KRV – rozličné krvavé variácie v Slovenskej národnej galérii

Kultúra
2. apríla 2019

Samá krv: stáročné relikvie a súčasné pozície na výstave Slovenskej národnej galérie – do marca sa všetko točí okolo nich. Krv ako atribút, krv ako médium (ako platidlo), kultový predmet, základný materiál, téma, referenciálny bod v práve, konceptuálny záchytný bod, dodatok k dejinám kultúry, a folklórny obsah, ako mediálny topos alebo len jednoduchá inšpirácia. Je tu všetko: počnúc obrazovými anaforami utrpení Ježiša cez stredoveké kódexy, a erbom a pečiatkou označené stredoveké zmluvy až po performance a plagátové umenie najnovšej doby. 

Kým sa približujem k výstavným sieňam na poschodí, pohrávam sa so slovom krv (a myslím na to, že je krásne, že toto slovo je v slovenčine ženského rodu). A hneď na to, v prvej miestnosti ma zmocní pocit prázdna: na bielej stene vidím tečúcu typografiu, do ktorej je natlačené slovo „krv“, pod ním to isté po anglicky. Žiadne úvodné slová, privítanie, žiadna koncepcia, nikde.

Hoci ako kunsthistorikovi-kurátorovi mi veľa vecí chýba, alebo nie je na svojom mieste, (mohol by som povedať, že to celé krváca z viacerých rán), no napriek tomu je výstava vyslovene informatívna a príjemná. Ponúka rad poučných aspektov a záchytných bodov, sprevádzajúc nás dobrodružnými duchovnými dejinami krvi, plnej cezúr a štrukturálnych zmien. Nemôžem však výstavu nazvať priateľskou: nie je napríklad vysvetlený význam slovného spojenia castrum doloris (ale možno len podceňujem obecenstvo). Nikde sa neobjaví teória štyroch tekutín vypracovaná Galenosom, ktorá dlhé stáročia určovala myslenie európskeho človeka (a nie len lekára) o ľudskom tele. Možno aj pri obetnom kalichu by sa mohlo zdôrazniť, že to boli tak povediac mediálne konvertery, hardwary liturgického poriadku. Pri ďalších výstavných predmetoch sa stáva, že vety sú dosť neohrabané – na jednom mieste čítam napríklad, že: „krv veľmi súvisí s našou telesnosťou“. No teda!

1-ilona_nemeth_zmensene 

Prechádzajúc miestnosťami sa vynárajú klasické konotácie: revolúcia, agresivita, vírenie, eros, sexualita. Výstava cez ne pekne rozvíja myšlienku, čím všetkým sa mohla stať krv vo filozofii rôznych storočí, ako na ňu pôsobili rôzne teórie, také a onaké teorémy, koľko rôznych ideológií, rituálov, praxe a projekcie ju využívalo. A ako môžu tieto kontextuálne úrovne – zahniezdené do svojich epistémov– v dnešnej spoločnosti stáť pri sebe. No a samozrejme znamená niečo celkom iné hovoriť o krvi v ére humánnej genetiky a nervového inžinierstva, ako prispôsobiac sa diskurzívnym rámcom stredovekého myslenia.

Najzaujímavejšie predmety sú tie, ktoré predstavujú súčasné umenie, napríklad hyperrealistické plátna Matúša Lányiho, ktorým nechýba cinizmus. Na obrovských, monotónnych sivých plochách vidíme texty Starého zákona, avšak svätý obsah sa vykresľuje vo forme Windowsových tabuliek a klávesov (je to až k nerozoznaniu verný obraz, na pixel, od tlačidla OK až po tvar kurzora je všetko maľované). Nedá sa nič robiť, dnes sa všetko dá formátovať. Jednodimenzionálnemu človeku, ktorý utiekol do sveta rozumu, empirickej a kvantitatívnej analýzy aj premena krvi na víno sa objavuje v digitálnom kódovaní: liturgický zázrak nie je nič iné, ako viackrát prepracovaný mém, univerzálny kontrolovateľný algoritmus, ponúknutý na stiahnutie.

Technológiami skomolenín masmédií sa pohráva aj Marek Kvetan, ktorý manipuluje fotky spravodajských agentúr, ktoré zobrazujú krvavé boje a tragické nehody až kým z toho celého nezostanú len homogénne pásy svetla a farieb (ak sa pozeráme len na optiku, sú to variácie Istvána Nádlera). Boli by to zaujímavé práce, keby sme nepoznali už napríklad skoršie diela nemeckého Thomasa Ruffa, ktorý na svojich porno fotografiách vytvára rovnakú transformáciu, avšak po formálnej stránke lepšie vypracovane a dôslednejšie. Ku Kvetanovým pokusom sa výborne hodí bizarné hromadenie údajov Petra Kalmusa: hlavné titulky, tučné riadky slovenských bulvárnych časopisov, zozbieraných do albumu poštových známok. Krvavé slová stoja pedantne zoradené jeden na druhom, podávajúc správu o mučeníckej smrti, o rozkúskovaní, zlynčovaní, poprave a zúčtovaní – ako keby samotné písmená kričali po našej pozornosti.

V tejto skupine dostalo svoje miesto aj známe dielo Sándora Pinczehelyiho, Kosák a kladivo (prečo nie, keď sú červené?). Postava muža obklopená a skoro splynutá so symbolmi, vyžarujúcimi silu, sa nám pozerá do očí spoza vrstvy červenej farby. Krv je tu prítomná len ako evokácia, je otvorenou významovou fóliou revolúcie, komunizmu. O niečo ďalej sú samizdatové spisy, krvácajúce Československo, a jemne povedané hlučný komunistický propagandistický nákres (mŕtvola hyeny, metafora vykrvácajúceho fašizmu, ako umiera na budove berlínskeho Reichstagu. Do jej tela sú zapichnuté bajonety Sovietskeho zväzu, Anglicka a USA).

Na počítačom upravených fotomontážach Radovana Čerevku sa vytvárajú interiéry televíznych štúdií s chladnou estetickosťou. Pred lačnými kamerami aktuálnych spravodajských staníc vidíme do kulís, kde sú kopy mŕtvol, zmrzačených tvárí, a obesencov. Obsahy, ktoré sa na nás valia viacnásobne odcudzenými spôsobmi, trajektórie pohľadov, vytvárajú bizarnú textúru bez záchytných bodov a bezo dna. Ku konci už nie je jasné, čo je v priestore ilúzií, mediálnych konštrukcií a halucinácií reálne, a čo znamená obscénnosť, a už sa vôbec nedá rozlúštiť, kto koho pozoruje, ktorým smerom sa vyberie spomedzi strašidelností, ktorým smerom a na koho sa upriamuje pohľad.

4-raneny-obraz-1976 

Monogramista T. D. (ktorého mnohí asi stále poznajú pod menom Dezider Tóth) tu má obrazové tabule zababušené do gázy, ktoré sú ironickými parafrázami Malevicsovho slávneho červeného štvorca. Čisto suprematický geometrický útvar môžeme vidieť v rôznych štádiách krvácania a zranenia, ako teleso, ktoré je zabalené do textilu. Nájdu sa aj dosť šikovné porovnania. Lutherova biblia zo 17. storočia, zatvorená vo vitríne je otvorená pri príbehu z evanjelia, v ktorom Ježiš lieči krvácajúcu ženu. Pri hrubej, drevenými rytinami ozdobenej knihe je umiestnený jemný malý kockovaný zošit, ktorej malé kocky sú plné útlymi krvnými bodkami súčasnej umelkyne Vessny Perunovich. Pravdaže to nie je naozajstné body art: tento kurz tu predstavujú dokumentácie činov Petra Štemberu. Na jeho tablách sa objavuje úmyselné poranenie vlastného tela umelca, úloha pulzujúcej bolesti, posunuté a na zmývanie pripravené hranice subjektu, hračka náhody. Metamorfózy sebatýrania (Štembera ako misteriózna postava sa na jednom mieste pokúša o „spoluliečenie“ s rastlinou, a to tak, že si intravenózne pichne steblo kvetiny).

Vďaka širšiemu záberu sa mohli dostať medzi súčasné „vysoké“ umenie a kultové predmety stredoveku aj dizajn a úžitková grafika (hoci tu vystavené výborné diela práve dokazujú, že tieto dve sféry sa veľakrát neoplatí násilne rozobrať). Najmilšie kúsky sú šperky Kristýny Španihelovej vyrobené z jej vlastnej krvi: umelkyňa vytvorila komplikovaný spôsob výroby náhrdelníkov a perál zo sušenej krvi – takpovediac recyklované fetiše podoby skalpov. Pri týchto organických telových ozdobách nás víta sklená misa Patrika Illa, ktorá sa podobá na červenú krvinku (a naozaj je presne taká, ako gigantická, okrúhla erytrocita v tvare šišky). Možno ešte subtílnejšie a myšlienkovo variabilnejšie sú drobné misky na šperky od umelkyne Bety K. Majerníkovej, ktorá vlani tragicky zahynula. Sú to kapsule postavené na tenké ihlové nohy, ktoré sa podobajú na staré kamery, aj na ľudské srdce. Tým pádom umiestnenie privátnych šperkov do malých srdcových komôr veľkosti vrecka dostáva metaforický význam. Zo šperkovnice, ktorá sa uzatvára klávesnicami, tak isto ako aj zo symbolického srdca vzniká priestor ženskej intimity.

bety_k_majern%C3%ADkov%C3%A1_heartcams 

Diela z oblasti úžitkového umenia doplňujú plagáty a rôzne reklamné materiály vyzývajúce na darovanie krvi, ako na verejnoprospešný akt. Dobre vybrané exponáty šikovne znázorňujú predajnosť krvi, krv ako distribuovateľnú entitu, okolo ktorej sa hneď vybuduje celý horizont interpretácií, stratégií a možností použitia – a nakoniec hrací priestor pre vytváranie obrazov.

Trochu mi chýbal film a serióznejšia forma fotografie (mimochodom ja ako kurátor by som určite nevynechal dielo Gábora Bódyho: Nárcisz a Psyché). Ilona Németh je prítomná na výstave dvomi kresbami a dvomi maľbami. Je jasné, že nie práve pre tieto diela ju máme radi a uznávame ju, tieto ranné diela veľmi málo dajú pocítiť z relevancie práce Ilony Németh. Samozrejme z aspektu kurátora je to veľmi dobrá zámienka – kto by si nevšimol, že je na nich krv (alebo aspoň niečo podobajúce sa krvi – expresionistické empâtement) – a zoznam súčasných umelcov sa mohol rozrásť o jednu.

9 

Kým vidím rad bezpodmienečne silných diel, chýba mi množstvo otvorených možností a nedokončených návrhov. Samozrejme neočakávam, aby sme pod rúškom medzinárodnej účasti zaradili do výstavy známych nezaplatiteľných umelcov veľkého kalibra (ako sú napr. Jana Sterbak, Theresa Margolles, Ana Mendieta, Valie Export, Günter Brus, Marina Abramović, Marc Quinn, Paul McCarthy, Berlinde de Bruyckere, Thomas Hirschhorn, Dinos a Jake Chapman, Félix González-Torres atď.), ale keď už sa kurátor podujal na takúto veľkú úlohu, mohol by sem prepašovať aspoň Arnulfa Rainera alebo menšieho Hermanna Nitscheho. Ak sa definujeme ako dvojča Viedne, a naozaj chceme byť aktuálnym a súčasným susedom.

Takže to, čo dostávame, nie je ani domácim výberom, ani naozajstnou, korektnou medzinárodnou výstavou: je to slovenská prehliadka posilnená o jedno maďarské, jedno srbské, jedno-dva nemecké a niekoľko českých diel. Trochu vyčnieva z radu, a posilňuje podozrenie na chýbajúcu silu organizátorov a náhodnosť umiestnenia dvoch malých litografií Otta Dixa medzi relikty ľudového umenia (rozmnožované grafické diela nám zapožičalo mestské múzeum v Zittau). Rozmýšľajúc nad výstavou SNG mi napadá, že niekedy sami posilňujeme našu provincionálnosť práve tým, že v našich najdôležitejších výstavných priestoroch sa predstavíme takou koncepciou, ktorá je plná eventualít, rôznych úrovní a nerovnomernosti. Menej by bolo asi viac aj v tomto prípade: elegantné konktraktívne predstavenie (alebo produktívne splynutie) niekoľkých domácich pozícií so sekciou dizajnu a koniec. Alebo – aj to je možné – problém je v krvi, ako v pojme, ktorý má nútiacu silu. Prenasleduje ma myšlienka, či by nebolo bývalo lepšie, keby sa výstava bola usporiadala okolo pojmu „červená“ alebo „životodarné tekutiny“ (alebo nejakého podobného referenciálneho bodu) namiesto pojmu krv.

krv

Napriek tomu, je to poučná, pestrá, informatívna, a príjemná výstava. Odhliadnuc od niekoľkých nudných malieb a nedostatkov sa tu môžeme stretnúť s množstvom vzrušujúcich a relevantných diel, dokumentov a artefaktov. Trištvrte hodinovú návštevu, hlavne keď nemáme veľké nároky, sa oplatí obetovať výstave. A keď sme skončili, nezabudnime, že na druhom poschodí sa nachádza retrospektívna výstava Jany Želibskej, ktorá ponúka ďalšie „krvnaté“ zážitky. Je pravdou, že tam už hrajú hlavnú rolu konštruovaný obraz ženy, ženské roly a sterotypy, mocenská pozícia mužského pohľadu, a diskurzy postfeminizmu.

Máté Csanda

Foto: © SNG

KRV. Slovenská národná galéria, Bratislava; otvorená do 31.3. 2013. Kurátor: Dušan Buran.

Podporili nás