;)
Čo dal Jókaimu Prešporok?
27. januára 2020
Časť detstva a mladosti, základné piliere jeho politického zmýšľania a svetonázoru a nemecký jazyk. A spisovateľ premietol mnohé z tunajších osobných zážitkov i do svojich románov – a aj v pokročilom veku sa rád vracal do mesta, kde mu bola ešte počas života odhalená pamätná tabuľa.
Mór Jókai, 1894. Zdroj: fortepan.hu
A hoci pochádzal z Komárna a veľkú časť svojho dlhého života prežil v Budíne, Móra Jókaiho si Prešporok ctil priam ako svojho rodáka. Najplodnejší prozaik maďarského romantizmu sa už v období dualizmu tešil v krajine všeobecnej úcte a nesmiernej priazni a pozvania sa mu hrnuli zo všetkých strán. Ani Prešporok nebol výnimkou – o Jókaiho popularite svedčí aj fakt, že Tivadar Ortvay vo svojom diele Ulice a námestia Bratislavy (1905) – pri opise zaujímavostí Veternej ulice – na viacerých stranách spomína aj Jókaiho. Samotná Veterná ulica je zvláštnym dejiskom aj preto, lebo od polovice 90. rokov 20. storočia akoby ani neexistovala. Presnejšie, existuje, len nie v pôvodnej podobe; o. i. z nej zmizol aj dom, v ktorom Jókai býval počas svojho výmenného študijného pobytu. Ako Ortvay uvádza, táto ulica mala pôvodne názov Ulica sv. Michala, keďže jeden z jej koncov sa tiahol po Michalskú bránu. Za budovou Župného domu sa navyše rozprestieral rovnomenný cintorín. Koncom 19. storočia sa objavuje už len v spomienkach, kým Korabinský sa o Veternej ulici zmieňuje už sto rokov predtým. Potvrdzuje to aj Ortvay, keď píše: „Svoj neskorší názov dostala Veterná ulica (Windgasse) podľa vetra, ktorý na týchto miestach dosahoval obzvlášť silnú intenzitu, a pod týmto názvom sa objavuje už za čias Korabinského, v roku 1781.“
Portréty mladého Jókaiho
V roku 1893 sa na priečelí jedného z domov na tejto ulici objavila čierna pamätná tabuľa, ktorá miestnych informovala, že tu, v dome baróna Lepela, býval mladý Jókai, keď ho v roku 1835 rodičia poslali na výmenný študijný pobyt k profesorovi evanjelického lýcea Samuelovi Zsigmondymu, aby sa naučil po nemecky. Zostal tu do roku 1837, kým Zsigmondyho syn Viliam, ktorý sa neskôr preslávil ako vŕtač artézskych studní, býval u Jókaiovcov v Komárne. „Za toto obdobie sa Jókai pod vedením profesora Tobiáša Gottfrieda Schröera naučil dobre po nemecky a po latinsky. Na Jókaiho osobnostný rozvoj a život mal Prešporok výrazný vplyv – čo tu videl a čo sa tu naučil, neskôr rozhodujúcou mierou determinovalo jeho pohľad na svet. A mnoho prešporských spomienok sa objavuje aj v jeho románoch.“
Ako na to poukázal literárny historik a bývalý pedagóg Katedry maďarského jazyka a literatúry Univerzity Komenského v Bratislave Sándor Csanda, okrem Prešporka sa Jókai pri svojich literárnych opisoch najčastejšie zameriaval na Komárno. „V týchto dvoch mestách prežil svoje detstvo a mladosť, v nich nadobudol prvé skúsenosti, a práve tieto dve západoslovenské mestá predstavujú v jeho dielach rodnú hrudu,“ píše Csanda v štúdii Odraz komárňanských a prešporských spomienok v Jókaiho dielach (Komáromi és pozsonyi emlékek tükrödőzése Jókai műveiben), ktorá vyšla v roku 1975 v časopise Irodalmi szemle. Jókai v Prešporku spoznal atmosféru veľkého mesta a udalosti celoštátneho významu, ale aj „snemovú mládež“ – hnutie, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnilo spisovateľov záujem o dejiny a politiku. No kým Komárno sa uňho spája s idylickými výjavmi z detstva, z Prešporka si preukázateľne odniesol aj nepríjemné spomienky. Csanda upozorňuje na to, že Jókaiho prvé dojmy z korunovačného mesta neboli najlichotivejšie. „Keď v diaľke zbadal obrovskú štvorcovú ruinu hradu, považoval ju za šibenicu; a pripadalo mu cudzie aj prešporské meštianstvo, hovoriace takmer výlučne po nemecky – ako to opisuje v jednotlivých kapitolách Deziderovho denníka v románe Kým zostarneme.“ Mimochodom, tento román ponúka najbohatšiu výkladnú skriňu Jókaiho spomienok na Prešporok – rovnako ako v prípade komárňanských spomienok plní túto úlohu román Zlatý človek. Jókai v kapitole Výmena dievčat (z románu Kým zostarneme) opisuje svoj vlastný príbeh, keď vysvetľuje cieľ výmeny detí. „Nemeckí rodičia napíšu riaditeľom škôl do maďarského mesta a maďarskí rodičia zasa učiteľom do nemeckého mesta list s otázkou, či majú žiakov a žiačky, ktorých by mohli poslať na výmenu – odtiaľto tam a odtiaľ sem. A aj si ich pekne vymenia. Milá, nežná myšlienka zrodená v ženskom srdci!“
Ulica Móra Jókai / Veterná ulica, okolo roku 1935. Zdroj: pammap.sk
Csanda upozorňuje ešte na jednu pasáž z románu, kde Jókai podrobne opisuje interiér istej prešporskej pekárne, pričom spomína aj bratislavský rožok. „V dielni je všetko biele ako sneh, každý kút žiari čistotou; veľké múčnice plné múky; obrovské korytá s kysnúcim cestom, z ktorého šestica mládencov v bielych šatách a v bielych zásterách vytrháva kúsky, tie potom vyvaľkajú na bielych doskách, pletú praclíky, koláče, formujú z nich rožky, na rímse obrovskej pece sa červená vzorne zoradený predný voj, ktorý svojou príjemnou vôňou zaplaví celú dielňu.“
Jókaiho kroky smerovali do Prešporka aj v súvislosti s jeho politickou kariérou: v roku 1872 vystúpil ako opozičný kandidát na poslanca v Starom Meste, ale porazil ho Jozef Szlávy. „Jókai však pre túto porážku vonkoncom nezanevrel na Prešporok,“ poznamenáva Ortvay.
V máji 1879 – už ako slávny a oslavovaný spisovateľ – čítal v mestskej poslaneckej dvorane kapitolu zo svojho nového románu Rab Ráby. Miestni učitelia mu na pamiatku darovali zlaté pero a výťažok z večera venoval Jókai obetiam záplav v Segedíne a detským jasliam sv. Štefana na Blumentálskej ulici. V auguste toho istého roku sem zamieril opäť: navštívil hrad, Železnú studničku aj Horský park. Na slávnostné otvorenie Mestského divadla v Prešporku v roku 1886 napísal prológ s názvom Svetlonos (Lidércfény). Honorár odmietol, preto mu odovzdali striebornú korunu s monogramom mesta. V roku 1893 bol zvolený za čestného občana mesta a v roku 1894, pri príležitosti polstoročnice jeho spisovateľského pôsobenia, mu bola na podnet Toldyho kruhu odhalená vyššie spomínaná tabuľa na Veternej ulici. A kým Csanda v štúdii z roku 1975 píše o dome č. 10 na Veternej ulici ako o stavbe, ktorá „doteraz stojí“, dnes už po nej nenachádzame ani stopu. Na jej mieste stojí rozsiahly, (pôvodne) postmoderný komplex budov, zaberajúci takmer celé Suché mýto, ktorý bol postavený v rokoch 1985 – 1994 podľa projektov Ivana Marka a Marty Kropilákovej a sídlila v ňom o. i. Slovenská sporiteľňa. Nazýval sa Modrá guľa a odvtedy ho tiež prestavali.
Ulica Móra Jókaiho / Veterná ulica, okolo roku 1936. Zdroj: difmoe.de
Západouhorský spravodaj, najdôležitejší tlačový orgán Prešporka a jeho okolia, venoval takmer celú titulnú stranu svojho vydania zo 7. mája 1904 téme Jókaiho smrti – a aj vo svojom vnútri poskytol veľký priestor opisu jeho literárnej činnosti.
„Od Karpát po Adriu vejú smútočné vlajky. Ich smutné plápolanie ohlasuje veľký národný smútok. Jeho vychladnuté telesné ostatky odpočívajú v srdci krajiny, no jeho duša, plameň jeho umu, sú stále prítomná v jeho dielach – a tak to aj ostane,“ píše sa v úvodných riadkoch prvého článku na titulnej strane novín.
V spodnej časti titulnej strany je uverejnená báseň Jókai z pera Jozefa Hamvasa, ktorý ju napísal pri príležitosti úmrtia veľkého spisovateľa. Ide o Jozefa Hamvasa, ktorý tiež pôsobil ako profesor na lýceu v Prešporku a ktorý sa rok pred nástupom 20. storočia presťahoval s rodinou z Prešova do Prešporka. A keďže neskôr neprisahal vernosť Československu, v roku 1919 musel mesto opustiť. Rodina sa odsťahovala do Budapešti a jeho syn Béla, ktorý sa narodil ešte v Prešporku, sa stal jedným z najpopulárnejších a najčítanejších maďarských filozofov kultúry.
Ale vráťme sa k Jókaimu, presnejšie k osudu pamätnej tabule, ktorá ostala na svojom mieste ešte pätnásť rokov po spisovateľovej smrti.
Dňa 20. júla 1926 uverejnil Spravodaj krátku správu o návrate Jókaiho pamätnej tabule na pôvodné miesto. „Ako je známe, s touto iniciatívou prišli obyvatelia Bratislavy. Na podpisovom hárku, požadujúcom opätovné premenovanie Veternej ulice na Jókaiho ulicu a znovuosadenie pamätnej tabule na pôvodnom mieste, sa za krátky čas vyzbieralo 1500 podpisov. Akcia bola úspešná. O premenovaní už minulý rok rozhodlo verejné zhromaždenie, zatiaľ čo pamätná tabuľa sa zaslúžene vrátila na pôvodné miesto až teraz – z pivnice, kam ju po zmene presunuli.“
Fotografia pamätnej tabule. Zdroj: Jenő Görföl
Ale po tejto „zmene“ prišla druhá svetová vojna a spolu s ňou ďalšie veľké zmeny – a pamätná tabuľa putovala opäť do pivnice. Je menší zázrak, že sa zachovala dodnes. Ako nás informoval republikový tajomník Csemadoku Jenő Görföl, ktorý poslal priloženú fotografiu pamätnej tabule – dosky z čierneho mramoru s rozmermi 70 x 50 x 3 cm –, nechýbalo veľa a všetko mohlo byť inak. „To, kedy sa dostala do Csemadoku, žiaľ, presne neviem (a nevedia to ani starší kolegovia). Isté je, že som ju zložil a vrátil späť z plošiny nákladiaka pri veľkom upratovaní priestorov. Povedali sme si, že ju osadíme na niektorej z vnútorných chodieb Csemadoku. Pravdaže, toto nie je jej pravé miesto. Veterná ulica sa už úplne zmenila, na tamojšiu modernú budovu sa nehodí. Možno by bola na dobrom mieste v Jókaiho združení v Komárne. Tuším sme fotografiu pamätnej tabule predstavili aj v televíznom programe mestského ochranára z Budapešti Mihálya Rádayho. Naposledy sa u mňa o pamätnú tabuľu zaujímal historik László Csorba, ktorý prišiel so zaujímavým návrhom na jej umiestnenie.“
István Veres
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!