Úvahy o Bratislave

Mesto
2. apríla 2019

Rád by som písal o Bratislave – pravidelne, na pokračovanie. Rád by som sa vyjadroval o meste ako o mieste, o biotope v permanentnom pohybe, o množstve spomienok, o priestranstvách, určených na hry, o kontextoch. Bolo by dobré toto mesto „rozpísať“ (na spôsob spisovateľa Tibora Zalána), rozpracovať ho, prezentovať vždy z iného uhla pohľadu – raz v súvislosti so zaujímavým miestom či s aktuálnou udalosťou, inokedy nadviazať na nezvyčajný ľudský príbeh, knižnú recenziu, alebo sa inšpirovať nečakaným vizuálnym vnemom. Dôvod a príležitosť si človek vždy nájde.

paparazzi

No musím si pri tom dávať pozor, lebo som zaujatý, veľmi zaujatý, naplnený plodnými predsudkami (hoci tu sa mi vždy vybaví meno nespočetnekrát citovaného nemeckého filozofa, ktorý sa pred rokmi na rovinu vyjadril, že bez ohľadu na to, či chceme alebo nie, vždy a vo všetkých ohľadoch v sebe vláčime hromadu významotvorných a hodnoty utvárajúcich predsudkov). Treba si dať pozor aj na to, aby sa v procese, keď sa človek postupne stáva bratislavológom, nevykľulo z úvah o Bratislave zastarané opakovanie a potvrdzovanie seba samého. Niečo, čo z usadenín už existujúcich mýtov, stereotypov a šablón vyfabrikuje presladený príbeh. Aby uchovávanie tradičných hodnôt nepozostávalo iba z toho, že si nútene spomenieme na tzv. šťastné roky mieru, keď ešte existovalo čosi ako konská železnica, vyššia reálka alebo rybie trhy. Pri tom otváraní a odkrývaní je pre mňa oveľa vzrušujúcejšie konfrontovať rôzne tradície, držať viac želiezok v ohni už aj tým, že uvádzam do hry paralelné, konkurenčné a navzájom poprepájané tradície a spomienky. Veď aj „trojjazyčné mesto“ je len jednou z možných interpretácií, je to mýtus, vykonštruovaný svet. Uvedenému vymedzeniu chýba množstvo hodnotných úrovní a odtieňov: bulharskí záhradníci, židovský element, stopy českej kultúry, pridaná hodnota v podobe okrajových štvrtí a predmestí atď.

korhaz 

Prirodzene, nejde len o fasády domov – veď skôr či neskôr ich človek všetky nájde, spozná a odfotografuje: po istom čase už na vás hľadia tie isté cimburie, stĺpy, rizaly, girlandy a rímsy (ak vám, samozrejme, nepokazí výhľad umelá kariatída na Michalskej alebo niekoľko falošných cimburií, hodiacich sa skôr na halloweenskú párty).

foter

Ako slávny maďarský básnik a spisovateľ Kosztolányi píše (prostredníctvom postavy Kornéla Estiho alebo narátora – nedá sa to jednoznačne určiť), „Každé veľkomesto má svoju charakteristickú vôňu. Budapešť vonia po kávovej náhradke, Viedeň po zákuskoch, Berlín po dyme. Varšava má vôňu páleného cukru, Madrid čokolády, Brusel vanilky, Londýn loja…“ Spomínam si, že pri čítaní týchto riadkov som si v duchu automaticky položil otázku, aká vôňa by sa hodila k Bratislave. Mne sa, žiaľ, vybavili samé stereotypné konotácie. Keď sa napríklad prechádzam po večerných uliciach Ružinova alebo Podunajských Biskupíc, vďaka vetru sa mi v ústach často objavuje chuť rafinérie. A keď sa ocitnem v Novom Meste alebo v Rači, vo vzduchu sa najčastejšie vznáša vôňa čokolády a orieškového krému.

kontener

Je zrejmé, že sa nebudem musieť venovať iba viditeľnému dedičstvu, ktoré zostalo hmatateľné, ale rád by som do hry znaku a označovaného premietol aj miesta, ktoré sa vyparili, spomienky, ktoré už nie sú viditeľné, veci, ktoré kedysi jestvovali, ale už ich nenájdeme. Veď aj tieto zničené, zliate, zmáčané stopy tvoria súčasť pamätí mesta. V úvodnej časti Freudovho diela Das Unbehagen in der Kultur som čítal brilantné prirovnanie. Freud sa pokúša analyzovať a modelovať ľudskú myseľ, pričom tento pokus dokumentuje na príklade Ríma, ktorý prezentuje v imaginárnej podobe, keď staroveké antické budovy stoja nedotknuté a virtuálne „spolunažívajú“ s fasádami barokových chrámov a palácov, čiže všetko – počnúc etruskými stavbami cez stopy po ére Viktora Emanuela až po modernistické intervencie – sa na seba navrstvuje v čase a priestore.

szamozott_kovek

Takto alebo podobne by sa dala v myšlienkach a následne v písomnej podobe rozpracovať aj Bratislava (a bratislavská existencia). Premietnuť do textu aj miesta, z materiálnej podstaty ktorých zostali len ruiny, alebo sú už iba fosíliami, prázdnom, medzerami, škárami (ako kedysi známa záhrada Posoni kert, zničené Podhradie, rafinéria Apollo, továreň Dynamit Nobel, kino Metropol, kaviareň Luxor, veža Prašnej brány a iné). Alebo – aby sme nezostali len pri fixných miestach – spomeňme aj inštitúcie a spolky, ktoré sa zatvorili, zrušili alebo presťahovali (Toldyho spolok, Univerzita svätej Alžbety, slobodomurárske lóže). Aj tieto latentným spôsobom prenikajú do textúry mesta, uzurpujú si miesto v rámci bratislavského mýtu, na ktorý sa nabaľujú stále nové a nové vrstvy. A tu sa dostávame aj k bodu, ktorý sa ma bolestne dotýka – k jednému z rohových kameňov na Kapitulskej ulici, k reliéfu s podobizňou jašterice, ktorý pred niekoľkými rokmi zmizol. (Kde je? Kam sa podel? Vie o ňom niekto niečo? O bezhlavo sprivatizovanej lekárni Salvator ani nehovoriac.)

20121115_150107

Mesto utvárajú nielen stabilné miesta, nemenné obsahy, monumenty, ku ktorým ľudia kladú vence alebo pri ktorých cvakajú fotoaparáty turistov – minimálne rovnako ho determinujú aj osobné príbehy tunajších obyvateľov, ich osudy a životné cesty (ani Viedeň sa nepreslávila len ulicami a budovami ako Ringstrasse, Herrengasse a Stephansdom, ale v konečnom dôsledku aj menami ako Mozart, Nestroy, Klimt, Schiele, Kokoschka, Polgar, Loos, Zweig, Freud či Hoffmanstahl). Aj Bratislava má svojich velikánov – a tu mám na mysli rovnako prvoligových bojovníkov, naozaj známe postavy, ako aj mená, na ktoré pomaly zabúdame (napríklad staviteľ budovy Manderla Christian Ludwig; jeho syn – tiež bratislavský rodák – Christian Ludwig ml. sa pod umeleckým menom Attersee stal jedným z najznámejších maliarov Rakúska). A takto by sme mohli pokračovať ďalej. Rovnako musíme spomenúť aj kamelota (predavača novín), dennodenne sa objavujúceho v uliciach Bratislavy, ktorého v čase infoportálov a videí v mobilných telefónoch vnímam ako prapôvodného reprezentanta minulosti, atavistický zjav, ktorý možno milovať a ctiť si ho.

rigele1

Samozrejme, človek sa môže v ktorejkoľvek minúte pošmyknúť a zistiť, že produkuje niečo zatvrdnuté, skôrnatené, čosi ako bedeker, v ktorom len rozširuje počet pamätihodností, urbanistických legiend, aforizmov a kuriozít. Práve preto nezaškodí občas popremýšľať o meste spôsobom, akým to robí Norbert György vo svojom románe Klára, v ktorom bravúrne, minimálne cez dvojnásobnú rozprávačskú rovinu, rozkladá spletitá mapu mesta – zložitá pavučina s „emhádéčkom“ a „nočákmi“, kde architektonický prvok nehrá žiadnu rolu (hoci by som mal zopár tipov, ktorým lokálom sa autor inšpiroval pri vykresľovaní zločineckého brlohu s názvom Potápajúca sa loď). Áno, aj toto patrí k mestu: literárne diela, ktoré sú s ním späté, ďalší plášť kontextov, ktorý obohacuje, cizeluje náš obraz o mieste (a to aj vtedy, keď sa Bratislava stáva iba dejiskom príbehu).

img_0617

Človeka, ktorý je na Bratislavu zaťažený, možno identifikovať nielen podľa toho, že v nej pozná každý kameň (skamenelinu jelenieho rohu z čias neolitu v jednom z podporných oblúkov Dómu alebo pomník slávneho protireformátora, arcibiskupa Leopolda Kollonicha, ukrytý v jezuitskom kostole). Možno ho spoznať aj podľa toho, že keď sa zvrtne reč na širšie geopolitické súvislosti, jeho myšlienky inštinktívne smerujú k Bratislave. Prepojenosť s Bratislavou (zdravý bratislavocentrizmus – zámerne nepoužívam slovo lokálpatriotizmus, lebo nemám rád, ak sa taká perfektná vec označuje takým neuveriteľne škaredým slovom) sa u mňa prejavuje aj tak, že pri zmienke o bitke pri Moháči sa mi synesteticky vybaví Bratislava, resp. kláštor františkánov a zasadnutie stavovskej snemovne, Ferdinand Habsburský atď. (paralelne so známym viedenským Doppelhochzeitom z roku 1515, ktorý je rubom a lícom, predohrou, paralelným alebo obráteným čítaním celého kontextu). Slovom, ak sa niekto vášnivo zahĺbi do mikrohistórie mesta, je už menej náchylný na to, aby vo svojej mysli priradil jednu z najväčších zmien v Karpatskej kotline k dvojhodinovej bitke. Vie predsa, že zmeny, ktoré po stáročia určovali smerovanie krajiny, boli minimálne v rovnakej miere spečatené práve tu, v centre politického diania. Samozrejme, vtedy toto miesto vyzeralo inak, nestál ani Mariánsky stĺp z čias Leopolda I. so štítom, erbom a latinským nápisom, ktorý nadšení turisti využívajú ako kulisu na fotenie, a nikto nevie, že ide o sochu v štýle „píár“, pomník propagandy, ktorý symbolicky ukončil sériu krvavých udalostí.

.

dom

A nezabudnime sa občas pozrieť na veci, ktoré nás obklopujú, nezaujato, pohľadom „zvonka“. Je pochopiteľné, že oko cudzinca, zahraničného návštevníka si v Bratislave všíma iné veci (často dokonca oveľa viac) ako oko domáceho (stačí spomenúť fotografický projekt holandskej umelkyne Illah van Oijen, ktorá tu žije len niekoľko rokov). Mesto, priestor, organické prostredie nikdy nie je len tým, čím sa javí, ale spoluvytvára ho aj pohľad okolitého sveta (iné mestá, tradície, perspektívy). A sem spadajú aj zaužívané klišé a zakorenené stereotypy, napríklad zaujímavá zbierka článkov zahraničného spravodajcu a kultúrneho diplomata (pri čítaní esejistickej zbierky Stephana Wackwitza sa čitateľovi vybavuje atmosféra veľkých hál hotela Kyjev alebo všedné dni 90-ročného, po nemecky hovoriaceho čudáckeho ujka – to všetko z druhej ruky, v interpretácii vedca-cudzinca). A stáva sa aj to, že zahraničný umelec objaví pre seba niečo, čo miestni len s nezáujmom obchádzajú. Napríklad Isa Rosenberger, ktorá sa narodila v Salzburgu a v súčasnosti žije vo Viedni, vytvorila videoprojekt, viažuci sa k Novému mostu, ktorý vnímala ako absolútne surrealistický (a ktorý je opäť Mostom SNP). Dielo rakúskej umelkyne je viacvýznamovou spomienkovou kolážou, ktorá vypovedá o duchu miesta (ako reálneho priestoru a spomienkového priestoru), o časových pásmach, a horizontoch a paralelných politických pravdách, o diskrepanciách vnímania, o východe a západe, o minulosti a nezúčastnenosti

stefania

Aj ja sám som sa viackrát pokúšal o to, aby som sa na ufónsku ozdobu mosta pozrel „čistým“ pohľadom, čiže pohľadom cudzinca; vždy ma zaujímalo, ako by na mňa pôsobila panoráma mesta, keby som nevyrastal tu, keby som sa nezoznamoval s duchom miesta postupne, ale tento pohľad by na mňa zaúčinkoval v podobe nečakaného zážitku. Možno podobný pocit sa snažil vyjadriť veľký konceptuálny umelec Július Koller, keď prostredníctvom svojej bezhraničnej, už-už zvrátenej fantázie vystaval okolo ufónskej štruktúry malú privátnu mytológiu, a to pomocou tuctov fiktívnych pohľadníc, falošných správ, teórií hier, rekonštrukcií a pseudodokumentov.

evangelikustemeto

Nikdy nezabudnem na to, ako mi v období, keď som žil v Nemecku, tamojší známi opakovane spomínali ten istý film, o ktorom som dovtedy nič nevedel, až som si nakoniec americký horor Hostel zo zvedavosti pozrel (jedným z producentov „atentátu“ bol Quentin Tarantino). Ale k Bratislave sa viažu aj drsné zábery rovnako slabého amerického akčného filmu Peacemaker: vidím pred sebou Georgea Clooneyho a Nicole Kidman, ktorí počas zachraňovania sveta pred atómovou katastrofou unikajú pred ruskými mafiánmi, sivým Mercedesom prefrčia po Ventúrskej ulici, rozbijú zopár kulís-výkladov, následne pred budovou Slovenského národného divadla flegmaticky vyhodia do vzduchu svojich protivníkov (musím dodať, že vo fiktívnej rovine sa dej odohráva vo Viedni, čo len o stupeň zvýšilo moju hrdosť: hľa, keď treba vizuálne predať „viedenskosť“ a ponúknuť lačnému oku kamery pár záberov s klasicistickým nádychom, Američania sa obracajú na nás).

Budem musieť písať aj o veľkom množstve zlých sôch, roztrúsených po meste (v mojom privátnom mennom zozname figurujú ako „firemné sochy“: anonymné nástenné plastiky z kovu, antropomorfné bronzové odliatky na administratívnych budovách, v nákupných centrách, fajčiarske hotspoty a dekorácie na parkoviskách) – aj o pamäti námestí, o ich veľavravných premenách, o takmer nepolapiteľných presunoch sôch a studní alebo o metamorfózach Námestia slobody (Esterházyho námestia, Gottwaldovho námestia).

Písať o Bratislave a premýšľať v bratislavských súvislostiach je dobré. Medzitým väčšina mojich známych túži odtiaľto odísť, má namierené ďalej, na západ, sťažuje sa na provincionalizmus a mimovoľne porovnáva mesto s Viedňou a Budapešťou. Poznám Budapešť aj Viedeň (alebo skôr – vyznám sa tam) – obe si ctím a vážim, napriek tomu pre mňa predstavujú iba kulisy, veľké centrum zážitkov bez skutočného centra. A hoci viem, že vo väčšine ohľadov sebavedome prevyšujú našu Bratislavu, pri prechádzkach po Grabene alebo po uličkách v okolí Budínskeho hradu som nikdy necítil to, čo doma. Tu jestvuje, ukazuje sa (vynára sa) niečo ako stred sveta v malom. Ale to už za mňa možno hovorí najčerstvejší čitateľský zážitok: v denníkových záznamoch vynikajúceho maďarského spisovateľa a esejistu prvej polovice 20. storočia Antala Szerba, ktoré vznikali v Taliansku, som objavil niečo, čo vo mne rezonovalo už dlhšiu dobu, ale nedokázal som to vyjadriť tak elegantne: „Benátky sú stredom sveta. Aspoň jedným zo stredov, pretože svet má viac stredov, jeho os sa nakláňa na viacero strán (…) na Námestí svätého Marka máš pocit, že si sa ocitol v strede sveta. (…) V Londýne svet nemá stred, hoci Londýn je najväčšie mesto a hlavné mesto najväčšieho národa, je akosi mimo, na periférii sveta, nemá stred a nemá Námestie svätého Marka (…) Kto sa prechádza po Námestí svätého Marka, vie, že touto prechádzkou plní istú funkciu, je tam, na Námestí svätého Marka, v strede sveta, a dovolí, aby sa svet točil okolo neho.“

beomlott

A tak som na tom aj ja s Bratislavou, s Hlavným námestím, keď sa (najmä) večer prechádzam pod podobizňou cisára Maximiliána, vytesaného z kameňa (ktorý je dnes vďaka folklóru rovnako tak rytierom Rolandom), kým čakám trebárs na osobu A., na chvíľu sa zbavím všetkých vrtochov a problémov. Vtedy mám pocit, ktorý si náležite užívam, že na tých pár minút som aj ja súčasťou jedného so stredov sveta, som špendlíkovou hlavičkou v matrixe GoogleMaps, pozostávajúcom z miliárd bodov. Som v správnom čase na správnom mieste.

Máté Csanda

(Fotografie od autora.)

Podporili nás