;)
Kto vyhodil do vzduchu miléniový pamätník na Devíne?
14. augusta 2016
Romantická postava staromaďarského bojovníka, ktorý stojí na vysokom obelisku a upiera zrak smerom na Západ, sa týčila na devínskom hradnom vrchu necelé štvrťstoročie. Jeho ľavá ruka sa opierala o štít s reliéfnym vyobrazením uhorského znaku, označujúc štátnu hranicu, kým v pravici držal spustenú šabľu, čím symbolicky naznačoval, že toto územie je podmanené. V roku 1896, pri príležitosti tisíceho výročia príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny, dala vláda oficiálne postaviť sedem pamätníkov, o. i. aj ten devínsky. Medzi ľuďmi sa rozšíril pod názvom Arpádova socha alebo Arpádov stĺp. Ale väčšina týchto pamätníkov sa v povedomí verejnosti do dnešných dní neuchovala, keďže sa stali súčasťou následníckych štátov a je to už takmer sto rokov, čo boli zbúrané.
Dvadsaťjedenmetrový pieskovcový obelisk na devínskom hradnom vrchu, stojaci vo výške 212 metrov, ktorý navrhol Gyula Berczik a na vrchole ktorého stála socha dobového maďarského bojovníka z dielne Gyulu Jankovicha, vyhodili slovenskí legionári pol roka po trianonskom mierovom diktáte do vzduchu. Počas archeologických a rekonštrukčných prác, ktoré sa začali v 60. rokoch minulého storočia, odviezli aj podstavec.
Prípravy na miléniové oslavy
Až na slávnostnom zasadnutí 21. apríla 1896 prijal uhorský snem zákonný článok o oslave milénia (článok č. VIII/1896 O dielach vytváraných na počesť tisíceho výročia založenia vlasti). Je však logické, že už dávno predtým bolo potrebné rozhodnúť o zorganizovaní jubilejných osláv, ktoré boli presunuté na rok 1896, a bližšie ich špecifikovať.
Thaly Kálmán
Kálmán Thaly, ktorý bol sám poslancom uhorského snemu, vo svojich spomienkach uvádza, že atmosféra v súvislosti s celoštátnymi oslavami milénia bola „v období pred prijatím zákona slabá“, preto on a jeho druhovia, ktorí sa zaujímali o históriu, sa v tejto veci „naliehavo“ hlásili o slovo už od roku 1888. Nakoniec v roku 1894 vznikol šesťdesiatčlenný celoštátny miléniový výbor, ktorý vzišiel z oboch snemovní a do ktorého bol zvolený aj historik Thaly. Práve on prišiel s myšlienkou postaviť miléniové pamätníky nielen v hlavnom meste, ale aj na vidieku. Inicioval, aby boli označené štyri brány otvárajúce sa na štyri svetové strany – medzi nimi aj Devínska brána (Porta Hungarica). Spolu sedem pamätníkov, ktoré by odkazovali na sedem staromaďarských kmeňov. A všetky tieto predstavy sa stali skutočnosťou.
Eduard Kozics: Devín II., 1895, MNM, 3883/1958 fk, http://dvekrajiny.sng.sk/dielo/SVK:TMP.11
V apríli 1895 začal výbor s prieskumom pri západnej bráne Uhorska. „Vyšli sme z Prešporka a vydali sme sa smerom na Devín. Stúpali sme po strmých skalách medzi hradnými ruinami, ktoré ešte miestami pokrýval sneh, a keď sme sa dostali na vrchol, navrhol som bod, kde bol pamätník nakoniec aj osadený. Miesto, ktoré som si vyhliadol, bolo najvyšším bodom Devína a boli tu viditeľné stopy starej architektúry, základy niekdajšieho donjonu,“ opisoval ďalej Thaly. Architektovi Berczikovi odporučil, aby tu dal postaviť vysoký štíhly kamenný stĺp zakončený korintskou hlavicou, na vrchole ktorého bude stáť socha arpádovského bojovníka.
Veľkolepé odhalenie
Slávnostné odhalenie pamätníka prebehlo 18. októbra 1896. Viedol ho barón Samu Jósika, „minister okolo osoby kráľa“. Už v predošlý deň pricestoval z Viedne do Prešporka a na stanici ho prijala mnohopočetná delegácia, zložená z významných osobností. Boli v nej zastúpení vyslanci oboch municípií, hlavný župan Gyula Szalavszky, podžupan Bertalan Klempa, starosta Gusztáv Dröxler, podstarosta Pál Tallér, hlavní notári Gábor Petőcz a Tivadar Brolly, hlavný kapitán Kutschera, členovia mestskej rady; ďalej gróf János Pálffy st., mošonský hlavný župan gróf Vilmos Pálffy-Daun, poslanci Ede Szalay a Károly Neiszidler a osemdesiat členov mestského zastupiteľstva. Ministra odviezol na vyzdobený hrad štvorzáprah grófa Jánosa Pálffyho a za nadšeného jasotu divákov sa presunul do paláca grófa Pálffyho, kde bol ubytovaný.
Krátko pred dvanástou hodinou sa Jósika stretol s arcivojvodom Fridrichom a popoludní prijímal cirkevné a vojenské delegácie, ako aj predstaviteľov župy a mesta. Ale vypočul si aj vyslaných zástupcov osvetového a hospodárskeho spolku na čele s grófom Istvánom Pálffym, Toldyho kruhu s predsedom Bertalanom Plachým, úradníckeho spolku s predsedom Vilmosom Backom, riaditeľa štátnej nemocnice v Prešporku Józsefa Pantocsku a riaditeľa školy pre pôrodné babice Dezsőa Velitsa. Obecenstvo mesta následne zorganizovalo na počesť ministra a hostí veľkolepý večierok, na ktorom bola zastúpená elita aristokracie: vojvodovia, baróni, grófi z historických rodov Pálffyovcov, Zichyovcov, Esterházyovcov, Csákyovcov, Vayovcov, Aporovcov, Dessewffyovcov, pričom nechýbali ani zástupcovia cirkví.
V slávnostné ráno vialo na devínskom hradnom vrchu množstvo zástav. Vyslanci všetkých okresov a obcí Prešporskej župy prišli s vlastnými zástavami, delegácia z Dolného Žitného ostrova dokonca so šesťdesiatimi tromi. Devínčania si priniesli dve staré cechové zástavy: zelenú zástavu cechu vinárov z roku 1749 držali mládenci v zelených čákovoch a modrom oblečení, na druhej zástave cechu lodníkov bol portrét Svätého Jána Nepomuckého. Uprostred svahu stál stan, kde arcibiskupský vikár Boltizár slúžil v slávnostnom ornáte omšu, ďalej tribúna pre ministra, členov vlády a ďalšie oficiálne osoby; okolo nich sa zhromaždil oslavujúci dav. Páni sa objavili v slávnostnom maďarskom šľachtickom odeve, početné vojsko nastúpilo v plnej zbroji a „prostý“ ľud prišiel v hnedom a modrom slávnostnom oblečení. Bokom stála honvédska čestná rota, ktorá vypálila salvu.
Oficiálna loď s ministrom Jósikom, delegáciami a s pozvanými hosťami opustila Prešporok o 10-tej hodine predpoludním. Tri veľké lode s obecenstvom sa plavili pred ňou a smerovali k zrúcaninám hradu Devín. Na brehu stálo slovensko-nemecké obyvateľstvo a zvedavo očakávalo sprievod oslavujúcich. Po vylodení prijali ministra podžupan Bertalan Klempa a predstavitelia obce Devín. Spoločnosť vystúpila na slávnostne vyzdobený hradný vrch a omša sa mohla začať. Po omši prešporský piesňový spolok zaspieval humnu, po ktorej architekt Gyula Berczik požiadal ministra o slávnostné odhalenie pamätníka. Na to Samu Jósika predniesol slávnostný príhovor:
„Ctené oslavujúce publikum! Zákonný článok č. VIII/1896 nariadil,
aby na tomto mieste vyrástol pamätník, ktorý má pripomínať tisícročné jubileum
príchodu Maďarov do vlasti. Stĺp je povolaný hlásať nielen slávu
našej tisícročnej histórie, ale aj ponaučenia, ktoré z nej plynú.
Náš národ môže pri uplatňovaní práva na existenciu čerpať nielen z lesku
svojej minulosti, ale aj z politickej povinnosti, ktorá ho vedie k tomu, aby sa poučil
z ťažkých úderov osudu. Ako rýchlo naši predkovia rozpoznali, že klenoty Západu,
kresťanskej kultúry sú tou najcennejšou korisťou, ktorá umožní neprestajne
ochraňovať našu domovinu. Ako rýchlo pochopili, že láska k slobode je to,
čo k nám môže najtesnejšie primknúť spoluobčanov inej národnosti
a spojiť nás v jeden politický národ…“
Ako Thaly uvádza, ministrovu reč prijalo obecenstvo s veľkým nadšením. Za župu vystúpil galantský advokát Gyula Zsigárdy. Prítomným predstavil dejiny hradu a v modlitbe prosil Pána nebies, aby ochraňoval pamätník, krajinu, národ, ľud a kráľa. Hlavný notár Gábor Petőcz prečítal zakladaciu listinu pre devínsky pamätník a na záver oficiálnej slávnosti zaznel Szózat (skladba považovaná za druhú hymnu Maďarov – pozn. prekl.). Prešporská župa dala pri príležitosti sviatku na Devíne vyraziť pamätnú mincu podľa predlohy stupavského farára Ignácza Gondu. Na jednej strane mince je vyobrazený pamätný stĺp, na druhej strane erb župy s vavrínovým vencom.
„Ešte stoja sochy tisícročného milénia“
Okolnosti zničenia miléniového pamätníka na Devíne približujú fragmenty spomienok bývalého francúzskeho legionára Jozefa Honzu-Dubnického, ktorý od apríla 1919 pôsobil v Propagandistickej kancelárii čsl. légií (neskôr premenovanej na Slovenskú spravodajskú kanceláriu) v Bratislave:
„Bratislavu, bývalý Prešporok, obsadilo česko-slovenské vojsko 1. januára 1919 a o mesiac, 2. februára, bola vyhlásená za hlavné mesto Slovenska. V noci zo 14. na 15. augusta bola obsadená aj Petržalka za Dunajom. Do Bratislavy začali prichádzať rozličné výpravy: výprava slovenských sokolov z Ameriky, výpravy novinárov z Juhoslávie, výpravy Slovákov a Čechov z Ameriky, prichádzali výpravy aj našich oneskorene sa vracajúcich legionárov z Ruska, a všetky tieto výpravy sa plavili na lodiach do Devína k zrúcaninám hradu, nad ktorými sa vypínal symbol vyše 1000-ročného panstva Maďarov nad Slovenskom. Všetky tieto výpravy požadovali, aby „socha Árpáda“, ako bola všeobecne nazývaná, bola odstránená.
Nám, legionárom z propagačnej služby, prišli tieto požiadavky vhod, pretože sme mali na odstránenie devínskeho symbolu aj poprevratové príčiny. Navyše nám boli posielané vo fingovaných obálkach medzi iným aj maďarské iredentistické pesničky ako „Állnak még ezeréves millenium szobrai“ („Ešte stoja sochy tisícročného milénia“ – pozn. prekl.) v sprievode hanobiacich karikatúr a listov, kde sa nám, „zbabelým psom“ vyhrážali, že duch miléniových sôch urobí koniec nášmu šarapateniu. (…)
Dňa 2. januára 1921 sa v Slovenskej spravodajskej kancelárii zišli major ruskej légie Jozef Országh, kapitán ruskej légie Jozef Gregor Tajovský a šéf kancelárie – nadporučík francúzskej légie Jozef Honza. Na porade sa uzniesli, že pomník na Devíne bude odstránený príslušníkmi defenzívneho oddelenia Slovenskej spravodajskej kancelárie pod osobným dozorom Jozefa Honzu. 8. januára 1921 odišli kpt. J. Gregor Tajovský a npor. J. Honza na Devín posúdiť možnosti, ako sochu odstrániť. Na základe informácie J. Honzu, ktorý tam bol už predtým, sa dohodlo, že pomník bude zrútený hneď nad podstavcom.
Jozef Honza vybral na vykonanie akcie týchto príslušníkov kancelárie: poručíka Ondreja Thomku (bývalého príslušníka francúzskej cudzineckej Roty Nazdar), podporučíka francúzskych légií Jána Vanču, dôstojníckeho zástupcu Rudolfa Rakytiaka, rotmajstra Františka Pikalu a strelcov Ferdiša Alexyho, Jozefa Vaška a Štefana Škorupu. Všetci menovaní boli Slováci, lebo Česi v Spravodajskej kancelárii neboli vôbec. Prípravu sme začali 10. januára 1921. Ferdiš Alexy, brat maliara Janka Alexyho, zaobstaral dobré oceľové dláta, kladivá, karbidovú lampu atď. Poručík Thomka obstaral potraviny a Jozef Honza výbušniny a u majora Jozefa Országha na Posádkovom veliteľstve v Bratislave zabezpečil, aby vojenská stráž bola v dňoch 11. a 12. januára 1921 odvolaná.“
U koho skončila „arpádovská“ hlava?
„Menovaní účastníci akcie v civilnom oblečení prišli do Devínskej Novej Vsi vlakom 11. januára 1921 o 4:54 hod. ráno. Odtiaľ odišli na Devín pešo a k pomníku prišli o 6. hodine. Alexy, Vaško a Pikala začali dlabať do pomníka otvory a Thomka, Vančo, Rakytiak a Škorupa ozbrojení revolvermi obsadili všetky prístupové cesty k pomníku. Jozef Honza prišiel na vypožičanom aute až neskôr, lebo sa mu nepodarilo zaobstarať výbušniny deň predtým, ale až v ten deň dopoludnia. Práve vtedy, keď prišiel k stráži, prichádzal aj miestny notár Šimkovič. Honza sa po maďarsky opýtal, či môže ísť hore k pomníku. Strážca Thomka mu po maďarsky odpovedal, že nie, lebo na pomníku sa opravuje hromozvod. A po zdanlivom odchode Honzu oznámil notárovi, že ja (t. j. Honza) som členom maďarskej komisie, ktorá rokuje o predaji pomníka maďarskej vláde. Notár sa s tým uspokojil a odišiel.
Diery do pomníka boli hotové o 16. hodine, a potom naplnené ekrazitom. Do diery smerom k rieke Morave, kam mal pomník zletieť, sme vložili 3 šúľky ekrazitu vo váhe 30 dkg; do dier smerom k vyústeniu Moravy do Dunaja sme vložili jeden a pol šúľka vo váhe 15 dkg. Po zadebnení sme šnúry spustili až pod hlavnú ruinu a zapálili sme ich o 16:30 hod. Šnúry nám trikrát zhasli a trikrát sme museli už za šera s ohrozením života zisťovať miesta, kde zhasli. Čakanie a náprava nám zabrali 3 x 15 minút. Legionár Alexy už chcel štvrtýkrát vybehnúť zistiť poruchu, keď vybuchla najprv jedna a hneď aj druhá, slabšia nálož. Po každom výbuchu sa z pomníka zosypal dážď kamenia. Tretia nálož, kde bolo najviac ekrazitu, nevybuchla. Tie, čo vybuchli, iba zaisťovali, aby sa pomník nezrútil smerom k dedine, lebo hneď pod hradným vrchom boli dva obývané domy. Šnúra k nevybuchnutej náloži vyhorela až hore a len štyri metre pod náložou zhasla. Zatiaľ sa úplne zotmelo. Hore k pomníku bolo nebezpečné priblížiť sa, lebo zdola nebolo v tme vidieť, nakoľko je pomník poškodený. Pochytila nás ohromná zlosť, lebo sme si uvedomili, že na druhý deň bude celá obec Devín na nohách, že výbuchy hneď nahlásia do Bratislavy a možno aj do Prahy a obávali sme sa, že zrútenie pomníka nebudeme môcť možno vôbec dokončiť. Utešovalo nás len to, že pomník je už akiste tak poškodený, že bude musieť byť z bezpečnostných dôvodov úradne odstránený.
Po porade o ďalšom postupe odišli účastníci akcie do dediny, kde sa medzi sebou rozprávali len po francúzsky a lámanou nemčinou predstierali, že prišli do Devína kupovať rožný dobytok. Najhoršie na tom boli tí, ktorí doniesli so sebou oceľové dláta na nabrúsenie. Tí z opatrnosti prespali v stohu slamy, aby sa im do rána niečo nestalo. Ráno našli kováča v osobe tam usadeného Čecha. Tomu nahovorili, že dlabú do pomníka diery pre stojany na osvetlenie pomníka.
Jozef Honza odišiel do Bratislavy zohnať ďalšie výbušniny a šnúry. Auto malo z opatrnosti zastretú štátnu poznávaciu značku. V Karlovej Vsi sa stretol s autom, v ktorom sedel Dušan Porubský a F. Seďa. Tí mu oznámili, že obec Devín už informovala do Bratislavy, čo sa chystá a bratislavskí Maďari už behajú po Ministerstve, aby zrúteniu pomníka zabránili. Našťastie však na ministerstve už nenašli nikoho zodpovedného. J. Honza by sa bol po tejto správe najradšej vrátil na Devín a riskoval zrútenie pomníka v noci, ale nemal už zápalné šnúry a aj ekrazitu mohlo byť málo. Pokúsil sa síce tieto veci zohnať hneď po príchode do Bratislavy, ale podarilo sa mu to až ráno. Najal si auto a vracal sa krkolomnou rýchlosťou na Devín. Vodič auta iste nevedel, na koľko kusov sa mohlo jeho auto rozletieť, ak by bol za jazdy po vtedy ešte primitívnej ceste ekrazit v aute explodoval.
Zatiaľ celý Devín bol už od skorého rána na nohách. Po včerajších výbuchoch a po vytrhnutých dierach na pomníku Devínčania už vedeli, o čo ide a nechceli si to divadlo nechať ujsť. Od Bratislavy prichádzali zase autá a kočiare. Postupne diváci vytvorili polkruh od rieky Moravy v čiare plotov až po Dunaj. A tento polkruh držalo v šachu len päť ozbrojených legionárov v občianskych oblekoch! Avšak treba priznať, že polkruh sa udržiaval aj zo strachu pred výbuchom.
Pred zapálením šnúr bolo znova preverené, či z dvoch domov pod hradom sú všetci ľudia vysťahovaní a tiež, či sa niekto nedostal na spodnú cestu, ktorá vedie pod hradom po brehu Dunaja. (…)
Z týchto úvah vytrhol nás ohromný výbuch: časť, do ktorej boli vydlabané diery a z ktorej už pri včerajších výbuchoch bola vytrhnutá asi jedna štvrtina, bola vyhodená opačným smerom a celý stĺp aj s „Árpádom“ výbuch vyzdvihol asi o 30 centimetrov, takže pod ním vznikol prázdny priestor a až po troch sekundách sa vyzdvihnutý pomník začal nakláňať na juh a o ďalšie dve-tri sekundy sa šúľky stĺpa rútili medzi dve vežičky a akoby ich niekto usmerňoval – šinuli sa cez bráne podobný otvor v spodnej ruine dolu do Dunaja.
Stalo sa tak 12. januára 1921 presne o 12. hodine na poludnie. Moji legionári mali so sebou fotoaparáty a mienili zrútenie pomníka odfotografovať. Ale namiesto toho pohádzali aparáty na zem a od radosti začali skákať a kričať „Hurá!“ Školské deti tiež kričali hurá!
Ľudia-diváci chceli z polkruhu ihneď vyraziť k hlavnej vyvýšenine a naše stráže ich museli s revolvermi v rukách upozorňovať, aby sa nikto nehýbal, lebo ešte môže nastať výbuch v prvom vymrštenom šúľku, ktorý sa nezosunul a zostal na vrchu najvyššej skaly. Po krátkom čakaní vyrazili všetci hore k hlavnej vyvýšenine, aby si z „Árpáda“ niečo urvali. (…)
Starodružiník Ondrej Thomka z Roty Nazdar vrhol sa hneď za brkom z Árpádovho kalpaku a aj si ho ulovil. František Pikala si ulovil pošvu z Árpádovej šable. Jozef Honza sa vrhol k hlave, ktorej sa už chystali zmocniť aj reportéri bratislavských maďarských časopisov. Ale pri hlave stála už vopred určená stráž. Honza sa z opatrnosti zahral na maďarského džentríka: „Uraim, megveszem a közvitéz fejét. Mennyit kérnek érte?“ Legionári neodpovedali a pozerali jeden na druhého. „Adok érte 500 koronát!“ Tu sa vynašiel legionár Alexy a odvetil: „Olcsón nem adjuk el!“ Čo mal Honza robiť? Ponúkol za hlavu 1000 korún, legionári súhlasili a hneď im túto sumu aj vyplatil.“
A tak sa rozšírila legenda, že nejaký bohatý Maďar zachránil aspoň „arpádovskú“ hlavu. Tú však Honza daroval istému slovenskému buditeľovi. Ktorému? To sa nedozvieme ani z vyššie citovaných Zápiskov legionára (Jozef Honza-Dubnický: Zápisky legionára. Banská Bystrica, PRO 2014). Podľa nepotvrdeného zdroja sa však hlava pred niekoľkými rokmi ešte stále nachádzala v krajine a ponúkali ju na predaj.
Ak máte k dispozícii fotografie „arpádovskej hlavy“, resp. akékoľvek informácie o jej zmiznutí, kontaktujte nás, prosím, na nasledovnej e-mailovej adrese: bratislavskerozky@bratislavskerozky.sk.
† József D. Kovács
Preklad: Jitka Rožňová
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!