Partitúry prechádzok, alebo Bratislava očami nemeckého učiteľa literatúry

Kultúra
2. apríla 2019 -

Stephan Wackwitz: Osterweiterung – zwölf Reisen

S. Fischer Verlag, Frankfurt am Main, 2008

Čítam knihu Stefana Wackwitza. Dlhé, zdĺhavé nemecké vety inšpirované Bratislavou. Známy autor niekoľkých románov a kultúrny diplomat ako spolupracovník Goetheho Inštitútu precestoval celú východnú a strednú Európu, od Vilniusu cez Krakov po Budapešť. Svoje zážitky opísal práve v tejto knihe. Spisovateľ bol viac rokov riaditeľom bratislavskej pobočky, preto sa nájde medzi spomienkami veľa zaujímavých reflexií o Bratislave.

Wackwitzovo dielo (ktoré môžete prečítať zatiaľ len v nemčine) balansuje medzi žánrom eseje, memoára a cestopisu. Jednoznačným pozitívom knihy je, že texty nie sú hermeticky rozdelené do kapitol, a tak aj keď sú hlavnými hrdinami vždy iné mestá (a regióny), miesta deja, konkrétne a fiktívne priestory sa vždy vzájomne prelínajú a objímajú. Takýmto spôsobom vznikne celý rad plodných prechodov a preznievaní, a Wackwitz, ako trénovaný a skúsený cestovateľ-chodec, sebaisto nachádza konštruktívne paralely medzi Bratislavou, Krakovom a Budapešťou (inak povedané medzi Petržalkou, Dunaújvárosom a Zlínom).

20130128_120454

Opisuje napríklad, ako objavuje rušnú krásu Obchodnej ulice. Stačí mu malá, ledva uchopiteľná vlna, petit perception, zákruta, ktorá náhodne odbočí z rutinnej cesty, neznáma slepá ulička, zopár náhle objavených vietnamských predajcov. S precíznosťou sleduje Hodžovo námestie (nikdy som si nepomyslel, že tento amorfný dopravný bod sa dá takto presne, pokojne a predsa „atmosfericky“ pretransformovať do textovej podoby). Porovnáva trendové, presne nalinajkované fazóny kaviarní starého mesta, ktoré ponúkajú globalizované pohodlie bez tváre, s trochu ošarpanými lokálmi vonkajších častí mesta (dozvieme sa aj to, do ktorej z kaviarní na Obchodnej najčastejšie chodieval). Keď aj len niekoľkými vetami, ale opisuje aj fíling konferenčnej miestnosti a prijímacej haly hotela Kyjev, stuchnutú vôňu majonézy vsiaknutú do nábytku a záclon, fyziognómiu personálu, ktorý sa podobá na bezpečnostnú službu, neuveriteľnú „mimočasovosť“ interiéru so svojimi zvláštnymi koženkovými a plyšovými sedačkami. A ja, ktorý denno-denne dlhé roky, čo kameňom dohodiť, som sedel v lavici blízkej školy, ihneď som pocítil, o čom píše tento Nemec.

20130128_114546

Pri postupnom objavovaní mesta autor vyzdvihuje jeho beztvárnu neusporiadanosť (ktorá nemusí byť neporiadkom), a poróznosť, improvizovanosť mestských štvrtí v blízkosti centra – tento motív, motív nesúvislosti, bez ladu a skladu, neprítomnosť urbanistického Über-Ich, zážitok pestrosti sa na stránkach knihy vracia viackrát. Neskôr prichádzam na to, prečo tomu tak je. Veď Bratislava sa pre spisovateľa začína od niekdajšieho obchodného domu Prior. Na začiatku kapitoly Wackwitz sleduje mesto z okna svojho podkrovného bytu – námestie SNP opisuje presnosťou kameramana, a o pár odsekov ďalej je už úplne jasné, odkiaľ sledoval každé ráno budovu Manderlu, Kamenné námestie (ktoré nazýva bratislavskou podobou berlínskeho Alexanderplatzu) a obrátenú pyramídu Slovenského rozhlasu. So záujmom som sledoval, ako sa nevrhá ako spisovateľ-pozorovateľ na domy starého mesta, nevenuje veľkú pozornosť ani palácom a kostolom, pozoruje skôr modernistické fľaky, funkcionalistické obchodné priestory Juraja Tvarožku a Vladimíra Karfíka. Neskôr na ďalšom mieste pomenúva ozdobnú podšálku Nového mosta natiahnutú na oceľové laná obrovským pavúkom, a ja sa pousmejem (No práve! Pavúk! Prečo som na to doteraz nepomyslel…)

52350516

Pri čítaní ma znova a znova dostanú pridané hodnoty nemeckých slovných reťazcov, množstvo nepreložiteľných výrazov. Napríklad k ilustrácii Petržalky používa slovo Schlafstadt – čiže miesto, kde sa chodí len spať (a nie spiace mesto, pretože to by bolo schlafende Stadt), alebo Stadthülse, okrajové mesto – hoci doslovne by to bolo asi „puzdro mesta“ alebo „obal, plášť mesta“. Paneláky sú zasa mašiny na bývanie (gebirgsgroße Wohnmaschinen). Samotná Petržalka, aj keď len na niekoľko viet, sa dostáva do významnej pozície „protimesta“ Bratislavy (Gegenstadt).

petrzalka

V množstve opisných častí sa objavuje projektový manažér zahraničnej nadnárodnej spoločnosti, podľa Wackwitzových slov je to grobian, ktorý nie je schopný počúvať iných, a rozpráva o rozvoji regiónu a trhu práce. Wackwitz sleduje so záujmom, ale aj so skepsou stavebný boom mesta, tak ledva všímateľné zmeny, ako aj investície obrovského kalibru. Blysnú sa aj mýty súčasnosti a urbanistické legendy, podnikatelia bez mena, ktorí sa stali z jedného dňa na druhý boháčmi, víťazi divej privatizácie, a náhli zbohatlíci, podkrovné apartmány vytvorené zo starých panelákových bytov, a Bentleye a Jaguáry odpočívajúce v podzemných garážach. O niekoľko riadkov ďalej už nachádzame autora v kaviarni s vôňou fritézy, stretávame sa s diskutujúcimi miestnymi obyvateľmi, s rozhovormi v krčme, a fámami o tom, že Petržalka je vlastne gigantický bunker, , ktorý má zabrániť vniknutiu vojska NATO od Viedne. Alebo je možné aj to, že sopka rozprestierajúca sa na južnej časti panelovej džungle je vlastne postavená z trosiek Engerau, a teda pod motokrosovou dráhou spí celá minulosť rybárskej dediny.

A sú tu aj veľmi precízne pozorovania – autor sleduje, ako nešťastne sú rozdelené na dve časti v Starom meste: vonkajšia časť ohraničená Palisádami a Zochovou ulicou a okolie Konventnej a Panenskej ulice (naozaj, keby sa dali tieto dve plátna nejako spojiť, jedným ťahom by mesto získalo obrovské plus). Wackwitz sa nenecháva uniesť, nezačína filozofickými úvahami, nesnaží sa nás presvedčiť o tom, že spoznal mesto. Na niekoľkých miestach som však na pochybách. Odkiaľ vie napríklad, že Pressburg bol na začiatku 20. storočia „ospalé a zaostalé“ vidiecke mesto? („verschlafen und rückständisch“). A na niekoľkých miestach sa zdá byť veľmi bezohľadný, napríklad keď poznamenáva, že Slovensko má v rámci štátov Európy začiatku 21. storočia najmenej fantázie a imidžu.

Popri tejto knihe, ako to mám vo zvyku, čítam aj ďalšiu. Pri Wackwitzovi som zahĺbený do bestselleru Dietmara Griesera (Der Onkel aus Pressburg), ktorý sa stal v Rakúsku naozajstným šlágrom, o vyšiel aj v slovenčine). Z tejto dvojky vidím jednoznačne viac fantázie v diele Wakwitza. Kým Grieser si vyberá z množstva vedomostí jednotlivé fakty spôsobom televíznej hry Milionár, a vytvára zbierku aforizmov s rakúskymi súvislosťami, miestnymi maličkosťami, lokálnymi zaujímavosťami typu „Vedeli ste, že?“, Wakwitz zatiaľ vykresľuje subjektívny zážitok z mesta začiatku dvadsiateho prvého storočia z pozície prechádzajúceho sa obyvateľa. A keď naozaj všímavo čítate, stretnete sa aj s intímnejšími detailmi, a možno si všimnete, že Wakwitz jednými-dvomi vetami v zátvorkách ako keby niekoho oslovoval. Neprítomnú dámu bez mena.

20130128_114919

Samozrejme sa pred nami neobjavuje len duch miesta, topografia mesta a atmosféra ulíc. Do knihy sú vtiahnuté ak konkrétne ľudské osudy a tragédie. Môžeme byť svedkami prípadu profesora G., ktorý sa náhle objavil v Inštitúte a vo svojom ošarpanom kufríku priniesol so sebou všetky svoje doklady, diplomy, odborné vyznamenania, dokumenty svojho pôsobenia ako hosťujúceho profesora v Chicagu. Priznal sa, že po svojom synovi, ktorý skrachoval, zdedil obrovské dlhy, musel predať aj svoj byt v starom meste. Profesor emeritus exaktných vied sa nechal podviesť zmluvou, na základe ktorej dostal vyplatenú len zanedbateľnú čiastku ceny svojho bytu. Celý jeho dôchodok putuje na splátky dlhov jeho syna, dlhšie žije už v jednej chate, a na zimu sa stiahne do budovy skladu. Zo smutného príbehu vysvitlo, že starček prosíkal o nejakú príležitostnú prácu, aby mal nejaké príjmy.

Druhá kapitola, ktorá sa vyslovene zaoberá Bratislavou (Post aus der Alten Welt) sa začína ako kriminálka. Wackwitz pravidelne dostáva listy od tajného starého pána, ktorý vycibrenou nemčinou vyjadruje svoju rozhorčenosť, a informuje hlavu Goetheho Inštitútu o nepresnostiach v slovníku Duden. Neznámy pán tak dlho nalieha na autora, kým ho ten nevyhľadá. Tam, v obývačke pána F. (v ktorej ako keby zostala zakonzervovaná atmosféra päťdesiatych rokov, knižné police sa prehýbajú pod nemeckými, maďarskými, slovenskými a anglickými, farebne zoradenými knihami) rýchlo vysvitne, že všetky lingvistické výčitky, korektúry boli len zámienkami na to, aby sa starý pán, odsúdený na invalidný vozík našiel vhodného partnera pre rozhovory. A pán F. po niekoľkých úvodných vetách aj začne rozhovor. Jeho monológ zahŕňa celú históriu monarchie: od Banátu po Moravu celý rad príbehov, anekdoty smutných skúseností sa dostávajú do súvislostí. Pán F., o ktorom sa ani po prečítaní knihy nedozvieme, akej národnosti je, spomína svoju partizánsku minulosť, dlho rozpráva o dobrodružnom úteku spred vojakov SS. Potom hneď prechádza na chyby nemeckého slovníka, a Wackwitz zisťuje, že starého pána stále zaujíma nemecká gramatika a lexikológia viac, než agresia, ktorú zažil na vlastnej koži, a ktorú skoro neprežil.

 konyv

Stephan Wackwitz (1952) nemecký spisovateľ, literát, organizátor kultúry. Študoval germanistiku a filozofiu v Mníchove a v Stuttgarte. Po získaní doktorátu bol lektorom v King´s College v Londýne, od roku 1986 ako vyslaný zamestnanec Goetheho Inštitútu, v rôznych funkciách precestoval polovicu sveta (okrem svojich bratislavských rokov pracoval v Frankfurte, Mníchove, New Delhi, Tokiu, Krakove a v New Yorku). V súčasnosti žije v Gruzínsku, je riaditeľom Goetheho Inštitútu v Tbilisi.

Máté Csanda

Foto: Pozsonyi Kifli

Podporili nás