Henrike v Bratislave

Mesto
2. apríla 2019

A ona skutočne prišla, ako sme sa dohodli, priamo na hlavnú stanicu, rýchlikom z Berlína. Už ma na ňu poriadne pripravili: Henrike je ťažký prípad, darmo sme rovesníci, pochodila už pol sveta, v Európe sa sotva nájde veľkomesto, ktoré by ešte nenavštívila. Veľa som o nej síce nevedel, no základné informácie (narodila sa v Göttingene a v súčasnosti žije v Lipsku) som si poriadne uložil do pamäti. Moja úloha bude zrejme spočívať v tom, aby som z nej za tri – štyri dni vykresal fanúšičku Bratislavy. Vzrušujúca úloha.

Samozrejme, najprv sa chceme čo najrýchlejšie dostať na miesto, kde budeme ubytovaní (kde bude Henrike ubytovaná). Hotelová izba v centre je dávno rezervovaná – na recepcii nikto nehovorí po nemecky, čo ma trochu prekvapí, ale angličtinu ovládajú všetci a na slušnej úrovni. Za chrbtom recepčnej sa vyníma symbol zelenej sovy, ktorý všetkým oznamuje, že stojíme na pôde ubytovacieho zariadenia, ktoré vo svojej kategórii získalo titul najlepšieho európskeho hotela uplynulého roka. Funkciu nosiča batožiny pre zmenu preberám ja, a kým sa dostaneme k hotelovej izbe, presviedčam sa, že ide o vskutku elitné miesto so špičkovým vybavením – výnimkou sú možno len kresby, visiace na vytapetovaných stenách.

varoskep14

Pomaly sa vydávame do Starého Mesta, len žiadny zhon, len hneď nezamieriť na Hlavné námestie či k Dunaju – jemné taktizovanie (dúfam, že o ňom môj hosť ani netuší), ktoré môžem smelo prirovnať k prednáške z hermeneutiky, kde cieľom je iba metóda, pretože pekne, pomaly meníme smer, miestami pridávame nečakanú zachádzku, zastavujeme sa, aby náhodou nevysvitlo, že tu i tam sa telo bratislavského centra pretŕha a pára (jedna z kolegýň Henrike pred cestou poučila, že na to, aby spoznala Bratislavu, jej bohato stačia aj tri hodiny, slovom, nech tri zo štyroch dní radšej strávi vo Viedni. Sympatická dáma, len čo je pravda. Takáto osoba si nezaslúži iné, len aby si niekto zistil jej poštovú adresu a každý deň jej anonymne posielal pohľadnice s nápisom I love Vienna). 

turista3

V podvečer sa vyštveráme na hradný vrch a ja sa Henrike pýtam, či jej niečo hovorí Berlín-Marzahn: stručne a ustráchane odpovedá áno, na čo dodám, že jej ukážem niečo ešte väčšie a divokejšie (noch etwas viel Krausseres) – pri Žigmundovej bráne sa nám otvorí výhľad na driemajúcu Petržalku a ja jej začnem rozprávať mestské legendy a „chuťovky“ aforistického razenia, že za mostom bývajú samí zvláštni ľudia s lievancovými tvárami. Henrike sa ma po chvíľke mlčania spýta, či sú tunajší ľudia chudobní, na čo, samozrejme, zrozpačitiem, pokúšam sa jej rýchlo vysvetliť, že my, obyvatelia sídliska, si nažívame v pohode, ibaže nájomné v centre je vyššie ako berlínsky priemer a mlieko, múka (a ešte vajcia, soľ, cukor…) stoja toľko ako trebárs v Lipsku. Apropo, Lipsko, snažím sa o premostenie ako treťotriedny moderátor v rádiu (lebo nadišiel čas, aby som vytiahol svoj prvý tromf, ak to tak vôbec môžem nazvať) – tam dole, ukazujem na tmavé, zarastené okolie Subcklubu, sa kedysi nachádzal Zuckermandel (Henrike má najväčšiu radosť z toho, že tu má všetko nemecký názov) a kdesi pod nami sa z pravej strany tiahla Oeserova ulica s dosť pochybnou povesťou. Od tohto okamihu už rozprávam o Adamovi Friedrichovi Oeserovi… Tento slávny bratislavský (zdôrazňujem: slávny bratislavský) maliar, grafik, učiteľ, dvorný umelec saského kurfirsta, zakladateľ a prvý riaditeľ Akadémie výtvarných umení v Lipsku, obklopovaný hviezdnymi filozofmi svojej doby, nebol nikto iný ako Goetheho učiteľ kreslenia a Winckelmannov blízky priateľ (dokonca mu poskytol ubytovanie), ktorý má v Lipsku sochu a v Berlíne po ňom pomenovali ulicu (aj Kazinczy sa pri hľadaní vhodného ilustrátora svojej prekladovej zbierky obrátil na Oesera, o ktorom v liste píše ako o prvom umelcovi Nemecka).

varoskep13

Na druhý deň ráno sme sa stretli pred hotelom a Henrike mi s nadšením referovala, že ešte nikdy neraňajkovala s ľuďmi s takým ušľachtilým výzorom. Bezcieľne kráčame k Hlavnému námestiu, no voľná prechádzka skôr či neskôr zasa vyústi do exkurzie. Prichytím sa pri tom, že inštinktívne, pod vplyvom akejsi ospalej rutiny, sa s každým komentárom vraciam do minulosti (tu bol, tu sa narodil, tu stál) – v mojich vetách sa striedajú ťažkopádne, kusé plusquamperfektá, hoci viem, že by som sa mal tu a teraz oveľa viac venovať súčasnej živej Bratislave (všetko by bolo dobré, keby tu mohla byť aj A.!). Zostúpiť do všelijakých podzemných barov, vzkriesiť Egona Bondyho a potajomky sledovať jeho stopu, alebo vyhľadať Janu Beňovú, aby nám ukázala tú kaviareň (tú kaviareň). A mohli by sme sa zoznámiť aj s tým zvláštnym chalanom, ktorý vie chodiť po vode a raz sa postavil na ľadovú kryhu a splavil Dunaj od Devína po Starý most, alebo by sme mohli vliezť do sivého, odhaleného tela Esterházyho paláca na Kapitulskej ulici, kde vraj nájdeme najlepšie grafity na Slovensku. Namiesto toho pracujem s prinesenými šablónami, opisujem priečelia, staré, vyblednuté dejiská spájam s historickými udalosťami. Uvádzam roky a spomínam mená kráľov. Ale čo si Henrike počne s informáciou, že tu odpočíva Peter Pázmaň alebo sa tu uchovávali pozostatky sv. Margity?

bondy

Okolo poludnia natrafíme na starší manželský pár z Nemecka: začujú, že sa rozprávame v ich jazyku a nesmelo sa nás spýtajú, či náhodou nevieme, ako sa ide na hrad. Po usmernení sa nás dáma s rozžiarenými očami spýta, odkiaľ pochádzame, na čo jej ja nafľaku odpovedám, že my sme, prosím pekne, niečo ako echte Pressburger a s úplnou samozrejmosťou ovládame všetky tri jazyky. Veru, ubúda nás, komunite dokonca hrozí vymretie, najmä mladých je málo, ale snažíme sa, stretávame sa, uchovávame tradície. Dáma sa čoraz viac rozhovorí, prezradí nám, že študovala slavistiku na univerzite v Jene, šesť mesiacov strávila v Bratislave a dokonca osobne poznala Eugena Suchoňa. Ešte by nám rada čo-to porozprávala, ale jej manžel má naponáhle, a tak sa onedlho rozlúči – a mňa Henrike hreší, prečo som im musel klamať. Rozumiem, odpovedám, lenže tieto štyri dni sú iné ako ostatné. Teraz výnimočne mesto nevyužijeme, ale rozohráme sa v ňom, nasadíme si masky, budeme sa prechádzať a tešiť.

turista2

Medzitým sa vo mne hromadia paralyzujúce obrazy, záblesky cudzích spomienok, sčasti čerstvé udalosti, všetky z Terstu – ulice dvestotisícového Terstu a móla na brehu mora, keby som len vedel, prečo sa mi to všetko vybavuje (možno sa trochu podobám na Sartrovho bezmenného rozprávača, ktorého práca archivára viaže k ospalému francúzskemu malomestu, no myšlienky ho skôr či neskôr vždy odvádzajú do Indočíny alebo Alžírska).

Prejdeme sa po Rudnayovom námestí, Henrike sa veľmi páči dóm (rovnako ako dom v susedstve, ktorý má slepé okná pomaľované mačkami), potom sa nesmelo spýta, či je to pôvodné. Táto otázka zaznie počas dňa ešte niekoľkokrát, čo je aj pochopiteľné, veď Henrike je histologička, zaoberá sa rôznymi tkanivami, myslím, že tam to má veľký význam. Neskôr to chytí aj mňa, hovorím napríklad, že veža v žiadnom prípade nie je pôvodná (respektíve pochádza z oveľa neskoršieho obdobia), jednou či dvoma vetami odkazujem na ťažký osud kostola aj na jeho takpovediac hybridnú funkciu: darmo, aj bunka môže robiť len to, čo mu diktuje tkanivo. Donnera okamžite prirovnávam k Berninimu, následne utrúsim niekoľko anekdot o husitoch a križiakoch, o Regiomontanovi a Paracelsovi a začneme zbierať gule z napoleonských diel (aj tie falošné), ktoré tu i tam vykúkajú zo stien domov a, prirodzene, nevynecháme ani nahú kamennú postavičku na Panskej ulici, ukazujúcu svoj pipík.

vigyori 

Okolo šiestej večer si už vychutnávame západ slnka na terase štýlového baru (inak kultúrneho centra alebo kácé). Zamýšľam sa nad tým, koľkým zahraničným známym som už toto miesto ukázal a odporúčal, hoci ja sa mu (jemne povedané) vyhýbam – pravdepodobne len preto, že sa to tu popoludní hemží ajfónovými kreatívcami v pepitových nohaviciach, s vyžehlenými vlasmi a so zarámovaným pohľadom. Je to, samozrejme, lokál s výbornou polohou, v ktorom to stále vrie a celé mesto sa z neho ako z obrovského balkóna zužuje na zbierku štítov striech, kružieb a veží – rušivý zvyšok, každodenný život ulice, sa stratí v hĺbke. Kým si Henrike zvyká na chuť kofoly, ja ukazujem – tam, celkom pri nás, je veža františkánov (tá už nie je „Original“, dodávam s úškrnom, zachovanú pôvodinu si môžeme pozrieť pri večernom behu), trochu ďalej kardinálsky klobúk s 10 – 10 strapcami, hneď za ním splýva s modrým nebom obrovské logo istej telekomunikačnej firmy – je to akiste najziskovejšia (a najagresívnejšia) reklamná plocha na Slovensku. No a, prirodzene, hrad, tento masívny, nemý hrad, pripomínajúci hologram.

 mihalykapu2

Po príchode na Michalskú ulicu už vopred viem, kde sa zdržíme najdlhšie: a aj sa zastavujeme pred rodným domom Johanna Andreasa Segnera; chúďa Henrike, okamžite ju dopujem informáciami, že sa tu narodil svetoznámy fyzik, ktorý neskôr urobil veľkú kariéru v Nemecku – najmä ako profesor v Göttingene, istý čas dokonca pôsobil ako astronóm (slovo Göttingen zdôrazním, veď toto mesto je naše spojivo: keby nebolo Göttingenu, nepoznal by som Henrike). Tento chlapík založil na tamojšej univerzite prvú stálu hvezdáreň, vysvetľujem (a aby som stupňoval účinok svojho prejavu, hneď objasňujem, kde ju má hľadať, ale jej tvár ostáva nehybná; to je všetko, je mi ľúto, ale viac nemeckých odkazov už nenájdem, ani keby som veľmi chcel). Zájdeme po roh Laurinskej ulice, na miesto, kde už aj na prelome storočí stála lekáreň, hoci v tom čase ju ešte nazývali Lekárňou sv. Štefana. Na rohu bývalého skromného, dvojposchodového domu, kde teraz bzučia senzorické dvere jej novodobej nástupkyne, v priehlbine, pripomínajúcej výklenok pre sochu, stál hrboľatý kmeň plný železných klincov (zajtra uvidíme čosi podobné, hovorím svojej hostke, dokonca v oveľa väčšom prevedení, kúsok od Stephansdomu – a mám tým na mysli atrakciu z námestia s autentickým názvom Stock-im-Eisen-Platz).

laurinska_patika

Vychádzame k Dunaju – nedokážem zabrániť tomu, aby Henrike nezavadila pohľadom o zmenšenú Máriu Teréziu. A príde reč aj na projekt znovupostavenia sochy a ja sa – verný svojmu zlozvyku – púšťam do obsiahleho monológu, čo všetko môže reprezentovať taká jazdecká socha, odliata do bronzu alebo vytesaná do kameňa, na verejnom priestranstve a aký je to problém, keď si potenciálny investor želá zachovávať tradície v takejto podobe. Trochu aj provokujem, na čo Henrike prizná farbu, že ona je vraj prívržencom sôch (rovnako ako väčšina mojich známych). Ja si myslím, pokračujem, že ak už memento, ak všetko vrátiť späť, tak nech ostane podstavec (s nápisom Vitam et Sangvinem alebo bez neho) bez sochy, len tak sám osebe, prípadne s mramorovou paripou, bez ďalších figurálnych prvkov (a v malom pavilóne pod zemou by sme si mohli prečítať kontext s dobovými fotografiami, s dodnes ukrývanými kusmi kameňa). Henrike sa pýtam, či si všimla, že najlepšie sa žije v mestách, kde nie sú jazdecké sochy – nie sú ani v Göttingene a ani tam nechýbajú (a kdesi v pamäti sa mi vybaví, že ani v Terste).

szobor2b

A je tu streda, ráno sa už celkom domácky pohybujem vo vstupnej hale so znakmi colonial style, kde ma už vopred zdraví livrejovaný personál. Na dnešný deň sme si naplánovali výlet do Viedne, nuž áno, vravím si, keď to tak má byť, nech Henrike vidí, aká européer je Bratislava. O necelé dve hodiny sa už ponevierame pri Votivkirche. Od tohto momentu sa ma zmocňuje akýsi zvláštny rytmus, zisťujem, že na rozdiel od bratislavského taktizovania sa už vôbec nepokúšam dávkovať zážitky na lekárenských váhach, už žiadne odbočky a pôžitky, odsúvané na neskôr, snažím sa tárať čo najmenej a, pravdu povediac, nevadí mi ani to, že takto si vieme pozrieť len zlomok toho, čo mesto ponúka. Koniec koncov, nie je mojou úlohou propagovať Viedeň, no a bože, do Viedne sa človek zamiluje tak jednoducho, tak jednoducho. Mimochodom, na každom kroku odvádzam reč na Bratislavu: miestami sa snažím prepašovať do tkaniva zážitkov niečo bratislavské. Pravdaže, nezabúdam ani na povinnú jazdu – na bubliny, ktoré (ako sa sluší a patrí) prebodávam prstom: napríklad keď prídeme k Albertine, nezabudnem dodať, že keby sa vtedy to a to udialo tak alebo onak, keby sa história nevyvíjala tak, ako sa vyvíjala, dnes by mohla svetoznáma zbierka, všetci tí Dürerovia a Rembrandtovia, byť súčasťou Bratislavy (hoci je možné, že v tom prípade by bola zničená celá expozícia a s hradom by zhorel aj pokladmi zaprataný palác vojvodu Alberta). Na Burgringu míňame sochu Goetheho, a keď sa Henrike spýta, čo má spoločné s Viedňou tento namrzený človek, zvierajúci operadlá svojho kresla, hneď poznamenám, že sochu dal postaviť bratislavský rodák Karl Julius Schröer, najväčší germanista svojej doby, ktorý veľkú časť života – tu nasleduje sekunda slávnostného ticha – prežil v Pressburgu. A ktorý – rozvádzam vec ďalej – krátko predtým, ako tradícia vymrela, zaznamenal na papier folklórny materiál, ktorý sa medzi germanistami preslávil pod názvom Oberufer Mysterienspiele. Ide o nesmierne zaujímavý a hodnotný archaický ľudový zvyk, ktorý v adventnom období hrajú aspoň raz v každom poriadnom nemeckom a rakúskom meste (na námestiach alebo v školách). Chvíľu sa potúlame a vraciame sa na Herrengasse, kde objavujeme výklady hotela Sacher (Henrike tu chce stoj čo stoj kúpiť niečo domov). A keď sme už tu, aspoň ju informujem, že Franz Sacher, ktorý sa z lokálnej figúrky vo výkladnej skrini vypracoval na PR ikonu, ešte predtým, ako sa z neho stal k. u. k. Hofkonditor, začal svoju cukrársku kariéru práve v Bratislave. Veru tak.

becs

Po návrate do Bratislavy si ideme večer zabehať, keďže Henrike je nadšenou vyznávačkou tejto voľnočasovej aktivity. Plním svoj sľub a smerujeme do jedného z kútov Sadu Janka Kráľa, pristavujeme sa pri starej (echte, Original) veži františkánskeho kostola, ktorú spestrujú chrliče vody, odtiaľ pokračujeme k Prístavnému mostu, len vybehneme na chodník pre peších, vravím, lebo okrem nádherného výhľadu sa tu môže stretnúť aj s pouličnou poéziu. Pravda, je písaná po slovensky, ale aspoň jej ukážem voľné verše, nažehlené na boky objemných betónových pylónov (pripomínajú zastavenia na kalvárii), potom späť, k štvorhviezdičkovému hotelu. Ešte jej navrhnem, aby sme deň ukončili v mojej obľúbenej kaviarni, ktorá sa nachádza len niekoľko metrov od hotela, a tak jej ešte ukazujem svoje stále miesto (staromódne kreslo, na vedľajšej stene kolorovaná litografia s nápisom „Stubenvögel“: očíslované prepelice, pinky a chocholaté vtáky, podľa signatúry priamo z Meyers Konversations Lexikon).

varoskep4

Posledný, štvrtý deň sa nesie vo voľnejšom duchu: pozrieme si ešte Pasáž Mateja Kréna a v Dome umenia výstavu čerstvých absolventov VŠVU (keď sa dostaneme k objektu Pavla Trubena, ktorý získal Cenu rektora, rýchlo dodám, že toho chalana poznám), potom nasleduje Modrý kostolík („Henrike, nehnevaj sa, ale ten nemôžeme vynechať, okrem toho som si istý, že sa ti bude páčiť, lebo nepoznám intelektuálne založenú dvadsiatničku, ktorá by nebola fanúšičkou secesie “ – dodám trochu uštipačne, ale Henrike nereaguje). Ešte jej vysvetlím, že táto Alžbeta je ich Elisabeth von Thüringen, no cítim, že Henrike ako zdravý, vyrovnaný človek má už týchto architektonických a umeleckých inputov pravdepodobne dosť. 

mihalykapu3

V podvečer si dávame zmrzlinu na Hviezdoslavovom námestí, od tohto okamihu sa oddávame bezcieľnym potulkám a vysedávaniu na lavičke. Analyzujeme vzorce správania u turistov, ktorí prechádzajú pred Andersenovou sochou (spomeniem si na aktuálne dielo filmára Haruna Farockého, v ktorom zachytáva kultové praktiky dnešných ľudí: povery, ohmatávanie relikvií, hladkanie skál a bozkávanie devocionálií). Počítame, koľko turistov sa počas polhodiny dotkne sochy („Kuck mal, Schatz, die Hand is schon ganz abgetastet!“ – počujeme od rakúskeho pána s ruksakom, ktorý sám potľapká Andersenove mozoľnaté bronzové prsty). Ale nespúšťame oči ani z postáv, večerajúcich v sklenených „klietkach“ coctail barov a whisky and steak house-ov v severnej časti námestia. O niekoľko minút neskôr , len pár metrov od dobre oblečeného davu, si chtiac-nechtiac pozrieme výstavu fotografií pod holým nebom a prečítame si o ťažkom osude robotníkov na juhoamerických kávových plantážach.

szobor2

Na ďalší deň predpoludním, po rozlúčke s Henrike, sa ma nečakane zmocňuje únava (mám také tušenie, že uplynulé štyri dni chuderku poznačili minimálne tak ako mňa). A to si už ani nespomínam, čo všetko som mojej nevinnej „obeti“ narozprával. Možno som to celé iba niekde čítal. Možno som si zmýlil úlohu. V každom prípade dúfam, že som sa príliš neprezradil, že na mne nebolo vidieť, ako veľmi nie som zmiernený s týmto mestom, ako veľmi v ňom hľadám svoje miesto. A že aj vtedy, keď o ňom s nadšením rozprávam, sa z neho potajomky túžim dostať preč, preč, ani nie tak ďaleka, do mesta, ktoré veľkosťou pripomína Košice, na miesto , kde sa stretáva slovinský Karst a Jadran, tam, kde Oeserovho spolubývajúceho Winckelmanna dostihla smrť.

Máté Csanda 

Foto: Réka Szabó   

Preklad: Jitka Rožnová

  

Podporili nás