;)
Theodore Roosevelt v Prešporku. Na margo jednej návštevy ALEBO ako sa rodia mestské legendy
2. júla 2018
Pre väčšinu Prešporčanov bol 17. apríl 1910 obyčajnou nedeľou. Avšak členovia mestského municipálneho výboru sa spolu s mešťanostom Tivadarom Brollym už od rána vzrušene pripravovali na výnimočnú udalosť. Prešporok síce počas uplynulých storočí navštívilo mnoho slávnych ľudí, no v tento deň očakávali príchod takej významnej osobnosti, ktorú si vážili aj korunované hlavy a iní velikáni.
Theodore Roosevelt, 26. prezident Spojených štátov amerických
Do Prešporka mal totiž zavítať bývalý americký prezident Theodor Roosevelt. Ten po skončení prezidentského mandátu absolvoval takmer ročné safari v Afrike, po ktorom sa vydal na okružnú cestu po Európe. Po návšteve Ríma a Viedne a pred návštevou ďalších západoeurópskych metropol zaradil do svojho programu aj Budapešť. Predtým si však spravil malú odbočku. Ešte počas svojho prezidentského pôsobenia (v rokoch 1902 – 1909) sa totiž zoznámil s grófom Albertom Apponyim, bývalým uhorským ministrom náboženstva a školstva, ktorý sa ako člen maďarskej delegácie Interparlamentárnej únie stretol v roku 1904 v St. Louise s Rooseveltom a udržiaval s ním kontakty takmer desať rokov. A tak po Apponyiho pozvaní Roosevelt neodcestoval priamo do Budapešti, ale doprial si krátky oddych na grófovom eberhardskom statku a cestou sa „dotkol“ aj Prešporka.
Tu preňho neplánovali žiadny program. Jedinou, ale o to významnejšou udalosťou bol jeho príchod na hlavnú železničnú stanicu. Keď rýchlik z Viedne dorazil na stanicu, na peróne stáli zoradení otcovia mesta na čele s mešťanostom, ktorý Roosevelta, vystupujúceho z vlaku, pozdravil po maďarsky. Následne sa ujal slova všestranne nadaný spisovateľ, advokát a politik Marcell Jankovics, ktorý vedel po anglicky. Vo svojom krátkom príhovore o. i. povedal: „Sme šťastní a hrdí, že môžeme privítať veľkého muža, ktorého životným cieľom bol blahobyt vlastného ľudu, blahobyt vlastného národa, že môžeme privítať muža, ktorý na ceste, po ktorej kráčal, zanechal iba svetlo, ktorý k nám prišiel zo svojej vlasti s oceľovou ústavou, so zlatou slobodou a s múdrym pokrokom. Jeho návštevu si nekonečne vážime a opakovane za ňu vyjadrujeme svoju vďaku. A teraz pokračuje ďalej, aby navštívil čestného občana nášho mesta, nášho milovaného a obdivovaného grófa Apponyiho, no je nám ľúto, že čas letí akoby mal krídla a on nás znovu opustí. No keď sa vráti do svojej domoviny, nech si uchová kúsok miesta vo svojom šľachetnom srdci aj pre nás…“ Roosevelt v ďakovnej reči odpovedal po anglicky a Marcell Jankovics jeho odpoveď tlmočil do maďarčiny: „Som skutočne hrdý, že môžem pobudnúť na pôde tohto historicky významného štátu. Vždy som sa v najvyššej miere zaujímal – ako by sa mal zaujímať každý inteligentný človek – o dejiny a rozvoj vašej krajiny. Ako človek, ktorý vyrastal medzi kovbojmi v západnej časti USA, sa osobitne musím zaujímať o výnimočnú životnú cestu národa, ktorý prišiel na koňoch pod Árpádovým vedením, čo ho povýšilo na jeden z historicky dôležitých národov sveta.
Roosevelt nastupuje do automobilu. Zdroj: Maďarské národné múzeum (Magyar Nemzeti Múzeum)
Následne Roosevelt so svojím sprievodom zamieril k automobilom čakajúcim pred železničnou stanicou a v spoločnosti Apponyiho, ako aj manželky a dcérky veľvyslanca Monarchie vo Washingtone nastúpil do jedného z nich. V druhom automobile zaujal miesto Rooseveltov syn Kermit, ďalej veľvyslanec barón László Hengelmüller a mestský úradník. Pred dvomi prenajatými automobilmi šiel aj tretí, v ktorom cestoval policajný kapitán mesta István Kutsera a jeden policajný inšpektor. Po Rooseveltovom aute nasledoval automobil, ktorý si prenajali zástupcovia tlače. Za nimi sa tiahol celý rad kočov s mešťanostom a členmi mestskej rady. Už pred železničnou stanicou obkolesil bývalého prezidenta obrovský nadšený dav, no ovácií sa mu dostávalo aj počas cesty do centra mesta. Ulica bola vyzdobená množstvom vlajok a kordóny divákov prevolávali na slávu amerického hosťa. Takto kolóna áut a kočov prešla po Štefániinej triede (dnes Štefánikova ulica). Viaceré fotografie zachytávajú okamihy, keď sa Roosevelt so sprievodom vydáva na cestu a prechádza po dodnes známych uliciach: zo Štefániinej triedy sa presunuli na Triedu arcivojvodu Friedricha (dnes Suché mýto), pokračovali k Námestiu Ľudovíta Veľkého (dnes Hurbanovo námestie), potom odbočili k Michalskej bráne, prešli popod ňu a pomaly smerovali ďalej, pričom sa dotkli Michalskej a Deákovej ulice (dnes Sedlárska) a Rybárskej brány. Prešli krížom cez Námestie Lajosa Kossutha (dnes Hviezdoslavovo námestie) a pokračovali po Mostovej ulici, Justiho rade (dnes Vajanského nábrežie), Barossovej ulici (dnes Štúrova ulica) k Dunajskej ulici a opustili mesto smerom na Preivoz. Kolóna až po Prievoz nikde nezastavovala. Tu, ako aj v Komárove a Podunajských Biskupiciach si Roosevelt a jeho sprievod dopriali krátku zastávku a prijímali pozdravy členov hasičského zboru a školákov. Cez Hidas (dnes Most pri Bratislave) pre epidémiu osýpok iba prefrčali pomedzi kordóny školákov. S najväčším nadšením Roosevelta prijali v Eberharde (dnes Malinovo). Ani tu nechýbali školáci a jasajúci obyvatelia a pred vchodom do kaštieľa prijalo vzácneho hosťa predstavenstvo obce. Potom ho privítala pani Apponyiová s deťmi a po krátkom oddychu nasledoval slávnostný obed, ktorý gróf usporiadal na Rooseveltovu počesť. To všetko sa však už odohrávalo za zavretými dverami. Detaily o pobyte amerického hosťa v Eberharde sa verejnosť dozvedela od novinárov, ktorí pozorne a veľmi podrobne sledovali jeho cestu po Uhorsku aj po celej Európe. Väčšina budapeštianskych novín totiž vyslala do Prešporka spravodajcov, ktorí na pozvanie grófa Apponyiho sprevádzali Roosevelta aj do Eberhardu. Ubytovali sa v dome správcu Antona Knaua a sem medzi nich zavítal gróf, aby ich informoval o Rooseveltovom pobyte, keďže novinári nemali do kaštieľa prístup. Apponyi sa s nimi zhováral srdečným tónom. Porozprával im, že Roosevelta očarilo vrúcne prijatie, s akým sa stretol od Prešporka až po Eberhard. Hosťovi vraj bolo ľúto, tu strávi len taký krátky čas, keďže v utorok večer už musí odcestovať z Budapešti. Apponyi novinárom prezradil čo-to aj o samotnom Rooseveltovi. István Arkauer o ňom v novinách Nyugatmagyarországi Hiradó (Západouhorský spravodaj) napísal, že „bojoval proti zlu a korupcii všetkého druhu“. Novinár z denníka Budapesti Hírlap (Budapeštianske noviny) citoval nasledovné Apponyiho slová: „Tento človek stelesňuje koncentrovanú silu. Počul som to o ňom a v Amerike som to zažil aj na vlastnej koži. Je majstrom čestnosti vo verejnom živote a prenasledovateľom akejkoľvek korupcie.“
Roosevelt a Apponyi v Čeklísi (dnes Bernolákovo). Zdroj: Maďarské národné múzeum (Magyar Nemzeti Múzeum)
Oddych v Eberharde netrval dlho, pretože hostia už o piatej nasadli do koča a vydali sa na železničnú stanicu v Čeklísi (dnes Bernolákovo), kde výnimočne zastavil viedenský rýchlik smerujúci do Budapešti. Po tom, ako sa kompou previezli po Malom Dunaji a nadšene ich pozdravili obyvatelia Ivánky (dnes Ivanka pri Dunaji), dorazili pred stanicu v Čeklísi. Tu na Roosevelta čakal s príhovorom notár a malé dievčatko mu odovzdalo kyticu kvetov. Vtedy exprezident prehodil reč s novinármi aj osobne. Gyula Jelfy zhotovil pre týždenník Vasárnapi Újság (Nedeľné noviny) fotografie – na jednej z nich stojí Roosevelt a Apponyi v obkľúčení novinárov. Za nimi je dobre čitateľný názov stanice Čeklís. Krátko na to Roosevelt so sprievodom nastúpili do vlaku a cez Galantu a Nové Zámky odcestovali do Budapešti.
A tým sa návšteva bývalého amerického prezidenta v Prešporku, resp. v jeho okolí aj skončila. Z nášho článku sme nevynechali nič dôležité. Zdôrazňujeme to preto, lebo o tejto návšteve koluje množstvo rôznych príbehov a tvrdení, ktoré môžeme pokojne zaradiť do kategórie mestských legiend, ale nachádzame ich dokonca aj v knihách významných miestnych historikov – o internete ani nehovoriac. Celú Rooseveltovu cestu po Európe podrobne sledovali spravodajcovia americkej a miestnej tlače; mnoho okamihov z jeho tunajšieho pobytu zaznamenali na filmový pás aj kinematografi (ako sa filmárom v tom čase hovorilo) – o. i. aj jeho príchod do kaštieľa v Eberharde. Prešporské elektrické divadlo (ako v tom čase nazývali kino) Apollo-Bio na Michalskej 7 už 27. apríla premietalo krátky film s názvom Rooseveltovo prijatie, no filmové záznamy o Rooseveltovi zaradili do svojho programu aj ostatné miestne kiná.
Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam doteraz kolujú po Bratislave, ale aj inde po Slovensku príbehy, ktoré nemajú s realitou nič spoločné. Niektoré napríklad tvrdia, že Roosevelt sa zastavil v hostinci Fajka, ktorý stál na rohu dnešnej Veternej ulice a Suchého mýta, kým ho v roku 1974 nezbúrali. Pravda je však taká, že pred ním iba prešiel a akýsi fotograf zachytil práve okamih, keď sa v automobile Laurin & Klement, ktorý šoféroval majiteľ miestnej taxislužby Gustáv Schuster, práve „honosili“ s odhalenou hlavou gróf Apponyi a Roosevelt.
Roosevelt smeruje do Eberhardu cez Suché mýto. Zdroj: Béla Hackenberger
Aj hotel Carlton sa chváli tým, že sa medzi jeho múrmi zdržiaval Theodore Roosevelt, no aj to je iba rozprávka. Aj tadiaľto len prechádzal, sediac v automobile. Isté spojenie tu však predsa je: na priečelí hotela Savoy, ktorý je dnes súčasťou Carltonu, viala americká zástava s hviezdami a pruhmi, poukazujúc na prepojenie jeho majiteľa Henryho Prügera (čiže Henrika Prügera) s New Yorkom. A tvrdenie, že tu na Rooseveltovu počesť usporiadali banket a ponúkali mu vína z mestských pivníc, je už skutočne samoúčelné narábanie s faktami. Pri príležitosti návštevy bývalej hlavy štátu totiž usporiadal recepciu na Budínskom hrade uhorský predseda vlády Károly Khuen-Héderváry, a to pred prezidentovým odchodom z Budapešti.
Pravdou nie je ani to, že Roosevelt bol hosťom kaštieľa v Čeklísi. Z vyššie uvedených riadkov je totiž zrejmé, že z kaštieľa v Eberharde zamieril rovno na stanicu. A keď sme už pri dementovaní: veľmi zavádzajúce je aj tvrdenie, že Albert Apponyi pozval Roosevelta na poľovačku na medvede do Veľkých Oponíc, ako to v dnes už nádherne zrekonštruovanej apponyiovskej knižnici, založenej prastarým otcom grófa Alberta, neraz zaznelo. V tom čase totiž kaštieľ vo Veľkých Oponiciach obýval predstaviteľ druhej vetvy Apponyiovcov, ktorý neudržiaval žiadne kontakty s Rooseveltom.
Keď sa Theodore Roosevelt vydal na takmer dvojmesačnú cestu po Európe, disponoval už informáciami, ktorými očaril svojich hostiteľov v Uhorsku. Osobitne si ctil históriu krajiny. Niet pochýb o tom, že tieto poznatky boli mimoriadne obsiahle aj v súvislosti s inými krajinami a národmi, veď podľa H. G. Wellsa „bola jeho sčítanosť ohurujúca“, no aj tak vyvolalo prekvapenie, keď sa napriek nabitému programu chcel stretnúť s Kálmánom Mikszáthom, ktorého dielo Dáždnik svätého Petra čítal v anglickom preklade. Počas rozhovoru zaznelo aj meno Jókaiho, no v priebehu niekoľkých minút bol schopný uviesť mená a diela všetkých velikánov svetovej literatúry, čím potvrdil svoj veľký prehľad v tejto oblasti. A hoci sa počas návštevy Uhorska väčšinou vyhýbal politickým témam, bolo zjavné, že má úplne jasno vo vnútorných pomeroch rakúsko-uhorskej monarchie. Už cestou z Prešporka do Eberhardu si všimol, že v takmer každej dedine, cez ktorú prechádzali, ľudia hovorili iným jazykom, čo tiež prispelo k hodnoteniu neskoršieho osudu tohto štátneho útvaru. A hoci Roosevelt už nemal na budúcu politiku USA priamy vplyv – aj keď sa chcel stať ešte raz prezidentom, v roku 1912 sa mu to už nepodarilo –, jeho význam je nesporný a Američania naňho nemôžu zabudnúť už ani preto, lebo jeho podobizeň je spolu s ďalšími tromi veľkými americkými prezidentmi vytesaná do skaly Mount Rushmore v štáte Južná Dakota.
Karikatúra K. Berrymana v denníku The Washington Post
A na záver ešte jeden dôvod, prečo aj dnes s láskou spomíname na amerického prezidenta, ktorý nás prišiel osobne navštíviť. Je všeobecne známe, že Roosevelt bol veľký poľovník. Raz sa zúčastnil na poľovačke na medvede, a keďže sa mu dlho nedarilo objaviť súceho medveďa, jeden z jeho sprievodcov priviazal o strom medvedie mláďa, aby zastrelil to. Roosevelt to však odmietol so slovami, že by to bol skutok, ktorý nie je hoden poľovníka. Príhoda bola publikovaná aj v novinách, na základe nej vznikla i karikatúra a meno zvieraťa (Bear – medvedík) splynulo so skrátenou podobou Rooseveltovho krstného mena (Teddy). Vzniklo tak slovné spojenie Teddy Bear a výrobcovia hračiek doma aj v zahraničí odštartovali svetovú kariéru plyšového macka, ktorý je dodnes jednou z najobľúbenejších detských hračiek.
István Hornyák
Preklad: Jitka Rožňová
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!