Dunajské kúpaliská v Bratislave

GENIUS LOCI
29. januára 2012

Až do druhej polovice 20. storočia ponúkal „bratislavský Dunaj“ výborné príležitosti pre tých, ktorí túžili si zaplávať alebo ísť na pláž. V tom čase sa na vyznačených miestach dalo kúpať. „Dunaj má pomerne studenú vodu. Iba za horúcich dní v júli, v auguste a začiatkom septembra, keď teplota vody vystúpi nad 17,5 ºC, možno v rieke zotrvať dlhší čas bez rizika kŕčov.“ – hovorí sprievodca Bratislavy z roku 1957 v kapitole Turistické možnosti okolia Bratislavy.

oz_barozky

Podrobnejšie o začiatkoch dunajských kúpalisk v Bratislave sa môžeme dočítať v známej knihe Tivadara Ortvayho: Ulice a námestia Bratislavy z roku 1905, ktorá sa zaoberá dejinami mesta: „…ku kúpeľom môžeme prirátať v letnej sezóne aj dunajské kúpele. Meštiansku plaváreň a kúpele založilo v roku 1847 štyridsať miestnych mešťanov s účastinami v hodnote 5 zlatých. Pôvodne mali slúžiť len zakladateľom. Židia nemali do nich prístup. Až po ôsmich rokoch sprístupnili dunajské kúpele verejnosti. V roku 1848 dostal aj c. k. erár povolenie mestskej rady postaviť vojenskú plaváreň s podmienkou, že každoročne v nej dostane bezplatný plavecký výcvik päť osirelých chlapcov. Spomenutá účastinná spoločnosť sa potom pretransformovala na menšiu, ktorá plaváreň rozšírila a pristavala bazén pre začiatočníkov. Skupinu podnikateľov tvorili: evanjelický učiteľ Prohaszka, pekársky majster Scheuermann, mlynársky majster Günter, zámočnícky majster Berendi a čalúnnický majster Ludwig. Ich účastinná spoločnosť trvala do roku 1863, odvtedy až do roku 1873 mala plaváreň už len troch majiteľov: Ľudovíta Günthera, Friedricha Haeszlera staršieho a Scheuermanna. V roku 1866 postihla meštiansku aj vojenskú plaváreň pohroma. Keď sa rozchýrilo, že sa blíži pruská armáda, tristo vyslaných vojakov za tri hodiny vytiahlo hornú konštrukciu plavární na breh, člny, aj susedné mlynské, prevŕtalo a potopilo. Od roku 1873 do roku 1877 mala meštianska plaváreň iba dvoch majiteľov: Friedricha Haeszlera mladšieho a Júliusa Willimszkého. Od roku 1877 do roku 1902 vlastnili plaváreň Dávid Porubszký a Július Willimszký; podstatne zväčšili kúpele aj plaváreň a zamestnali troch plaveckých inštruktorov, ktorí učili záujemcov plávať. V roku 1902 pri regulácii rieky zasypali zátoku, vyhĺbenú kedysi na zaistenie plavárne, tá sa dostala priamo na hlavný tok, nemohla však odolávať sile priemerného vodného stavu 3,20 metrov a 11. júla 1903 ju odniesla voda, čím majitelia utrpeli škodu 10 000 zlatých. V roku 1904 postavilo mesto podľa projektu hlavného inžiniera Laubnera novú, väčšiu a účelnejšiu plaváreň, zväčša so železnou konštrukciou. Jej správou poverili mestského poslanca Dávida Porubszkého. Za prvý rok priniesla mestu čistý zisk 10 000 korún.“

regi_uszoda

Dunajské plavárne na petržalskej strane, ktoré boli doplnené železnými, mrežovými, bazénovitými kabínami postavené na pontón, neskôr preniesli na druhý breh Dunaja, na mestskú stranu. Dobové fotografie a pohľadnice svedčia o kúpajúcich pri devínskom hrade. Chudobnejšia petržalská mládež uprednostnila kúpanie zadarmo v ramene zvanom Pečna, v ktorom bola voda o mnoho teplejšia. V tridsiatych rokoch obyvatelia Podhradia navštevovali riečne verejné kúpele na mieste PKO – River Park, kedysi nazývanom „poplpam“ (jeho pôvod je odvodený od topolí, ktoré rástli na pobreží). Tu, v 50-tych rokoch 20. storočia na zakotvenej lodi po odovzdaní PKO bolo lodné kúpalisko – s plavárňami, šatňami, bufetom. Populárne boli aj verejné kúpele pri ramene Dunaja v Karlovej Vsi. Veľa radostí prinieslo Bratislavčanom pontónové kúpalisko, ktoré prevádzkovali majitelia Podniku Propeler (rodina Hörnerovcov), pod názvom „pľuvátka“, alebo „spukkastle“. Drevená konštrukcia postavená na železných pontónoch, obdĺžnikového pôdorysu, bola zakotvená oproti dnešnému hotelu Dunaj. V strede bol umiestnený bazén, zásobovaný vodou Dunaja. Spodná časť kúpeľov bola z drôtu, podľa iných svedectiev z dreveného materiálu. V kúpeli boli zvlášť ženy a muži. Okolo bazéna boli kabíny. Na strane Dunaja bola terasa, ktorá slúžila na opaľovanie sa, plavčíci tam servírovali občerstvenie pre hostí a pivo. Voda bazénov bola veľmi studená, a tak vstupenky boli len na dve hodiny. Návštevníci počas veľkých horúčav – trebárs počas obedňajšej prestávky- skočili do vody na krátky čas, aby sa osviežili. O „Spukkastly“, ktoré slúžili hlavne zámožnejším bratislavským občanom, sa chýrili mnohé klebety a záhady medzi mladými Bratislavčanmi. Viacerí šepkali o tom, že vnútri, na okraji oplotených bazénov dámy sa opaľujú nahé.

petrzalka%20lido

Na pravom brehu Dunaja, približne 500 m od Starého mosta, na mieste verejných kúpeľov založili roku 1928 prvé verejné kúpalisko v Bratislave, zvaného Lido. Od mesta ku kúpalisku hostí dopravoval špeciálny parník. Na začiatku kúpajúci mali sprístupnené štrkovitý úsek pobrežia, malé kabíny z dreva a malý bazén. Hostia sa často nechali niesť vlnami od Starého mosta až po Zimný prístav. Roku 1934 postavili ďalší, väčší bazén. Rok na to však vznikol požiar v areáli kúpaliska, a zhorela časť drevených budov.

492

Keď v roku 1938 pravý breh Dunaja pričlenili k Nemecku, Bratislava stratila svoje kúpalisko. Bombardovanie Bratislavy roku 1944 neušetrilo ani Lido. Po vojne zničené Lido zase bolo v prevádzke. Podľa spomienok kvôli množstvu komárov a ľadovej vode, ako aj kvôli presakovaniu vody od 60-tych rokov bazén nepoužívali. Bratislavčania aj napriek tomu často navštevovali dunajské kúpele. Ľudia sa v tých časoch radi kúpali v Dunaji! Lido a život kúpeľov v tej dobe – sprchové kabíny, stolný tenis, volejbalové ihrisko a rýchle občerstvenie – až do 90-tych rokov slúžili širokej verejnosti.

Sándor Papp ml.

Podporili nás