Najlepšia bratislavská socha

Mesto
2. apríla 2019

Dobre sa na ňu pozerá. Svoj subjektívny názor na to, čo by mala spĺňať socha na verejnom priestranstve, aby sme ju mohli označiť za dobrú, sa pokúsim vyjadriť v krátkej vete: aby sa na ňu dobre pozeralo. Za názov príspevku sa vopred ospravedlňujem, veď socha, o ktorej bude reč, možno nie je najlepšou bratislavskou sochou, no ja ju za takú jednoznačne považujem. A pravdepodobne čosi také ako najlepšia či najkrajšia socha ani neexistuje. 

haj%C3%B3%201

Slovom, nechcem nikomu nič vnucovať, mojím cieľom je nechať svoje zistenia jemne vplávať do veľkého názorového prúdu, ktorým je samotný diškurz o Bratislave. Podobne, ako sa pri River Parku na dunajskom nábreží plaví na vode či skôr vo vzduchu Mýtická loď Jaroslava Rónu. Bronzovú sochu odhalili v roku 2010 a už vtedy vzbudila pozornosť o. i. tým, že v podstate nevyvolala žiadnu verejnú reakciu. A aj by bolo pre ňu ťažké vzbudiť väčší rozruch , než aký niekoľko mesiacov predtým vyvolala socha Svätopluka na Bratislavskom hrade. A bolo by to aj zbytočné, veď sochy nie sú na to, aby generovali škandály. Ale akú funkciu vlastne plnia? Prečo ich umiestňujeme na verejné priestranstvá? Opäť zariskujem a vyjadrím privátnu pravdu: preto, aby boli a v duchu vyššie uvedeného aj preto, aby sa na ne dobre pozeralo. Napríklad Mýtickú loď podľa mňa povyšuje na dobrú sochu skutočnosť, že jej hlavným odkazom je, že je. A potom, že sme. A ešte to, že boli časy, keď sme neboli a budú časy, keď nebudeme. Okrem toho som si istý, že koľko ľudí si sochu pozrie, toľko rôznych odkazov z nej vyčíta, pričom sa nemusia vôbec podobať. Ak je to naozaj tak, už máme jeden exaktný dôkaz, že táto socha je naozaj dobrá a naozaj funguje. 

haj%C3%B3%202

Bratislava nie je zvyknutá na diela, ktoré by divákovi ponúkali takýto luxus. Veľká väčšina sôch v hlavnom meste v sebe nesie jednoznačný, nespochybniteľný odkaz a časť miestnych ich má rada a druhá časť nie práve pre ich jasné posolstvo, sprostredkúvajúce väčšinou nejakú politickú ideológiu. Nepreháňam, ak napíšem: tieto sochy nanútia odkaz svojmu obecenstvu. Často ide o patetické diela (hlavne sochy historických osobností) alebo roztomilé magnety pre turistov (Čumil, Napoleon), ktoré pozorovateľa skôr vyčerpávajú ako napĺňajú. Mýtická loď je bratislavská socha s azda najjednoduchším a najľudskejším odkazom. Muž, žena s dieťaťom v bruchu a pes, pod nimi loď, na ktorej napredujú, no predsa sú nehybní. Sú nehybní, no predsa napredujú. Vo veternom počasí stoja za povšimnutie oblaky, ktoré za sochou plynú sem a tam a navodzujú dojem, akoby sa loď naozaj plavila na vode. Z trojice postáv je pre mňa najzaujímavejší a najzáhadnejší pes: sedí v prednej časti lode, hlavu má meravo vysunutú dopredu, celou svojou bytosťou striehne, čo sa bude diať, kam smerujú a čo ich tam bude čakať. Ženská postava by sa pravdepodobne nepohla ani vtedy, keby sa vedela hýbať, pozornosť upriamuje do vnútra, na cenný náklad vo svojom bruchu. Muž vzadu uváženým pohybom usmerňuje loď a dáva pozor. Je najmenej záhadnou postavou a jeho predkolenia sú pre mňa trochu rušivo hrubé. Ako veslo by celkom postačila aj rovná hladká palica, pretože okrúhla platňa na konci, ktorá pripomína pekársku lopatu, je trochu zbytočná, no nekazí výsledný dojem, navyše pridáva soche na dynamike. V detailoch vnímam sochu ako mierne naivnú a patetickú, no vždy v nej nájdem nejaký nový odkaz.

haj%C3%B3%204

Ako Jaroslav Róna po odhalení sochy prezradil, objednávateľ (v tomto prípade J&T Real Estate) mu povedal len toľko: „Urobte si, čo chcete.“ A on urobil sochu, ktorá sa (podľa mňa) vydarila a mnohí si mohli zobrať ponaučenie: umelcom stačí povedať, aby niečo urobili. No „umelcovi“, ktorý vymýšľal okolie River Parku, by nezaškodilo dať svojho času trochu viac inštrukcií: okrajová časť komplexu, situovaná do centra mesta, vypovedá o dosť eklektickej koncepcii: nájde sa tu reklamná tabuľa, ihrisko, dve sochy aj zabudnutý kopec zeminy.

haj%C3%B3%203

Z toho všetkého je neodpustiteľná jedine propagačná tabuľa, ktorá sa dostala pred sochu a na trávnatej ploche nábrežia nám bráni postaviť sa oproti nej, aby sme s ňou boli v bezprostrednom kontakte, keďže reklamná plocha „sa stavia medzi nás“. Nerozumiem, prečo tabuľu s údajmi o soche nemohli umiestniť tak, aby ju nebolo treba hľadať, no aby ju okoloidúci, ktorí sa prechádzajú po nábreží, automaticky videli. A aj osvetlenie sa dalo určite vyriešiť bez toho, aby na sochu nainštalovali reflektory, ktoré tiež oslabujú celkový zážitok. V každom prípade: keď sa vybuduje nový Zuckermandel a do bývalého Podhradia „sa nasťahuje“ viac života, možno sa aj Mýtickej lodi ujde viac pozornosti a mnohým napadne, že je to dobrá socha na dobre zvolenom mieste.

István Veres

Podporili nás