;)
Prečo bol Palugyay „zásahom do čierneho“?
24. septembra 2018
Začínal s hostincom na periférii Prešporka, aby neskôr vytvoril svetovú značku. Čo môže byť tajomstvom obchodných úspechov Jakuba Palugyayho?
Pred niekoľkými rokmi, celkom presne v roku 2013, sme sa už na internetovej stránke OZ Bratislavské rožky rodine Palugyayovcov venovali – rovnako ako aktivitám Jakuba Palugyayho a jeho ceste na vrchol spoločenského a obchodného života, až kým sa jeho meno nestalo ochrannou známkou jedného z hlavných vývozných artiklov v Rakúsko-Uhorsku. V tejto súvislosti sa nám medzičasom podarilo vybádať mnohé ďalšie zaujímavé fakty, ktoré sme teraz oprášili. Okrem iného nám prezradia aj to, čo popri erudovanosti a profesionalite stálo za úspechom Palugyayovcov.
Len si robil svoju robotu
Začnime tým, že Mór Jókai, tento stále obľúbený autor romantických románov, navštívil v roku 1879 vinárstvo Palugyay a svoje zážitky a dojmy spracoval v podobe fejtónu, ktorý uverejnil v denníku Hon. Jókai v ňom spieva na vinárstvo Palugyay priam ódy. Svoj príspevok začína slovami: „Kto chce piť v Uhorsku dobré víno na železničnej stanici či v hostinci, nech vysloví Chateau Palugyay. A keď cestuje ďalej smerom na Varšavu či Petrohrad a nebude sa mu pozdávať ubytovanie, nech len vysloví Chateau Palugyay a hneď sa bude cítiť príjemnejšie.“
Nakoniec dospieva k záveru, že nech človek precestuje svet krížom-krážom – od New Yorku cez Buenos Aires po Kalkatu –, aby sa potom opäť vrátil domov, s vínami Palugyay sa môže stretnúť kdekoľvek. Zmieňuje sa aj o tom, že Jakub Palugyay bol ešte pred tridsiatimi piatimi rokmi chudobný nájomca hostinca Železná studienka pri Prešporku. Do týchto odľahlých končín chodievali podľa Jókaiho iba fajnšmekri, aby tam mohli piť Palugyayho čisté vína a jesť skvelé jedlá pripravované jeho manželkou. Čo môže byť tajomstvom jeho úspechu? Kladie si otázku Jókai a dodáva, že „tento človek nezaložil banku, nešpekuloval na burze, no ak mu niekto dlhuje, dlžobu poprie on, nie jeho dlžník.“ Čiže nepodnikol nič zvláštne, len si – tak ako aj teraz – robil svoju robotu, lebo „je až neuveriteľné, že ruky, ktoré vysielajú do celého sveta milióny fliaš ročne, dodnes dvíhajú a roznášajú misy.“ Okrem toho sa uňho chudobní študenti stravujú zadarmo a ráno chodieva osobne nakupovať na trh. Ako to všetko stíha, zostáva záhadou. Čo však záhadou nie je, že udržiaval dobré vzťahy s arcivojvodom Maximiliánom Habsbursko-Lotrinským, vďaka ktorému nadviazal ešte lepšie kontakty. A tak sa stal dodávateľom vína nielen na viedenský, ale aj belgický a belehradský dvor – nehovoriac o ďalších prestížnych adresách. Spomínaný Maximilián Habsbursko-Lotrinský sa stal v roku 1864 mexickým cisárom, čo Palugyaymu otvorilo cestu aj do Nového sveta. Z Mexico City si od neho objednávali desaťtisíce fliaš vína – a to aj po tom, ako Maximiliána v roku 1867 popravili.
Prečo práve ich vína?
„Nestačí poznať iba víno, pretože skutočnou vedou je poznať jeho konzumenta,“ pokračuje Jókai, pričom spomína aj Palugyayho synov Jozefa a Františka, ktorí bývali v kaštieli neďaleko prešporskej železničnej stanice. Jeden z nich precestoval svet, „aby zistil, aké víno chce piť Angličan, Brazílčan, Rus či Yankee.“ Práve v čase spisovateľovej návštevy im prišiel telegram priamo zo srdca Afganistanu, v ktorom „žiadali posilu v podobe egerských a tokajských ‚červených čiapok‘“ (červené čiapky – vojaci generála Móra Perczela z obdobia maďarského boja za slobodu v rokoch 1848 – 1849 – pozn. autora).
Ako Jókai ďalej píše, v Palugyayho pivnici nenájdeme žiadnu dielňu na výrobu a zušľachťovanie vína či kuchyňu na miešanie koňaku; dokonca ani na čistenie sudov nepoužívajú vodu, ale len nefalšovanú hroznovú šťavu. A hoci tam Jókai zavítal ako laik, nemôžeme ho zaňho považovať, keďže aj on sám dorábal víno a obhospodaroval vinohrad pri svojom dome na Švábskom vrchu v Budíne, kde dnes sídli múzeum. (Vskutku zaujímavé je, že vinič v jeho záhrade v 70. rokoch 19. storočia nezničila fyloxéra.). Jókai sa teda mohol aj odborným okom presvedčiť, že Palugyayovci sa neuchyľovali k žiadnym trikom, ale preslávili sa poctivo dorábaným vínom. Ako ďalej uvádza, fľaše plnilo šesťdesiatštyri robotníkov, ktorí ich zabezpečovali trstinovým výpletom a ukladali do drevených debničiek, aby sa pri prevoze nepoškodili. Jednou z najväčších hrozieb pri preprave vína v 19. storočí totiž nebolo rozbitie fľaše, ale udržanie stability moku. Výkyvy teploty spôsobovali, že vína začali sekundárne kvasiť, čiže sa pokazili. To sa občas stáva aj tým dnešným, niekedy až príliš sírnatým vínam. Podľa dobových správ sa Palugyayho vína v tomto smere držali veľmi dobre, z čoho usudzujeme, že bol pri nich presne dodržaný celý výrobný postup.
Aj z iných vinárskych regiónov
„Ročne putuje do zahraničia tristotisíc fliaš vína Palugyay, z toho desatina pochádza z Tokaja,“ píše Jókai. To znamená, že Palugyayovci spracúvali nielen hrozno z prešporských vinohradov, ale nakupovali víno aj z iných vinárskych regiónov v Uhorsku – napríklad z Egru, Tokaja či Villánya. Tieto zrejme nevyzrievali a nedorábali sa v prešporskom vinárstve Palugyay, keďže v druhej polovici 19. storočia by sa dovoz obratého hrozna či rmutu nezaobišiel bez kvalitatívnej ujmy (či skôr úplného znehodnotenia). Hotové vína z týchto vinárskych regiónov privážali do Prešporka v prepravných sudoch, kde ich plnili do fliaš.
Takže za náskokom a úspechom Palugyayho a jeho synov stál nielen čestný a erudovaný prístup, ale aj kontakty a nové technológie, keď dokázali odkúpené tokajské vína nafľaškovať a exportovať solventným konzumentom, ktorí si to veľmi cenili. Veď falšovanie vína a rôzne triky neboli ani vtedy zriedkavejšie ako dnes. Stačí vyjsť do bratislavských ulíc a sledovať nápisy „čapované prosecco“, ktoré sa v posledných rokoch objavili na niektorých miestach. Talianske šumivé víno prosecco sa teší čoraz väčšej obľube aj u nás, no len málokto z čoraz početnejšieho tábora jeho konzumentov tuší, že čapované prosecco neexistuje, pretože talianske zákony upravujúce výrobu vína poznajú len prosecco, ktoré sa vyrába vyzrievaním vo fľaši. Raz darmo, svet je plný záhad. 🙂
Vydražený palác
V júnovom čísle denníka Prágai Magyar Hírlap z roku 1937 sme objavili článok, podľa ktorého srdce každého starého Prešporčana, milujúceho svoje mesto, naplnila smútkom správa, že sa Palugyayho palác na Lamačskej ceste dostal pod dražobné kladivo. „Majiteľa vymenil kúsok starej Bratislavy,“ píše autor a zdôrazňuje, že to, čím je pre Debrecín klobása, pre Segedín mletá červená paprika a „halászlé“ (rybacia polievka) a pre Tokaj „aszú“, tým bolo pre dobový Prešporok víno Palugyay. V súvislosti s touto udalosťou noviny uverejnili aj úryvky zo spomínaného Jókaiho fejtónu, pričom nezabudli dodať, že budova napokon dražbe unikla.
Ale palác predsa len zmenil majiteľa, keď sa firma po vytýčení nových štátnych hraníc v roku 1920 rozpadla na kúsky: komunikáciu a obchodovanie medzi jej pobočkami v rôznych častiach monarchie sťažovali nové clá. Napriek tomu bola firma Palugyay v Bratislave schopná ešte aj v roku 1924 produkovať zisk. No ako celý svet smeroval do hospodárskej krízy, ani jej majitelia už nedokázali splácať dlhy, a tak sa v prvej polovici 30. rokov minulého storočia budova dostala pod správu jednej z bánk a v roku 1940 prišiel nový majiteľ v osobe Carla Ludwiga, ktorý si nehnuteľnosť kúpil od Živnostenskej banky. Slúžila mu do roku 1945, keď ju znárodnili a od roku 2002 ju – najmä na reprezentačné účely – využíva Ministerstvo zahraničných vecí SR.
István Veres
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!