„Nech nám len nebo zošle pekné počasie…“

Príbehy zo starej Bratislavy
2. apríla 2019

„Nech nám len nebo zošle pekné počasie a naše mesto bude zažívať dni ako za starých dobrých čias, na ktoré si aj dnes spomíname so slzami v očiach.“

Dobový prešporský denník Nyugatmagyarországi Hiradó (Západomaďarský spravodajca) na svojej titulnej strane zo 7. septembra 1902 píše: „Pradávne korunovačné mesto má veľký sviatok. V našom nádhernom parku dnes v prítomnosti jedného z najznámejších a najobľúbenejších členov panovníckeho dvora arcikniežaťa Fridricha a viacerých členov uhorskej vlády otvorí brány II. Celouhorská poľnohospodárska výstava. Na slávnosti sa bude prezentovať nielen naša župa, ale celá naša krajina. (…) Takáto výstava ešte na uhorskom vidieku nebola a môžeme si byť istí, že tomu bude zodpovedať aj jej návštevnosť a môžeme počítať s hosťami aj z najvzdialenejšieho zahraničia. Počas trvania výstavy sa Prešporok, takpovediac, opäť stane hlavným mestom krajiny.“

nov%C3%BD%20obr%C3%A1zok%20(4)

Druhá polovica 19. storočia a prelom 19. a 20. storočia boli zlatou érou veľkolepých výstav pod holým nebom. V roku 1851 usporiadali prvú svetovú výstavu v londýnskom Hyde Parku, následne takéto výstavy organizovali takmer každoročne v európskych veľkomestách alebo v Spojených štátov amerických. Najslávnejšími a najveľkolepejšími boli nepochybne svetové výstavy v Paríži. Francúzska metropola poskytla v rokoch 1855 – 1900 domov piatim svetovým výstavám. Z nášho hľadiska bola najvýznamnejšou výstava v roku 1900, pretože na nej sa už prezentovalo vlastným pavilónom aj Uhorsko. Organizátori priviezli na breh Seiny časť Miléniovej výstavy, zorganizovanej pri príležitosti miléniových osláv spred štyroch rokov; v Ulici národov napríklad postavili vernú kópiu monumentálneho komplexu Vajdahunyad vára, ktorú v historizujúcom slohu naprojektoval Ignác Alpár. 

10320463_10203821197077269_6969528605112142313_n

Svetové výstavy predstavovali okrem jednotlivých národných kultúr tradične aj priemyselné výrobky, technické novinky a vynálezy. A hoci sa ani Uhorsko v tomto smere nenechalo zahanbiť – na spomínanej svetovej výstave v Paríži v roku 1900 vzbudil veľkú pozornosť jednofázový motor Otta Bláthyho, Károlya Zipernowského a Miksu Dériho, prvý karburátor na svete z dielne Donáta Bánkiho a Jánosa Csonku, torzné váhy Loránda Eötvösa a prvé dynamo na svete Ányosa Jedlika – v oblasti poľnohospodárstva mohla krajina „ukázať” ešte viac. Možno preto, aby doplnili uhorskú sekciu svetovej výstavy, zorganizovali v roku 1902 v dnešnom Sade Janka Kráľa v Petržalke druhý ročník Celouhorskej poľnohospodárskej výstavy (prvý sa uskutočnil v roku 1899 v Segedíne, no ten sa sústreďoval predovšetkým na poľnohospodárstvo Dolnej zeme). Ako vyplýva aj z citovaných titulných článkov, na výstavu organizátori očakávali viacerých zahraničných hostí, preto si za jej dejisko tentoraz vybrali Prešporok.  

051%20bratislava 

Slávnostné otvorenie sa uskutočnilo 7. septembra 1902 (v nedeľu) o 11-tej hodine na ihrisku bývalého štadióna Artmedie Petržalka. Výstavu zahájil arciknieža Fridrich, ktorý sa stal zároveň jej patrónom. Prítomní boli ešte uhorský predseda vlády Kálmán Széll a minister poľnohospodárstva Ignác Darányi, primátor Tivadar Brolly a predseda Celouhorského hospodárskeho spolku (OMGE) Sándor Bujanovics. Po slávnostných príhovoroch zaznela hymna a vlastenecká báseň Szózat, potom nasledovalo 21 delových sálv, ktoré vyslali do sveta správu, že „slávnostný akt bol vykonaný“. O tom, aké bolo toto podujatie pre mesto dôležité, svedčí aj výzva organizačného výboru, v ktorej majiteľov domov a všetkých obyvateľov prosí, aby v deň otvorenia výstavy podľa možnosti vyzdobili svoje domy vlajkami. Po otvorení „pavilóny zaplavili davy ľudí”. Len v prvý deň výstavu navštívilo dvadsaťtisíc štyristo návštevníkov. 

10246411_735734153115495_6000597197632171256_n

Najcharakteristickejšími expozíciami trojtýždňového „agrárneho expa“, ktoré sa konalo v dňoch 7. – 28. septembra, boli výstavy zvierat v stajniach, ktoré približovali jednotlivé druhy najdôležitejších úžitkových zvierat v Uhorsku – dobytok, kone, ošípané, ovce; výstava poľnohospodárskych strojov a zariadení, resp. domáceho priemyslu, kde sa mohol návštevník zblízka oboznámiť s tradičnými remeslami ako tkáčstvo, hrnčiarstvo, košikárstvo, kefárstvo, rezbárstvo, kováčstvo atď. Zvýšenému záujmu verejnosti sa tešil vinársky a vinohradnícky pavilón, v ktorom mohli návštevníci ochutnať 1296 druhov vín z produkcie vinárov z rôznych kútov krajiny. Nesmeli chýbať ani zaujímavosti ako pavilón záhradníctva a včelárstva, výstava ovocia, umelo vybudovaný les so „živými danielmi“, poľovníckym a lesníckym pavilónom a bažantnicou či medzinárodná výstava psov. No zlatým klincom expa bol podľa dobových správ predsa len tradičný sedliacky dvor: „Keď vstúpime do sedliackeho dvora, zmocnia sa nás vskutku poetické nálady. Je to clou prešporskej výstavy. Na dome hniezdi bocian, na dvore polihuje pes, obďaleč stráži svoje kuriatka kvočka. V pozadí stojí vypriahnutý voz, v susedstve zeleného plota sa dvíha k nebu vahadlová studňa.“

545

Rovnako bohatý a pestrý bol aj zoznam sprievodných programov. Cez deň sa organizovali atletické a veslárske preteky, dostihy alebo futbalové zápasy, večer sa zasa v letnom divadle Aréna konali koncerty, gala predstavenia či „fašiangové zábavy v maskách“. Publikum rozveseľovali aj novinky ako „kinematograf“ či „slávnostné benátske osvetlenie“ (celý výstavný areál osvetlili 72 oblúkovými lampami a použili 1600 elektrických žiaroviek). Minimálne štyrikrát odpálili ohňostroj.

547

Výstava sa tešila neuveriteľnému záujmu. Podľa odhadov prilákala takmer 180 000 návštevníkova a počas jej trvania bola medzi oboma brehmi Dunaja taká premávka, že organizátori museli z Budapešti zapožičať vrtuľový parník, ktorý vypomáhal pri prevážaní veľkého počtu záujemcov trom „propelerom“.

No veľkolepá udalosť mala aj svoje tienisté stránky. V deň otvorenia výstavy priniesol denník Nyugatmagyarországi Hiradó krátky článok, v ktorom upozorňuje na to, že „pri príležitosti otvorenia výstavy zvyšuje časť prešporského obchodného sveta neúmerne ceny potravín, že páni kočiši priam prepadli mánii zvyšovania taríf, že podaktorí občania, prenajímajúci svoje byty, nevedia, čo majú pýtať za izbu od tých (…), ktorí ju inde nedostanú. (…) Je prirodzené, že výstavy zakaždým sprevádza zdražovanie, ale aby ho umelo a násilne stupňovali tak, ako na nejednom mieste v Prešporku, je jednoducho smiešne či dokonca: smutné.“ Nuž, z tejto „mánie zvyšovania taríf“ sa mesto, žiaľ, do dnešného dňa nevyliečilo, hoci autor článku už pred stodvanástimi rokmi upozorňoval na očividné škodlivé účinky tejto túžby po obohatení sa: „Chýr o tom, čo je zlé, sa rýchlo šíri, čoskoro sa rozšíri aj tento. A keď vidiecka verejnosť zo strachu nepríde do Prešporka, môžu páni kočiši od rána do večera hlivieť vo fiakroch na stanovištiach, izby prenajímateľov bytov ostanú prázdne a krčmári môžu sami zjesť to, čo pripravili v rámci drahého menu.“ 

horvath_088

Dňa 1. októbra 1902 vyšiel v denníku Nyugatmagyarországi Hiradó titulný článok Tivadara Ortvaya, v ktorom vynikajúci miestny historik a geograf sumarizuje vážne škody, spôsobené veľkolepým podujatím. Smutne konštatuje, že v parku, ktorý sa svojou pestrou flórou vyrovná botanickej záhrade, vyrúbali sedem stromov, zničili chodníky a takmer všade pošliapali trávniky. No najobľúbenejší prešporský park postihli aj ďalšie ničivé katastrofy: „Zostalo tu toľko smetí a fekálií z množstva toaliet, že park, kam sa mestské obyvateľstvo chodí nadýchať čistého vzduchu, sa toho otrasného zápachu a špiny len tak skoro nezbaví. (…) Na mieste rybárskej čárdy budeme ešte dlho cítiť, že tam stála rybárska čárda. A aké zvyšky tu ostali po hydine a výstave psov, ktoré by v zdravom, oddychovom prostredí v žiadnom prípade nesmeli byť. (…) A čo všetko pokrýva zem na druhej strane parku, kde sa konali veľké výstavy zvierat, dobytka a koní!“ Autor článku nalieha na vedenie mesta, aby čo najskôr začalo s obnovou parku, veď aj bez toho „potrvá roky, kým zo zeme opäť vyrastie tráva.“ 

051%20petrzalka

Summa summarum: mestu sa toto prestížne podujatie predsa len oplatilo, lebo v čase trvania výstavy sa nielenže úžasným spôsobom rozprúdil cestovný ruch, ale Prešporok, z ktorého sa v predošlých rokoch stalo ospalé, „solídne a tiché“ mestečko, sa opäť ocitol na mape a stalo sa z neho – hoci len na tri týždne – centrum krajiny. Turíčne kráľovstvo, ale predsa len kráľovstvo.

Krisztián Kacsinecz 

Podporili nás