na slávnej parížskej Sorbonne. Bola autorkou francúzskej učebnice, vyučovala rôzne predmety, napríklad francúzsku a nemeckú konverzáciu. Celý život pôsobila v oblasti vzdelávania, v roku 1895 nastúpila na post riaditeľky Štátneho ženského učiteľského ústavu v Prešporku, kde sa pripravovali do praxe učiteľky ľudových škôl. Elma Wollman ostala slobodná, čo bol napokon osud viacerých žien, ktoré mali rovnakú profesiu a podobné ambície. Zomrela v roku 1929, je pochovaná na Ondrejskom cintoríne, vedľa rodiny svojej sestry. Náhrobník dodnes zdobí socha od významného slovenského umelca Alojza Rigeleho.
Elma Wollmann v roku 1888. Zdroj: Múzeum mesta Bratislavy
Okrem spomenutých vyučovali na škole aj ďalší pedagógovia, ale predovšetkým ženy-pedagogičky, ako aj odborníčky zo zahraničia, ktoré popri tom pôsobili ako lektorky jazyka v šľachtických rodinách. Treba si uvedomiť, že mladé Prešporáčky a študentky z blízkeho okolia mohli v tých časoch získavať vedomosti len z dostupnej literatúry a sprostredkovane od svojich pedagógov a pedagogičiek, ktoré ich inšpirovali a mohli byť (a určite vo viacerých prípadoch aj boli) ich vzormi.
Vyššia dievčenská škola v Prešporku, rovnako ako aj v iných uhorských mestách, bola škola gymnaziálneho typu, kde sa kládol dôraz na komplexnú výchovu a vzdelávanie. Dievčatá, ktoré sem nastúpili, museli mať najmenej 10 rokov a ukončené štyri roky ľudovej školy. V triede mohlo byť najviac 35 žiačok, štúdium bolo šesťročné. Najvyššiu hodinovú dotáciu, v zhode s dobovou praxou a ideovými východiskami, mala výučba maďarského jazyka a literatúry. Od druhého ročníka mala silné zastúpenie francúzština (3-4 hodiny týždenne), ďalším povinným „cudzím“ jazykom bola nemčina, angličtina bola voliteľná. Dievčatá sa ďalej vzdelávali, podobne ako ich chlapčenskí rovesníci, v prírodných vedách, matematike, histórii, geografii. V rozvrhu nechýbala ani telesná a hudobná výchova, či kaligrafia (krasopis). Špecifickým predmetom boli „ručné práce“ (2 hod. týždenne) a pedagogika, ktorá im pribudla v poslednom, šiestom ročníku. Dvojhodinovú týždennú dotáciu mal aj predmet Náboženstvo a etika (mravoveda), kde boli dievčatá vzdelávané podľa toho, akého boli vierovyznania. K dispozícii bol teda rímsko-katolícky, evanjelický, ale aj židovský lektor.
Pohľad do internátnej spálne. Zdroj: Školský bulletin 1911/1912
Hodina výtvarnej výchovy žiačok šiesteho ročníka. Zdroj: Školský bulletin 1911/1912
Spomenutá dominanta Dunajskej ulice však v počiatkoch fungovania školy ešte nestála a tak táto inštitúcia dlhé roky trpela nedostatočnými a nevhodnými priestormi. Zmenilo sa to až v roku 1909, keď sa, na pôvodnom mieste, začala výstavba novej, účelovej budovy. Autorom projektovej dokumentácie bol budapeštiansky architekt Žigmund Herczeg, ktorý sa špecializoval práve na tento typ stavieb. Dielo bolo v roku 1911 dokončené, hlavná fasáda s prvkami eklekticko-secesného dekorativizmu zdobí Dunajskú ulicu teda už 113 rokov. Dôležité však je, že sa žiačkam konečne vytvorilo funkčné zázemie, ktoré poskytovalo všetko potrebné a bolo riešené do posledných detailov.
Vonkajší areál školy. Zdroj: Školský bulletin 1911/1912
Hneď po dokončení budovy, v školskom roku 1911/1912 vznikli unikátne fotografie priestorov, ktorými sa škola pýšila. Žiačky a pedagógovia mali k dispozícii špecializované učebne a kabinety, miestnosti na cvičenie, oddych a hry, klavírne a hudobné miestnosti, knižnicu, prednáškovú sálu, lekársku ambulanciu… V internátnej časti budovy bola kuchyňa, komory, práčovňa, žehliareň, sušiareň, miestnosť pre batožiny a záhradné náradie… skrátka všetko čo v danej dobe škola potrebovala a spoločnosť vyžadovala, vrátane vonkajšieho areálu, ktorý slúžil na rekreáciu a hry.
Internátna jedáleň. Zdroj: Školský bulletin 1911/1912
Hodina telocviku žiačok tretieho ročníka. Zdroj: Školský bulletin 1911/1912
Namiesto záveru
Vyššia dievčenská škola sa v roku 1916 transformovala na dievčenské osemročné gymnázium. Po skončení prvej svetovej vojny sa premenovala na Československé dievčenské reálne gymnázium, samozrejme už s iným pedagogickým zborom a iným obsahom študijného plánu. Výlučne dievčenskou vzdelávacou inštitúciou bola do roku 1950, keď sa brány školy otvorili aj prvým chlapcom. V súčasnosti tu sídli Základná škola a Gymnázium s vyučovacím jazykom maďarským.
História tejto školy, najmä jej rakúsko-uhorské obdobie, zapadla storočným prachom, hoci potenciál odkrývať skryté príbehy dievčat, ktoré tu vyrástli, stále existuje. Pred nami stojí množstvo otázok. Aké dievčatá túto školu navštevovali? Ako so svojim vzdelaním naložili, dokázali ho uplatniť nielen v rodinnom živote, ale aj v profesii? Ako sa vyrovnávali s pripojením Bratislavy k Československu a s tým súvisiacou devalváciou získaného vzdelania?
Margita Albrecht, rod. Fischer (cca 1916). Zdroj: Múzeum mesta Bratislavy
Vďaka historičke Elene Kurincovej poznáme príbeh jednej z absolventiek. Margita Albrechtová, rod. Fischerová pochádzala z etablovanej prešporskej meštianskej rodiny. Vyššiu dievčenskú školu v Prešporku absolvovala v roku 1903. Potom nastúpila na štúdium do Prešporského štátneho ženského učiteľského ústavu a ďalej si zvyšovala vzdelanie a kvalifikáciu. V závere prvej svetovej vojny získala pozíciu mimoriadnej učiteľky na škole, ktorú sama navštevovala – vyššej dievčenskej škole, medzitým prekvalifikovanej na dievčenské gymnázium.
Margitu Albrechtovú však v roku 1919 prepustili ako „učiteľku maďarskou vládou ustanovenú a potvrdenú a vládou čs. neprevzatú.“ Nezlomilo ju to, postupne sa rekvalifikovala a napokon, po rôznych peripetiách, sa k svojej profesii vrátila. Ďalšie problémy prišli po skončení druhej svetovej vojny. Napokon však Margita dosiahla akceptáciu jej vzdelania a pedagogickej praxe, aj keď nie úplne.
Toto je príbeh len jednej ženy, ktorá túžila vzdelanie a vedomosti nielen získať, ale ich aj ďalej šíriť. Dievčat, ktoré navštevovali vyššiu dievčenskú školu a neskôr gymnázium však boli stovky. Snáď sa časom budú ich príbehy vynárať a budú dopĺňať mozaiku veľkého príbehu jednej školy, ktorá naďalej slúži svojmu pôvodnému účelu a cieľu. Možno k tomu dopomôže aj článok, ktorý je práve na konci.
Štefan Hrivňák
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!