;)
K okolnostiam vzniku „Kalvínskeho dvora“
22. októbra 2017
Siluetu Bratislavy pred vyše storočím obohatila mohutná veža Kalvínskeho kostola, novej dominanty niekdajšieho námestia milosrdných, rozvíjajúceho sa pred severným úsekom mestského opevnenia. Neorománska fasáda skrytá dnes za hradbou zelene patrí objektu radeného medzi popredné ukážky modernej sakrálnej architektúry na Slovensku. Paradoxom (či skôr pravidlom?) je, aké skromné sú naše poznatky o takýchto, relatívne „mladých“ stavbách, okolo ktorých denno-denne prechádzame, vnímajúc ich ako prirodzenú čiastku prostredia. Prijímame ich hodnotu, no málokedy niečo tušíme o okolnostiach stojacich v pozadí ich zrodu. Kalvínsky kostol, resp. Kalvínsky dvor (pretože chrám tvorí neoddeliteľnú súčasť areálu s nájomným domom a farou) sú stelesnením pozoruhodného príbehu začínajúceho na prelome 19.-20. storočia.
Veriacich reformovanej cirkvi v Bratislave do roku 1895 zastrešovala cirkev evanjelická. Práve tá im poskytla ako dočasné bohoslužobné priestory maďarsko-slovenský (tzv. malý) evanjelický kostol na Panenskej ulici, veľkú sieň teologickej akadémie na Konventnej či telocvičňu nového lýcea na Palisádach. Spomenutý rok priniesol okrem formálneho osamostatnenie kalvínskej náboženskej obce i prvé iniciatívy smerom k vybudovaniu jej kostola a s ním spojených budov. Počas nasledujúcich dvoch desaťročí ich zosobňoval predovšetkým Elemér Balogh, kňaz prichádzajúci do bývalého korunovačného mesta z Budapešti. Napriek mladému veku si získal autoritu a značné sympatie medzi mešťanmi. Popri organizovaní života cirkvi sa systematicky venoval aj vedeckej činnosti a v spojitosti s ňou rozširovaniu svojej bohatej knižnej zbierky. Pre úplnosť tohto náčrtu Baloghovej osobnosti nemožno opomenúť zmienku o jeho zmysle pre humor: svedectvom toho je rubrika zverejnená na stránkach Nyugatmagyarországi Hiradó, kde duchovný s nadhľadom komentoval úsmevné momenty zo svojho úradu.
Mladý zbor sa krátko po svojom vzniku začal živo zaujímať o mestský pozemok ležiaci na dnešnej Zochovej ulici. Magistrát však nevyhovel jeho žiadosti o bezplatné pridelenie parcely a rozhodol o jej predaji. Reformovaní kresťania napriek tichej podpore zo strany vedenia mesta nedokázali prevýšiť ponuku židovskej neologickej obce. Obdobie provizória sa tak výrazne predĺžilo, no s určitosťou možno povedať, že cirkev už v tom čase mala pripravené podklady pre budúcu stavbu. Jedinú oporu pre toto tvrdenie dnes predstavuje pohľadnica znázorňujúca priečelie kostola navrhnutého miestnou projekčnou a stavebnou spoločnosťou Kittler a Gratzl. Podrobnosti o tejto predstave nie sú známe, preto nevedno, či táto eklektická stavba bola určená práve na Zochovu ul. Otázka chrámu sa aktualizovala po získaní pozemku na nároží Grassalkovichovho námestia a Vysokej ulice, spomínala sa takisto Deutschova parcela na Štefánikovej ulici. Prvá možnosť mala jednoznačnú podporu presbyterstva, druhá bola kvôli cene nereálna. Samotný Balogh upriamil svoju pozornosť na tretiu alternatívu: pozemok medzi Trhovým námestím a Obchodnou ulicou, kde stála starobylá budova soľného úradu.
Náklady na plánovanú stavbu hodlal znížiť aj kúpou hotového projektu „za pár dolárov“ od nemenovaného amerického architekta. Nápad nepochybne korenil v Baloghovom obdive k modernej americkej a anglickej sakrálnej architektúre. Krajiny dobre poznal, v angličtine publikoval niekoľko prác, medzi nimi i krátke dejiny reformovanej cirkvi v Uhorsku. Miesto, na ktorom začiatkom druhej dekády minulého storočia vyrástol „Kalvínsky dvor“ cirkev získala v roku 1906 vďaka vtedajšiemu ministrovi poľnohospodárstva, Ignácovi Darányimu. Zbor sa svojmu vysokopostavenému dobrodincovi odvďačil pomenovaním jedného zo štyroch zvonov odliatych v šopronskej dielni Seltenhoferovcov. Elemér Balogh a presbyterstvo sa cielene snažili udržať otázku výstavby kostola medzi témami zamestnávajúcimi verejnosť. Lokálna ako aj cirkevná tlač pravidelne informovala o pokrokoch v danej veci dúfajúc v priaznivú odozvu (aj) v podobe konkrétnych darov. Mimoriadny ohlas v tomto smere zaznamenala záhradná slávnosť uskutočnená 12. júna 1904 v podniku Bellevue. Záštitu nad podujatím prevzala grófka Vilma Lónyayová, organizačne ju zabezpečoval výbor, pod vedením ktorého sa činilo takmer 120 miestnych dám. Spojenie ušľachtilej myšlienky s lákavým programom a hodnotnými výhrami v tombole (v hre bolo napríklad kompletné zariadenie spálne či salónu od Jozefa Müllera) prinieslo na účet stavebného fondu takmer osemtisíc korún, dvojnásobok predpokladaného zisku. Obzvlášť sa darilo členkám rodiny Forray, pochádzajúcej zo Sedmohradska. Forrayovci patriaci k najzámožnejším famíliám súdobej Bratislavy sa prejavili ako štedrí mecéni: Štefan, hlava rodiny, obchodný radca a hlavný kurátor prispel sumou 5000 korún na kazateľnicu a stôl Pána, jeho synovia Karol a Ernest darovali spolu 1000 korún na zariadenie.
Cirkevný zbor napriek nespornému úspechu slávnosti neskôr uprednostnil komornejšie udalosti. V novinách sa dočítame o zámere usporiadať koncert vojenského orchestra v Župnom dome (1910) i otvorení výstavy umeleckej zbierky Gejzu Osmitza v priestoroch evanjelickej teologickej akadémie (1913). Kalvínska obec nemala núdzu o významných darcov, medzi ktorými figuroval aj známy historik a poslanec uhorského snemu Kálmán Thaly.
Predstavení miestnej cirkvi si umnou „diplomaciou“ získali priazeň najvyšších predstaviteľov krajiny a mesta. Tak sa koncom roku 1910 ich úsilie o vybudovanie vlastného zázemia dostalo do finálnej etapy. V novembri stavebná komisia zverejnila výzvu na architektonickú súťaž. Jej predmetom bol areál sústreďujúci v sebe kostol, farský úrad a nájomný (polyfunkčný) dom. Požiadavky objednávateľa boli vzhľadom na situovanie a parametre stavebného pozemku zložité: potreboval kostol s kapacitou 500 miest na sedenie, orientovaný hlavnou fasádou do Trhového námestia. Kazateľnica, ako ťažiskový bod protestantských bohoslužieb mala byť situovaná na dobre vnímateľnom mieste. V budove farského úradu sa mali nachádzať byty pre duchovného a zvonára, kancelárie a zasadacia sieň. V dvojposchodovom nájomnom dome mali okrem bytov vzniknúť aj obchodné priestory. Dôležitým kritériom bolo vytvorenie spojenia – pasáže medzi námestím a Drevenou ulicou, ktorá mala byť využitá pre komerčné účely. Treba podotknúť, že cirkev postupom času rátala s rozšírením svojho areálu o parcelu susediacu s ním na západe.
Architektov – budúcich účastníkov súbehu žiadala o rešpektovanie tohto zámeru tak pri situovaní jednotlivých objektov, ako aj v koncipovaní priečelia kostola. Malo byť poňaté tak, aby ďalšia budova naňho mohla organicky nadviazať. Súťaž vzhľadom na svoj, v tunajších pomeroch nezvyčajný predmet nadobudla veľkú publicitu. Komplex stavieb tohto druhu pôsobil v Bratislave ako nóvum bez predchodcov a pokračovania sa nedočkal ani po svetovej vojne. Súťažné plány bolo možné doručiť do 18. marca 1911. Po tomto dátume začala pracovať hodnotiaca komisia na čele s Júliusom Sándym, prešovským rodákom a učiteľom vyššej priemyselnej školy v Budapešti. Výbor splnil svoju úlohu 6. apríla výberom dvoch najvyššie ocenených projektov a prác odporúčaných na zakúpenie. Miestnych nepochybne potešilo víťazstvo mladého Franza Wimmera, potomka váženej obchodníckej rodiny. Tesne za ním skončil Zoltán Tornallyai z Budapešti. Mená ostatných účastníkov podobne ako ich práce nám nateraz nie sú známe. Predstavu o ich kvalitách si možno vytvoriť aspoň podľa zverejnených hodnotení a komentárov, ktoré nešetrili chválou na výtvarne efektné spracovanie kresieb.
Cenila sa takisto invenčnosť ich autorov pri riešení nájomného domu a spojenia medzi ulicami Drevenou, Obchodnou a námestím. Wimmerove plány označené heslom „Lukács“ odkazujúcim na Lukášovo evanjelium prevyšovali ostatné po stránke technickej i estetickej. Porota vyzdvihla správnu a funkčnú dispozíciu domu, jeho prepojenie s kostolom prostredníctvom krytej chodby, oceňovala malebnosť chrámu. V jeho prípade však opatrne podotkla, že svojou „cudzokrajnosťou“ a proporciami sa zrejme nestretne s pochopením. Z novinových článkov venovaných súťaži vysvitá, že autori – minimálne prví traja – sa opakovane vracali k jednému priestorovému typu kostola. Pri formovaní jeho exteriéru zas uprednostňovali inšpiráciu románskym slohom. Oveľa voľnejšie postupovali pri navrhovaní „svetskej“ časti areálu, kde sa zrodili dokonca predstavy rátajúce s vytvorením novej ulice v dĺžke parcely. Široká verejnosť si mohla práce 22 tvorcov pozrieť medzi 13.-19. aprílom 1911 na výstave konanej v Župnom dome. Finančné limity a fakt, že ani jeden zo súťažných podkladov (vrátane víťazného) nespĺňal všetky požiadavky bez nutných úprav primäla stavebný výbor k rozhodnutiu dať prepracovať Wimmerove plány architektovi Floriánovi Opaternému. Opaterný pôsobiaci v tom čase v Budapešti nebol pre Bratislavčanov neznámy: roky totiž žil a pracoval v ich meste. Berúc do úvahy tvrdenia E. Balogha Opaterný v zásadnej miere korigoval výkresy svojho kolegu a nedá sa vylúčiť, že pritom využil aj prvky z plánov ďalších súťažiacich. V súčasnosti, keď sa autorské práva skloňujú s dennou pravidelnosťou, by sa takýto postup zaiste stal terčom kritiky, v minulosti však šlo o bežnú prax, ktorú málokto spochybňoval. Dnešná podoba „Kalvínskeho dvora“ teda nie je prácou jediného autora, ale dvoch architektov, tak ako to zvečňuje i text na pamätnej tabuli v predsieni kostola. Potom, čo Opaterný dokončil vykonávacie plány, stavebné spoločnosti mohli predkladať svoje ponuky na ich realizáciu do rúk dr. Ľudovíta Kovácsa, predsedu stavebného výboru. Objednávku získal Alojz Saltzleitner, ktorý na jar roku 1912 začal s prácami na nájomnom dome zo strany Obchodnej ulice.
Prví nájomníci sa mohli nasťahovať už v novembri. Mesiac predtým položili za prítomnosti mestskej honorácie základný kameň chrámu. Práce prebiehali dynamickým tempom aj vďaka moderným materiálom a technológiám. Valená klenba nad loďou je vôbec prvou železobetónovou konštrukciou použitou pri tomto type architektúry v Bratislave. Presbyterstvo v marci 1913 hovorilo o objednávke zvonov: jeden z nich, ako sme uviedli, mal pripomínať meno a zásluhy I. Darányiho, ďalší E. Balogha, tretí biskupa Gábora Antala. Posledný a zároveň jediný, dodnes zachovaný zvon bol darom kalvínskej mládeže študujúcej v Bratislave. Pod dohľadom Ľudovíta Kajáryho, ktorý svoju zodpovednú úlohu vykonával bez nároku na honorár a A. Saltzleitnera ako hlavného dodávateľa sa na stavbe kostola podieľali firmy Pittel a Brausewetter (betónové konštrukcie), Sprinzl (tesárske), Schefcsik (strešné krytiny), Fiala (stolárske práce), Snížek a Grössl (zámočnícke), Javorský, Morávek (maliarske), Meszmer, Cintini (sochárske a štukatérske detaily), Jelínek (kamenárske), Langenthal (sklárska práca), Tuscher (dláždenie), Morgenstern (elektroinštalácia) a Hoffman (vodovod). Organ pochádza z dielne Országhovcov v Rákospalotaújfalu a pôvodne stál na pravej (východnej) empore, zakrývajúc tak nerovnú líniu múru, kopírujúceho hranicu pozemku.
V prvých dňoch októbra 1913 sa v meste začali schádzať hostia kalvínskej obce, ktorí sa tu zišli na rokovanie zadunajského dištriktu cirkvi a najmä slávnostné otvorenie nového kostola. Najvyššie postaveným účastníkom udalosti bol Kálmán Tisza. Ministerského predsedu vítali na železničnej stanici nielen zástupcovia cirkvi a mesta, ale aj jeho odporcovia jeho politiky. Napätá atmosféra si žiadala výnimočné bezpečnostné opatrenia, slávnosť ale našťastie nenarušili incidenty. Brány kostola symbolicky odomkol jeho zakladateľ, E. Balogh. Ako rečník pripomenul zhromaždeným cestu uzavretú oslavami 5. októbra 1913. Z kazateľnice vyslovil vďaku všetkým, ktorí sa svojou prácou a darmi stali „súčasťami tohto príbehu.“ Nezabudol pritom ani na zahraničnú pomoc a jeden, vskutku exotický dar od domorodcov z tichomorských ostrovov v podobe mušlí… Vzhľad kostola sa po storočí zmenil iba minimálne. Ostal vzácnym dokladom architektúry začiatku 20. storočia, dejín jedného spoločenstva a mesta z čias jeho sľubného rozvoja. Oveľa intenzívnejšie sa menila tvár a názvy jeho najbližšieho okolia. Otázne je, či vždy v prospech fungovania a „ducha miesta.“
Peter Buday
Zbierka: Cmorej, Horváth
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!