Kde stál prešporský železný honvéd?

GENIUS LOCI
2. apríla 2019

„Meravý postoj, vypätá hruď, múdra uhorská hlava na pevnom krku a pohľad upretý do diaľky – tak tu stojí Železný honvéd. Po tom, čo si lev karpatských bojov vydobyl obdiv celého sveta, ovenčili ho gloriolou aj doma. Na turíčne sviatky pribudne v našom meste jeho prvá socha. Do dejín sa už zapísal, teraz ho zvečníme pre budúcnosť aj v umeleckých podobách.“ Tieto patetické riadky si môžeme prečítať na titulnej strane denníka Nyugatmagyarországi Híradó (Západomaďarský spravodajca) z 23. mája 1915. Ale kto vlastne bol železný honvéd? Kde stál? A kam zmizol?

horvath_198%2015

Prešporský železný honvéd tvorí súčasť početnej rodiny „sôch, symbolizujúcich národnú obetu“, presnejšie je zakladateľom tejto rodiny v historickom Uhorsku. Prvú podobnú sochu postavili 6. marca 1915 na Schwarzenbergovom námestí vo Viedni. Vytvoril ju Joseph Müller na podnet grófa Theodora Hartiga, bývalého adjutanta námorných síl Františka Ferdinanda. Zobrazovala stredovekého rytiera a mala názov Wehrmann im Eisen. A práve verejnosť bola povolaná na to, aby drevenú sochu pretvorila na „železného hrdinu“ – občania s vlasteneckým cítením kupovali klince alebo kovové doštičky, ktoré potom mohli vlastnoručne pribiť na umelecké dielo. Vyzbierané finančné prostriedky boli použité na dobročinné účely, najčastejšie na pomoc vojnovým invalidom. Po celej Európe sa rozšírila tradícia pribíjania klincov do stromov, ktoré vo významnejších mestách zanechávali potulní majstri na počesť svojich návštev (v Uhorsku sa takéto stromy nazývali „železnými drúkmi“). V prvých rokoch 1. svetovej vojny začali „sochy národnej obety“ podľa viedenského vzoru húfne pribúdať nielen v rakúskych a uhorských mestách, ale objavili sa aj na území Nemeckej ríše (V Berlíne vytvorili 13 m vysokú a 26 ton vážiacu drevenú kópiu samotného generála Hindenburga!), ďalej v Turecku, Belgicku, Bulharsku, dokonca aj v USA.

wien-wehrmann-1

Najväčšiu sochu takéhoto charakteru na území dnešného Maďarska odhalili 12. septembra 1915 na Deákovom námestí v Budapešti. Dielo, ktoré vytvoril Ferenc Sidló, zobrazovalo jazdca z čierneho pluku Mateja Korvína. Zámerom autora bolo – rovnako ako v prípade obrneného rytiera z Viedne – predstaviť honvédom dôstojný vzor zo „slávnej minulosti“.

 

Naproti tomu železný honvéd z Prešporka, práca Alojza Rigeleho, predstavuje idealizovanú podobu radového vojaka, bojujúceho na fronte. Župan Prešporskej župy Aurel Bartal to pri odhaľovaní sochy zdôvodnil nasledovne: „Zakaždým, keď sme v tejto vlasti postavili sochu na oslavu hrdinstva, museli sme sa inšpirovať historickými postavami. Dnes už nemusíme siahať po hrdinoch do hmlistej minulosti, veď v našich doterajších dejinách nenájdeme väčších hrdinov, než akí sa zrodili v tejto vojne. Pre našu zbierku sme nevybrali obrneného rytiera z dávnych čias, ale jednoduchého vojaka, hrdinu súčasnej vojny.“ Aj prejav prešporského župana naznačuje, že socha drsného vojaka, opierajúceho sa o pušku, ktorý ponad maďarské fúzy upiera zrak do diaľky, nepobádala len k väčšej obetavosti, ale slúžila zároveň ako nástroj propagandy, keď pomáhala v krajine živiť vojnové nadšenie a vieru vo víťazstvo. Pre väčšinu pamätníkov, ktoré vznikli v poslednom roku vojny, resp. po nej, je príznačné, že sa už diametrálne líšia od sôch „národnej obety“, navodzujú celkom odlišnú atmosféru a postavy namiesto hrdinstva a odvahy evokujú bolesť, smútok, porážku.

Železný honvéd stál kedysi pred Ganymedovou fontánou na Promenáde (dnes Hviezdoslavovom námestí) v malom barokovom pavilóne, ktorý venovala mestu firma Hubert. (Jedna z dobových pohľadníc, ktorá je v skutočnosti fotomontážou, zobrazuje sochu bez pavilónu, pekných pár metrov od jej pôvodného miesta.

0

Stanovište železného honvéda presne lokalizuje v dobových správach denník Nyugatmagyarországi Híradó, resp. fotografický materiál z týždenníka Érdekes Újság (Zaujímavé noviny) z 13. júna 1915.) Sochu slávnostne odhalili 23. mája 1915 (na turíčnu nedeľu) v prítomnosti arcivojvodkyne Izabely, ministra národnej obrany baróna Samuela Hazaiho, župana Aurela Bartala a, samozrejme, iniciátoriek projektu – manželky Aurela Bartala a grófky Ilony Szapáry. A kým orchester hral štátnu hymnu, arcivojvodkyňa Izabela pribila v mene Františka Jozefa na sochu prvý, pozlátený klinec.

test

Prešporčania spočiatku štedro prispievali. Podľa denníka Nyugatmagyarországi Híradó v prvý deň zatĺkli do železného honvéda 850 klincov a vďaka štedrosti darcov sa už do večera toho istého dňa vyzbieralo 3 361 korún, hoci klinec stál oficiálne len korunu. Darcovia dostali pamätný list a ich meno bolo zaznamenané aj do pamätnej knihy. Vyzbieraná suma obohatila fond pomoci vojnovým invalidom z Prešporka a Prešporskej župy. Cieľom nadácie, nad ktorou prevzala hlavný patronát arcivojvodkyňa Izabela, bolo vybudovanie „invalidovne“, ako aj doliečovanie a ďalšie vzdelávanie vojnových invalidov. „Akciu s humánnym cieľom“ bolo možné podporiť aj iným spôsobom. Ďalšie číslo denníka Nyugatmagyarországi Híradó informuje o tom, že „každú nedeľu a sviatok sa od 11-tej do 12-tej hodiny predpoludním koná pred sochou železného honvéda koncert orchestra prešporských honvédov. Vstupné 10 f. v prospech nadácie na pomoc vojnovým invalidom.“ Okrem toho sa dostali do obehu aj cínové zmenšeniny železného honvéda – aj ich kúpou mohli občania s vlasteneckým cítením prispieť na pomoc zraneným vojakom.

2 

S nástupom chladnejšieho počasia sochu previezli na „zimovisko“ do veľkej sály radnice, aby ju ochránili pred nepriaznivými poveternostnými vplyvmi. No aj v zimnom období mala verejnosť možnosť „pribíjať klince, a prinášať tak obete na oltár humanizmu“. Na jar sa socha opäť dostala na pôvodné miesto, do pavilónu pred divadlom.

1

V roku 1919 sochu odstránili Česi a jej ďalší osud je neznámy. O desať rokov neskôr Alojz Rigele zhotovil kamennú verziu železného honvéda, ktorá sa stala pamätníkom 1. svetovej vojny v Hamuliakove pri Bratislave. Aj dnes si ju tam môže ktokoľvek pozrieť.

Ak máte k dispozícii fotografie či pohľadnice železného honvéda, resp. informácie o zmiznutí sochy, kontaktujte nás, prosím, na adrese bratislavskerozky@bratislavskerozky.sk.

Krisztián Kacsinecz

Podporili nás