Gustav Mauthner (1869-1928) – zabudnutý dobrodinec Bratislavy

Historické osobnosti
2. apríla 2019

Pri prechádzke Štúrovou ulicou zrejme len málokto zaregistruje nenápadný neorenesančný dom (č. 14), vklinený medzi dominantný Csákyho palác a secesný nájomný dom. Upúta najmä pamätnou tabuľou, hlásajúcou, že v budove sídlila redakcia časopisu Kultúrny život. Idúc okolo, vždy si obzerám najmä prízemné okná, pričom mnou prenikajú pocity vďačnosti a ľútosti. Prečo?

01

Štúrova ulica na začiatku 20. storočia; druhý zľava dom, v ktorom Mauthner býval.

Nuž… Písal sa 16. november 1900 a v Župnom dome koncertoval zázračný huslista Jan Kubelík. Okrem svojho umenia vzbudil rozruch aj tým, že išlo už o jeho tretie tohoročné vystúpenie v Prešporku, čo si všimol aj kritik z Nyugatmagyarországi Híradó: „Miláčik šťasteny. Stále sa lepší. Nesmiernym úspechom je už to, že jediný mal v našom meste tohto roku už tri koncerty a sem sa v priebehu roka odvážia sotva 3-4 hudobníci. Kiež by jeho umenie zobudilo náš driemajúci hudobný život!“ Veru. Dávno boli preč úrodné roky, keď sem každoročne putovali vďaka archivárovi Janovi Nepomukovi Batkovi svetové hviezdy. Prešporok sa stával provinčným mestom. To si dobre uvedomoval aj novinár Gustav Mauthner. Jeho kariéra začala ešte pred deviatimi rokmi, keď denník Westungarischer Grenzbote zverejnil fejtón z pera vtedy iba 22-ročného neznámeho mladíka o Haydnových Ročných obdobiach v podaní Cirkevného hudobného spolku a v závese recenziu ďalšieho koncertu. Obe kritiky boli také kvalitné, že doslova o niekoľko dní mal Mauthner na stole zmluvu a stal sa riadnym hudobným referentom spomínaného periodika.

03 

Františkánske námestie okolo roku 1880. Vľavo redakcia dennika Westungarischer Grenzbote, kde Mauthner pracoval.

Nečudo, však hudobné vzdelanie získal priamo u dirigenta Cirkevného hudobného spolku, veľkého Josepha Thiarda-Laforesta. Mauthner nebol len výborný hudobný kritik, ale aj zručný novinár. Postupne sa vypracoval na zodpovedného redaktora novín a keďže sa mu darilo i materiálne, dovolil si na prelome storočí kúpiť za 30 000 zlatých dom na Štúrovej ulici. V ňom s manželkou Eugéniou (viedenskou rodáčkou, dcérou komika Carla Seidla) a neskôr aj synom Eugenom obývali štvorizbový byt na prízemí. Azda tam skrsla myšlienka naplniť túžby vyprahnutého umeniamilovného publika. Tak začal od nového storočia do Prešporka pravidelne pozývať svetových umelcov. Nebolo mesiaca, v ktorom by sa neodohral koncert niektorej aktuálnej hudobnej hviezdy. Prešporok vďaka Mauthnerovi spoznal a opakovane vítal veličiny ako Wilhelm Backhaus, Willy Burmester, Leopold Godowsky, Jaroslav Kocian, Moriz Rosenthal či Emil von Sauer. Mauthner vynikal neúnavnosťou a agilnosťou. Keď roku 1906 usporiadal 50. koncert, zavolal naň fenomenálneho huslistu Bronislawa Hubermana. Vtedy mu aj konkurenčné noviny Pressburger Zeitung vystrúhali poklonu a ďakovali „kolegovi Mauthnerovi za nezabudnuteľné zážitky.“

02

Interiér Siene reprezentantov na nádvorí Starej radnice, dejiska väčšiny Mauthnerových koncertov.

Vďační Prešporčania si uvedomovali, čo pre nich činí. Veď vďaka nemu sa ich mesto opäť stalo súčasťou itineráru najlepších hudobníkov. Preto sa mu rozhodli odvďačiť. V roku 1909 oslavoval veľké jubileum, 100. koncert, a to v podaní „cára huslí“ Eugena Ysayeho. Počas koncertu mu za prevolávania na slávu odovzdali kyticu ruží, v ktorej bola vložená číslica 100 vyskladaná z fialiek. Dojatý Mauthner sľúbil pokračovať v bohumilej činnosti. A slovo dodržal: do roku 1918 usporiadal ešte ďalších 150 koncertov! Rešpekt si vybudoval nielen pre svoju činnosť na hudobnom poli, v Prešporskom okrášľovacom spolku a mestskom zastupiteľstve (ktorých bol členom), ale aj pre osobnú integritu. Hudbu totiž vnímal ako nadnárodný zjednocujúci prvok. A tak počas maďarizácie mohol organizovať benefičné koncerty v prospech postavenia Petőfiho pomníka a súčasne horlivo propagovať českú a ruskú hudbu (bol to on, kto roku 1902 pozval s mimoriadnym úspechom hosťovať do divadla Národnú operu z Brna), po vojne podporovať formujúcu sa slovenskú operu a súčasne prispievať do novín, ktoré neboli vzniku Československa nijako zvlášť naklonené. Angažoval sa aj v Bratislavskom koncertnom spolku, ktorý mal na hudobnom poli pôsobiť ako mediátor troch rozbúrených národov… Známy bol nielen svojou láskavosťou a spravodlivosťou, ale aj prísnosťou. Stávalo sa, že počas predstavenia sa zdvihol a so slovami „Tomuto hovoríte hudba? Svinstvo je to!“ odišiel.

A 5. novembra 1928 prišiel šok, keď vo veku necelých 60 rokov odišiel navždy. Na Ondrejskom cintoríne sa vtedy zhromaždil nespočetný zástup, aby sa rozlúčil so svojím rodákom a so zármutkom konštatoval, že „s Gustavom Mauthnerom odišiel dobrý človek, dobrý a nadšený priateľ hudby, múdry a rozvážny novinár a celá kultúrna Bratislava v ňom stráca veľmi mnoho. Zmizla z bratislavských ulíc i jeho typická postava výraznej tváre s patriarchálnou prešedivelou bradou, postava novinára, v ktorom bolo mnoho bohémskeho, ale vždy poctivo srdečného i mnoho záujmu pre krásy života a jeho ušľachtilé zvuky.“ A tak, keď idem okolo domu na Štúrovej 14, pociťujem vďačnosť a ľútosť. Vďačnosť za všetko, čo pre Bratislavu tento lokálpatriot vykonal. A ľútosť nielen kvôli chýbajúcej pamätnej tabuli, ale aj kvôli tomu, že sa mi napriek všetkému úsiliu tú „výraznú tvár s patriarchálnou prešedivelou bradou“ nepodarilo zatiaľ vypátrať. Preto prosím všetkých, ktorí disponujú jeho fotografiou, aby ju zverejnili. Gustav Mauthner si to zaslúži.

Ján Vyhnánek

Podporili nás