Letters from Ľubľana

Mesto
2. apríla 2019

Prednedávnom som navštívil Ľubľanu, pomyslel som si, že aj keď len na krátko, na jeden víkend, ale vytrhnem sa z domáceho prostredia, a nadýcham sa príjemnej atmosféry cudzieho mesta. Ale už v deň môjho príchodu som sa prichytil pri tom, že príjemné zákutia mesta začínam prirovnávať akoby inštinktívne k Bratislave, a moje spomienky, a súdy znenazdajky sa krútia „bratislavským“ smerom. Celý čas som hľadal v meste niečo iné, trochu podobajúc na rozprávača romána Davida Garnetta s názvom Lady into fox, ktorý neustále, v každom maličkom lesnom zvierati nachádzal svoju manželku, ktorá sa premenila na líšku, alebo ako hlavný hrdina románu Itala Calvina Keď jednej zimnej noci cestujúci…, pre ktorého sú všetky začaté a náhle pretrhnuté príbehy len ďalším dôvodom na to, aby znovu uvidel svoju lásku. Podobne som sa cítil, keď som kráčal po malom starom meste Ľubľany so svojou bratislavskou zaujatosťou.

01

Bolo mi hneď zjavné, že nikde nevidím napríklad kaviarne amerického štýlu, z ktorých vyrástli franchise-ové reťazce, a v ktorých je zvykom objednávať si pri pulte, a miesto cappucina vám naservírujú vodnatú bielu kávu v miske ako na polievku. Potom sa vo mne ujasnilo aj poznanie, že aj Ľubľana má svojho Manderlu, je to tzv. dom Nebotičnik (preložené jednoducho: vežiak). Bola postavená približne vtedy, ako jej bratislavský partner, a podobajú sa aj svojim obdĺžnikovým tvarom. Hore, v zámku ma privítala pamätná tabuľa grófa Lajosa Batthyányho, ktorý v roku 1849 bol tu väznený (a ktorý – viem, nepatrí sa hneď vystatovať – ako je známe, je rodákom z Bratislavy). S otvorenými ústami sa dozvedám, že Ľubľana so svojimi necelými tristo tisíckami obyvateľov (čiže Slovinci so svojimi dvomi miliónmi obyvateľov) disponujú múzeom moderného umenia a múzeom súčasného umenia, ktoré sú financované zo štátneho rozpočtu, a obidva majú prepychové stále výstavy a progresívne vernisáže (jedna nula pre Slovincov). Nehovoriac o centre subkultúry s názvom Metelkova mesto: v bývalých priestoroch kasární sa usadila kopa rôznych alternatívnych organizácií, umelcov, spolkov, galérií atď., a slovinský štát trpí obsadenie pozemku už od roku 1993. Zanechala vo mne hlboké dojmy aj tržnica, ktorá funguje prakticky v centre mesta. Je to závideniahodná situácia, vidiac ponuku gustióznych jedál a nápojov (ponuka predajcov rýb mi pripomínala Taliansko) som sa znovu zamyslel nad tým, ako nám chýba takéto miesto z centra Bratislavy. Tu, v Ľubľane som prvýkrát vo svojom živote ochutnal prosciutto (po slovinsky pršut) z diviny, mladý mäsiar mi odkrajoval červené prúžky šunky zo srstnatej nohy srnky, ktoré bolo vystavené spolu s jej kopytom.

02

Najpoučnejší zážitok som mal na recepcii hotela, keď som sa zahľadel do filmu, ktorý sa opakoval dokola na obrazovke. Bol to reklamný spot, ktorý nakrútilo miestne turistické centrum, ochutnávka z Ľubľany. Celý pohľad bol naviazaný na troch ľudí, cez nich sa rozvíja jeden deň v Ľubľane, plný zážitkov a príbehov. Tri osoby, tri generácie: vysokoškoláčka, ktorá sa pripravuje na skúšku, parížsky fotograf, ktorý je na návšteve, a miestna dôchodkyňa. Ich listy dávajú rámec príbehom, a tieto listy ich posúvajú ďalej aj dej. Písmená esemesiek, e-mailov a rukou písaných listov splývajú s neustále sa meniacimi obrazmi, zábermi. Všetko je na svojom mieste, divák vstupuje do deja od prvého momentu, a všetky tri hlasy s niekým komunikujú (so svojim neprítomným partnerom), čiže dobre exponované obrazové podnety sprevádzajú ihneď vyznania túžby, spolupatričnosti. Bez týchto osobných nití by bol film asi len sériou malých záberov rôznych nálad, voľne a šikovne zviazaných. Urobia svoje aj rafinované zábery, profesionálne strihy, zvládnuté perspektívy a dobre vybrané obrazy detailov. Pravda, občas je pohľad trochu sterilný, – predpokladám, že miestami si pomohli aj digitálnymi efektmi. Texty sú asi len šablóny, a angličtina účinkujúcich sa môže zdať tiež miestami trochu smiešna, ale film má predsa švih. Jedno je isté: všetko, čo sa dá ukázať v priebehu šiestich minút, do filmu sa dostalo. Moderná tvár mesta, nočný život, (príchodom tmy aj obrazový materiál zhustne, aj hudba sa zrýchľuje, preto klip, ktorý sa už blíži ku koncu, dostáva nové impulzy). Je v ňom zeleň parku Tivoli, výhľad z hradu, vír pouličných predajcov, pestrá ponuka blších trhov, úzke promenády na nábreží Ľubľanice so svojou talianskou atmosférou, terasovité fasády a ospalé, okenice so žalúziami, kaviarne, budovy s arkádami, na mostoch a chodníkoch sem a tam sa objavujúce malé plastiky (malé hrbole – figúrky, liatiny z bronzu)… s otvorenými ústami som sledoval túto sebavedomú exhibíciu. To už áno, myslel som si, je to profesionálna práca. Takto treba predávať, vytvárajúc obraz, výjav, urobiť mesto predajným.

 

Druhým mojim poučným zážitkom bola návšteva v miestnej predajni suvenírov. Chcel som si kúpiť len pár pohľadníc, ale strávil som tam dobrú štvrťhodinku. Obdivoval som vkusné a nápadité darčekové predmety, ktorých väčšina sa viaže k menu veľkého slovinského architekta Jože Plečnika. Plečnik navrhol v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia viac významných budov pre Ľubľanu, ale aj mimo toho sa k jeho menu viaže séria nápadov úpravy mesta: ako turisti sa na každom kroku stretávame s jeho dielami. Na základe jeho plánov sa postavil tzv. Tromostovje, trojitý most atypického tvaru: graciózne a nápadité plytvanie materiálom, prekrásne kulisy pre skateboardistov, milencov a pouličných umelcov (trojmost plný kamenných balustrád, otvárajúci sa ako vejár je už majetkom pešiakov, a asi je aj najznámejším objektom Ľubľany.

03

Ponuka predajne: kvalitné tričká, tašky, odznaky (s nápisom I feel Slovenia, na ktorom je červeným slovko love), a znovu a znovu sa objavuje aj drak (erbové zviera Ľubľany). Je nezvyčajné, že nevidím ani jednu idiotskú rozprávkovú postavičku, nikde žiadny Klimtovský porcelán alebo pálenka v poldecovej fľaštičke s erbom, chýbajú matriošky, nie sú gýčové sklenené misy ani smiešne zbytočnosti. Miesto nich vidím kožený peračník, ceruzky, tašky, zápisník, menšie, väčšie emailové hrnčeky, na väčšine z nich minimalistické, čierno-biele úponkovité vzory, ktoré pochádzajú z náčrtníka majstra Plečnika, s priloženým životopisom umelca. Na jednom z týchto predmetov (ako aj na prospektoch pre turistov) sa dočítam, že „to, čo je pre Barcelonu Gaudí, alebo pre Viedeň Otto Wagner, je pre nás Plečnik“. Zásah do čierneho, tak sa to má robiť vo svete marketingu, kde – podobne ako v politike – hlavným cieľom je, aby sa dielo alebo vec stala porovnateľným, pomenovateľným a predávateľným, nech je to pojem, osoba, alebo niečo neuchopiteľné ako napríklad jedno celé mesto. Vo svete reklamy a turizmu musíme vytvárať analógie, paralely, a cez ne nové kultúrne kódy a predajné mýty. Samozrejme už existujú aj také analógie, nad ktorými sa musím pousmiať. Napríklad vo väčšine predajní čokolády (ďalší bod pre Ľubľanu) na kusy sa predávajú tzv. Prešernove guľky (Prešernove kroglice): vynaliezaví Slovinci po Mozartovi „voľne“, trochu znárodnili, teda aktualizovali salzburgský recept.

04

Späť k Plečnikovi: marketingovým okom je to závideniahodná situácia: majú k dispozícii miestnu osobu, ktorá odborne aj v medzinárodnom merítku je na úrovni, a k tomu je ešte aj architekt, čiže zanechal za sebou sériu „použiteľných“ sôch. Nechtiac som si spomenul, že Bratislava v tomto smere (napriek svojej kráse a výhod) má aj svoj slabý bod: nemáme podobnú osobnosť (kto by to mohol byť? Jurkovič? Alebo Harminc?). No nič, nechajme to tak.

Veď práve preto som sa opovážil Ľubľanu spomenúť na jednom mieste s Bratislavou: nie je to mesto veľkosti Paríža, Londýna alebo Ríma: Ľubľana môže byť našim rovnocenným rivalom z viacerých hľadísk. Podobností je viac: rakúska minulosť, (minimálne) dvojjazyčné prostredie, niekdajší Laibach ako hlavné mesto provincie Krajna, druho- (alebo tretoradá) úloha za éry Juhoslávie (bolo aj nebolo hlavným mestom, tak isto ako Bratislava v tieni Prahy). A keď si spomenieme na rany a bolestivé miesta, tak zemetrasenie v roku 1895, ktorému padla za obeť väčšia časť centra, bola minimálne taká strata, ako úmyselné spustošenie (vlna modernizácie), ktorá zasiahla našu Bratislavu v 60-ych a, 70-tych rokoch minulého storočia. Podstatné je to, že: Ľubľana je plná dobrých nápadov, a keď svojimi mierami je skôr našou malou sestrou, z viacerých hľadísk nás už predbehla.

Máté Csanda

Podporili nás