;)
Enea Grazioso Lanfranconi – posledný prešporský polyhistor
23. októbra 2019
Dňa 9. marca 1895 okolo šiestej hodiny ráno spáchal vo svojom dome v Prešporku samovraždu „vychýrený technický radca, nadšený priateľ a patrón umenia, šľachetný ľudomil“ Enea Grazioso Lanfranconi. Obyvateľov mesta táto správa priam šokovala. Podľa dobovej tlače sa Prešporčania zhlukovali na uliciach a pokúšali sa uhádnuť, prečo tento štyridsaťpäťročný muž, tešiaci sa všeobecnej úcte, dobrovoľne ukončil svoj život. Noviny, ktoré vyšli na druhý deň, okolnosti tragédie čiastočne spresnili: Lanfranconi bdel pri svojej ťažko chorej manželke a asi dva mesiace takmer nespal. Zlyhali mu nervy, a zrejme preto obrátil proti sebe svoju loveckú zbraň.
Dieťa Itálie
Jeho meno evokuje v našich končinách exotický pôvod. Enea Grazioso Lanfranconi sa narodil v roku 1850 v zámožnej rodine v Pellio Intelvi v Lombardii. Od svojich dvadsiatich rokoch žil v Prešporku, kam prišiel so svojím otcom. Bol to pravý renesančný človek: inžinier, podnikateľ, vynálezca, amatérsky historik, zberateľ umeleckých diel, slovnikár (jeho deväťjazyčný, 302-stranový slovník zostal v rukopisnej podobe). Okrem toho bol nadšeným a obetavým mecenášom a členom viacerých spolkov a spoločností.
Lanfranconiho zásluhy uznávali nielen Prešporčania, ale aj panovník: v roku 1894 mu bol udelený stredný kríž Radu Františka Jozefa.
Enea Grazioso Lanfranconi (1850-1895)
Po Arpádových stopách
Lanfranconi si maďarčinu osvojil už čoskoro „… a našu vlasť miluje ako rodený Maďar,“ píše jeden z jeho priaznivcov. Jeho záujem o maďarský národ a jeho dejiny sa vystupňoval do takej miery, že podnikal archeologické výskumy, aby našiel hrob vojvodu Árpáda. Podľa Lanfranconiho ukrýva Árpádove pozostatky mohyla (inými slovami: tumulus alebo kurgan) v Deutsch Altenburgu neďaleko Bratislavy. Amatérskeho historika nachádzame aj medzi zakladateľmi Uhorskej historickej spoločnosti.
Deutsch Altenburg na dobovej pohľadnici
Lanfranconi pomáhal Mihályovi Munkácsymu, maliarovi žijúcemu v Paríži, pri tvorbe obrazu Zaujatie vlasti (Honfloglalás). Majster ho maľoval pre parlament v Budapešti, ktorý bol v tom čase práve vo výstavbe. Spolu s inžinierom Vilmosom Unghvárym poslal v roku 1892 Munkácsymu plnú debnu materiálov, aby mohol umelec autentickejšie zachytiť odev a výzbroj z árpádovského obdobia. Poštou mu doručili aj kódexy z rokov 1300 – 1600, pochádzajúce z Lanfranconiho zbierky, a Unghváry k nim pripojil aj detailný odborný opis spojený s kresbami.
Maliarsky velikán sa im poďakoval za pomoc. S inžiniermi zostal v kontakte aj naďalej: v marci 1894 s manželkou odcestoval do Prešporka a „s veľkým nadšením“ si pozrel Lanfranconiho súkromnú zbierku.
Munkácsy v liste, ktorý napísal 15. marca 1895 v Paríži a adresoval ho Vilmosovi Unghvárymu, vyslovil úprimnú sústrasť nad smrťou talianskeho inžiniera.
Majiteľ prešporského Louvru
„S umeleckým prehľadom dieťaťa Itálie, s pozornosťou a precíznosťou vedca, so štedrosťou amatéra Enea Lanfranconi hľadal, bádal a budoval obrazáreň a knižnicu, aká v krajine nemá páru,“ napísal Západouhorský spravodaj (Nyugatmagyrországi Hiradó) niekoľko dní po inžinierovej smrti. Zámožný a úspešný podnikateľ Lanfranconi nazhromaždil počas svojho štvrťstoročného pobytu v Prešporku výnimočnú zbierku, ktorú nazývali aj „prešporským Louvrom“ a ktorú uchovával vo svojom paláci na Korunovačnom námestí. Podľa jeho znalcov zasvätil tomuto poslaniu celý život.
Palác na námestí Korunovačného pahorku, okolo roku 1890
Časť starostlivo nazhromaždených starožitnosti daroval. Vyše tristo rytín, spájajúcich sa s dejinami mesta, venoval v roku 1887 Budapešti; v nasledujúcom roku ich v hojnom počte daroval aj mestu Prešporok. Mestské múzeum, ktoré vzniklo v roku 1868, dostalo od Lanfranconiho dve vitríny.
Chýr o pokladoch prešporského „nadšenca histórie“ sa dostal až do najvyšších kruhov. Minister obchodu ho požiadal, aby zapožičal svoju zbierku pre historickú sekciu krajinskej výstavy v Budapešti, ktorá sa konala pri príležitosti miléniových osláv v roku 1896. Lanfranconi bol naklonený spolupráci a bol by rád predstavil unikáty z rákócziovského obdobia, ktoré zozbieral s pomocou Kálmána Thalyho. Zamýšľanú iniciatívu prekazila Lanfranconiho nečakaná smrť.
Koncom sedemdesiatych rokov 19. storočia sa rozpútal vážny vedecko-politický lobing – či dokonca súťaž – nielen o univerzity v Budapešti a Kluži, ale aj o tretiu uhorskú univerzitu, kde mal veľkú šancu uspieť aj Prešporok. Lanfranconi dokázal svoju veľkorysosť aj verejným vyhlásením, že v prípade prešporského víťazstva daruje celú svoju zbierku rodiacej sa vzdelávacej inštitúcii. A Prešporok skutočne dostal šancu na založenie univerzity, ale výučba sa tu mohla spustiť až v školskom roku 1914/1915, čiže dvadsať rokov po Lanfranconiho smrti.
Osud zbierky
Finančná situácia Prešporku nedovoľovala odkúpiť Lanfranconiho zbierku. Po tragédii Béla Kesik na stránkach Západouhorského spravodaja upozornil vládu na to, aby kolekciu kúpila, pretože „… tým by sa splnila aj najmilšia idea zosnulého – aby sa jeho zbierka stala verejným pokladom.“
Zdalo sa, že podobne zmýšľajú aj kompetentní. Po vyše roku od Lanfranconiho smrti požiadal minister kultúry štyroch odborníkov, aby výnimočnú kolekciu preskúmali a vybrali z nej exponáty pre štátne zbierky. Minister poveril Kálmána Thalyho, ktorý žil v Prešporku, aby v prípade potreby zakročil, keďže o zbierku sa uchádzalo aj mnoho zahraničných záujemcov a zberateľov.
Jeden z klenotov Lanfranconiho zbierky: barokoví anjeli Georga Raphaela Donnera. Dielo tvorilo pôvodne súčasť hlavného barokového oltára v Dóme sv. Martina – spolu s Donnerovým jazdeckým súsoším sv. Martina. Barokový hlavný oltár v 2. polovici 19. storočia z chrámu odstránili. Anjel je dnes vystavení v Maďarskej národnej galérii v Budapešti.
Oslavovaný dobový maliar Gyula Benczúr sa zameral na kolekciu obrazov, kým László Fejérpataky na knižnicu. Vybral o. i. brnianske vydanie Thúróczyho kroniky, ale aj viaceré práce o Dunaji, keďže Lanfrancovi zbieral všetko, čo súviselo s touto riekou. Z umeleckopriemyselných predmetov vyberal Jenő Radisics a zo starožitností József Hampel: o. i. vybral aj meč a budzogáň prisudzovaný Ferencovi Rákóczimu II. Spolu nakúpili exponáty za 26-tisíc forintov, ktoré sa dostali do vznikajúcich zbierok Maďarského národného múzea, Historickej obrazárne, Národnej galérie a Múzea umeleckého priemyslu.
Zostávajúce umelecké diela predali príbuzní na dražbe.
Krotiteľ Dunaja
Povodne znamenali pre Prešporok odnepamäti vážne nebezpečenstvo. Riešenie ponúkol Enea Grazioso Lanfranconi, ktorý vyštudoval polytechniku v Miláne. Na základe týchto projektov začali v roku 1886 s reguláciou bratislavského úseku Dunaja, ktorá trvala približne desať rokov. Prehĺbili riečne dno a zvýšili brehy, ktoré obložili kameňom. Použili pri tom materiál z kameňolomov rodiny Lanfranconiovcov. V devínskych a bugelbachských žulových baniach Lanfranconi prvýkrát vyskúšal aj svoj vynález z roku 1890 – samočinnú vykladaciu rampu. Jeho vynález patentovali dokonca aj v USA.
Niekdajšie dunajské nábrežie v Bratislave
Inžinier vášnivo miloval Dunaj a napísal o ňom viaceré odborné práce. Jeho dielo Vodné cesty v Európe a význam regulácie Dunaja (1880), ktoré vydal vo vlastnom náklade, ocenil Geografický kongres v Benátkach (1881) zlatou medailou. Na vlastné náklady zmapoval napríklad aj úsek Dunaja medzi Devínom a Gönyű.
Predseda Prešporského veslárskeho spolku
V roku 1875 vstúpil Enea Lanfranconi, ktorý v tom čase žil v Prešporku už päť rokov, do Prešporského veslárskeho spolku (do roku 1874 bol vstup podmienený nielen bezúhonnosťou a vzdelaním, ale aj aristokratickým pôvodom – a práve ten Lanfranconimu chýbal), ktorý začal od tej chvíle štedro podporovať. Lanfranconi poskytol spolku vlastné lode (jedna z nich sa – možno nie náhodou – volala Clodi, čo bola prezývka jeho manželky). V roku 1887 ho zvolili za predsedu spolku a túto funkciu vykonával až do roku 1891. Ako majiteľ kameňolomov zabezpečil – spolu s bratom Luigim – dve vlečné lode žuly na výstavbu základov a podstavy spolkového domu na pravom brehu Dunaja. Ale položenia základného stavebného kameňa 7. júla 1895 sa už nedožil.
Budova Prešporského veslárskeho spolku
Lanfranconiho prešporské domy
Inžinierov trojposchodový palác s výhľadom na Dunaj bol postavený v rokoch 1876 – 1877 na Korunovačnom námestí (dnes Námestie Ľudovíta Štúra) podľa projektov prešporského architekta Ignáca Feiglera ml. Oceľovú strešnú konštrukciu eklektickej budovy, ktorá bola v tom čase považovaná za revolučnú novinku, si majiteľ objednal na Svetovej výstave vo Viedni v roku 1873. V budove dnes sídli Ministerstvo životného prostredia SR.
V pozadí Lanfranconiho palác
Lanfranconiho vila, architektonicky pripomínajúca anglický kaštieľ, stála na konci Mlynskej doliny, na mieste, kde potok Vydrica ústi do Dunaja. Budovu pre výstavbu mosta, ktorý otvorili v roku 1992 a pomenovali ho práve po jej bývalom majiteľovi, sanovali. K vile patril rozsiahly park, ktorý dnes predstavuje jadro bratislavskej Botanickej záhrady.
V súvislosti s treťou univerzitou, ktorú plánovali zriadiť v Prešporku, sa hovorilo aj o vybudovaní univerzitnej štvrte. Za jednu z možných lokalít, kde by mohla stáť, označili Lanfranconiho pozemky. Plány však zmarila prvá svetová vojna.
Na niekdajších Lanfranconiho pozemkoch postavili v rokoch 1927 – 1933 internát, pomenovaný po tomto inžinierovi.
Žiaľ, názov mosta a internátu je uvádzaný nesprávne – bez písmena „n“ na začiatku Lanfranconiho priezviska.
Fotografie Lanfranconiho vily; zbierka Romana Delikáta
Pohreb
Lanfranconiho telo dočasne umiestnili na Ondrejskom cintoríne v Prešporku. Na poslednej ceste ho odprevádzali manželka Chlotild Bogen, matka Maria De Romeri a bratia Romeo a Luigi Lanfranconi, ďalej jeho švagriné a švagrovia. Nekrológ sa o deťoch, potomkoch nezmieňuje. Niekoľko dní po obrade telo na želanie rodiny previezli do cintorína v talianskom meste Varese.
Rodinná hrobka Lanfranconiovcov; foto: Braňo Bibel
V Bratislave však odpočívajú viacerí členovia jeho rodiny. Eneov otec Antonio Lanfranconi zomrel ešte v roku 1875 vo veku 65 rokov a pochovali ho na Ondrejskom cintoríne. Spolu s ním tu odpočíva aj jeho syn Luigi (1858 – 1920) a vnučka Vittoria (1906 – 1940). Eneova matka Maria De Romeri zomrela v roku 1914 vo veku 86 rokov v Prešporku. Miesto jej posledného odpočinku nie je známe.
Ágnes B. Mánya
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!