;)
Hudobný skladateľ, organista, klavirista a violončelista Franz Schmidt
13. novembra 2018
V roku 2019 si pripomíname dve jubileá Franza Schmidta: vo februári 80. výročie úmrtia, v decembri 145. výročie narodenia. Rada by som vám aspoň stručne predstavila niekoľko čriepkov zo života tohoto takmer neznámeho prešporského rodáka.
Franz Schmidt sa narodil 22.12.1874 v Reidnerovom dome, ktorý stál na mieste dnešného Ministerstva kultúry na Námestí SNP. Jeho otec Franz Schmidt starší (1848 – 1910) viedol špedičnú firmu. Matka Mária Ravasz (1853 – 1931) pochádzala zo Skalice, od veku dvoch rokov ju ako úplnú sirotu vychovávali príbuzní v Prešporku. Mal dve mladšie sestry Mariu a Emmu.
Reidnerov dom
Prázdne miesto po zbúranom Reidnerovom dome
Matka bola jeho prvou (a podľa neho najlepšou) učiteľkou hry na klavíri. Už ako päťročný si na ňom vedel prehrávať sakrálne alebo vojenské piesne, ktoré predtým počul. Druhým učiteľom mu bol dómsky organista Rudolf Mader, neskôr kapelník Ludwig Burger, s ktorým si neporozumel. Organ bol preňho najkrajšie znejúcim nástrojom a do jeho tajov ho zasväcoval v blízkom františkánskom kostole páter Felicián – Jozef Môcik. Schmidt rád spomínal na striebristý zvuk tamojšieho organu, ktorý navždy ovplyvnil jeho vnútorný sluch. Páter Felicián neskôr tvrdil, že v Schmidtových orchestrálnych dielach počuje práve zvuk tohoto organu. Osobnosť pátra Feliciána, inak akademického maliara, ale aj výborného organistu so znalosťami hudobnej teórie, na Schmidta hlboko zapôsobila, mal veľký vplyv na jeho nielen umelecký vývin, pričom sa okrem hudby zaoberali latinčinou a matematikou. Páter Felicián bol dvorným kazateľom arcivojvodu Friedricha a arcivojvodkyne Izabely a uviedol Schmidta aj do dvorných kruhov. Schmidt svoju 1. symfóniu venoval práve arcivojvodkyni Izabele.
O to viac Schmidta v roku 1917 šokovala správa o vražde pátra Feliciána (písali sme o nej tu: https://www.bratislavskerozky.sk/sk/Cerstve-rozky/Historia/ukladna-vrazda-patra-feliciana-1861-1917-.html).
V zborníku „Franz Schmidt und Preßburg“, ktorý vydala Spoločnosť Franza Schmidta v r. 1999, sú citované jeho listy bývalej žiačke a milenke Gusti Hasterlik o tom, v akej podobe sa mu sprostredkovane informácie o tomto zločine z Prešporku dostali – správy od sesternice, výstrižky z novín. Tieto listy boli objavené až po tom, čo ich po Gustinej smrti jej neter ponúkla Hudobnej zbierke Rakúskej národnej knižnice. Po 5-ročnom vzťahu so Schmidtom sa Gusti zoznámila s Heimitom von Dodererom, neskorším autorom románu Strudelhofstiege, v ktorom je zvečnená v jednej z postáv. Svadba bola po dlhoročnom vzťahu a o pár týždňov sa rozišli. Trvalo ešte ďalšie roky, kým sa jej podarilo rozviesť sa s ním, čo jej nakoniec ako osobe židovského pôvodu zachránilo život a mohla v r. 1938 emigrovať. V USA dávala hodiny klavíra a hudobnej teórie.
Ale späť do Schmidtovej mladosti v Prešporku: Navštevoval Kráľovské katolícke gymnázium so sídlom v bývalom klariskom kláštore kde študovali aj ďalší neskôr známi skladatelia a hudobníci: Ernst von Dohnányi, Béla Bartók a Alexander Albrecht. Franz Schmidt navštevoval u Ernstovho otca Friedricha Dohnányiho, profesora matematiky a fyziky, ale aj hudobných predmetov na tomto gymnáziu, hodiny spevu. Traja mladší študenti prehodili výhybku na štúdium hudby v Budapešti a z nich len Alexander Albrecht sa vrátil do Prešporka. On a neskôr jeho syn Ján (Hansi) povzniesli hudobný život s pozitívnym vplyvom až po dnešné generácie pedagógov a hudobníkov. Hansi Albrecht vo svojej knihe Spomienky bratislavského hudobníka veľmi trefne charakterizoval Franza Schmidta: „nenarodil sa pod šťastnou hviezdou“.
V hudobnom salóne slečny Bednaricsovej v Prešporku sa mohol zoznámiť s mnohými umelcami a skladbami. Na jej odporúčanie sa Schmidt stal vo Viedni žiakom Theodora Leschetizkého, významného klaviristu a pedagóga. Poznámka učiteľa: „nápadne korektný, technicky vynikajúci, málo šarmu“ nám presne dokresľuje Schmidtovo vystupovanie. Keďže Schmidta prijal priamo do svojej triedy a nie na prípravu do triedy niektorého zo svojich asistentov, znamenalo to, že Schmidt mal veľký talent. Zrejme tu narazili na seba dve osobnosti, pretože žiak Schmidt odmietal zahrať Bachovo Prelúdium s prehnanou artikuláciou – nemohol predsa spáchať taký zločin na Bachovej hudbe – a dostal za to facku. Leschetizkého prinajmenšom nepatričný výrok: „Keď sa niekto volá Schmidt, nemal by sa stať umelcom“ tiež prispel k tomu, že Schmidt viac do tejto triedy nevkročil. Na druhej strane Schmidt, tento talent od prírody, nechcel uznať, že treba cvičiť…
Franz Schmidt sa ako 14-ročný presťahoval s celou rodinou do Viedne kvôli otcovým problémom vo firme (sám neskôr vo svojej Autobiografickej skici zakázal pátrať po detailoch). Norbert Tschulik v Schmidtovom životopise však uvádza, že otec prišiel do konfliktu so zákonom v dôsledku pokusu o podvod s peňažným listom, z väzenia bol predčasne prepustený a vo Viedni si našiel prácu účtovníka. Matka ešte stihla zachrániť nábytok a šperky z prešporského bytu a vo Viedni si otvorila krajčírsku dielňu.
Franz sa najprv sa stal domácim učiteľom len o 3 roky mladšieho Willyho v rodine Grienauerovej v Perchtoldsdorfe, kam sa dostal sprostredkovane cez známeho Alfonsa Steinera z Prešporku. V tejto obci na okraji Viedne strávil 2 bezstarostné roky plné púšťania šarkanov, hry s kolkami, domáceho muzicírovania a tajne napísaných a starostlivo zničených prvých skladieb (dve zachránila setra Emma). Tu trikrát zazrel plachého a zachmúreného skladateľa Huga Wolfa, s ktorým sa mu napriek snahe nepodarilo zoznámiť (dnes má Hugo Wolf v Perchtoldsdorfe múzeum). Zmaturoval v rodnom meste v maďarčine v r. 1891. Potom býval vo Viedni s rodičmi na Erdbergstraße 57 (1891 – 1899), ďalšie dlhšie miesta pobytu boli Auhofstraße 146 (1905 – 1909) a Elßlergasse 26 (1912 – 1922). Okrem toho vo Viedni vystriedal 6 ďalších adries.
Erdbergstraße 57
Auhofstraße 146
Elßlergasse 26
Vo Viedni na naliehanie známych navštevoval Konzervatórium Spoločnosti priateľov hudby v rokoch 1889 – 1896. Prihlásil sa do triedy kontrapunktu Antona Brucknera, avšak kvôli chorobe majstra uňho nikdy neabsolvoval žiadnu výuku a dostal sa do triedy Roberta Fuchsa. Violončelovú triedu si zvolil len kvôli štipendiu, učil sa u Ferdinanda Hellmesbergera, ktorý si myslel, že nie je veľmi nadaný, ale zato usilovný. Opak bol však pravdou. Violončelo ani doma nemal, skoro necvičil, ostávalo na vrátnici školy. Hral bez námahy, akoby to išlo samo od seba. Neskôr veľmi rád hral na violončele v rámci domáceho muzicírovania sláčikového kvarteta u Dr. Adlera. Popri štúdiu doučoval matematiku, korepetoval, prekladal z maďarčiny a naopak. Prešporok navštevoval aj po odchode do Viedne a naposledy na organe u františkánov koncertoval v r. 1913.
Od r. 1896 zastával post violončelistu v orchestri Dvornej opery a u Viedenských filharmonikov a zúčastnil sa napr. aj na prvom zájazde tohto telesa do Paríža v r. 1900 pod vedením Gustava Mahlera. Vo svojej prvej opere Notre Dame iste čerpal z tohto zážitku, ale nerád cestoval, takže toto bola jeho jediná dlhšia cesta. S Mahlerom, ako aj s koncertným majstrom Arnoldom Rosé, mal dlhotrvajúce konflikty. Po úspechu Schmidtovej Prvej symfónie, s ktorou vyhral súťaž vypísanú Spoločnosťou priateľov hudby, časť kritikov stavala Schmidta proti Mahlerovi, že údajne konšpiroval s novinármi proti Mahlerovi. Mahler spočiatku nemenil postoj k Schmidtovej hre, ale osobný vzťah ochladol. Hoci Schmidt dlho de facto hral ako sólový čelista, oficiálne túto funkciu nedostal. Dvaja kolegovia, dosadení na striedavé hranie sólopartov Arnoldom Rosé, nezodpovedali Mahlerovým požiadavkám a chcel, aby Schmidt hral sólo, ale bez toho, aby ho do funkcie aj menoval. Schmidt si sadol za posledný pult a tým si zmaril šancu úplne. Výpoveď však nedostal. Odišiel sám – od Filharmonikov v r. 1911, z opery v r. 1914, aby sa mohol sústrediť na učenie a komponovanie. Údajne po jeho odchode od Viedenských filharmonikov už nebolo počuť čisto intonované violončelové sólo. Hrajúc v opernom orchestri sa podľa vlastných slov nudil (samozrejme okrem viacerých krásnych zážitkov z opier hraných pod taktovkou Wilhelma Jahna a Hansa Richtera) a v mysli zvykol aj počas hrania komponovať.
Od 1901 vyučoval na Konzervatóriu Spoločnosti priateľov hudby hru na violončelo, od 1908 sa stal učiteľom, od 1914 profesorom na Štátnej akadémii, dnešnej Univerzite pre hudbu a múzické umenie (pre výuku hry na klavír, od r. 1920 hudobnej teórie, od r. 1922 pre kontrapunkt a kompozíciu), 1925 – 1927 riaditeľom Štátnej akadémie, 1927 – 1931 rektorom Vysokej školy pre hudbu a múzické umenie a súčasne mu bol udelený titul dvorného radcu (Hofrat). Vo funkcii rektora sa pokúsil dosiahnuť menovanie svojho rovesníka Arnolda Schönberga – zakladateľa Druhej viedenskej školy a tvorcu 12-tónovej stupnice – na miesto vedúceho ústavu, avšak ministerstvo to odmietlo. Schmidt aspoň usporiadal pamätný večer so Schönbergovou hudbou, uviedli Pierrota lunaire. V premiére Schönbergovej Zjasnenej noci si v r. 1902 spolu s Rosého kvartetom a Franzom Jelinekom zahral part druhého violončela a Schönbergovu hudbu obdivoval, ale on sám ostal na pozíciách novoromantizmu.
U firmy Vincenta Mozsného, tvorcu organu v Dóme sv. Martina, si Schmidt v r. 1908 objednal domáci organ, ktorý dal previezť do Viedne, kde bol najprv u jeho žiačky grófky Latour v paláci Latour na Karl-Schweighofer-Gasse 7. Schmidtov otec na ňom striedavo so Schmidtovým priateľom hobojistom Alexandrom Wundererom často ťahal mechy a keď v r. 1910 otec zomrel, Schmidt sa už klávesov tohoto nástroja nedotkol. Daroval ho svojmu študentovi Arminovi Hochstätterovi. Neskôr ďalší študent Julius Peter, regenschori evanjelického kostola Kreuzkirche (Wien-Hietzing), organ kúpil a v tomto kostole slúžil od r. 1933. V r. 1996 sa kúpou dostal do kostola Südstadtkirche v Maria Enzersdorfe, kde však neboli dobré podmienky pre píšťalový organ. Od r. 2016 sa nachádza v klimatizovanej miestnosti v podzemí Ústavu pre organ, výskum organu a cirkevnú hudbu Univerzity pre hudbu a múzické umenie na Seilerstätte 26 vo Viedni a čaká na rekonštrukciu do hrateľného stavu, aby slúžil študentom.
Domáci organ Franza Schmidta; Foto: Josef Ruffer, január 2018
K Schmidtovmu absolútnemu sluchu a hudobnej pamäti sa viažu viaceré historky, napr. udalosť s „live“ hraním v rozhlase. Nečakane ho oslovili na poslednú chvíľu, aby nahradil chorého klaviristu. Opustil vyučovanie v triede, naspamäť zahral ťažkú Beethovenovu Sonátu pre Kladivkový klavír a potom sa pobral dokončiť vyučovanie… Väčšinu klavírnej literatúry a dokonca celé opery ovládal naspamäť. Komponoval v hlave a preto potreboval len málo skíc, väčšinou písal hneď naostro. Ak zaspieval časť skladby, vždy to bolo presne v pôvodnej tónine a na klavíri vedel naspamäť reprodukovať každé kvarteto alebo orchestrálne dielo podľa partitúry.
Schmidt si bežne pamätal skladby študentov a po istom čase ich tým zvykol prekvapiť. Schmidtov žiak Ľudovít Rajter spomína, že zložil fúgu pre organ a o 5-6 rokov neskôr navštívil Franza Schmidta v Perchtoldsdorfe a ten mu zaspieval tému z jeho fúgy. Schmidt Rajtera často pozýval na obed do hostinca Wimmer za vysokou školou (dnes Gmoakeller, Am Heumarkt 25).
Svadbu s prvou manželkou, tiež rodenou Prešporčankou Karoline Perssin, s ktorou sa zoznámil na návšteve strýka, mal v Dóme sv. Martina v Prešporku v r. 1899. Narodila sa im jediná dcéra Emma (1902 – 1932), ktorá zomrela ešte pred dosiahnutím 30-tky po pôrode prvého dieťaťa – dcéry Marianne. Skladateľ jej venoval svoju 4. symfóniu ako Rekviem. U Karoline, ktorá bola naproti spoločenskému Franzovi veľmi pasívna, sa postupne objavovali psychické problémy, v r. 1919 ju umiestnili v liečebnom zariadení Am Steinhof vo Viedni, v r. 1922 manželstvo rozviedli. Schmidt ju navštevoval do konca svojho života, aj keď už jeho ani ich dcéru nespoznávala. Zomrela nasledujúci rok po Schmidtovi (1940) v psychiatrickej klinike v nemeckom meste Brandenburg/Havel, v ktorej nacisti v rámci akcie T4 usmrtili viac ako 9700 ľudí.
Okrem neskoršieho vzťahu s už spomínanou Gusti Hasterlik mal Franz Schmidt dlhodobý vzťah so svojou priateľkou z mladosti, nadanou pianistkou Ellou Zwieback, neskôr vydatou Zirner (1878 – 1970), ktorá pochádzala z bohatej židovskej rodiny. Jej rodičia vehementne odmietali možnosť sobáša ich dcéry s mladým nemajetným hudobníkom. Obaja boli po niekoľkých rokoch svojich neskorších manželstiev nešťastní a vzťah pokračoval. Franz Schmidt bol otcom najmladšieho Ellinho syna Ludwiga (1906 – 1971), neskôr úspešného koncertného klaviristu a operného režiséra. V istých kruhoch sa o tom vedelo, ale oficiálne bol otcom Ellin manžel Alexander Zirner. Ella viedla obchodný dom Maison Zwieback na Kärntnerstraße 11 a bola prezidentkou Dámskeho futbalového zväzu. Ludwig získal diplom koncertného pianistu na Viedenskej Hudobnej akadémii a sčasti študoval violončelo, klavír a kompozíciu u svojho obľúbeného učiteľa a súčasne biologického otca (o čom sa dozvedel až oveľa neskôr). Ella aj so synom emigrovala do USA v r. 1938, kde sa jeho kariéra mohla rozvinúť. Ludwigov syn je herec August Zirner a vnuk herec Johannes Zirner.
V r. 1926 sa Schmidt v nádeji na pokojnejší život a možnosť nerušene tvoriť vrátil do Perchtoldsdorfu na okraji Viedenského lesa, kde obýval rodinný dom na Lohnsteinstraße 4. Komponoval v izbe na poschodí, otočenej do ulice – teraz sú na fasáde domu z tejto strany dve pamätné tabule. Z vedľajšej manzardky bolo v jasných dňoch vidno až po Bratislavu. Mal 5 škótskych teriérov, hral s priateľmi biliard v hale svojho domu, rád chodil do blízkej prírody. Jeho druhá manželka Margarethe, rodená Jirasek (1891 – 1964), klaviristka a jeho bývalá žiačka, s ktorou sa po dlhšom vzťahu a rozvode jeho prvého manželstva zosobášil na viedenskej radnici v r. 1923, mu tu vytvorila príjemný domov.
Schmidtov dom na Lohnsteinstrasse 4, Perchtoldsdorf, Rakúsko, 2 pamätné tabule
Rany osudu a zhoršený zdravotný stav (problémy s krvným obehom, srdcové záchvaty, cirhóza pečene, cukrovka, časté hospitalizácie, nevhodná liečba morfiom, výpadky pamäti) ho neodradili od komponovania, práve naopak, postupne zanechal prácu pedagóga a venoval sa viac tvorbe. Podľa jeho názoru mu tvorba predlžovala život, bál sa len, že nedokončí svoje rozpracované diela. Veľkolepé oratórium Kniha so siedmimi pečaťami sa mu napriek polročnej prestávke v nemocnici napokon podarilo dokončiť.
Dostalo sa mu vysokých ocenení, pri príležitosti 60. narodenín dirigoval Viedenských filharmonikov na koncerte zloženom z jeho diel (uskutočnil sa presne 4 r. pred jeho smrťou). Z mnohých Schmidtových ocenení vyberám Cenu Františka Jozefa 1914 pri príležitosti odchodu z orchestra Dvornej opery a úspešnej premiéry opery Notre Dame; čestný doktorát Filozofickej fakulty Univerzity Viedeň a čestné členstvo u Viedenských filharmonikov pri príležitosti 60. narodenín; Beethovenovu cenu Pruskej akadémie umení v Berlíne, ktorú mu udelili 26.1.1939, dva týždne pred smrťou, (v tomto roku ju výnimočne neudeľovali v deň Beethovenovho úmrtia 26.3., ale o dva mesiace skôr…).
Po pripojení Rakúska k Nemeckej ríši bol Schmidt považovaný za najvýznamnejšieho žijúceho rakúskeho skladateľa a oslovený napísať Kantátu Nemecké vzkriesenie. Podľa priateľov bol politicky naivný a ľahko ovplyvniteľný. Druhá manželka aj častý interpret jeho diel organista Franz Schütz, obaja naklonení režimu, ho k písaniu kantáty nabádali, a to aj z dôvodu, že mal nemanželské dieťa so Židovkou. On s tým však otáľal a naproti tomu (už po anšluse) dokončil dve skladby pre ľavorukého pianistu židovského pôvodu Paula Wittgensteina, ktorý emigroval. K už hotovej Fúge solemnis, ktorú pôvodne zložil pre uvedenie nového organu v budove rozhlasu, a mala byť medzihrou, načrtol prvú a poslednú časť kantáty. Fyzicky aj psychicky vyčerpaný chorobou a tlakom na dokončenie kantáty napokon zomrel 11.2.1939 vo svojom dome v Perchtoldsdorfe na srdcový záchvat. Kantátu dokončil jeho žiak Robert Wagner, v literatúre označovaný ako Schmidtov Süssmayer. Skladba mala premiéru 14 mesiacov po jeho smrti v apríli 1940 a odvtedy už nebola uvedená. Podľa Norberta Tschulika zrejme hudba nebola v línii nacistických objednávateľov.
Posledná rozlúčka s Franzom Schmidtom sa konala vo Veľkej sále viedenského Musikvereinu a následne v kostole sv. Karola Boromejského (Karlskirche). Pochovaný je v čestnom hrobe mesta Viedeň na Centrálnom cintoríne v blízkosti ďalších hudobných velikánov. Jeho pomník vyhotovil sochár André Roder, svojmu čestnému členovi ho venovali Viedenskí filharmonici. Manželka Margarethe, uložená v tom istom hrobe, ho prežila o 25 rokov.
Hrob Franza Schmidta na viedenskom Centrálnom cintoríne
Keď nabudúce pôjdete v Bratislave po Uršulínskej ulici popri Ministerstve kultúry, zodvihnite zrak a uvidíte nenápadnú dvojjazyčnú pamätnú tabuľu, ktorú dal zhotoviť jeho žiak Ľudovít Rajter. Je dielom akad. sochára Alexandra Viku. Bola odhalená v r. 1965 za prítomnosti skladateľovej sestry Emmy. OPUS vydal v r. 1987 úplne prvú kompletnú nahrávku Schmidtových 4 symfónií v podaní Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu pod taktovkou Ľudovíta Rajtera.
Pamätná tabuľa Franza Schmidta v Bratislave na Uršulínskej ul.
V r. 2001 bol slávnostne otvorený Park Franza Schmidta v 13. viedenskom obvode, pomník v ňom bol odhalený v r. 2005. Nachádza sa pozdĺž časti ulíc Ghelengasse / Prehausergasse, blízko domu Ghelengasse 3, kam chodieval muzicírovať so študentami. Busta na pomníku je signovaná sochárkou Hilde Uray z r. 1954.
Pomník Franza Schmidta v parku Franza Schmidta vo Viedni
Na jar 2017 v 65. roku pôsobenia zanikla rakúska Spoločnosť Franza Schmidta, tak ako on sám zomrel v 65. roku života.
V r. 2018 sa uskutočnil 7. ročník medzinárodnej Organovej súťaže Franza Schmidta vo Viedni v kostoloch St. Ursula, Jesuitenkirche a Schottenkirche. Prvých 5 ročníkov sa konalo v Kitzbüheli (Tirolsko) a posledné 2 vo Viedni.
Jeho hudba je tu stále, treba ju len objavovať. V novembri 2018 Symfonický orchester Slovenského rozhlasu pod vedením dirigenta Martina Leginusa uviedol jeho 3. symfóniu A dur, ktorú napísal v súťaži o najlepšie dielo v duchu Schuberta pri príležitosti 100. výročia jeho úmrtia v r. 1928, vypísanú americkým výborom a gramofónovou spoločnosťou Columbia. Schmidt získal národnú cenu za Rakúsko, pričom kritiky celkové víťazné dielo Švéda Kurta Atterberga ocenili oveľa menej ako Schmidtovo. Mám nádej, že v roku jeho výročí budeme jeho hudbu môcť počuť častejšie.
Zuzana Godárová
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!