Objekt spadnutý z hora – predmestský House Attack

Kultúra
2. apríla 2019 -

Musím sa priznať, že som sa už-už zmieril s tým, že v Bratislave medzi množstvom bezmenných a nudne známych bronzových sôch, umiestnených na kamenných stĺpoch alebo podstavcoch sa nenájde ani jedna, ktorá by bola modernou, čerstvou, skrátka súčasným dielom (možno okrem diel rozložených po meste počas programu Socha a objekt, ktorý sa opakuje každé leto, síce aj tu je výber dosť rozličný). Zrazu som ale musel zmeniť svoj názor. Existuje totiž na streche jednej administratívnej budovy v Ružinove niečo, o čom môžeme smelo vyhlásiť, že nie je obvyklým dielom. A napriek tomu, že Bratislavčania ho už asi dávno poznajú, predsa sa nezdráham písaniu o ňom, pretože nie je tak veľmi na očiach: reč je o dome, postavenom na hlavu. Môžeme sa s ním stretnúť na západnej strane Bajkalskej cesty, smerom na Prístavný most, pri ceste, na streche kancelárskej budovy.

house_attack

Tam sa vypína vo výške viac desiatok metrov, ako čerešňa pricapnutá na okraj koktailového pohára, pohŕdajúc vžitým predstavám, že socha (priestorová plastika) patriaca na verejné priestranstvo musí stáť na zemi, ba, patrí sa, aby bola vyrobená z bronzu, granitu, alebo podobného vzácneho kovu, – a vôbec je dobre, keď sa uspokojí so svojím monolitickým významom (ako reprezentant nejakej hrubej idey v podobe jazdca na koni, nahej ženy, prípadne geometrického útvaru).

Tu však je situácia hneď iná: dom je v bezprostrednom kontakte so svojim okolím (pevnejšie by ani nemohol byť prilepený na svojho partnera). Žije s budovou vo svojráznej symbióze, ako v prípade hrocha s volavkou, vyzdvihuje materiálnosť zrkadlovo hladkých monotónnych a sterilných stien, pritom vyzerá tak, ako keby sa mohol každú chvíli zrútiť. Pravda, k veci patrí aj to, že umiestnenie celého zmätku bolo pôvodne naplánované inde: domček v roku 2009 bol viditeľný na budove MUMOK vo Viedni. Tam sa mu dostalo asi väčšej úlohy, budove pripomínajúcej bunker, z hrubých bazaltových tehál antracitovej farby, ktorá vyzerá ako kameň (modernej doby) v Kaabe (je to skvost stavebnej kancelárie Ortner&Ortner). Tam teda bolo v hre aj to, že tvorca diela sa dotýka svojim sarkastickým spôsobom inštitucionálneho rámca vysokého umenia, respektíve aj možnosti vstupu do futuristických palácov súčasného umenia

 house_attack_3

Tu, na svojom bratislavskom mieste – v administratívnej štvrti, vyrastajúcej na mieste niekdajšej priemyselnej zóny – vyznieva toto všetko profánnejšie. Budova slúžiaca ako podstavec (podľa Michala Hvoreckého je jedným z najkrajších kancelárskych budov v Strednej Európe, s čím ja celkom nesúhlasím) je slovenským centrom medzinárodnej stavebnej firmy, čiže domček v tomto kontexte je veľavravnejší, gesto má už-už príchuť reklamy. Ale predsa je to cenné dielo, ktoré v neposlednom rade nám pripomína aj to, že v našich podmienkach sa naozaj živé diela súčasného umenia dokážu usadiť jedine pomocou značnej pomoci sponzorov (no a aj to, že „špinaví boháči veľkých firiem“ nerozširujú len gýč).

A ešte niečo: umelcom nie je nik iný, ako Erwin Wurm (Rakúšan, ktorý sa stal známym svojimi nafúknutými tučnými plastikovými objektmi, a svojimi performance-mi živých sôch (One Minute Sculptures), počas ktorých napichoval nič netušiacim návštevníkom galérií do ušných, nosných a ústnych dutín rôzne predmety – ceruzky, perá, gumy, strúhadlá, púčiky špargle, atď. Je to svetoznámy výtvarník, profesor viedenskej Univerzity aplikovaného umenia, a práve teraz má samostatnú výstavu u našich susedov. Vo viedenskej Albertine (Erwin Wurm – De Profundis) sa jeho výstava otvorila 12-ho decembra a potrvá do 17-ho februára.

Máté Csanda

Podporili nás