;)
Prešporok roku 1897 na unikátnych záberoch
26. júna 2023
Umenie fotografie neobišlo ani Prešporok 19. storočia. Najstaršia fotografia pochádza zhruba z roku 1841 a zachytáva pohľad na Kapucínsky kostol a Kapucínsku ulicu. Spolu so zdokonaľovaním technológie spracovania fotografie začali v celej Európe pracovať fotoateliéry. Jeden z európskych fotoateliérov namieril svoje objektívy aj na naše mesto. Bola to spoločnosť R. & J. D. (Römmler & Jonas z Drážďan), ktorá vznikla v roku 1871. Pod jej značkou vznikla nasledujúca séria fotografií s vysokou výpovednou hodnotou.
Firma najímala profesionálnych fotografov, aby nafotili európske, ale aj mimoeurópske mestá, a zvečnili na fotkách najmä ich architektonické pamiatky. Už v roku 1894 vydávala suvenírové karty tzv. „Gruss“, resp. „Pozdrav“, zatiaľ čo iné, konkurenčné vydavateľstvá stále reprodukovali staršie rytiny. Ako jedny z prvých začala jednotlivé fotografie číslovať, na základe čoho vieme dnes určiť poradie jednotlivých fotografií a ích časovú postupnosť. Fotografie vychádzali v kvalitnom a detailnom prevedení kabinetného formátu, a predávali sa samostatne alebo ako séria vo forme leporela v počte 8, 12 alebo 20 kusov. Viazané boli v krásnej sýtočervenej ľanovej obálke so zlatým písmom a výzdobou.
Fotografi z Drážďan dorazili aj do najväčšieho mesta Horného Uhorska, do Prešporka, v roku 1897. Pravdepodobne tu strávili niekoľko dní a fotografovali rôzne časti a dominanty mesta. S určitosťou vieme časovo zaradiť fotografie do konca 19. storočia, resp. už do spomínaného roku 1897. Podarilo sa to detailným skúmaním jednotlivých záberov, ktoré prezrádzajú dôležité historické a zdokumentované udalosti mesta, ako napr. stavbu pamätníka Márie Terézie i zasadenie mileniálnej lipy na Primaciálnom námestí. Zatiaľ sa podarilo vypátrať 16 rôznych pohľadov, minimálne sedem z nich bolo vydaných vo forme leporela. Vo svojej súkromnej zbierke mám osem unikátnych fotografií, ktoré jednotlivo predstavím.
PRVÝ POHĽAD
Klasický pohľad na panorámu Bratislavy z petržalskej strany. V strede záberu je ešte len šesť rokov starý Most Františka Jozefa I. (dnešný Starý most). Nad ním sa týči ruina hradu, ktorý vyhorel 28. mája roku 1811 a veža Dómu sv. Martina po neogotickej úprave (začala sa v roku 1865). Vďaka tejto snímke vieme s určitosťou datovať rok fotografovania. Po priblížení, detailnom skúmaní a porovnávaní vidíme na dnešnom Námestí Ľudovíta Štúra dočasnú drevenú stavbu, ktorá slúžila pri stavbe pamätníka Márie Terézie. Jednotlivé kusy tam previezli z dielne Jána Fadrusza na vozíkoch po koľajach. Umelec mohol v drevenom prístreší pracovať na monumentálnom diele z bieleho mramoru aj za nepriaznivého počasia a nerušili ho pritom žiadni zvedaví diváci.
Pamätník odhalili 16. 5. 1897, čiže fotografia vznikla pár dní, možno maximálne pár týždňov pred jeho odhalením. Tomuto zisteniu napomáha aj fakt, že na námestí je svieža a hustá zeleň typická pre začiatok jari. Pred výstavbou pamätníka sa na jeho mieste nachádzal letný drevený pavilón reštaurácie bratov Berlinovcov, ktorá bola v prízemných priestoroch Esterházyho paláca (dnes SNG). Pavilón stál na tomto mieste cca od roku 1870, keď bol zbúraný krásny korunovačný pahorok z 18. storočia, ktorý dala vybudovať Mária Terézia z navezenej hliny všetkých uhorských žúp. Pahorok slúžil pri záverečnej ceremónii korunovácie. Panovník vyšiel na koni na pahorok a švihnutím meča na štyri svetové strany prisahal, že bude ochraňovať kráľovstvo pred nepriateľmi zo všetkých strán. Nestojí ani priemyselná škola a vládna budova (dnes Filozofická fakulta Univerzity Komenského) na Fajnorovom nábreží. Stále však vidno vodné mlyny v nezregulovanom koryte Dunaja.
DRUHÝ POHĽAD
Druhá fotografia zo série zachytáva majestátnu ruinu hradu. Prvá písomná zmienka o hrade je v Salzburských análoch z roku 907, keď sa odohrala bitka vojsk Bavorov a starých Maďarov. Najstaršou architektonickou štruktúrou hradu je tzv. Korunná veža z 13. storočia, meno dostala podľa toho, že v nej boli v 16. až 18. storočí uložené uhorské korunovačné klenoty.
Hrad prešiel niekoľkými stavebnými fázami, od románskej po poslednú tereziánsku v rokoch 1760 – 1768, keď sa hrad stal sídlom miestodržiteľa Albrechta Sasko-Tešínskeho. Na východnej strane bol k hradu pristavaný menší miestodržiteľský palác, neskôr známy ako Terezianum. Jozef II. sa po nástupe na trón rozhodol, že celý hrad adaptuje pre potreby generálneho seminára. Neskôr bol seminár zrušený a začal sa postupný úpadok hradu. V roku 1802 bol hrad pridelený vojenskej správe, pričom osudovým dňom sa mu stal 28. máj 1811, keď na niekoľkých miestach vypukol požiar, ktorý zachvátil celý areál hradu. Zomrelo deväť ľudí a hrad zhorel takmer do tla. V stave ruiny ostal až do 60. rokov 20. storočia.
Na fotke vidno pár príslušníkov 16. kompánie cisárskej armády. Zaujimavým faktom je bielym písmom napísaný rok 1891 na strážnici, ale aj viditelné napojenie niekdajšej budovy Tereziana na východnej stene hradu.
TRETÍ POHĽAD
Fotografia zachytáva podobu Hlavného námestia s parkovou úpravou, ktorú v roku 1884 vytvoril Prešporský okrášľovací spolok. Krásny park dal ohradiť kovaným plôtikom, ktorý vyhotovila známa kováčska firma Márton és Fia (Márton a syn). V strede námestia sa od roku 1856 nachádzal kandeláber, ktorý bol jedným z prvých plynových osvetlení v meste. Rovnaký kandeláber bol aj pred divadlom na Hviezdoslavovom námestí. V ľavej časti záberu vidno renesančnú fontánu, ktorú dal postaviť prvý kráľ korunovaný v Prešporku, Maximilián II. (korunovaný 8. 9. 1563). Počas korunovácie vypukol v meste požiar, čo kráľa podnietilo k tomu, aby dal vybudovať stálu fontánu. Neposkytovala iba pitnú vodu, ale aj vodu potrebnú na hasenie v prípade požiaru. Pred úpravou námestia, keď bolo ešte len vydláždeným priestorom bez akejkoľvek vegetácie, stáli pri fontáne dva povozy s veľkým sudom pripraveným na hasenie. Fotána sa niekedy nazýva aj Rolandova, kedže na podstavci stojí socha rytiera, mylne považovaného za Rolanda. V skutočnosti ide o kráľa Maximiliána II. Pod sochou sa nachádzal kubus s cikajúcimi chlapčekmi, ktorý však v 30. rokoch 18. storočia z puristických dôvodov nahradili chlapcami s rybami. Posledná, nedávna rekonštrukcia navrátila pôvodný segment späť na fontánu a spolu s novovybudovanými schodíkmi má podobu, akú mala fontána po odhalení v roku 1572.
Námestie už od stredoveku slúžilo ako miesto konania trhov. V stredoveku tu boli mäsiari, pekári, kramári, brusiči, debnári, hrnčiari a súkenníci. Koncom 17. storočia sa mäsiari presťahovali na Chlebový trh (priestor pre Starou tržnicou).
V 13. storočí námestie obklopovali tzv. vežové domy, boli to honosnejšie, gotické obydlia šľachty slúžiace aj ako refugiá. Niektoré pretrvali dodnes, aj keď v zmenenej podobe. Najznámejším z nich bol Jakubov dom, z ktorého neskôr vznikla radnica. Postupným pripájaním ďalšich odkúpených stavieb a následnou prestavbou sa etablovala súčasná podoba radnice. Ďalším vežovým domom bol tzv. Burg, ktorý v 80. rokoch 19. storočia odkúpil podnikateľ Palugyay a na jeho mieste dal podľa projektu Viktora Rumpelmayera v roku 1883 postaviť súčasný palác. Gotické jadro vežového domu má aj súčasné sídlo japonského veľvyslanectva.
Vedľa radnice sa nachádza Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa (ľudovo Jezuitský kostol). Základy kostola siahajú do roku 1638, keď si tu postavili nemeckí evanjelici svätostánok. Kostol však evanjelici používali iba do roku 1672, keď im bol odňatý a 1. januára nasledujúceho roku ho odovzdali jezuitom.
ŠTVRTÝ POHĽAD
Tentoraz máme ústredný pohľad na Primaciálny palác. Záber opäť pochádza z roku 1897, dokladá to ešte len rok stará mileniálna lipa, ktorá mala symbolizovať tisícročnú prítomnosť Maďarov v Uhorsku. V roku 1896 sa konali po celej krajine rôzne slávnosti, podujatia ale sa aj zakladali pamätné miesta, napr. na Železnej studničke vznikali studničky s pramenitou vodou, každá studnička niesla meno po významnej osobnosti uhorských dejín, ako boli králi, kráľovné atď. Bolo postavených sedem pamätníkov, ako napr. súsošie Márie Terézie (ktorého odhalenie sa z technických príčin posunulo až na rok 1897) alebo Arpádovský stĺp na hrade Devín.
Samotné námestie sa začalo formovať už v začiatkoch mesta, bolo to staré trhové námestie, po roku 1370 sem z Hlavného námestia presunuli mäsiarov a pekárov, predávalo sa tu aj obilie a dokonca aj starožitnosti.
Na úplne pravom okraji fotografie môžeme vidieť ešte pôvodnú stenu zadného, resp. východného, hospodárskeho traktu radnice, na ktorom bola pôvodne iluzívna freska od Davida Antonia Fossatiho, ktorá mala skultúrniť inak strohú a jednoduchú fasádu tohto krídla radnice. Fresku v roku 1725 nahradilo súsošie sv. Jána Nepomuckého, ktoré na svojom mieste vydržalo až do roku 1911, keď pre potreby rozšírenia a zmodernizovania radničných priestorov bolo demontované, starý trakt zbúraný a bolo postavené neogotické krídlo s podjazdom na nádvorie. V dnešnej dobe môžeme opäť obdivovať um barokového sochárstva a súsošie (aj keď len kópiu) a na vlastné oči si ho pozrieť na nádvorí Priamaciálneho paláca.
Budova paláca je krásnym príkladom klasicistickej architektúry, ktorá vznikla v rokoch 1778 – 1781. Na jej mieste sa už od stredoveku nachádzal hospodársky dom ostrihomského arcibiskupa. Arcibiskup však dlho v paláci nepobudol, už v roku 1820 sa presťahoval späť do Ostrihomu a palác začal chátrať. Istý čas tu bol dievčenský učiteľský ústav, škola a až v roku 1903 bola budova odkúpená od cirkvi pre potreby rozšírenia Starej radnice. Palác bol dejiskom mnohých významných udalostí, jednou z najvýznamnejších bolo podpísanie tzv. Bratislavského mieru v roku 1805, keď sa v Zrkadlovej sieni stretli zástupcovia rakúskej a francúzskej diplomacie a podpismi spečatili Napoleonovo víťazstvo v bitke pri Slavkove.
Počas prestavby pre potreby radnice boli pod tapetami nájdené tapisérie nevyčísliteľnej hodnoty. Tzv. Bratislavské gobelíny z prvej polovice 17. storočia tvorí súbor šiestich tapisérií znázorňujúcich mytologický výjav o tragickej láske Héro a Leandra. V paláci môžeme objaviť aj taký skvost, ako je dodnes funkčný secesný výťah z roku 1905.
Ani exteriér nezaostáva za monumentálnosťou interiéru. Na atike paláca sa dodnes nachádzajú kolosálne alegorické sochy, perzonifikujúce rozličné cnosti. V tympanóne môžeme obdivovať monochromatickú mozaiku od akademického maliara Ernesta Zmetáka, ktorú vytvoril v roku 1959 a ktorá nahradila pôvodnú neskorobarokovú fresku. Nad tympanónom sa nachádza nadrozmerný železný kardinálsky klobúk ako pripomienka sídla ostrihomských arcibiskupov.
PIATY POHĽAD
Fotografia zachytáva čelný pohľad na Városi színház (Mestské divadlo), teda dnešnú Historickú budovu Slovenského národného divadla. Priestranstvo, na ktorom stojí táto krásna eklektická budova, bolo v minulosti vodnou priekopou. V severnej časti námestia prebiehala až do 80. rokov 18. storočia južná línia mestského opevnenia. Keď pominula osmanská hrozba sa v dôsledku rozrastania mesta začali búrať už nepotrebné hradby, zasypávať a vyrovnávať priekopu a stavať nové budovy. Šírka priekopy mala úctyhodných 40 metrov a začínala pri vyústení Hviezdoslavovho námestia do Rybného námestia a končila pri Štúrovej ulici. Ako jediná časť priekopy, ktorá obkolesovala mesto a hradby, bola naplnená vodou, dokonca sa v niektorých jej častiach chovali ryby. V minulosti cez námestie pretekalo aj jedno z mnohých ramien Dunaja, ktoré bolo v miestach pred divadlom premostené dreveným mostíkom. V roku 1781 sa vedenie mesta rozhodlo priekopu zasypať paralelne s búraním hradieb na príkaz Márie Terézie a vysadiť štyri rady stromov. Kvôli nekvalitnej navážke boli vysadené odolné agáty. Napriek tomu sa v novom parku počas silnejších dažďov vytvárali mláky. Honosnejšia úprava námestia sa začala až v roku 1911, keď bol celý park obohnaný kovaným plôtikom, pribudli lavičky, prútené ochranné koše okolo stromov, krásny secesný meteorologický pavilón, ako aj vtáčia fontánku z roku 1915, ktorú darovala firma Stollwerck. V roku 1887 bol pred divadlom odhalený pomník hudobníkovi Johanovi Nepomukovi Hummelovi, avšak už v roku 1911 ho vystriedalo Petöfiho súsošie. Čo sa týka samotného divadla, tak jeho predchodcom bol taktiež kultúrny stánok, išlo o Csákyho divadlo postavené v roku 1776 pred zbúranou Rybárskou bránou, ktorej časti boli sekundárne použité pri výstavbe divadla. V 80. rokoch 19. storočia už divadlo nevyhovovalo vtedajším protipožiarnym predpisom, tak sa následne pristúpilo k jeho demolácii.
Nová budova divadla bola postavená v roku 1886 podľa návrhu architektov Ferdinanda Fellnera a Hermanna Helmera za 670-tisíc korún. Slávnostné otvorenie sa konalo 22. septembra 1886 za prítomnosti významných predtstaviteľov vtedajšieho Prešporka. Systém osvetlenia zabezpečovalo 800 plynových lámp a lustrov. Nad lodžiou, v oválnych otvoroch, sa nachádzajú busty významných svetových umelcov, Johanna Wolfganga Goetheho, Williama Shakespeara, skladateľa Franza Liszta a maďarských dramatikov Michala Vrsmartyho a Jozefa Katonu (napísal libreto opery Bánk bán, ktorou sa budova divadla otvorila).
Pred divadlom sa nachádza Ganymedova fontána od ďalšieho známeho prešporského rodáka – Viktora Tilgnera. Vyhotovila a darovala ju mestu Prvá prešporská sporiteľňa v roku 1888. Na vrchole fontány sa nachádza mytologické stvárnenie únosu Ganymeda orlom, ktorý ho odniesol do sídla bohov na Olympe.
Na snímke sa nachádza pár zaujimavých detailov, ktoré vypovedajú o dobe vzniku tejto kabinetky. Po Jesenského ulici premávala od roku 1895 električka, konečnú zastávku mala na Vydrici, zastávka niesla názov Vitézova ulica, pričom jej druhý koniec sa nachádzal pred Hlavnou stanicou. Po zavedení elektrickej mestskej dráhy obsluhovali túto trasu električkyky dodané firmou Ganz so sídlom v Budapešti. Pôvodný vzhľad sa niekoľkokrát menil. V počiatkoch mala električka uzatvorené predné čelá sklenenými tabuľkami, ktoré boli vsadené do kovovej mriežky, mali žltý náter s purpurovými poliami na bokoch a zlatým znakom mesta, neskôr boli čelá otvorené a vodič bol vystavený akýmkoľvek výčinom počasia. Preto došlo k ďalšej úprave, keď boli čelá opäť uzavreté okennými rámami. Na fotografii vidno električku v pôvodnej úprave, ako prechádza v diaľke, za divadlom.
Za Komenského námestím, ktorého parková úprava vznikla v roku 1895, vidno ešte pôvodnú stavbu z 18. storočia, v ktorej si o storočie neskôr zriadil Johann Berendy parné a vaňové kúpele, a ktorú v roku 1903 nahradila budova Uhorskej obchodnej a priemyselnej komory (Kereskedelmi és ipar kamara) od Jozefa Huberta.
V pravej časti snímky, nad dámou, ktorá kráča v krásnych dobových šatách, sa týči kupola s vlajočkou hostinca U červeného vola (Gasthaus zum roten Ochsen). Bola to nárožná budova na Jesenského a Štúrovej ulici. Počas dlhej existencie hostinca využilo jeho služby niekoľko vzácnych a prominentných ľudí. V roku 1833 to bol Ferenc Deák (uhorský politik), v roku 1843 rakúsky dramatik Franz Grillparzer a v neposlednom rade saský kráľ Friedrich August II. Žiaľ, budova už nestojí, v roku 1950 bola zbúraná, aby uvoľnila miesto pre administratívnu budovu denníka Pravda.
Ďalší detail, ktorý zaujme oko pozorovateľa, sú chýbajúce plynové svietidlá na kandelábroch pred divadlom, pravdepodobne ich opravovali, ale aj stanovisko drožiek, resp. dvojzáprahov na Gorkého ulici čakajúcich na zákazníkov smerujúcich na Hlavnú stanicu.
ŠIESTY POHĽAD
Opäť veľmi zaujímavý a pre fotografov mimoriadne obľúbený pohľad. Zachytáva relatívne čulý ruch v predpoludňajších hodinách na starobylej Michalskej ulici. Ústredným motívom je Michalská brána, resp. veža. Ide o jednu zo štyroch brán stredovekej fortifikácie mesta, ktorá sa dodnes zachovala, a to v podobe, v akej bola v roku 1758 odhalená po náročnej rekonštrukcii a prestavbe. Počiatky výstavby brány siahajú do záveru 14. storočia. Brána bola niekoľkokrát nadstavaná, čím reflektovala na vývoj vojenskej techniky a hroziace nebezpečenstvá, v prvom rade osmanskú hrozbu, keď bolo zbúrané rozsiahle územie s kostolom a cintorínom sv. Michala, ktorý sa nachádzal práve pred touto bránou. Ako som už spomínal, keď sa pominula hrozba zo strany Osmanov, dala vtedajšia panovníčka Mária Terézia príkaz na asanáciu mestských hradieb a ich veží z dôvodu rozširovania mesta a jeho narastajúcej populácie. S asanáciou sa začalo v roku 1775 a Michalská brána ako jediná prežila túto modernizáciu, a to z čisto z praktického hľadiska. Bránu totiž pred 17 rokmi nákladne prestavali v barokovej podobe a stala sa symbolom a okrasou mesta. Rozhodnutie o jej ponechaní ju zachránilo a my sa aj dnes, rovnako ako súdobý občan na konci 19. storočia, môžeme kochať jej nevídanou krásou. Len pred pár mesiacmi prešla kompletnou rekonštrukciou, ktorá jej navrátila podobu z roku 1758. Zaujímavosťou je fakt, že v minulosti veža nemenila len tvar, ale aj farbu. Po jej barokizácii v 18. storočí bola veža, tak ako aj iné stavby v Prešporku, natretá bielou vápennou farbou. V tej dobe neexistovali trvácne pigmenty, ktoré by odolali poveternostným vplyvom. Zmenilo sa to až koncom 19. storočia. Vtedy sa vedenie mesta rozhodlo staručkú vežu oživiť a prefarbilo ju na okrovočervenú. Toto farebné prevedenie vidíme aj na tomto zábere. K opätovnému návratu k bielej farbe došlo až v 30. rokoch 20. storočia.
Idylku atmosféry na fotografii akcentujú konské povozy a koče, resp. nájomné drožky, ktoré vozili ľudí za pár korún z mesta na Hlavnú vlakovú stanicu, ale aj do “horského” prostredia Železnej studničky, alebo na príjemnú letnú prechádzku v Auparku. V strede ulice vidíme rozkopávku, ktorá s veľkou pravdepodobnosťou súvisela s plynovým alebo kanalizačným potrubím.
Ulicu lemujú rôzne prevádzky, obchodíky. Jedným z najvýznamnejším bol obchod so zmiešaným koloniálnym tovarom s romantickým názvom zaváňajúcim vôňou exotických krajín „Zum weissen Elephanten“. Obchodík sa nachádzal na Michalskej 2 už od roku 1848, keď ho založil vážený občan Adolf Wimmer. Pri vstupe do obchodu sa nachádzal veľkorozmerový obraz znázorňujúci bieleho slona.
SIEDMY POHĽAD
Tentoraz nejde o architektonickú dominantu, fotograf zachytil krásne zakvitnuté prostredie Sadu Janka Kráľa alebo Auparku, resp. po maďarsky Ligetu, ako bola táto oblasť známa v 19. storočí. Park dostal pomenovanie podľa lužnej nivy, na ktorej vznikol – Bruck(en)au, Bruck(en)-Au(g)e(r)l – „(medzi)mostový lužný les(ík)“.
S myšlienkou založenia prvého verejného parku v strednej Európe prišla osvietená panovníčka Mária Terézia, ktorá ho v rokoch 1774 – 1776 dala vybudovať v barokovo-klasicistickom štýle. Ideou bolo vybudovať park v tvare osemramennej hviezdice vytvorenej vďaka chodníkovým priesekom, ktoré neskôr lemovali stromoradia. Vďaka romantickému usporiadaniu vznikol krásny priestor nazvaný ako Sternallee, teda Hviezdicová alej. Jednotlivé aleje dostali pomenovanie podľa druhu stromov – jelšová, topoľová, javorová, vŕbová, jaseňová, brestová.
Časom park prešiel niekoľkými úpravami, posledná úprava, ktorú zachytáva aj táto fotografia pochádza z roku 1839. Drobné architektonické diela ako socha Flóry, ktorú na fotografii vidíme od chrbta, kamennú vázu alebo sochu Tritóna dal v roku 1868 postaviť Prešporský okrášľovací spolok. Neskôr sochu Tritóna nahradila socha nymfy Diany od sochára Antona Normana Brandla, ktorá od roku 1876 stála pred Grassalkovičovým palácom a v súvislosti so zavedením električkovej dopravy bola presunutá do parku. Dnes sa socha nachádza vedľa schodiska v Primaciálnom paláci.
Spomeniem ešte zaujimavú a úsmevnú historku viažucu sa k tejto cínovo-olovenej soche. Jej tvorca, sochár A. N. Brandl, sa nechal inšpirovať antickou sochou bohyne Artemis z Gabii. Po jej premiestnení zo Sadu Janka Kráľa putovala pred kino Mladosť na Hviezdoslavovom námestí. V tom čase, v 50. rokoch 20. storočia, bolo kino, resp. jeho sedadlá, zamorené všami, návštevníci kina sa po opustení sály prezerali, či neprešli vši aj na nich. Socha stojaca pred kinom bola v postoji, ktorý môže evokovať práve toto hľadanie vší. Vďaka tejto póze dostala pejoratívny názov Blšiarka. Viac o putovaní, nielen tejto sochy, sa dočítate tu: v článku magazínu OZ Bratislavské rožky.
ÔSMY POHĽAD
Posledným pohľadom v našej zbierke, ale určite nie posledným vrámci série, je pohľad na čerstvo odhalené jazdecké súsošie Márie Terézie. Vývoj priestoru, na ktorom sa nachádzal pamätník Márie Terézie, je veľmi bohatý a zaujimavý. Pôvodne v týchto miestach, resp. v miestach dnešného Námestia Ľ. Štúra, tiekol Dunaj, neskoršou reguláciou a zasypaním jedného z mnohých ramien rieky vzniklo priestranstvo, ktoré bolo vhodné na výstavbu reprezentatívnych budov. Neďaleko od námestia vznikla pre potreby umiestnenia dvoch plukov kasáreň (dokončená v roku 1763), ktorá bola v danom čase najväčšia v monarchii. Pretože stála v blízkosti vodného toku, dostala názov Vodná kasáreň. Okolie námestia obklopovali pôvodne hospodárske budovy, ako boli sýpky a sklady, ktoré sa zbúrali, a na ich mieste vznikol v roku 1870 honosný Eszterházyho a Dessewffyho palác.
Jednou z udalostí, ktorá nasledovala po prehratej bitke pri Moháči v roku 1526 bolo aj rozhodnutie o prenesení korunovačných insígnií zo Stoličného Belehradu do Prešporka, čím sa de facto stalo z nášho mesta korunovačné a hlavné mesto kráľovstva. Ako som už spomenul pri prvej snímke, tak somotná korunovácia pozostávala z niekoľkých častí, jednou z posledných bola slávnostná prísaha novokorunovaného panovníka, že sa zaväzuje ochrániť monarchiu pred nebezpečenstvom, ktoré môže prísť z ktorejkoľvek svetovej strany. Ceremónia sa konala na Korunovačnom pahorku, ktorý sa pôvodne nachádzal na miestach dnešnej Reduty. Tvorila ho zemina navezená zo všetkých uhorských žúp, ktorú obkolesili drevenou konštrukciou. Kráľ na koni vyšiel na pahorok a mávnutím meča na všetky svetové strany spečatil svoju prísahu.
V roku 1774 Mária Terézia rozhodla a postavení novej krajinskej sýpky (na mieste dnešnej Reduty, (bližšie tu: https://bratislavskerozky.sk/posledne-dni-schuttkasten/), kde sa nachádzal ešte stále starý Korunovačný pahorok. Rozhodla o jeho premiestení, pričom využila služby dvorného architekta Františka Antona Hillebrandta, ktorý navrhol krásnu neskorobarokovú kamenú konštrukciu vo forme troch šikmých rámp spájajúcich sa na vrchole pahorku, kde panovník dokončil svoju korunovačnú procesiu. Posledná korunovácia sa odohrala v roku 1830, vtedy na pahorok vyšiel posledný kráľ korunovaný v Prešporku, Ferdinand V., a ukončil stáročnú ceremoniálnu funkciu pahorku. Ako nepotrebný relikt na zašlú slávu bol pahorok rozobraný v roku 1870 s tým, že na jeho mieste bude postavená adekvátna náhrada. Prešlo 27 rokov a 16. 5. 1897 sa prísľub stal realitou. Za prítomnosti cisára a kráľa Františka Jozefa I. bolo odhalené verejnosti krásne súsošie z bieleho carrarského mramoru. Vyhotovil ho talentovaný a rodený Prešporčan Ján Fadrusz, ktorého bustu odhalili neskôr len pár metrov od pamätníka. Fadrusz akoby sa symbolicky pozeral na svoje monumentálne dielo. Na žulovom podstavci sa nachádzal nápis „Vitam et Sanguinem – Život a krv“. Je skrátenou formou výzvy členov uhorského snemu na pamätnom zasadnutí 11. decembra 1741 („Vitam et sanguinem pro rege nostro!“). Bolo to vyhlásenie uhorskej šľachty, že je pripravená obetovať za svoju kráľovnú aj vlastné životy. Žiaľ, prešlo len 24 rokov a pamätník 25. 10. 1921 zničili legionári novej, mladej Československej republiky. Sochu pomocou lán zvalili z podstavca, porozbíjali a časti pohádzali do vôd Dunaja, časť si odniesli ľudia a niektoré časti poslúžili ako materiál pri vzniku nových umeleckých diel. Viac o soche sa dočítate v tomto článku.
Vďaka výnimočnej sérii fotografií sme sa preniesli do pokojných a zároveň aj turbulentných okamihov dejín našej krásnej Bratislavy. Nahliadli sme do jednoduchosti všedného dňa, ktorý ešte dýchal stáročnými, tradičnými hodnotami a poriadkami. Mnohí sa ale určite zhodneme, že tieto krásne májové teplé dni roku 1897, boli príjemnou, aj keď len virtuálnou, cestou v čase.
Titus Andráš
Náš internetový magazín už 12 rokov prináša historky zo starého Prešporku, doplnené unikátnym obrazovým materiálom. Čitateľom ponúkame príbehy, ktoré by pravdepodobne inak zostali zabudnuté. Pripomíname tiež osobnosti nášho mesta, ktoré si už málokto pamätá.
Doba je ťažká a aby náš magazín ďalej prežil, spúšťame zbierku na platforme StartLab.
Pokiaľ nás radi čítate a máte tú možnosť, zvážte prosím podporu našej kampane. Za svoj príspevok, si môžete vybrať odmenu.
Ďakujeme!
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!