Lajos Aulich – jeden Prešporčan medzi trinástimi aradskými mučeníkmi

Historické osobnosti
2. apríla 2019

Aradských 13

Keď 6. októbra na svitaní navštívil generála honvédskeho vojska Lajosa Aulicha kňaz, ten vo svojom hradnom žalári v Arade práve čítal Horácia. Popravili ho 14. októbra po Károlyovi Leiningenovi-Westerburgovi a pred Jánosom Damjanichom a Károlyom Vécseyom. „Slúžil som, slúžil som, vždy som iba slúžil. A budem slúžiť aj svojou smrťou. Svoj maďarský národ a vlasť vrúcne milujem a viem, že túto moju službu pochopí,“ povedal naposledy pod šibenicou. 

04

Po ranných popravách mŕtve telá trinástich generálov na výstrahu vystavili a večer štyroch zastrelených pochovali do hradnej priekopy a ostatných (obesených) na popravisku. Telesné pozostatky Lajosa Aulicha objavili počas aradských povodní v máji 1932. Od roku 1974 odpočívajú v krypte pod pamätným stĺpom na počesť aradských mučeníkov. 

 

Skúsený vojak, nezlomná šabľa

Lajosa Aulicha charakterizovali jeho súčasníci ako mimoriadne skúseného vojaka a charizmatickú osobnosť národnooslobodzovacieho boja. Dokonca aj štábny vojenský sudca Ernst, ktorý vyniesol aradský rozsudok, ho nazval „znamenitým človekom“. Narodil sa 25. augusta 1793 v nemeckej meštianskej rodine v Prešporku. Jeho rodný dom už nestojí – ako uvádza bratislavský publicista a miestny historik Lajos Kemény v štúdii, uverejnenej v roku 1942 v ročenke Toldyho kruhu, jeho rodný dom, budovu starej strelnice zbúrali. Stál na dnešnej Štefánikovej ulici. 


Jeho otec Flórián Aulich si tu prenajímal byt, ako aj miestnosti na čapovanie vína a piva. Do Prešporka prišiel ako mäsiar zo Sliezska, neskôr začal obchodovať s vínom a na prelome storočí si v mestskej časti Vydrica kúpil trojposchodový hostinec Modrá šťuka s tanečnou sálou a orchestrom, ktorý čoskoro spopularizoval. Tu trávil svoju ranú mladosť aj Lajos Aulich s ôsmimi súrodencami a s matkou – Prešporčankou Máriou Teréziou Kieser. Jeho otcovi sa v obchodovaní darilo, a tak mohol synom zaplatiť štúdium na súkromných školách, ktorého súčasťou bola aj vojenská príprava. Práve to mohlo inšpirovať Lajosa a jeho mladšieho brata Pála k tomu, aby sa vydali na vojenskú dráhu. Pál sa stal vojenským sudcom a v čase národnooslobodzovacieho boja, keď jeho brat vynikal na bojiskách v Uhorsku, on slúžil v Taliansku. 

08

Lajos Aulich začal kariéru ako kadet a už ako devätnásťročný sa v dôsledku vynúteného spojenectva zúčastnil na Napoleonovej vojenskej výprave do Ruska a vďaka svojim schopnostiam bol povýšený na práporčíka. O rok neskôr (v roku 1813) už bojoval proti Napoleonovi pri Lipsku a za zásluhy mu bola udelená hodnosť poručíka. Autor vojenského hlásenia ho označil za „nezdolnú šabľu“ a „bojovného buldoga“. Dňa 31. marca 1814 vstúpil s vojskami víťaznej koalície do Paríža. V duchu novej spojeneckej politiky sa mal jeho pluk „na večné časy“ volať podľa ruského cára Alexandra I. Alexandrovým plukom a Lajos Aulich v nasledujúcich mierovom období slúžil práve v tomto vojenskom útvare. Pluk sa od roku 1819 zdržiaval v Prešporku, resp. v jeho okolí, v roku 1826 ho vyslali do Neapola a v roku 1829 do Záhrebu v Dalmácii, no tu sa na bojových operáciách nezúčastnil. V roku 1830 sa vrátil do Prešporka, kde zostal až do národnooslobodzovacieho boja. V rokoch 1847 – 1848 bol veliteľom práporu, ktorý zabezpečoval posledný stavovský snem v Prešporku. 

 

Mierové časy: 1814 -1848

Vďaka štedrému dedičstvu Lajos Aulich netrpel finančnými problémami, a pretože to bol nielen dobre situovaný, ale podľa svojich súčasníkov aj sympatický muž, mal otvorené dvere do najlepších kruhov. Bol členom Meštianskeho kasína v Prešporku, ktoré sa nachádzalo v dome Bernáta Wachtlera na mieste budovy dnešnej Hlavnej pošty. Urastený mladík mohol byť na báloch kasína skvelým tanečníkom, no nikdy sa neoženil. Podľa známych to bol málovravný človek pevný ako skala, ktorý za svoju rodinu považoval armádu. 

01 

V roku 1818 mohol byť svedkom príchodu prvého parníka do Prešporka. O dvanásť rokov neskôr už lákal davy na dunajské nábrežie aj prvý osobný parník. A jar 1848 sa už niesla v znamení národného obrodenia. Kossuthove idey a prejavy poslancov reformného parlamentu mali na Prešporčanov výrazný vplyv. Byť vlastencom bolo moderné. Plameň vzbĺkol aj v duši syna hostinského z Zuckermandla, vychovávaného v rakúskych vojenských školách, v dôsledku čoho sa chopil zbrane, aby bojoval za záujmy maďarského národa. Keď prestúpil do domobrany a zložil prísahu na maďarskú ústavu, mal už hodnosť podplukovníka.

 

Obdobie národnooslobodzovacieho boja

S národnými kokardami a s nápisom Honvéd opustil 17. júna 1848 Prešporok Alexandrov pluk, ktorého príslušníkmi boli najmä Slováci, aby bojoval na juhu proti povstaleckým Srbom. Aulicha, ktorý sa vyznamenal ako veliteľ práporu 2. pešieho pluku pri vojenskej výprave na tzv. Južnú zem (Délvidék), povýšili na plukovníka a vymenovali ho za veliteľa pluku. Po tom, ako sa boje na juhu utíšili, 2. a 3. prápor pešieho pluku pod jeho vedením prevelili k hornodunajskej armáde. A vtedy (v decembri 1848) bol vo svojom rodnom meste poslednýkrát. Dva prápory vstúpili do Prešporka 11. decembra a vítali ich oslavujúce davy. Aulich si rýchlo získal dôveru hlavného armádneho veliteľa Arthura Görgeya, ktorý ho vymenoval za veliteľa brigády. Jeho úlohou mala byť – v spolupráci s Kosztolányiho brigádou – obrana Prešporka, ale pred začiatkom vojenskej operácie bolo zrejmé, že mesto nie je možné pri takejto presile ubrániť, preto dostal 17. decembra príkaz vyprázdniť ho.   

07

So zvyškami maďarských vojsk, ktoré táborili na ľavom brehu Dunaja, odišiel do Komárna a potom do hlavného mesta. Tu sa vojenské útvary pod jeho velením opäť pripojili k Görgeyovej hornodunajskej armáde, ktorá po zreorganizovaní fungovala ďalej pod názvom VII. armáda. Potom ju odvelili na obranu Leopoldova, ktorá sa síce nevydarila, no strategický cieľ rozptýliť cisárske sily dosiahli a následný ústup sa stal jednou z najvydarenejších vojenských operácií národnooslobodzovacieho boja. 

03

Po zreorganizovaní armády vymenovali Lajosa Aulicha za jedného z veliteľov štyroch divízií. Armádny zbor sa opäť pokúsil priblížiť k Leopoldovu a Aulichovu divíziu odvelili do Kremnice, ktorú chceli rakúske cisárske sily obsadiť, no vojská sa stretli ešte pri Turčeku, kde zviedli medzi sebou boj. Pre straty na životoch, ktoré divízia utrpela 21. januára v bitke pri Štiavnických Baniach a 22. januára pri Banskej Hodruši, sa Görgey rozhodol, že sily sústredí do Banskej Bystrice a smerom na Spiš opustia banské mestá. Cisárske vojská medzitým divíziu obkľúčili. Pod vrchom Skalka, stojacom medzi dvoma mestami, sa tiahol banský tunel, ktorý sa od 30. rokov 19. storočia nepoužíval. Podľa legendy tadiaľ ušlo z cisárskeho obkľúčenia kurucké knieža, preto ho ľudia z okolia nazývali Rákócziho tunelom. Tu Aulich vykonal mimoriadny vojenský skutok, keď banský tunel spriechodnil pre svoje ohrozené oddiely, a tak divíziu vyslobodil z nepriateľského zovretia. 

 

Posledný minister národnej obrany

Hodnosť generála získal pred bitkou pri Kápolne a stal sa veliteľom 2. divízie. Zúčastnil sa bitky pri Isaszegu a aj na opätovnom dobytí Budína. Na rozdiel od svojich dôstojníckych kolegov nadšene podporoval Kossuthovu politiku – zvlášť detronizáciu. Po dobytí Budína požiadal o uvoľnenie zo služby na obdobie liečenia svojich reumatických bolestí a po zvyšok národnooslobodzovacieho boja už ďalšie poverenie nedostal. 

05

Keď sa Görgey vzdal funkcie ministra národnej obrany, za jeho nasledovníka vymenovali Lajosa Aulicha, ktorý bol od 14. júla do 11. augusta 1849 posledným ministrom národnej obrany revolučnej vlády. V kritických časoch mu nezostalo dosť času, aby mohol naplno prejaviť svoje schopnosti. Dve vety z jeho vojenského príkazu z 22. júla: „Náš boj, ktorý vedieme proti dvom povýšeneckým mocnostiam, nie je národnostným bojom, ale bojom za spoločnú slobodu, bojom proti absolutizmu. Naše víťazstvá sú prvými triumfami na ceste k celosvetovej slobode.“ Zúčastnil sa na poslednom zasadnutí vlády 10. augusta 1849 a na druhý deň podal demisiu. Následne sa pripojil ku Görgeyovej armáde a spolu s ním kapituloval v bitke pri Világoši.

On ani jeho druhovia na súdnom pojednávaní v Arade nežiadali o milosť.

József D. Kovács

Podporili nás