;)
Po prešporskej Promenáde jazdí električka… Jenő Görföl predstavil knižný titul z dielne OZ Bratislavské rožky
28. júna 2019
Nedávno ma požiadali, aby som predstavil knižnú novinku. Rád som tejto prosbe vyhovel, keďže som mal pozornosť ctených čitateľov upriamiť na zbierku textov o histórii nami mnohými milovaného korunovačného mesta – Bratislavy. A tejto milej povinnosti som sa rád zhostil aj preto, lebo si veľmi vážim neúnavnú snahu „rožkov“ dostať dejiny mesta do povedomia verejnosti. Minulý rok túto snahu ocenila aj naša Vlastivedná spoločnosť pre ochranu kultúrneho dedičstva, ktorá občianskemu združeniu udelila cenu Patria. Navyše sa medzi autormi knihy nachádza aj niekoľko kolegov publikujúcich v našom časopise Szél-járás.
Jenő Görföl
„Dedo, tu je bordel,“ skonštatuje môj vnuk zakaždým, keď si sadne do auta. Má pravda. Nuž, do tohto „poriadku“ som položil aj knihu, ktorú som si chcel príležitostne prečítať – skôr ako ju budem verejne prezentovať. A aj som si na ňu opakovane spomenul, chytil som ju, prelistoval. Chlapsky musím priznať, že sa mi do rúk nedostávala často. Ale keďže auto Csemadoku je vždy plné ľudí, prešla mnohými rukami. Zadné sedadlo sa tak občas zmenilo na čitáreň a ja som počúval reakcie ako: „Je to výborná kniha, kde si ju zohnal?“ „Aj ja ju chcem, od koho si ju dostal?“ „Skvelá kniha, kúpim si ju.“
A tu by som aj mohol skončiť. Veď si ani neviem predstaviť pôsobivejšiu prezentáciu ako táto. Lenže: nech som ju otváral a začítaval sa do nej akokoľvek často, vždy sa mi pritom vybavila nejaká dávna spomienka. Mojou prvou bratislavskou spomienkou (tak vravia iní) bola „veľká nemocnica“, kam som sa dostal ako dvojročný. A keď som sa z nej vrátil domov, na otázku, čo mi tam hovorili ujovia a tety, som odpovedal: „Neplacs.“ V nemocnici ma najčastejšie navštevovala moja teta (v roku 1953 ešte Jelka nebola tak blízko), ktorá bývala hneď oproti, na druhom poschodí nájomného domu, v ktorom sídlila aj kaviareň Metropol. A po dome sa zavše nešírila len vôňa kávy. Hoci byt s oknami orientovanými do dvora neodhaľoval z mesta veľa, cez južnú nezastavanú škáru som sa mohol – samozrejme, až po rokoch – nekonečne dlho dívať na požiarom zničené veže požiarom zničeného hradu. Zdola ku mne doliehal škripot kolies a, samozrejme, aj zvonenie bratislavskej električky „uháňajúcej“ po trati plnej zákrut. Električkou sme sa najčastejšie viezli do Rače. Je to prirodzené, keďže v týchto končinách býval Karcsi Urbán (nevolal som ho tak ja, ale moja teta), ktorý tiež pochádzal z Jelky a bol to veľmi dobrý obuvník. Každá, aspoň trochu o seba dbajúca panička – hoci aj pôvodom z Jelky – si dávala šiť topánky u súkromného šustra. Bol to zážitok, keď električka opustila Bratislavu-mesto a mierila do Bratislavy-dediny. A zážitkom boli aj ľudia. Manžel mojej tety bol Moravan, ktorý moravčinu implantovanú do záhoráčtiny pretavoval do slovenčiny. Inak hovoril perfektnou nemčinou a maďarčinou. Aj meno mal typicky maďarské: Buchta. A podobne na tom boli aj ľudia, ktorých sme u nich stretávali. Tri jazyky dokázali striedať aj počas jediného rozhovoru. Dnes je to už, žiaľ, iné. A električkou som cestovával aj ako dospelý – z konečnej stanice v Rači do Starého hája (Ó liget – štvrť v dnešnej východnej Petržalke; pozn. prekl.). Božemôj, to bola krása, keď bola Petržalka (Liget) ešte dedinou. Často sme chodievali aj do Medickej záhrady pri Metropole. Teta s obľubou trávila čas na lavičke, kde si k nej vždy prisadol nejaký známy. Vtedy sme ešte netušili, že raz sem za nami príde aj Petőfi. Občas sme ho vídali i v Auparku (dnešnom Sade Janka Kráľa; pozn. prekl.). Napríklad vtedy, keď sme sa propelerom plavili na opačný breh Dunaja, aby sme sa mohli vyčľapkať v jeho plytkých vodách. Môj ujo, ktorého všetci volali švagor, raz, keď sa u nich v hojnejšom počte zišlo vidiecke príbuzenstvo a jemu sa už zunoval kartový „súboj“, povedal: „Poďme k Heireigerovi.“ Išli – a ja s nimi. Nebolo to ďaleko (pre dobrý strik je človek ochotný podstúpiť aj oveľa viac). Pamätal som si už len to, že v hostinci rástol vinič. A keď sme o mnoho rokov neskôr – to som už bol spolupracovníkom Csemadoku – zašli prvýkrát do „štyridsaťštvorky“, zrazu som si pohľade na záhradnú miestnosť a medzičasom rozvetvený vinič uvedomil, že svojho času nás švagor priviedol práve sem, do vinárne na Vysokej ulici.
Obal knihy: Po prešporskej Promenáde jazdí električka…
A zopár spomienok z neskoršieho obdobia, ktoré sa mi vybavili počas čítania knihy. Keď sme s Mihályom Rádayom a Lászlóom Csorbom pátrali po zázname o krste Lajosa Aulicha na fare Blumentál alebo skúmali sochu Floriána Rómera. Nedávno si László Csorba vypýtal fotografiu Rómerovej sochy. Ale potrebujem aj reliéfy na podstavci, povedal. A vysvetlil: konské lebky odkazujú na archeológiu, misa (tanier) s vyobrazením býka je súčasťou pokladu Nagyszentmiklós (Sânnicolau Mare), ktorý je uložený vo Viedni. A o tomto býkovi vynikajúci archeológ Csaba Bálint zistil, že ide o druh vyhynutého ázijského leva. Rovnaký motív sa nachádza aj na hrobe Ferenca Pulszkého. Vavrínový veniec a meč hovorí sám za seba. A potom je tu Kossuthov balkón, ktorý sa dobrodružným spôsobom dostal do Ceglédu a odvtedy sme ho tam boli viackrát pozrieť. Riaditeľke tunajšieho Kossuthovho múzea Erzsébet Reznák sme navrhli: čo by bolo, keby sme si ho vzali domov. Zdalo sa, že by sa radšej zriekli tradície spojenej so stočlennou delegáciou ako balkóna. (Kossutha v Turíne navštívila stočlenná delegácia z Ceglédu a on im dal naservírovať hovädzí perkelt s tvarohovými rezancami. Potomkovia členov tejto delegácie sa každoročne stretávajú na rovnakej večeri, aby si aj takýmto spôsobom pripomenuli túto udalosť.)
Slovom: kto si dá tú námahu a začíta sa do knihy, môže v nej objaviť mnoho zaujímavých momentov z dejín Bratislavy a okrem výnimočných dejinných procesov môže nahliadnuť aj do procesu formujúceho sa bratislavského meštianstva. V starých Bratislavčanoch prebudí spomienky, tých mladších môže poučiť. Medziiným aj o úcte k minulosti.
Jenő Görföl a Sándor Papp ml. knihu pokrstili s bratislavskými rožkami
A tak čítajme. Čítam. „Po bratislavskej Promenáde jazdí električka…“ mrmlem si text predslovu, „… a popri mnohých iných momentoch si rýchlo spomenieme na obľúbenú ľudovú pieseň z roku 1895 o električke zvoniacej v uliciach mesta…“ A ako sa tak ponáram do textu, ako si prezerám to množstvo obrazového materiálu, premôže ma spánok. A vidím, ako na Promenádu vchádza škrípajúca, vŕzgajúca električka, zastane, vystupujú z nej ľudia. Mladí, starší, v akýchsi tanečných róbach, sú medzi nimi aj hudobníci, začnú hrať, niektorých aj spoznávam: Jelčania. Na to si jeden z nich nahnevane vyšklbne cíp košele z gatí. Veď dobre, tak teda: Slovenskonovomešťania. Začnú tancovať, spievajú: „Po prešporskej Promenáde jazdí električka…“
Jenő Görföl
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!