;)
Bratislava roku 1913
30. decembra 2023
Prechádzajúc posledné decembrové čísla miestnej dennej tlače čitateľ môže ľahko nadobudnúť dojem, že končiaci rok 1913 nepatril medzi najsvetlejšie v dejinách dnešnej Bratislavy. Pod skepsou citeľnou v rekapituláciách a komentároch sa mohli podpísať nielen tragické udalosti, ako bol požiar v podhradí 17. mája, ale aj mnohé veľké, nenaplnené či pokrivkávajúce vízie otcov mesta. Navyše, vo vzduchu visela hrozba veľkého vojenského konfliktu, ktorý sa o rok neskôr stal ťaživou realitou. Skutočnosť však (ešte) nebola taká pesimistická, ako by sa mohlo zdať z novinových článkov, do ktorých sa zákonite premietali osobné postoje ich autorov, či skupín, s ktorými sympatizovali, alebo ich priamo prezentovali. Nepochybne významným impulzom pre budúci rozvoj mesta sa stalo prijatie zákona č. 36/1912 o univerzitách v Prešporku a Kluži. Zákon dal bodku za desaťročiami snáh o otvorenie univerzity na pôde Prešporka. Úvahy o centre vedy a vzdelávania na západnej hranici krajiny tak mohli začať nadobúdať reálnejšie kontúry, tie však (prakticky už pred odobrením zákona) narážali na miestne pomery a váhavosť kompetentných. Siluetu mesta obohatili stavebné diela patriace do základného fondu domácej architektúry 20. storočia. V októbri – len niekoľko dní po sebe – boli do užívania slávnostne odovzdané kostoly reformovanej kresťanskej cirkvi (arch. Franz Wimmer, Florián Opaterny) a sv. Alžbety (arch. Edmund Lechner) a na dunajskom nábreží sa zaskvel monumentálny palác veliteľstva V. armádneho zboru (arch. Josef Rittner), ktorý naznačoval veľkú budúcnosť riečnej promenády ako reprezentatívneho priestoru. Napriek problémom pokročila aj stavba Reduty (arch. Marcel Komor, Dezider Jakab), začalo sa rokovať o jej vnútornom zariadení. Pripravovalo sa spustenie „viedenskej električky“ a odpoveďou na rozvoj automobilizmu sa stali prvé vodičské kurzy inzerované majiteľom miestnej taxislužby Gustávom Schusterom. Stúpajúca popularita iného fenoménu modernej doby, kina, primäla niektorých k pokusu o jeho regulovanie. Prešporský spolok na ochranu zvierat a vtáctva (Pozsonyi Állat- és Madárvédő Egylet, založený v roku 1908) v roku 1913 predložil mestskej rade návrh na pravidlá držby a ochrany zvierat. Vo verejnosti však rezonovali nielen otázky sveta živých, horlivo sa debatovalo aj o „mestách mŕtvych“. Priblížme si teda vybrané momenty zo života Bratislavy na prahu „veľkej“ vojny vo svetle dobových prameňov.
Stará radnica, okolo roku 1913. Zdroj: SNM – Múzeum kultúry karpatských Nemcov
Univerzita
Prešporok sa koncom roku 1912 stal univerzitným mestom bez potrebného zázemia pre školu, slávnostne otvorenú až 19. novembra 1916. Bolo zrejmé, že univerzita, ktorá so súhlasom Františka Jozefa I. niesla meno jeho zosnulej manželky, v Uhorsku obľúbenej kráľovnej Alžbety, začne svoje pôsobenie v provizóriách roztrúsených po meste. Realita samozrejme nebránila úvahám o umiestnení školského komplexu. V zásade sa vyhranili tri (štyri) názorové skupiny: prvá videla univerzitný kampus na vtedajšej periférii mesta, v styku s dnešným Horským parkom, ďalšia sa zameriavala na Blumentál, na Schiffbeck-Stabwasserov pozemok a Aspremontov palác. Do úvahy tiež prichádzala bývalá letná arcibiskupská rezidencia (v tom čase vojenský špitál) a priľahlý priestor cvičiska (dnešného Námestia Slobody). Pre tretiu skupinu to boli Lanfranconiho pozemky na mieste botanickej záhrady, na ktorých malo vyrásť univerzitné mestečko. V októbri 1913 uhorský minister cirkevných záležitostí a vzdelávania Marcel Jankovich, ktorý sa v Prešporku zdržiaval pri príležitosti posvätenia kostola sv. Alžbety, oznámil (v kuloároch už tušené) definitívne rozhodnutie o lokalizácii školy. Podľa Jankovicha sa fakulty mali sústreďovať na dvoch miestach, a to na Lanfranconiho pozemku a Schiffbeckovej parcele. Ako sa dalo očakávať, kompromisné stanovisko vyvolalo rozpačité reakcie. Hlavný problém predstavovala veľká vzdialenosť medzi vyhliadnutými miestami. Navyše pozemky ležiace v Karlovej Vsi len pred niekoľkými rokmi získala katolícka a evanjelická cirkevná obec, ktoré na nich plánovali otvoriť nový mestský cintorín. Údajne sa tu už pochovávali telá vyplavené Dunajom a tých, ktorí dobrovoľne siahli na svoj život. Na problémy vyplývajúce z „dôvernej blízkosti“ cintorínov a školských areálov upozorňoval aj autor obsiahleho, jemným sarkazmom okoreneného novinového článku z júla 1913. Dynamický rast mesta spôsobil to, že pohrebiská založené koncom 18. storočia na jeho okraji boli postupne vtiahnuté do rozvíjajúceho sa širšieho centra, kde bránili ďalšej urbanizácii. Týkalo sa to najmä Ondrejského cintorína situovaného blízko priemyselnej zóny, v menšej miere aj evanjelického cintorína na Kozej bráne, ležiaceho uprostred perspektívnej vilovej štvrte. „Pokiaľ uvedené prešporské cintoríny nevymiznú z centra, pre vývoj mesta je táto plocha takpovediac stratená.“ Pisateľ preto chválil iniciatívu cirkví, ktoré predbehli váhajúce mesto a získali pozemky pre nový cintorín, ich úspech však mohol stroskotať na zámeroch štátu. Ten totiž plánoval vyvlastniť predmetné nehnuteľnosti v prospech školy. „Z okien univerzitných budov plánovaných v Stabwasserovej záhrade sa po dobu 30 rokov naskytne malebný pohľad na masu hrobov na Ondrejskom cintoríne. Úlohou architekta bude, aby v projekte zohľadnil nariadenie ministra, podľa ktorého bude väčšiu časť pozemku tvoriť park. Musí teda nájsť riešenie, aby pomocou parku vytvoril medzi stavbami a cintorínom istú hranicu; pacientky pôrodníckeho oddelenia a poslucháči lekárskej fakulty sa budú rovnako dlho tešiť z krás a vážnej dôstojnosti evanjelického cintorína. Medici Alma mater Elisabethiana budú môcť pracovať, študovať a športovať pri povznášajúcom pohľade na každodenné pohrebné sprievody na novom ústrednom cintoríne. Prešporku ako univerzitnému mestu právom prináleží aj názov mesto cintorínov. Ani v jednej z miestností univerzity sa nebudete môcť otočiť bez toho, aby ste pohľadom nezavadili o živý ruch armády pompes funébres, ktorej čaty budú mládeži plnej života neustále pripomínať memento mori.“
Pohľad na Železničnú stanicu z Kalvárskeho vrchu. Zdroj: SNM – Múzeum kultúry karpatských Nemcov
O lokalizovaní univerzity sa zamýšľal aj lekár Matej (Mátyás) Dobrovits, s menom ktorého sa spája pozoruhodná a po roku 1918 oživená úvaha vystavať univerzitný komplex na hradnom vrchu. 18. februára 1913 uverejnil na obhajobu tejto myšlienky zanietený článok, pričom naliehavosť svojich riadkov podčiarkol dodatkom: „V hodine dvanástej napísal Dr. M. Dobrovits.“ V úvode zdôraznil význam hradu ako symbolu, jeho miesto v dejinách a identite mesta. Zachovanie hradu považoval za nevyhnutnosť, pretože sa mal stať svätyňou myslenia, ktorá „vyzbrojuje našu vlasť výdobytkami vedy, pretože iba tá nás dokáže udržať v konkurencii európskych národov.“ Po vzletnom začiatku nasledovali fakty – pozitíva hradného vrchu ako čistý vzduch, slnečná poloha, suchá pôda a izolovanosť od ruchu mesta. Hradný areál podľa Dobrovitsa postačoval na umiestnenie objektov teologickej, filozofickej a právnickej fakulty, ústrednej budovy univerzity, internátov a športovísk. Na južnom svahu mali vyrásť vily pedagógov „s predzáhradkami plnými kvetov“. Staré schody vedúce na hrad mala nahradiť impozantná architektúra inšpirovaná Rybárskou baštou v Budíne a spojenie s mestom mali zabezpečovať aj prostriedky hromadnej dopravy. Dobrovitsov idealistický návrh síce nepresvedčil tých, ktorí disponovali povestným posledným slovom, jeho ozveny však zaznamenávame tak v plánoch Dušana Jurkoviča, ako aj v predstavách bývalého pedagóga Alžbetínskej univerzity a premiéra vojnového slovenského štátu, Vojtecha Tuku. Keďže sa neočakávalo, že úvahy o univerzitnom mestečku zvečnené v textoch a na výkresoch získajú v blízkej budúcnosti hmatateľnú podobu, škola sa musela uspokojiť s existujúcimi objektmi, ktoré stáročia slúžili vzdelávaniu. Počítalo sa s využitím bývalého jezuitského kolégia na Kapitulskej ulici, v ktorom sídlila právnická akadémia povýšená na fakultu a tiež niekdajšieho kláštora klarisiek. Uvažovalo sa aj o priestoroch prepoštského paláca. Obnovenie výučby medzi múrmi kláštora sa zjavne nestretlo s nadšením. Mesto plánovalo budovu zbúrať a na jej mieste založiť park. „Koľkým mladým ľuďom sa pokazil zrak tu, v týchto tmavých kobkách, to štatistiky neuvádzajú, ale stačí sa spýtať prešporských rodín…“
Na problémy spojené s príchodom univerzity zo svojich pozícií upozorňovala aj sociálnodemokratická strana. Školu považovala za vec elít a debaty okolo jej umiestnenia chápala iba ako kulisu, za ktorou sa riešili privátne záujmy, nie potreby mesta a verejnosti. Socialisti vo výzve z apríla 1913 upozornili mestskú radu na možné špekulácie s pozemkami a predražovanie bývania v Prešporku, čo v konečnom dôsledku ďalej zhoršovalo bytovú situáciu robotníctva.
Prešporok fotený z Mostu Františka Jozefa I. Zdroj: SNM – Múzeum kultúry karpatských Nemcov
Prítomnosť univerzity znamenala reorganizáciu niektorých existujúcich inštitúcií. Týkalo sa to aj štátnej nemocnice, ktorá sa mala transformovať na univerzitnú kliniku. Výraznou redukciou malo prejsť jej psychiatrické oddelenie, čo mohlo mať podľa riaditeľa nemocnice, Dr. Jozefa Pantocseka „katastrofálny“ dopad na západné župy Uhorska. Prišiel preto s návrhom vybudovať v Prešporku veľkú psychiatrickú nemocnicu s kapacitou 1000 lôžok. V prípade, ak vláda nebola ochotná do konca roka 1914 pristúpiť k takémuto kroku, Pantocsek bol pripravený založiť súkromný ústav, ktorý po uplynutí 50 rokov mal prejsť do rúk štátu. Lekár jednotlivo oslovil členov mestskej rady a žiadal ich o podporu. Zdá sa, že v tejto fáze bol úspešný. Mesto sa rozhodlo napísať budapeštianskemu parlamentu a ministrovi vnútra. Podnet mu mali osobne odovzdať poslanci snemu za mesto. Súčasne Prešporok vyzval okolité mestá a obce, aby sa pripojili k tejto iniciatíve a vyvíjali tlak na vládu.
Kultúra
Hoci miestny umelecký spolok zahájil svoju činnosť v roku 1885, počas dekád svojho pôsobenia nemal k dispozícii vlastné priestory. Umenie bolo v Prešporku „pútnikom bez domova, ktorému z milosti občas poskytnú dočasné útočisko.“ Agilný tajomník spolku, Dr. Oskar Szelényi očakával, že príchod univerzity prinesie vyššie nároky na umeleckú kultúru aj výtvarné vzdelávanie. Zasadzoval sa preto o stavbu stáleho výstavného pavilónu, ktorý situoval na Rybné námestie. S touto myšlienkou oslovil prešporského rodáka, v tom čase v Mníchove žijúceho architekta Franza Wimmera, ktorý odhadol náklady na stavbu na 80 tisíc korún. Hlavným investorom sa podľa tajomníka Kunstvereinu malo stať mesto, významnú pomoc však očakával aj od ministra školstva Jankovicha. Základný kameň objektu mal byť položený pri príležitosti výročia umeleckého spolku. Pavilón mal slúžiť nielen výstavám, ale aj koncertom a divadelnej produkcii. Využitie kunsthalle aj ako kina, ako to navrhoval výtvarník Pavol Suján, Szelényi odmietol.
Promenáda – dnes Hviezdoslavovo námestie, s Nestorovým palácom vpravo. Zdroj: SNM – Múzeum kultúry karpatských Nemcov
Práve stúpajúca popularita biografov (kín) spôsobovala starosti niektorým členom divadelnej komisie mesta. V kine videli nielen konkurenciu divadelných predstavení a príčinu poklesu ich návštevnosti (hoci o číslach taktne mlčali), ale aj možnú hrozbu pre mravy, najmä mládeže. Podľa Jána Korcseho, ktorý v októbri 1912 prišiel s výzvou na obmedzenie prevádzky kín, v prvom rade bolo potrebné zakázať premietanie filmov, ktoré obsahovali vymyslené, dramatické či strašidelné motívy a tiež tzv. detektívky. Divadelný výbor poveril Korcseho, aby vypracoval návrh vyhlášky „vo veci zakladania a prevádzkovania divadiel s pohyblivými snímkami.“ Výsledok zaujme striktnými, ba priam likvidačnými podmienkami pre vlastníkov a prevádzkovateľov týchto atrakcií. Žiadateľ o koncesiu bol povinný do mestskej pokladnice zložiť zábezpeku vo výške 10 tisíc korún (§ 3). Desať percent z hrubého zisku kina musel prevádzkovateľ odovzdávať mestu. Polovica z tejto sumy mala byť použitá na dobročinné účely, druhá polovica na podporu uhorského divadelníctva (§ 6). Ak prevádzkovateľ nedisponoval potrebnou sumou, mesto mu ju mohlo strhnúť zo spomenutej zábezpeky. Tú následne musel pod hrozbou zákazu činnosti dorovnať do pôvodnej výšky, na čo mal 15 dní (§ 8). Kiná mohli fungovať do 19. hodiny (§ 10), ich program musel byť predkladaný policajnému úradu na kontrolu (§ 4). Po prvej desiatke paragrafov nasledovali prevažne technické a bezpečnostné požiadavky na kinosálu a premietaciu techniku. Na neobyčajne prísnu dikciu návrhu okamžite zareagovali majitelia kín. Vyhláška podľa nich obsahovala právne diskutabilné body a ustanovenia, ktoré ohrozovali podnikanie v danej oblasti. Predkladateľ zrejme nemal predstavu o tom, aký náročný je chod kina. Výpožičné za film na jeden deň činilo 70 korún, podnikateľ platil nájomné, elektrinu, daň, poistenie proti požiaru, garančné a nemocenské poistenie, hradil inzeráty, tlač programov, plagátov, lístkov, sálu – ak to bolo nutné – musel vykurovať a postarať sa o údržbu strojov. Značnú časť výdavkov tvorili mzdy: premietač dostával 200 korún na mesiac, biletár a vedúci podniku 320, klavirista 200, pokladník 80 korún. Návrh vyhlášky komentoval aj mestský policajný kapitán Kutsera, ktorý k nemu zaujal striedmo vecný postoj. V zásade súhlasil s kritikou zo strany majiteľov kín. Desaťtisícovú zábezpeku ako aj zvláštnu daň považoval za zbytočnú záťaž. „Nedá sa poprieť, že kino je takisto kultúrna ustanovizeň, ktorá nielen zabáva, ale aj vzdeláva. … Nebolo by (preto) správne, aby jedna kultúrna inštitúcia bola zdanená na úkor druhej.“ Kiná mali byť prístupné mládeži od 16 rokov a otvorené do 21. hodiny. Mladých návštevníkov mali „usmerniť“ rodičia, nie polícia, „pretože žiadny mladík, žiadne dievča nemá na čele napísané, koľko má rokov a ani polícia, ani majiteľ kina nemajú právo žiadať rodný list.“ Kutsera predpokladal len kontrolu týždenných programov, za ktorú mala zodpovedať zvláštna komisia, ďalej umiestnenie kín v istej vzdialenosti od kostolov, škôl, nemocníc a divadiel, ako aj trojročnú, obnoviteľnú platnosť licencií na prevádzkovanie kín. Ako sa napokon ukázalo, Korcse svojim návrhom vykonal nadprácu, keďže na vládnej úrovni sa už pripravovala vyhláška upravujúca fungovanie kín na území celého Uhorska.
Pohľad z okna na Promenádu. Zdroj: SNM – Múzeum kultúry karpatských Nemcov
Vrátiac sa do sféry výtvarného umenia nemožno opomenúť výstavu diel z Osmitzovej kolekcie, ktorá sa uskutočnila v októbri 1913, pri príležitosti dokončenia kalvínskeho kostola. Pri inštalovaní obrazov v priestoroch evanjelickej teologickej akadémie na Konventnej ulici bol prítomný pracovník Múzea krásnych umení v Budapešti, Dr. Zoltán Felvinczi Takács, ktorý mal napísať úvod do katalógu výstavy. Nie je nám známe, či takýto spis skutočne vznikol. O charaktere a kvalite zbierky Gejzu Osmitza kolovali a kolujú legendy. Osmitzovi sa ju údajne ešte pred rozpadom Monarchie podarilo vyviezť do Rakúska, kde sa dostala do aukčnej siene Schidlof und Co. O presun a ďalšie osudy kolekcie sa živo zaujímali orgány novovzniknutej československej republiky. Ich vyšetrovanie ukázalo, že zbierka nemala tak vysokú hodnotu, ako sa tradovalo. Pochybnosti o nej vyslovil aj významný historik umenia Max Dvořák a navyše, aukčná spoločnosť Dorotheum vraj nemala dobré skúsenosti s Osmitzom. Napriek týmto názorom, československé veľvyslanectvo vo Viedni navrhlo pražskému ministerstvu školstva a osvety zakúpiť pre štát jednu maľbu od Hansa von Aachena.
25.januára 1912 v Prešporku zomrel hlavný chirurg krajinskej nemocnice, Dr. Hugo Schmidt. Jeho meno malo niesť prvé štipendium udeľované Alžbetínskou univerzitou. Po lekárovej smrti bola vyhlásená verejná zbierka na jeho náhrobok na Ondrejskom cintoríne a súťaž na umelecký návrh pomníka. Medzi deviatimi doručenými prácami, ktoré hodnotil aj archivár Ján Batka, boli návrhy od sochárov Roberta Kühmayera a Alojza Rigeleho. Možnosť realizovať dielo z bloku salzburského mramoru získal Kühmayer. Náhrobok s postavou muža s obviazanou rukou, ktorý hľadí na Schmidtov portrét slávnostne odhalili 6. apríla 1913 za prítomnosti župana Bartala, mešťanostu Brollyho a mnohých lekárov na čele s Jozefom Pantocsekom.
V roku 1913 sa definitívne uzavrel dlhoročný spor o umiestnenie Donnerovho súsošia sv. Martina so žobrákom. Plastika bola po odstránení barokového hlavného oltára Dómu v roku 1867 prenesená do exteriéru, za svätyňu kostola, kým figúry dvoch kľačiacich, adorujúcich anjelov transportovali do Pešti, kde sú dodnes vystavené v Maďarskej národnej galérii. V júli 1911 dielo presunuli k severnému portálu Dómu, do provizórneho prístrešku, kde ho reštauroval Viliam Sturm, špecialista na kovovú plastiku z viedenského Umeleckohistorického múzea. Napriek protestom uhorských pamiatkarov sa dialo to, o čo sa sami dlhé roky snažili, teda vrátiť súsošie do interiéru kostola. V januári 1913 pamiatku preskúmal Arpád Bejczy, riaditeľ štátnej kovorobnej školy v Prešporku, ktorý v správe pre Uhorskú pamiatkovú komisiu vyzdvihol vysokú úroveň reštaurátorovej práce.
Kapitulská ulica s Dómom. Zdroj: SNM – Múzeum kultúry karpatských Nemcov
Od roku 1910, po etapách prebiehala obnova jedného zo skvostov gotickej architektúry v Uhorsku, kaplnky sv. Jána Evanjelistu pri kostole františkánov. Odkrytie monumentálneho západného portálu kaplnky sa stalo menšou senzáciou. Františkáni a vedenie mesta nadšení z objavu sa prikláňali k tomu, aby brána bola prezentovaná verejnosti. Z tohto dôvodu sa vážne uvažovalo o odstránení barokového priestoru pred ním, z ktorého sa dnes vstupuje do krýpt pod kaplnkami sv. Jána a Panny Márie Loretánskej. Mesto dokonca odobrilo na tento účel vysokú čiastku, 10 tisíc korún, ministerstvo vnútra ale tento zámer neschválilo a mestskú radu vyzvalo, aby sa riadila stanoviskami pamiatkovej komisie. Tá namiesto rekonštruovania portálu presadzovala myšlienku oživenia a sfunkčnenia gotickej kaplnky, ktorá desaťročia slúžila iba ako sklad. Radní a františkáni však trvali na svojom a naďalej presadzovali myšlienku ukázať portál. Spor medzi mestom, rehoľou na jednej a odborníkmi na strane druhej pokračoval aj v nasledujúcom roku (1914), kedy architekt Wimmer predstavil kompromisný návrh. Ten počítal s rozobratím klenby priestoru pred západnou fasádou kaplnky, ale ponechával jeho uličný múr. V ňom mala byť otvorená široká arkáda s mrežou, cez ktorú mohol divák v celosti vnímať zreštaurovaný gotický portál. S návrhom súhlasili aj pamiatkari, avšak kvôli vojnovým udalostiam čoskoro upadol do zabudnutia.
V júni 1913 tajný radca Josef Zavadil požiadal vyššie spomenutú komisiu o povolenie vykonať archeologický výskum na hrade Devín. O lokalitu sa zaujímal už od čias svojho príchodu do Devínskej Novej Vsi začiatkom 20. storočia, uvažoval o nej, ako o možnom centre veľkomoravského štátu. V roku 1912 vydal v českom jazyku knihu Velehrady Děvín a Nitra. Na Devíne podľa vlastných slov zistil stopy troch kultúrnych vrstiev, keltskej, rímskej a staroslovanskej. So Zavadilovým zámerom súhlasili všetky zainteresované odborné inštitúcie. O umiestnení nálezov mal rokovať so župným archeologickým a historickým spolkom, ktorému v tom čase predsedal významný slavista, historik Anton Hodinka.
Reduta
Nová architektonická pýcha vznikajúca na mieste neskorobarokovej sýpky mala byť honosná tak navonok, aj v interiéri. Znamenalo to samozrejme veľkú záťaž pre mestský rozpočet, čo so sebou prinášalo požiadavky na šetrenie. Niektoré iniciatívy v tomto smere mali jednoznačne racionálny základ, no vyskytli sa aj prípady na hrane vtedajších zákonov a zásad korektnosti.
Vo februári 1912 sa v komisii pre stavbu reduty začalo diskutovať o jej vnútornom zariadení a kúpe koncertného organu. Úlohou určiť parametre hudobného nástroja, ako aj podmienky súťaže na jeho zaobstaranie boli poverení mestský archivár Ján Batka a dirigent Eugen (Jenő) Kossow. Ich návrh bol prerokovaný 8. januára 1913. Organ „mal byť dielom hodným mena mesta“ a mal mať elektrický pohon, výdavky však podľa Batku a Kossowa nemohli presiahnuť sumu 50 tisíc korún. Architekti (Komor a Jakab) mali v záujme zachovania štýlovej jednoty staviteľovi dodať detailný pohľad na organovú skriňu a v spolupráci s ním dohodnúť pôdorys nástroja. Ponuky mohli predkladať domáce a v prípade potreby aj zahraničné firmy. Domáce spoločnosti sa navyše museli zaviazať, že všetky píšťaly, cínové a drevené, vyhotovia vo vlastnej réžii, t. j. nebudú ich dovážať hotové z cudziny. Aby nový organ bol solídny, radný Zoltán Jankó a dirigent Kossow mali na náklady mesta vycestovať do Budapešti a Viedne, kde mali podrobne preskúmať vybrané práce. V Budapešti sa mali zamerať na organy firmy Rieger v Bazilike sv. Štefana a Redute (Vigadó), na nástroj od spoločnosti Angster v národnom hudobnom konzervatóriu (Nemzeti zenede) a organ od výrobcu zo Stuttgartu, ktorý František Jozef I. daroval Matejovmu kostolu v Budíne. Keďže koncertná sieň prešporskej reduty mala slúžiť aj ako tanečná sála, páni Jankó a Kossow si mali obzrieť organ vo viedenskom Musikvereinsaal. Osobitne si mali všímať spôsob jeho ochrany pred prachom a tiež rozoberateľné pódium pre spevokol a hudobné teleso, aké malo vyrásť aj v prešporskej redute. Požiadavky na organ sa však mohli spresniť až po vykonaní predbežnej akustickej skúšky veľkej sály.
Pamätník Márie Terézie a budova Reduty. Zdroj: SNM – Múzeum kultúry karpatských Nemcov
Začiatkom októbra 1913 mesto vyhodnocovalo súťaž na dodávateľa svietidiel (lustrov), vykurovacích telies, obkladov a nábytku pre Redutu. Objednávku na lustre získali s presvedčivou väčšinou hlasov prešporské mestské plynárne, kým ohýbaný nábytok mohli dodať firmy Thék, Sprinzl a Kreibich – v ich prospech zavážil hlas mešťanostu Brollyho. Proti rozhodnutiam mesta ihneď protestovali podnikatelia, ktorí prišli o lukratívne zákazky. Na výber dodávateľa lustrov zareagovali Sándor Kulcsár a Uhorská továreň na kovový tovar a lampy (Magyar Fém- és Lámpaárugyár). Kulcsár podľa vlastných slov prišiel do Prešporku niekoľkokrát, aby mohol vypracovať podrobný rozpočet. „… moje úsilie som zameral na to – považujúc materiálny prospech za druhoradú vec – aby som … predložil najvýhodnejšiu ponuku a stal sa tak víťazom tejto súťaže, pretože morálne víťazstvo mojej firmy by som si vážil viac, než akýkoľvek materiálny úžitok.“ Výsledok ho mrzel o to viac, „lebo z tejto neodôvodnenej a neoprávnenej prehry by sa právom mohlo zdať, že moja firma už nikdy viac nebude schopná obhájiť svoje miesto, ktoré získala po 25 rokoch ťažkej práce … Výsledkom tohto zdania budú nielen morálne, ale aj nevyčísliteľné materiálne škody.“ Po tomto úvode nasledovali slová, ktorými Kulcsár naznačil zvláštne pozadie súťaže. Vybraný dodávateľ lustrov, teda mestské plynárne, sa nikdy nezaoberal ich výrobou. Naopak, vystupovali ako „agent“ inej spoločnosti a „využijúc vhodnú atmosféru živenú miestnym šovinizmom“ získali zákazku. Plynárne údajne oslovili aj Kulcsára s ponukou o jeho zastupovanie, čiže „boli ochotné zúročiť miestny šovinizmus aj v (jeho) prospech.“ Druhý neúspešný budapeštiansky uchádzač upriamil pozornosť na podozrivo veľké rozdiely medzi ponukami podnikov, ktoré sa špecializovali na produkciu svietidiel a prešporských plynární. Len cena veľkého lustra pre hlavnú sálu činila najmenej 48 tisíc korún, víťazná spoločnosť však ponúkala dodanie všetkých svietidiel za 66 – 67 tisíc korún. Výrobca nábytku z ohýbaného dreva, spoločnosť Mundus prišla o objednávku len „vďaka“ rozhodnutiu mešťanostu, ktorý sa priklonil na stranu troch menších firiem. Kým Mundus sa zaviazal dodávať kusy vyrobené výhradne vo svojich domácich závodoch, víťazná konkurencia vraj dovážala hotový nábytok z Rakúska. K protestom sa pridala miestna obchodná a priemyselná komora, podľa ktorej mestské spoločnosti (elektrárne, plynárne) svojou účasťou porušovali pravidlá vyhlásených súťaží. Elektrárne ani plynárne neboli vedené ako podnikateľské subjekty a vo svojom portfóliu nemali a vzhľadom na charakter svojich služieb ani nemohli mať výrobu. Uhorské ministerstvo vnútra súhlasilo s odvolaniami a mesto vyzvalo k náprave.
Nespokojnosť s pokračovaním stavby Reduty vyjadrili aj jej architekti, ktorým prekážala nízka úroveň niektorých prác. Jednohlasne pozitívne hodnotili zámočnícke práce (realizované firmou Marton) a tiež sochárske, hoci ich kvalita nebola rovnomerná. Ako podotkli, „pri prácach takéhoto charakteru nemôžu byť smerodajné len výkresy, rovnako dôležitým faktorom je aj umelecké nadanie.“ Z tohto hľadiska sa najväčšej kritiky dostalo maliarovi („…zdalo sa nám, že jeho nedostatok citu pre farbu korení v absencii umeleckého videnia“). Architekti preto boli ochotní mesiac čo mesiac niekoľko dní stráviť (v liste doslova „obetovať“) v Prešporku a osobne dohliadať na výber správnych farebných tónov, pretože „nie je možné, aby sme zlou maľbou niektorých priestorov riskovali neúspech tak veľkého diela.“
Obnova podhradia
Tragický požiar 17. mája 1913 otvoril debaty o budúcom vzhľade južného podhradia, najmalebnejšej, ale súčasne i najchudobnejšej časti mesta. Mestská rada poverila inžiniera Eugena (Jenő) Dobisza vypracovaním regulačného plánu tohto územia, ktorého cieľom bolo vytvoriť zdravšie a bezpečnejšie prostredie. Južný svah hradného vrchu mal podľa Dobiszových predstáv získať celkom nový charakter, na mieste geta mala totiž vyrásť štvrť s novými cestami a s jedno- až trojposchodovými domami, do ktorej mali byť zakomponované (zachované) hodnotnejšie historické architektúry. Z návrhu je zrejmé, že zámerom mesta bolo zvýšiť hodnotu (a atraktivitu) tejto lokality. Kým geto mala nahradiť štvrť pre lepšie situovaných, pre pôvodných obyvateľov patriacich k sociálne slabším vrstvám mesto plánovalo postaviť núdzové bývanie. Začiatkom júla radní uprednostnili tretiu ponuku Prvej prešporskej stavebnej účastinnej spoločnosti na výstavbu dvoch dvojposchodových domov so 148 bytmi na Tehelnom poli. Prvý návrh sa týkal radu siedmych jednoposchodových (alternatívne dvojposchodových) domov na Schönbergovej (dnešnej Budyšínskej) ulici.
ň
Následky požiaru v podhradí. Zdroj: SNM – Múzeum kultúry karpatských Nemcov
Patenty miestnych architektov
Ako sa to pri bádaní v archívoch stáva, v istom momente sa výskum s konkrétnym zameraním začne uberať ďalšími neplánovanými smermi. Impulzom spravidla býva „nález“ nečakaného materiálu s prekvapujúcim obsahom, význam ktorého si v prvej chvíli ani neuvedomujeme. V júni 1913 mestská rada rozhodla o stavbe dispenzára (ošetrovne) pre pacientov s pľúcnymi chorobami a už v októbri bola budova daná do užívania. Pre objekt vyhliadli pozemok na južnej strane zaniknutej Valónskej ulice, ktorý bol pôvodne súčasťou areálu policajných kasární. Nie je jasné, či mesto iniciovalo užšiu súťaž na projekt dispenzára, 23. júna 1913 však advokát Siegfried Steiner odovzdal v mene architekta Karola Pechoca mestskému inžinierovi Dobiszovi výkresy a rozpočet stavby. Na druhý deň Dobisz podpísal objednávku na ňu. Pomerne malá prízemná dvojpriestorová budova s neobarokovou architektúrou, korunovaná vysokou valbovou strechou bola stavaná Pechocovým patentovaným konštrukčným systémom. Architekt, ktorý sídlil na Ventúrskej 22, pracoval ako stavbyvedúci u etablovaného miestneho staviteľa a stavebného podnikateľa Gratzla. Podľa vlastných slov zachytených v liste inžinierovi Dobiszovi, pod Gratzlovou „značkou“, ale podľa vlastných návrhov budoval vily radného Machera na dnešnej Galandovej ulici (č. 8) a továrnika Antona Tischa na Zrínskeho (č. 15). Osamostatnil sa zrejme potom, čo získal patent na svoj stavebný systém, ktorý sebavedome presadzoval. Od Dobisza žiadal nielen povolenie na to, aby mohol na novostavbe dispenzára umiestniť tabuľu upozorňujúcu na nový typ konštrukcie, ale aj odporúčanie podľa vopred pripravenej šablóny. V neposlednom rade prosil mestského inžiniera o sprostredkovanie ďalších prác, na ktorých by bolo možné demonštrovať výhody jeho patentu. Projekty a statické výpočty sľúbil dodať bez nároku na honorár. Pechocov systém umožňoval rýchle a hospodárne stavanie. Základnú osnovu tvorili piliere pozostávajúce z kovovej trubice s betónovým obložením. Na vonkajších stranách obkladu sa nachádzali vystupujúce profily, na ktoré sa nasúvali horizontálne platne vonkajšieho (fasádneho) a vnútorného obkladu. Medzi nimi bola ponechaná vzduchová medzera. Platne sa po šírke fixovali ešte (drôtom) ťahaným cez vopred (navŕtané) kanáliky. Vďaka jednoduchej montáži s využitím prefabrikovaných dielcov bolo možné stavbu ľahko rozobrať, rozšíriť či nadstavať. Rovnakým postupom sa takmer súbežne s ošetrovňou vraj stavalo kino na Promenáde.
Peter Buday
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!