Hákový kríž nad Devínom

GENIUS LOCI
20. júla 2020

Už od dávnych dôb bol Devín strategickou vojensko – obchodnou baštou, strážiacou prechod cez historickú „Porta Hungarica“ (Devínsku bránu), teda prielom rieky Dunaj cez pohorie Karpát, ležiacou na križovatke starodávnej Podunajskej a Jantárovej cesty.

Devín je zároveň v našom regióne významným symbolom. Iba v dobách novoveku ho za svoj považovali Maďari, Slováci, Česi i Nemci. Pre Maďarov symbolizoval najzápadnejší výčnelok starej Arpádovskej ríše, čo si v roku 1896 pripomenuli vztýčením miléniového pamätníka na devínskom hradnom vrchu. Slováci a Česi na Devín nostalgicky upierali zrak pri pripomienke slávnych dôb svojej slovanskej minulosti, Veľkomoravskej tradície a cyrilo-metodskej misie. Nemci v Devíne videli oblasť svojho historického snaženia o šírenie vplyvu a moci smerom na východ.

Kopec s ruinou hradu a priľahlým osídlením iba za posledných 100 rokov vystriedal viacero vlastníkov. Od rodu Pálfiovcov, cez Československý štát, nacistickú Nemeckú ríšu, opäť Československú a neskôr Slovenskú republiku.

V tomto článku sa dočítate o krátkom a pomerne málo známom období nemeckého panstva na Devíne počas 2. svetovej vojny.

Drevený hákový kríž na vrchu ruiny hradu Devín. Dobová pohľadnica z čias 2. svetovej vojny, ktorá naštartovala záujem autora článku o dejiny Devína počas tohto obdobia.  (Zdroj: archív autora)

Naše rozprávanie začíname 12. marca 1938, kedy vojská nemeckého Wehrmachtu prekročili hranicu s Rakúskom a začal sa anšlus, teda pripojenie Rakúska k Nemeckej ríši. Z Rakúska sa následne stala nemecká provincia Ostmark (Východná marka). Hranica nacistickej Nemeckej ríše sa tak priblížila na dosah k Bratislave a Nemci netajili svoj zámer získať aj územia, patriace vtedy Československu, najmä tie s prevažujúcim nemeckým obyvateľstvom. Už v nedeľu 15. mája usporiadali bratislavskí Nemci, organizovaní v Henleinovej fašistickej strane, provokačný pochod na Devín, ktorý slovenské ľavicové Robotnícke noviny glosovali nasledovne:

„Tí bratislavskí nácisti sa skutočne opičia po ríšsko-nemeckých, ale nejde im to dosť dobre. Bárs kričia  „Ein Volk, Ein Führer, Ein Sieg“ a oslovujú sa „kamerad“, preca len sú to Prešporáci. Každú chvíľu im ukĺzne „báči” a „néni”, a z celého toho mašírovania, heilovania a vykrikovania majú najradšej posedenie pod viechou.“

Na jeseň roku 1938 v spoločnosti panovala všeobecná neistota prameniaca z dôsledkov Mníchovskej zrady, kvôli ktorej Československo prišlo o svoje územia, väčšinovo obývané Nemcami. Napäto sa očakávalo, ako sa zmluva dotkne územia Devína. Výsledky rokovaní boli napokon zverejnené v rozhlasovom vysielaní večer 21. novembra 1938, v ktorom bolo oznámené, že Československo „stratí zo slovenskej krajiny staroslávny Devín“ a hrozilo, že príde aj o pramene bratislavského vodovodu na ostrove Käsmacher (Sihoť). Nová nemecká hranica na ľavom brehu Dunaja mala siahať až k vile Lafranconi a ústiu Vydrice. Devín mal byť obetovaný stavbe Dunajsko – oderského kanálu a Nemecká ríša plánovala na hrade a na Devínskej Kobyle stavať vojenské pevnosti. Karlova Ves naďalej mala patriť k Slovensku.

Potreba pričlenenia Devína k Ríši bola oficiálne zdôvodňovaná nemeckou väčšinou medzi jeho obyvateľstvom (v roku 1937 žilo v Devíne 859 Nemcov, 492 Slovákov a Čechov a 51 Maďarov), pravdu však naznačil vodca Nemeckej strany na Slovensku Franz Karmasin, ktorý uviedol: „Nemci chceli mať vtedy aj Devín a Hermann Göring ako pruský ministerský predseda a tiež ako veliteľ nemeckej Luftwaffe trval na stanovisku, že Devín ako obec resp. mesto je zaujímavý preto, lebo nad Devínom sa nachádza Devínska Kobyla a doslovne povedal, že „si nenechá pozerať do kuchyne“, čím myslel Asbach a Schwechat.“ Išlo teda v prvom rade o strategické územia devínskeho hradného brala a Devínskej Kobyly, z ktorých sa dalo kontrolovať okolie a rovnako o sútok riek Morava a Dunaj, v súvislosti s plánovaným kanálom Dunaj – Odra.

 

Pripojenie k Ríši

23. novembra vládol na hradskej, spájajúcej Devín s Bratislavou, čulý ruch. Obec opúšťali českí úradníci s rodinami a bratislavskí občania si vozili preč svoj majetok zo záhrad a domov v Devíne.

Medzi nemeckým obyvateľstvom panoval optimizmus. Dúfali, že sa im pod Hitlerom bude žiť lepšie, aj keď neskrývali obavy z toho, že od Ríše zostanú oddelení riekou.

Deň pripojenia Devína k Nemecku nadišiel vo štvrtok 24. novembra 1938 a miestni občania sa z neho tešili. Domy v obci boli ozdobené nemeckými zástavami a 400 členný dav ľudí v prístave pod hradom čakal na motorové člny, ktoré do obce po Dunaji priviezli nemecké vojsko, úradníkov a políciu. Slovenské úrady na ceremónii odovzdali správu mesta Nemcom. Nasledoval slávnostný obed a spoločný výstup na hrad.

Občania Devína v obci vztýčili slávobránu s nápisom „Ein Volk, Ein Reich, Ein Führer“ a na devínskom brale, na mieste bývalého miléniového pamätníka bola zvesená Československá zástava a nahradená veľkou ríšskou vlajkou s hákovým krížom.

Slavobrána s nápisom „Heil Hitler“, pod východnou bránou hradu Devín. (Zdroj: archív autora)

Večer sa v obci konal fakľový sprievod a hodovalo sa, nakoľko nemecký Wehrmacht mal zvyk na obsadených územiach rozdávať obyvateľom guláš.

Strata Devína, ako pamätníka národnej histórie, Slovákov bolela. Aspoň otázka strategického Vodárenského ostrova (Käsmacher) sa vyriešila k spokojnosti Bratislavy. Nemci ho celý vrátili Slovensku, na oplátku však žiadali územné kompenzácie v oblasti Karlovej Vsi a na Devínskej Kobyle.

Poštové razítko Theben – Niederdonau.  Z Devína (nemecky Theben an der Donau) sa stala „najjužnejšia obec Veľkonemeckej ríše na ľavom brehu Dunaja“, ako to spomínala dobová tlač. Spolu s Petržalkou (Engerau an der Donau), ktorá bola Ríšou pripojená už 10. októbra, boli začlenené do nemeckého územného útvaru s názvom Dolnodunajská ríšska župa (Reichsgau Niederdonau), ktorej správnym mestom bolo oficiálne Krems an der Donau (Kremža), avšak jej úrady sídlili vo Viedni.  „Reichsgau Niederdonau“ bola jednou zo 7 žúp v tom čase zaniknutého Rakúska, ktoré od roku 1938, do roku 1942 nieslo už spomínaný názov Ostmark (Východná marka), v rokoch 1942 – 1945 sa toto územie oficiálne volalo „Alpen- und Donau-Reichsgaue“ (Alpsko-Dunajské ríšske župy). Príslušné úrady pre Devín sa nachádzali v mestách Hainburg an der Donau a Bruck an der Leitha (Most nad Litavou). (Zdroj: archív autora)

 

Podľa správy z 30. marca 1940, uverejnenej v periodiku Hlinkovej gardy „Gardista“, sa dňa 11. marca 1939, teda tri dni pred vyhlásením vojnového Slovenské štátu, uskutočnilo z územia Devína zásobenie jednotiek Gardy zbraňami. Gardisti podnikli pešiu výpravu do nemeckého Devína, kde im miestni nacisti poskytli zbrane a nákladné automobily, ktorými prerazili Československú hranicu a doviezli ich do Bratislavy, aby boli následne využité pri preberaní moci v štáte ľudákmi.

 

Život v nemeckom Devíne

Miestna nemecká tlač zásobovala svojich čitateľov bombastickými plánmi Ríše, ktoré sa týkali aj Devína.  Ešte v roku 1938 nadšene oznamovala, že medzi Viedňou a Bratislavou (pri Devíne) vznikne najväčší vnútrozemský prístav v Európe.

Malo sa tak stať vďaka plánovanému kanálu Dunaj – Odra (Donau-Oder-Kanal), pre ktorý bol významný práve sútok Moravy a Dunaja pri Devíne. Pôvodne ho mali budovať ešte Československo a Nemecká ríša spoločne, každý na svojom území.

Mapka plánovaného 325 km dlhého kanálu Dunaj – Odra z dobových novín. Tento ambiciózny plán navrhoval spojiť Baltské  more, cez rieky Odra, Morava a Dunaj, s Čiernym morom. Plán počítal s vybudovaním veľkého prístavu na Devíne, pre ktorý v roku 1939 začali pripravovať plochu. Stavba vodného diela mala trvať 6 rokov, z  plánov na jeho budovanie však napokon kvôli pokračujúcej vojne zišlo. (Zdroj: archív autora)

Do júla 1939 mal byť pri Devíne postavený most cez Dunaj, ktorý ho priamo spojí s Východnou Markou. Nestalo sa tak. Obyvatelia Devína zostali do konca vojny odrezaní od priameho spojenia so zvyškom Ríše. Priame autobusové spojenie do Nemecka bolo zabezpečené linkou Devín – Bratislava – Petržalka, ktorá na slovenskom území nezastavovala. Linka premávala 4x denne. Išlo však o zdĺhavý spôsob dopravy s okľukou 30 km medzi Devínom a Hainburgom. Hraničný priechod sa nachádzal pri ostrove Käsmacher. Stála tam jednoduchá drevená búda so závorou. Premával odtiaľ „vnútroštátny“ spoj medzi hranicou a obcou.

Možnosť, ako sa dostať do Ríše tiež predstavovalo lodné spojenie Devín – Hainburg.

Počas vojny bolo v obci málo príležitostí na prácu. Občania za ňou museli dochádzať, alebo sa presťahovať. Muži z obce narukovali do Wehrmachtu a regionálne noviny propagandisticky ospevovali ich mimoriadnu statočnosť. Realitou však boli pribúdajúce nekrológy a úmrtné oznámenia devínskych obyvateľov v súvislosti s nezdarmi nemeckej armády na východnom a západnom fronte a spomienkové slávnosti na „padlých hrdinov“ v obci.

Jedným z mála reálnych pozitívnych dopadov pričlenenia Devína k Nemecku sa tak stala oprava miestnej školy a vybudovanie kanalizácie a vodovodu počas nemeckého panstva v obci.

 

Amfiteáter

Po pripojení Devína k Ríši boli takmer jediným výrazným oživením života v uzavretej obci manifestácie či masové stretnutia, ktoré sa konali v novopostavenom amfiteátri na devínskom hradnom kopci.

Impulzom pre jeho budovanie bolo tzv. „Grenzlandtreffen“ (Stretnutie v pohraničí). Išlo o propagandistický nápad na zorganizovania stretnutia Nemcov z Ríše, s tými, ktorí žili v krajinách strednej a juhovýchodnej Európy.

Stretnutie sa uskutočnilo na Svätodušnú nedeľu dňa 28. mája 1939 a napriek nepriaznivému počasiu sa ho zúčastnilo 15.000 návštevníkov. Priestor amfiteátra bol vyzdobený množstvom ríšskych vlajok a na vrchole ruiny hradu bol vztýčený drevený hákový kríž, osvetlený žiarovkami.

Nemecké „Grenzlandtreffen“ na fotke v dobových novinách. Popisok k obrázku informoval: „Veľké „Stretnutie v pohraničí“ na Devíne Na Devíne, v meste medzi Dunajom a Malými Karpatmi, sa včera konalo veľké pohraničné stretnutie všetkého nemeckého ľudu juhovýchodnej nemeckej kultúrnej oblasti. Nemci z Bratislavy, Jihlavy, Vyškova, Spiša, Žitného ostrova a karpatských obcí sa po prvý raz zúčastnili takéhoto stretnutia. Náš obrázok ukazuje účastníkov stretnutia počas slávnosti. V pozadí Devínska skala a Dunaj.“ (Zdroj: archív autora)

Svoju slávnosť si však na Devíne mohli zorganizovať aj Slováci. Išlo o čosi ako gesto dobrej vôle zo strany nemeckých úradov, ktoré dovolili 5. júla 1939 na Devíne  usporiadať manifestáciu „Dni zahraničných Slovákov“. Úrady povolili Slovákom bezproblémový prechod hraníc (dokonca aj bez pasu), za účelom návštevy tejto slávnosti, ktorá sa premenila na „národnú púť“ na Devín pri príležitosti Dňa sv. Cyrila a Metoda. Podobná akcia sa potom zopakovala aj nasledujúci rok.

Viac podujatí sa v amfiteátri počas vojny zorganizovať nepodarilo. Jeho základná konštrukcia bola napokon dokončená koncom 2. svetovej vojny, ale budova bola úplne dostavaná až v roku 1948. Stavba amfiteátra výrazne poznačila svah hradného kopca a dokonca museli byť zbúrané aj časti dovtedy stojacich hradných múrov.

Pohľad na obec Devín z dobovej pohľadnice. Napriek ambicióznym plánom Nemeckej ríše napokon zostala silueta Devína zachovaná. Nedošlo k vybudovaniu vojenskej pevnosti na hradnom kopci, ako ani obrovského dunajského prístavu, ktoré by dramaticky poznačili vzhľad obce. (Zdroj: archív autora)

Oslobodenie a čo bolo po ňom

Nemecké obyvateľstvo Devína so strachom pozorovalo postup sovietskej armády smerom k Bratislave. Kto mohol, utekal preč. Tých čo zostali, zbavili po oslobodení novonadobudnutého Československého občianstva, vykázali z republiky a posielali cez Dunaj s najnutnejším osobným majetkom do Rakúska.

Devín bol oslobodený jednotkami 2. ukrajinského frontu Červenej armády dňa 6. apríla 1945. V oblasti „bojového pásma“ sa však technicky nachádzal až do konca júna. To však nebránilo tomu, aby sa po šiestich rokoch znovu stal javiskom osláv 1. mája. Nad obcou opäť zaviali československé vlajky a v dedine znela slovenčina.

5. júla 1945 sa na Devíne konal „Všeslovanský deň“. Denník Pravda pri tejto príležitosti informoval o slávnosti ako o „holde slovenského národa generalissimovi Stalinovi“.

Na Devíne sa skončila hnedá diktatúra, pomaly sa však približovala diktatúra červená…

Peter Janoviček

Podporili nás