;)
Moje detstvo v starej Petržalke
29. júna 2023
Marhuľové sady, rodinné domčeky, štrkoviská, dunajské ramená a okolo lužné lesy. To bola Petržalka môjho detstva v rokoch 1961 – 1969. Zaspomínajme si spolu na starú Petržalku, ako si ju pamätajú len tí skôr narodení.
Dom na Lysenkovej ulici, do ktorého sme sa prisťahovali v auguste 1961. Na fotke je môj otec. (Zdroj: Archív rodiny Janoviček)
Stará Petržalka
Cez letné prázdniny v auguste 1961, sme sa spolu s rodičmi prisťahovali do Petržalky. Nasťahovali sme sa ako podnájomníci do rodinného domu so záhradou na vtedajšej Lysenkovej ulici, hneď vedľa rozostavanej základnej školy. Majiteľom domu bol lodník na Dunaji, ktorý bol skoro celý rok na plavbe, od Nemecka až po Čierne more. Nájomné bolo iba symbolické. Stačilo, že sa mu staráme o dom a záhradu. Nám deťom nosil na tú dobu exotické darčeky. Žuvačky „bublegumky“, cukríky aj tropické ovocie.
Spojenie s mestom Bratislava bolo v tých rokoch len cez jeden, a to „Starý“ most (vtedy Most Červenej armády), ktorý ústil na Šafárikovom námestí. Odtiaľ premávali autobusy do Petržalky. Do Starého Hája jazdil autobus č. 27, Ovsište obsluhoval autobus č. 28 a autobus č. 26 jazdieval do Kopčian a na Kapitulské pole. K nám, na Lysenkovu ulicu jazdil autobus č. 25, cez „Starý“ most, okolo Sadu Janka Krála po Krasovského ulici, po ulici Trate mládeže, Zadunajskej ulici až k nám, na zastávku na Zväzáckej ulici pod „Činžiakom“ a potom končil pri závode Matador, pri starej Železničnej stanici Petržalka.
Lysenkova ulica, voľakedy Dlhá a neskôr Leninova (dnes sa malá časť pôvodnej ulice volá Záporožská), začínala od Zväzáckej ulice. Pri pohľade do Lysenkovej ulice, napravo bol a ešte aj je „Činžiak“, kde boli dole potraviny, neskôr mototechna. Na ľavej strane ulice, v malom rodinnom dome, bola mliekareň.
Z okolitej zástavby do dnešného dňa stojí len spomínaný „Činžiak“, v ktorom je teraz sídlo GIB (Generálny investor Bratislavy), Základná deväťročná škola (dnes súkromná bulharská škola Christa Boteva) a neďaleké Zdravotné stredisko. „Činžiak“ bol v tej dobe dominantou Petržalky. Má tri poschodia a tvar písmena L.
Činžiak. Dnes sídlo GIB – Generálny investor Bratislavy. (Foto: Tibor Janoviček)
Od Zväzáckej ulice, po ľavej strane našej Lysenkovej ulice, až po Rusovskú cestu, boli záhrady a rodinné domy. Najväčšia záhrada, ovocný sad v okolí, bola záhrada pána Bachmayera. Pestoval hlavne marhule. Kvalita petržalských marhúľ bola veľmi známa. Chodievali si k nemu po marhule až z Čiech. Okrem sadu mal koňa s vozom, ktorým vozieval celý rok uhlie po celej Petržalke. Marhuľový sad a konský povoz boli jeho jediné zdroje príjmu. Keď mu kvôli výstavbe sídliska Petržalka zobrali záhradu a neskôr aj dom, tak to chudák neprežil.
V tom čase centrum našej Petržalky tvorilo malé námestie, kam ústili ulice Záporožská, Zväzácka a Zadunajská. Hlavné orientačné body boli hostinec Mrena (po pôvodnom majiteľovi, oficiálne sa volal Iskra), oproti bolo kino Iskra, malý trh na rohu Záporožskej ulice, budova pošty, katolícky kostol, novopostavené pohostinstvo Lipa a potraviny. Samozrejme, na rohu bola trafika. Dnes tam už stojí iba katolícky Kostol Povýšenia Svätého kríža a pohostinstvo Lipa.
Školy v Petržalke
V Petržalke sme spolu so sestrou pokračovali v základnej školskej dochádzke. Od septembra 1961 sme obaja začali chodiť do základnej školy na Makarenkovej ulici. Základná škola bola vtedy súčasťou „Jedenásťročnej strednej školy“.
Základná škola a neskôr SVŠ na Makarenkovej ulici. Dnes Gymnázium Alberta Einsteina. (Foto: Tibor Janoviček)
Hneď po zápise do základnej školy sme s rodičmi stihli zápis aj do hudobnej školy. Ľudovú školu umenia (Hudobná škola) na našej Lysenkovej ulici, založil a viedol pán František Oswald, pedagóg a organista. Záujem o hudobné vzdelávanie bol dosť veľký. Ja som sa dostal k pánovi učiteľovi Alexandrovi Gašparekovi, ktorý učil hru na violončelo. Do hudobnej školy som chodil poctivo päť rokov. Najdôležitejšie, čo som sa v hudobnej škole naučil, okrem hrania na violončelo, bola hudobná teória.
Do školy sme v tej dobe všetci chodili akosi rovnako oblečení. Bola chudobná doba a výber oblečenia v obchodoch bol dosť úzky. Nosili sme tepláky a na nohách v lete zelené tenisky a v zime bagandže.
Bagandže boli z hrubej kože, na šnurovanie a hore mali pracku. Pevná kožená hrubá podrážka a hrubé opätky podbyté plieškami. V zime sa na ne dali pripnúť aj korčule na klúčik, tzv. kvinťáky alebo halifaxne.
V rámci školy na Makarenkovej ulici bola aj školská družina a jedáleň. V jedálni sme mali rodičmi zaplatenú desiatu a obed. Doma sme žili skromne, takže mi strava v družine chutila – špenát aj hrachová kaša a tvarohové slíže. Na desiatu sme mávali rožok a trojuholník syra, najčastejšie syr Jánošík.
Do družiny sme chodili po skončení vyučovania, pokiaľ neboli doma rodičia z práce. Pod dozorom pani vychovávateľky sme si robili úlohy. Bolo to celkom dobré, lebo nám aj pomáhala. Okolo 15. hod. poobede sme z družiny odchádzali domov. Úlohy sme mali hotové a keď sme prišli domov, hneď sme išli von. Von znamenalo ísť sa hrať na ulicu.
V tých rokoch bolo veľa školopovinných detí a na základnej škole na Makarenkovej ulici som ešte zažil vyučovanie na dve smeny a vyučovanie aj v sobotu.
Novú Základnú deväťročnú školu (ZDŠ) na Lysenkovej ulici, v našom susedstve, slávnostne otvorili v roku 1962. Do novej školy postupne presunuli časť žiakov z ostatných základných škôl v Petržalke.
Základná deväťročná škola na Lysenkovej ulici, v našom susedstve. Tu som zažil najkrajšie roky. (Foto: Tibor Janoviček)
V roku 1965 všetky školy nacvičovali program na spartakiádu. My z Petržalských škôl sme cvičili na bývalom futbalovom štadióne Červenej hviezdy v Petržalke. Najlepší postúpili do ďalšieho kola, ktoré bolo na bývalom cyklistickom štadióne v Ružinove.
Triedna pani učiteľka Gazdíková a spolužiaci z 8.A na ZDŠ Lysenkova. (Zdroj: Archív rodiny Janoviček)
Noví kamaráti
Po presťahovaní sme sa hneď začali zoznamovať so susedmi a s okolím.
Vedľa nás v rodinnom dvojdome na prízemí bývala rodina policajta, vtedy príslušníka miestneho oddelenia Verejnej Bezpečnosti. Mali dve dcéry a chlapca. Na poschodí bývala rodina s dvomi chlapcami. Boli to moji rovesníci, bratia Jožko a Janko. Neskôr sa narodila ešte sestra Gabika. Zoznámili sme sa hneď v auguste 1961 po prisťahovaní, a to veľmi prozaicky. Hádzali sme po sebe kamene. Nie z nevraživosti, ale len tak, na oťukanie sa. Oťukali sme sa. Rozbili mi hlavu. Potom sa naše mamky stretli… a zostali sme priatelia až do smrti. Doslova. Obaja sú už pochovaní na starom Petržalskom cintoríne, za závodom Matador.
Kamarátil som sa hlavne s chlapcami od susedov a z domov na Lysenkovej a Zväzáckej ulici a najmä z bytov v „Činžiaku“. Boli sme všetci rovesníci. Povojnová generácia. Keď sme sa všetci stretli na ulici, bolo nás hádam aj do 50. Chlapci aj dievčatá. Všetci sme boli z rovnakých rodín, neboli sme bohatí, ale všetci sme sa vedeli obracať okolo domu a záhrady.
Hudba môjho života
V tých rokoch sme doma v Petržalke počúvali hlavne rakúske rádio. Vysielač bol doslova za humnami a preto nebolo treba nejakú špeciálnu anténu. Otec počúval rakúske stanice a vždy vedel, čo sa deje vo svete. Zároveň sa tým udržiaval v kondícii v nemčine. V roku 1962 ma rodičia prihlásili na kurzy nemčiny do miestnej Osvetovej besedy, za železnicou, na vtedajšej Ždanovovej ulici. Tu som pochytil základy. Myslím, že z tých základov nemčiny a z počúvania rakúskeho rádia mi zostalo aj dodnes dosť. Televízor sme v tom čase ešte nemali.
V tých nádherných, už uvoľnenejších rokoch sme na rádiu Luxemburg, Slobodná Európa a rakúskom Radio Regional (dnešné Ö3), počúvali Beatles a iné anglické skupiny. V 9. triede, so súhlasom mladej pani učiteľky, sme si občas, ako najstarší žiaci v škole, po skončení vyučovania urobili malý žúr. Počúvali sme beatovú hudbu z magnetofónu Sonet Duo, tancovali sme Shake a tajne popíjali „oranžpunč“.
Čo s voľným časom?
V Petržalke sme všetok voľný čas prežili na „ulici“. Stvárali sme všelijaké nezbedníctva. Bolo nás veľa, z rôznych rodín a s rôznou výchovou.
Na verejnom priestranstve, lúke, pred domami kde sme bývali, sme si svojpomocne upravili terén. Spravili sme si ihrisko. Hrávali sme tam futbal na malé bránky a soritáš, čo je vlastne futbal ale len na jeden dotyk. Tiež sme hrávali vybíjanú, zmiešané družstvá, chlapci aj dievčatá. Najradšej som však hrával hokej s loptičkou.
V zime sme si svojpomocne upravené ihrisko pred domami poliali a mali sme klzisko. Cez deň sme tam hrávali hokej. Väčšina z nás mala bagandže a na nich pripnuté halifaxne. Len niektorí mali kanady.
V areáli novopostavenej základnej školy na Lysenkovej ulici vedľa nás, bola veľká moderná telocvičňa. Telocvikára robil pán učiteľ, ktorý bol zároveň funkcionárom a trénerom hádzanárskeho oddielu Červenej hviezdy, takže na hodinách telocviku sa hrávala hádzaná. Mal dobré tréningové metódy a v hádzanej sme boli najlepšia škola v Bratislave. Mám doma zlaté medaily z mestských turnajov v hádzanej žiakov. Boli medzi nami dobrí hráči, chlapci aj dievčatá. Mnohí pokračovali v hádzanej v Interi alebo v Červenej hviezde.
Všetci chlapci z ulice sme mali praky. Najlepšie boli praky, ktoré mali naťahovacie gumy z mäkkej „mliečnej“ gumy, ktorú nám nosili starší kamaráti, ktorý už pracovali v závode Matador. Kožka do praku bol jazyk, práve z tých bagandží, čo sme nosili.
Naši susedia mali aj vzduchovku. Nechcem tvrdiť, že sme strieľali iba do terča…
V Petržalke všetci vedeli plávať a bicyklovať sa. Bicyklovať sme sa vedeli, sestra aj ja, ale plávať sme nevedeli. Tak nás rodičia zapísali na kurz plávania. Chodili sme do plavárne Grössling, vtedy ešte fungovala. Tam sme dostali základy, hlavne prestať sa báť vody. Potom sme sa už zdokonaľovali sami.
Za železničnou traťou, smerom na Rusovce, boli viaceré bagroviská v ktorých po skončení bagrovania štrku, zostala voda. Chodili sme sa tam kúpať. Volali sme ich Šutrovky. Bolo ich tam viac, Stará, Nová a Najnovšia Šutrovka.
Dnes, po skončení výstavby v Petržalke, z týchto „Šutroviek“ zostal Malý a Veľký Draždiak. Tak sa dnes volajú.
Kúpalisko Lido a Starý most. (Foto: Pavol Poljak)
Pečňa, alebo Rybárske rameno Dunaja
Za Viedenskou cestou, smerom k Dunaju, bolo rameno Pečňa. Malá časť z neho ešte dnes, po rôznych stavebných prácach v okolí existuje. Nebolo hlboké, asi do 1,5 m. Za Pečňou až k Dunaju bol les. Bolo to už hraničné pásmo a nesmelo sa tam chodiť. Boli tam natiahnuté signálne dráty pohraničiarov.
V zime sa na zamrznutej Pečni hral hokej, turnaj medzi ulicami. Keď puk ušiel do lesa, brnkol na natiahnuté signálne dráty pohraničiarov a hneď lietali svetlice. Pohraničiari museli reagovať a vyhnali nás všetkých z Pečne.
Aj v lete s tým bola zábava. V lese žili zajace (srnky a diviakov už dávno vyhubili pohraničiari). Zajac tiež spustil poplach na drátoch a lietali svetlice!
Jilemnického ulica, v pozadí Zelovoc na Osikovej. Tam sme veľa nechodili. Ďalej to už bol rajón Starohájčanov. (Zdroj: Fortepan: Bauer Sándor)
Ulica – „škola“ života
Po vtedajšej Lysenkovej ulici nechodili skoro žiadne autá a nebola v tom čase ani vyasfaltovaná. Keď ju nakoniec vyasfaltovali, hneď sme nabehli s krompáčom a urobili sme si jamku, na vyhadzovanie „blchy“ a na hranie guliek.
Hlavne na jar a na jeseň sme hrávali „blchu“. Inde to volali piga. Hrá sa s obojstranne zašpicateným kolíkom, zhruba 10 cm dlhým. Vyhadzuje sa z jamky a následne sa odbíja palicou čo najďalej. Počítajú sa kroky. Najlepšia blcha je z tvrdého dreva, napríklad z rúčky od lopaty. To nám rodičia nadávali. Na okolí všetky rúčky na lopatách a rýľoch boli skrátené o tých 10 – 12 cm. Palica na odbíjanie blchy bola najlepšia zo zlámanej hokejky. Po zime ich bolo na lúke dosť. Niekedy sa stalo, že starší a mocnejší chlapci tak prudko odbili blchu, že zarinčalo okno na niektorom dome stojacom vedľa cesty. Rýchlo sme utiekli preč.
Hrať guľky na jamku nebolo až také zaujímavé. Jednoduchšie a napínavejšie bolo hrať s guľkami „pár – nepár“. Tam sa dalo aj podvádzať, záležalo to od kúzelníckej šikovnosti rúk. Najcennejšie guľky boli zo skla – sklenky.
Na dvore „Činžiaku“ a jeho okolí, sme hrávali schovávačku – po našom, „opacku“. Veľká kopaná studňa na dvore bol „opac“. Jeden žmúril a ostatní sa schovávali. Ten kto žmúril, keď niekoho našiel, alebo uvidel, musel na studňu zaklopať a zakričať, raz, dva, tri „opac“ a meno. Musel si však dávať pozor, aby ho niekto zo skrývajúcich sa nepredbehol a skôr neopacoval. Potom by žmúril znovu. Niekedy to boli bežecké preteky!
Raz v zime napadlo veľa snehu. Po našej ulici chodilo málo áut. Urobili sme dvoch veľkých snehuliakov a nechali sme ich stáť na prostriedku ulice. S napätím sme večer čakali čo sa stane. To bolo nadávok, keď do týchto snehuliakov vrazilo akési auto!
Keď bolo dobré počasie, stretávali sme sa v sobotu po obede na múriku pri bráne do domu susedov. Sused Janko mal tranzistorové rádio na baterky. Počúvali sme zábavnú reláciu MA-RA-TÓN a po nej dramatizovanú rozhlasovú hru. Musím povedať, že dramatizácie rozhlasových hier boli v tom čase veľmi dobré, radi sme ich počúvali. Dodnes si pamätám charakteristický hlas Emila Horvátha mladšieho. Hrávali sme pri tom šnapsa. Malé karty, šnapserky, sa vtedy nosili z Maďarska.
Náš prvý televízor Oliver
V tých rokoch sme doma ešte nemali televízor. Na televíziu sme chodili k susedom, hlavne v sobotu večer, keď rakúska televízia vysielala kovbojky, Gary Cooper a spol. Viedenská televízia sa dala chytiť na obyčajnú drôtenú anténu – dipól. Bola však bez zvuku.
Moji rodičia kúpili televízor značky Oliver až v roku 1967. Otcov kolega z práce nám spravil zvuk, aby sme mohli aj počúvať Viedenskú televíziu. V roku 1968 sa to zišlo. Informácie o tom čo sa deje, sme čerpali hlavne z Viedenskej televízie.
Aj toto sa stalo!
V Petržalke vtedy bolo Miestne oddelenie Verejnej Bezpečnosti na Svrčinovej ulici. Jedným z príslušníkov bol aj náš sused. Riadny chlap, spravodlivý a k nám „zbojníkom“ zhovievavý. Bol to bývalý kováč, menší ale územčistý, vážil okolo 120 kg, preto mu riadidlá na služobnom bicykli museli spevniť mosadzným zvarom, lebo ich vždy ohol. Príslušníci VB vtedy nosili modré uniformy, v zime k tomu nosili dlhé filcové modré plášte, ktoré si na bicykli uväzoval okolo pása aby sa mu nezamotali do kolies.
Raz večer sme išli so susedom Jankom domov po Pozňanskej ulici. Mal som so sebou bicykel, starý, dámsky. Naraz vyskočil z vedľajšej uličky mladý príslušník VB a hneď nám chcel dať pokutu, že sme išli na bicykli dvaja. Musím ešte raz zdôrazniť, že som mal dámsky bicykel, bez štangle, takže dvaja sa na ňom obvyklým spôsobom nemohli voziť. Povedal som mu, že nemáme pri sebe peniaze, nech ide s nami kúsok domov a že otec zaplatí.
Išli sme, ale zazvonil som nie doma, ale u nášho suseda, miestneho príslušníka VB. Povedal som mu, o čo ide. Jeho odpoveď mladému snaživcovi bola krátka. „Čo nevidíš, že je to dámsky bicykel!?“ A bolo vybavené.
Športovali sme o dušu…
Za Rusovskou cestou bolo futbalové ihrisko športového klubu TJ Matador. Všetci sme fandili našim, hralo tam veľa spolužiakov a susedov. Chodili sme tam kopať do ozajstnej veľkej brány.
Závod Matador vybudoval aj kúpalisko. Dodnes je stále v prevádzke vonkajší olympijský bazén. Slávnostne ho otvorili v roku 1963. Hlásatelia a plavčíci na kúpalisku boli naši kamaráti, takže sme sa dostali dnu často aj zadarmo. I keď vstupné bolo ozaj len symbolické, hrialo to pri srdci, že sme protekční.
Okolo roku 1966, veľa mojich kamarátov a rovesníkov začalo cvičiť s činkami. Všetci sa snažili nejako cvičiť. Kto chcel cvičiť, musel si však spraviť alebo zohnať náradie a činky. S mojou mamou v tom čase pracoval Ing. Juraj Višný, prvý a snáď aj najlepší priekopník kulturizmu na Slovensku, takže motív aj príklad sme mali. So susedmi, Jožkom a Jankom, sme sa rozhodli, že začneme cvičiť aj my. U nich v záhrade nám ich otec dovolil postaviť činkáreň. Sami sme si to postavili. Bola to búda 4×4 metre, drevenej konštrukcie z elektrikárskych stĺpov, ktorú sme oplechovali plechmi z asfaltových sudov. V lete tam bolo horko a v zime zima. Vydržali sme to! Vlastnoručne sme si spravili lavicu na cvičenie, bradlá a hrazdu. Činky sme pozháňali od kamarátov ktorí pracovali v Kovosmalte, vtedy už v Sklárskych strojoch. Narezané a vyvŕtané kotúče nám prehadzovali cez plot fabriky. Vďaka cvičeniu a hraniu hádzanej, čo sme brali veľmi vážne, som nikdy nezačal fajčiť. To je môj hlavný celoživotný benefit.
Chceš niečo viac? – tak brigáduj!
Boli sme priemerná rodina, akých bolo v Petržalke veľa. Ak som si chcel dovoliť niečo naviac, bolo treba cez prázdniny si zarobiť, brigádovať. Začínal som oberaním marhúľ v ovocnom sade JRD. Viac som však zjedol ako naoberal….
Dobová fotografia z výstavby Mosta SNP. V pozadí Petržalka. (Zdroj: Archív Romana Delikáta)
V roku 1967 položili Základný kameň mosta SNP. Cez letné prázdniny v roku 1968 som tam išiel brigádovať. Robil som v hale pri miešačke, kde sa miešal „šmant“ t.z. výplach do podzemných stien. Niekedy som robil aj v noci. Celkom slušne som si zarobil. Pamätám si, že zo zarobených peňazí som si kúpil dederónku. Starší sa pamätáte. Bola to biela košela z „umelej hmoty – polyesteru“ z DDR (Nemecká demokratická republika), strašne sa v tom potilo, ale bola to móda. Ľahko sa prala, rýchlo uschla a hlavne nebolo ju treba veľmi žehliť. Tiež som si kúpil úzku kravatu na gumičku okolo krku a la Beatles a špicaté topánky. Texasky ešte neboli, len podobné nohavice. Prvé texasky som dostal až neskôr z Tuzexu.
Dom na Lysenkovej ulici č.76
Rodinný dom v ktorom sme v Petržalke na Lysenkovej ulici bývali, mal plochú strechu, takže v lete v ňom bolo horko a v zime zima. Bývali sme na poschodí vo dvoch izbách. Za domom bola záhrada, kde rástli obrovské marhuľové stromy. Bohato rodili, ale ťažko sa oberali. Len sestra vedela vyliezť až na vrchol, kde boli najzrelšie marhule.
Cez zimu sme kúrili v kachliach – klubovkách. Tam sa na noc naložila zásoba uhlia a vydržali celú noc. Kúrili sme šetrne. Keď v zime riadne mrzlo, tak na schodišti v dome bol srieň a na záchode bola zamrznutá voda. Každý rok 3 – 4 krát, podľa zimy, nám vozil uhlie pán Bachmayer. Nahádzať to do pivnice cez spodné okienko na dome bola moja starosť. Otec s mamou chodili do práce a vracali sa dosť neskoro, tak mi dali za úlohu udržiavať oheň v kachliach, aby bolo teplo keď prídu s mamou domov. Niekoľkokrát mi kachle aj vyhasli a musel som znova zakurovať. Mal som niečo viac ako 10 rokov a už som musel narúbať drevo, spraviť triesky a nanosiť z pivnice uhlie v uhlákoch a zakúriť. Doma sme mali dobré poctivé páperové periny-duchny, takže s jednými kachľami, pri otvorených dverách medzi izbami, sme vykúrili obidve izby na 16 – 18 stupňov. Stačilo to, boli sme otužilí. V ostatnej časti domu bola zima. So sestrou sme sa učili v obývačke blízko kachieľ. V kúpeľni to bolo horšie. Sprchovali sme sa raz do týždňa. Bolo treba rozkúriť kotol so zásobníkom vody, aby sa voda zohriala. Niekedy, sme to celé nahradili umývaním sa v detskej plechovej vaničke. Vodu sme zohriali v hrncoch na šporáku. Plyn sme doma nemali.
V tej dobe každý dom v Petržalke mal vlastnú studňu. Do konca, kým sme bývali v Petržalke, na našej ulici nebol rozvod pitnej vody. Keď bola povodeň, hlavne v roku 1965, vodu na pitie rozvážali cisterny, na všetko ostatné sme používali našu vodu zo studne.
V auguste 1968 už čosi viselo vo vzduchu. Sused policajt začal chodiť neskoro domov. A v noci z 20. na 21. augusta to prišlo. Do Československa vtrhli vojská Varšavskej zmluvy. V noci sme sa zobudili na rachot a pod oknami nám hrčali tanky. Našťastie sa tadiaľ iba presúvali, neostali na našej ulici. Zakopali sa v Sade Janka Krála a pri Šutrovke. Na druhý deň sme ich išli na bicykloch pozorovať.
August 1968 v Petržalke, zhruba na miestach ako je zdravotné stredisko a polícia na Záporožskej ulici. Na takéto fotky nerád spomínam… (Zdroj: Archív M. Vizváryho)
Knižná spomienka na starú Petržalku.
Môj dobrý kamarát, Jaro „Jajco“ Gustafík, býval na neďalekej Poznanskej ulici v rodinnom dome. U nich v pivnici sme hrávali ping-pong a počúvali hudbu z magnetofónu. Oproti nim býval a vyrastal dnešný známy textár a básnik Kamil Peteraj. Jajcov otec, pán Jaroslav Gustafík, pracoval na Miestnom národnom výbore, okrem iného ako kronikár a tiež ako hlásateľ verejného rozhlasu. V roku 2009 vydal svoje spomienky na starú Petržalku. Nádherná a verne napísaná knižka, s dobovými fotografiami, ktoré mi toho veľa pripomenuli pri písaní týchto spomienok. Žiaľ, v tej dobe sme nemali dobrý fotoaparát, takže nemám čím prispieť. V roku 1964 som za vysvedčenie dostal amatérsky fotoaparát Pionier, ale fotky sú úmerné tej kvalite a cene.
V Petržalke sa nám veľmi páčilo. Ale nebývali sme vo vlastnom. Rodičia veľmi túžili po vlastnom byte. Nakoniec, po dlhom čakaní sme sa na jar roku 1969 presťahovali do vlastného bytu, do novostavby v Karlovej Vsi.
Záver
V roku 1981 som sa prisťahoval aj s „mojou“ rodinou späť, ale už do novej Petržalky, do časti bývalého Ovsišťa. Deti sme odkočíkovali pri Sade Janka Krála a na zostatkoch kúpaliska Lido. Ešte fungoval aj hostinec Berger, pri záhradníctve, tak som niekedy kočíkoval aj tam. Keď hostinská zvolala, plače hnedý kočík tak oteckovia hneď bežali a začali kočíkovať….
A žijeme v Petržalke stále. Už je to môj domov.
Tibor Janoviček
Autor (ročník 1952) je vyštudovaný stavebný inžinier, ktorý celý svoj pracovný život pôsobil v podniku Doprastav. Zaujíma sa o zostavovanie rodinného rodokmeňa, rockovú hudbu a svoju záhradku.
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!