Maďarská hudba v Bratislave

Príbehy zo starej Bratislavy
2. apríla 2019 -

Počiatky maďarskej hudby v Bratislave siahajú až do 18. storočia, do slávnej doby, keď ešte Bratislava bola hlavným a korunovačným mestom Uhorska a keď si bohatí šľachtici ako Erdődy, Esterházy, Batthyányi a Grassalkovich vydržiavali vlastné orchestre, preplnené kvalitnými hudobníkmi. Vďaka nim sa do Bratislavy nielen, že dostávali špičkoví hudobníci (napr. Joseph Haydn), ale zabezpečovali tiež prvotriedne hudobné produkcie, keď napr. Erdődyho kapela v 80. rokoch uviedla niektoré diela slávnych majstrov (Mozart, Haydn) ešte pred Viedňou, prípadne v uhorskej premiére. Práve v Erdődyho orchestri pôsobil ako dirigent bratislavský rodák (1753) Jozef Chudý (József Chudy), ktorý sa neskôr počas pôsobenia pri Kelemenovej kočovnej opernej spoločnosti uviedol ako praotec maďarskej opery: v roku 1793 napísal najstaršiu maďarskú operu Pikkó herceg és Jutka Perzsi, ktorej hudba sa, žiaľ, nezachovala. Jej text však bol preložený z nemeckej paródie Prinz Schnudi und Prinzessin Evakathel od Philippa Hafnera, preto za otca maďarskej opery možno považovať až Ferenca Erkela, ktorý takmer o 50 rokov neskôr zložil prvú operu s originálnym maďarským textom – László Hunyadi. 

horvath_005%201899

Aj na formovaní Erkelovho hudobného profilu mala Bratislava výrazný podiel. Popri svojom štúdiu na katolíckom gymnáziu (1822-1825) tu totiž získal prvé hudobné vzdelanie u Heinricha Kleina, osobného priateľa Ludwiga van Beethovena. Jeho talent sa výrazne prejavoval už v tak mladom veku – keď Klein chcel, aby si starší žiaci obľúbili hudbu alebo ak chcel svojich žiakov zahanbiť pre nepozornosť, posadil za klavír malého Erkela… Okrem toho, jeho prvá skladba – prosebná modlitba – litánie pochádza z týchto bratislavských čias. Erkel na bratislavský vklad do svojho života nikdy nezabudol, čoho dôkazom je fakt, že svoje opery nedirigoval nikde inde, len v Budapešti a práve v Bratislave. Až dojemne pôsobí epizóda z otvárania nového Mestského divadla (dnes Historická budova SND) 22.9.1886, keď operu Bánk bán dirigoval staručký majster osobne a po prijatí vavrínového venca a hromového aplauzu na otvorenej scéne sa viditeľne dojatý publiku vďačne poklonil. 

bankaban02 

Vráťme sa však ešte na prelom 18. a 19. storočia. Bratislava vtedy nezanechala zrejmú brázdu len v životoch zakladateľov maďarskej opery, ale aj protagonistov prvého maďarského inštrumentálneho štýlu verbunkos, ktorý v tom čase zažíval éru rozkvetu. Najslávnejší cigánsky virtuóz a významný skladateľ tohto slohu János Bihari s Bratislavou úzko spájal obdobie vrcholnej slávy svojej činnosti. Jeho povesť bola taká veľká, že si ho v roku 1825 neváhala pozvať na korunovačné slávnosti do Bratislavy ani nová kráľovná Karolína Augusta. Aj János Lavotta bol v mladosti spätý s Bratislavou – ukončil tu nižšie triedy a následne sa stal žiakom Konviktu v Trnave, kde napísal svoju prvú skladbu Rhetorica. Neskôr pokračoval vo svojich právnych a hudobných štúdiách opäť v Bratislave… Krátky čas pôsobil ako dirigent v Bratislave koncom 18. storočia aj jeden z najvýznamnejších reprezentantov verbunkos, Antal Csermák. Posledný predstaviteľ spomenutého štýlu a zároveň „otec čardášu“ Márk Rózsavölgyi v Bratislave študoval a neskôr viackrát vystupoval, tak ako Bihari, aj na korunováciách. 

68

Jedným z tých, ktorí sa snažili pozdvihnúť uhasínajúci verbunkos na medzinárodnú úroveň, bol skladateľ Mihály Mosonyi, neskorší učiteľ synov Ferenca Erkela. V Bratislave študoval v rokoch 1832-1835 a aby sa uživil, popri štúdiu roznášal noviny a pracoval v tlačiarni ako sadzač. Čo však bolo pre jeho kariérny rozvoj dôležité, obdržal tu aj hudobné vzdelanie, a to prostredníctvom učiteľa Karla Turányiho, ktorému neskôr prejavil vďačnosť dedikáciou štvorručného Grand duos pre klavír a IV. sláčikového kvarteta.

1337-7442-1820-000000769 

Dobrým Mosonyiho priateľom bol azda najvýznamnejší pianista všetkých čias Franz Liszt (svoj smútok nad Mosonyiho smrťou vyjadril skladbou Mosonyiho pohrebný sprievod). Jeho vzťahy k Bratislave boli ešte oveľa intímnejšie ako doteraz vypočítaných umelcov. Ako 9-ročný koncertoval 26.11.1820 v byte grófa Michala Esterházyho v dodnes stojacom De Pauliho paláci na Ventúrskej ulici. Jeho suverénny výkon tak očaril obecenstvo, že sa päť prítomných šľachticov (Amadé, Apponyi, Esterházy, Szapáry, Viczay) zložilo na jeho študijné štipendium do Viedne. To mu otvorilo cestu do veľkého sveta hudby a ku celosvetovej sláve, na čo Liszt nikdy nezabudol a ešte tesne pred smrťou osobne pred svojím priateľom, bratislavským archivárom Janom Nepomukom Batkom, vyhlásil, že práve v Bratislave sa rozhodlo o jeho osude hudobníka. Preto sa do nášho mesta často a rád vracal, pričom neváhal výťažky zo svojich koncertov venovať na dobročinné účely, napr. v prospech Cirkevného hudobného spolku alebo Hummelovho pomníka. Ku Bratislave ho pútali tiež osobné väzby, keď si tu našiel mnoho priateľov (okrem Jana Nepomuka Batku patrili do okruhu jeho známych napr. Batkova sestra Antónia Czechová, mestský farár Karl Heiller či poštový riaditeľ Vrabélyi). Pre Bratislavu malo význam aj to, že svoju lásku k mestu prenášal aj na svojich žiakov, a tak v 2. polovici 19. storočia Bratislava zažila doslova inváziu svetových klaviristov (Hans von Bülow, Karl Tausig, Sophia Menter, Rafael Joseffy, Eugen d’Albert a ďalší). Tento vzťah však bol obojstranný – Bratislava sa pravidelným uvádzaním Lisztových diel zaradila medzi najvýznamnejšie svetové ohniská pestovania Lisztovej hudby.

 1881  

Ďalším slávnym hudobníkom, ktorého Bratislava viac než pozitívne nasmerovala, bol Géza Zichy, prvý profesionálny jednoruký klavirista na svete. O všetkom sa rozhodlo počas jeho bratislavského štúdia na právnickej akadémii, keď sa ho ujal archivár Jan Nepomuk Batka a rozptýlil jeho pochybnosti o kariére pianistu. Zoznámil ho okrem iného s Franzom Lisztom, ktorý pre neho skladal skladby pre tri ruky. V Bratislave Zichy obdržal tiež prvé hudobné vzdelanie u vynikajúceho dirigenta Cirkevného hudobného spolku Karla Mayrbergera a 25.3.1866 absolvoval kariérny debut v starej mestskej redute. Blahosklonný súcit prítomných divákov s jednorukým mrzákom sa vtedy počas vystúpenia rýchlo zmenil na neskonalý obdiv voči plnohodnotnému klaviristovi. Tak ako Lisztovi, aj Zichymu ostala Bratislava v srdci, nikdy nezabudol, že vďaka nej sa vypracoval na „najväčší zázrak modernej hudby“, ako ho nazval svetochýrny muzikológ Eduard Hanslick. V Bratislave viackrát vystupoval, pamätným bol najmä jeho spoločný koncert s Franzom Lisztom v prospech Hummelovho pomníka (1881). Po koncerte sa uskutočnil banket v hoteli U zeleného stromu (dnes Carlton) a aj keď stredobodom pozornosti boli títo dvaja excelentní klaviristi, prvý Zichyho prípitok nesmeroval na počesť nikoho iného, ako Karla Mayrbergera, svojho vzácneho bratislavského učiteľa, ktorý ho ako prvý zasväcoval do tajov hudby. Zichy sa stal aj čestným občanom mesta, uznanie požíval aj ako predseda Toldyho kruhu a v roku 1916 mu mesto pripravilo na počesť 50. výročia jeho umeleckej činnosti dôstojné oslavy, na ktorých Zichy aktívne participoval.

08

V druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia vzťahy medzi Bratislavou a maďarskými hudobníkmi kulminovali. Maďarskú (a vlastne aj svetovú) hudobnú kultúru obohatila v prvom rade dvomi rodákmi. Prvým z nich bol dnes už celkom zabudnutý huslista Viktor von Herzfeld (1856), ktorého si hudobná verejnosť vážila ako člena svetoznámeho Hubay-Popperovho kvarteta a ako profesora teórie hudby a kompozície na hudobnej akadémii v Budapešti. Druhým rodákom, ktorý si naskutku vydobyl celosvetovú slávu, bol Ernst von Dohnányi. Narodil sa v roku 1877 v dodnes stojacom dome na Klariskej ulici 10 do rodiny gymnaziálneho profesora a zdatného amatérskeho violončelistu Friedricha Dohnányiho. Tento dom bol v tom čase strediskom tzv. domáceho muzicírovania, mekkou bratislavských hudobníkov, neobchádzali ho ani významné osobnosti hudobného sveta. A tých bolo v čase Dohnányiho detstva v Bratislave požehnane. Vďaka činnosti Jana Nepomuka Batku do Bratislavy prichádzali každoročne tí najväčší z najväčších (napr. Liszt, Strauss, Rubinštejn, Brahms), pričom sám Dohnányi spomínal, že obrovský podiel na jeho motivácii stať sa profesionálnym hudobníkom mali koncerty Eugena d’Alberta a Hansa von Bülowa s Meiningenským orchestrom. 

Na dôvažok v Bratislave získal prvé hudobné vzdelanie, a tak predtým, než nastúpil na štúdium do Budapešti, stál na pevných zdravých základoch. Ani on na svoje rodné mesto nezabudol, takmer každoročne sa sem vracal koncertovať. Pamätné bolo najmä jeho vystúpenie v roku 1908 s Cirkevným hudobným spolkom, ktorého výťažok daroval tejto inštitúcii. Bratislavská tlač pred podujatím hrdo zdôrazňovala, že Dohnányi pricestoval z piety ku svojmu rodnému mestu špeciálne na tento koncert priamo z Berlína, kde pôsobil ako profesor na univerzite umenia. Keď dorazil do Zrkadlovej sály na generálnu skúšku, vypukol spontánny potlesk čakajúceho orchestra. Potom ho po maďarsky privítal farár Edmund Zandt a srdečne mu v mene spolku poďakoval. Následne pod vedením dirigenta Kossowa za živého prevolávania Éljen zazneli trikrát dychové a bubnové fanfáry. Až potom začala skúška. Po koncerte sa uskutočnil v hoteli U zeleného stromu banket, kde Edmund Zandt predniesol na čestného hosťa prvý prípitok, v ktorom ho označil za knieža svojho umenia. Veru, Bratislava mala byť na čo hrdá… Kontakty medzi Dohnányim a Bratislavou neupadali ani po smrti jeho otca a vzniku Československa, pozvoľna ustali až v 30. rokoch 20. storočia.

erkel_laszlo_kozepen

Dôležitú rolu v tomto zozname zastáva aj dobrý Dohnányiho priateľ, jeden z najväčších skladateľov 20. storočia, Béla Bartók, ktorého matka Paula Voitová pochádzala z Bratislavy, a s ktorou tu v rokoch 1892-1899 býval a študoval na tom istom katolíckom gymnáziu ako Ernst von Dohnányi. Roky tu strávené mali pre neho taktiež formujúci charakter. Spolupracoval tu so svojimi prvými učiteľmi hudby (medzi nimi bol napr. aj László Erkel, syn Ferenca Erkela), absolvoval prvé verejné vystúpenie (8.9.1896 v Mestskom divadle) a prvýkrát v živote zahral svoju vlastnú skladbu – Sonátu pre klavír (26.3.1898 na umeleckom večierku Evanjelickej teologickej akadémie na Konventnej ulici). Nečudo, že sa do Bratislavy často vracal, podobne ako Dohnányi až do 30. rokov 20. storočia, či už súkromne, navštíviť svoju matku, ktorá sa až v roku 1927 presťahovala svoju Maďarska, alebo verejne, pričom paleta jeho vystúpení bola naozaj pestrá: klavírne recitály, prednášky, sólista Budapeštianskej filharmónie alebo bratislavského Speváckeho spolku Bélu Bartóka.                

img003

Blahodárne účinky vyspelého bratislavského umeleckého ekotopu pocítili napokon aj skladatelia Franz Lehár a Zoltán Kodály. Kráľ operiet Franz Lehár mal v Bratislave otca, rovnomenného kapelníka vojenskej hudby, okrem toho sem v 80. rokoch 19. storočia dochádzal z Viedne na hodiny hudobnej teórie k regenschorimu Dómu sv. Martina Antonovi Stegerovi, o čom svedčí pieseň Nur du pre spev a klavír, ktorú skomponoval ako dvanásťročný (1882) a z vďačnosti venoval svojmu majstrovi. Zoltán Kodály síce študoval v Trnave, ale do Bratislavy často chodieval na kvalitné komorné koncerty, pričom publikum bolo podľa jeho vlastných slov kultivovanejšie ako v Budapešti: „V Bratislave sa konali vždy veľmi dobré koncerty, na ktorých sme viackrát počuli svetoznáme České kvarteto. To hralo raz aj v Budapešti. Vycestoval som tam, ale koncertná sieň bola prázdna, kým v Bratislave – síce v malej sieni – nadšené a vzdelané publikum aplaudovalo. Bratislavské meštianstvo pestuje veľmi veľa komornej hudby. Teda je na mieste otázka: kto navštevuje koncerty komornej hudby? Iba ten, kto ju aj sám hrá.“

406

Preto na záver možno len a len súhlasiť s výrokom muzikológa Dezsa Legánya: „Takmer každý, kto v maďarskej hudbe 19. alebo v prvej polovici 20. storočia vytvoril niečo významné, pociťoval povzbudzujúci účinok tohto mesta a jeho vzdelaného prostredia.“

Ján Vyhnánek

Podporili nás