Krátke dejiny Rudnayovho námestia

GENIUS LOCI
2. apríla 2019

Priestranstvo južne od Dómu sv. Martina získalo svoju dnešnú tvár v rokoch 1909 až 1912. Pomerne dlhú dobu premeny neveľkého priestoru v blízkosti sakrálnej dominanty mesta sprevádzala ostrá polemika okolo plánov študenta architektúry, Franza Wimmera. Odozvy na návrh prvého stavebného diela budúceho profesora boli spočiatku kladné, onedlho však došlo k zlomu, ktorého príčiny nám nateraz nie sú celkom jasné. Neúnavným (a úspešným) obhajcom mladého autora sa stal učiteľ a kustód mestského múzea Augustín Helmár.

02

Korene úvah o reprezentatívnej zmene plochy bývalého svätomartinského cintorína siahajú do záveru 18. storočia, kedy dôsledkom osobitného kráľovského nariadenia skončilo pochovávanie na pohrebiskách okolo kostolov. Návrhy architektov uhorskej kráľovskej komory Lorenza Landera a Franza Antona Hillebrandta z tohto obdobia rátali s otvorením priestranstva smerom na juh, do Panskej ulice, kde v tej dobe stáli beneficiátne domy organistu farského kostola. 

01

Prístup na cintorín umožňovalo len schodisko v prieluke medzi spomenutými domami a dnešným sídlom Jazykovedného ústavu. Lander i Hillebrandt zamýšľali po asanovaní týchto budov a splanírovaní terénu vybudovať po stranách dlhé rampy a medzi nimi založiť parkovú plochu preťatú širokými chodníkmi. Plány na pozdvihnutie vzhľadu miesta, ktorým doslova kráčali dejiny však museli počkať na svoju chvíľu ďalšie storočie. Skoršie zámery ožili až okolo roku 1900, v spojitosti s pokračujúcou obnovou Dómu. 

03

Ako uvádza Márton Győrik, pisateľ dejín tunajšieho Okrášľovacieho spolku, János Fadrusz zhotovil maketu zamýšľanej podoby námestia. Nedá sa vylúčiť, že slávny sochár týmto počinom nadviazal na svoju staršiu iniciatívu, doloženú krátkou zmienkou v miestnej tlači. Umelec sa vraj s architektom pamiatkovej komisie Fridrichom Schulekom zhodol na tom, aby uprostred námestia bola postavená bronzová kópia jazdeckej sochy sv. Martina. Jej originál sa od roku 1867 nachádzal pred východnou fasádou svätyne korunovačného kostola. Fadrusz údajne prisľúbil aj zabezpečenie financií na vytvorenie odliatku, ak mesto daruje Donnerovo súsošie Národnému múzeu v Budapešti, kam sa dostali plastiky kľačiacich anjelov, stojacich pôvodne po bokoch rozobratého barokového hlavného oltára. Myšlienka sa našťastie nestala skutočnosťou, vtedajšie pamiatkové orgány totiž dôsledne presadzovali vrátenie sochy do interiéru. Nápad však neupadol do zabudnutia, prihlásil k nemu (i keď len ako k alternatíve) Okrášľovací spolok. 21. mája 1909 sa rozhodol pristúpiť k úprave lokality pred Dómom v zmysle projektu F. Wimmera. Wimmer spracoval svoj materiál na podnet A. Helmára a dodajme, že bez nároku na honorár. Verejnosť si mohla návrhy pozrieť vo výklade Hardmuthovho papiernictva.

04

V auguste 1909, potom, čo spolok získal podporu mesta vo forme bezplatného odberu a dovozu kameňa z mestských lomov, začalo sa s úpravami terénu a stavbou oporného múru. Pôvodnú funkciu tohto územia pripomenulo množstvo ľudských pozostatkov odkrytých počas výkopových prác. Koncom roku 1909 sa akcia blížila k záveru a hovorilo sa už o riešení osvetlenia pomocou dvojíc celonočných a tzv. polovičných (t. j. len do polnoci svietiacich) plynových lámp. Súčasne sa ale začali čoraz hlasnejšie ozývať kritici kamenného oporného múru a schodiska prepájajúceho dolnú a vyššie položenú časť námestia. Argumenty kritikov si osvojilo aj mesto, ktoré žiadalo Okrášľovací spolok o úpravu schodiska tak, aby nepredstavovalo „vážnu komunikačnú prekážku“ ohrozujúcu bezpečnosť a plynulosť pohybu. Ako problematické sa mu javilo i cementom omietnuté zábradlie na podnoži z nahrubo opracovaných balvanov, pôsobiace voči Dómu rušivo. 

07

Niekoľko mesiacov na to, v apríli 1910 vznikol dokonca nový návrh počítajúci s podstatne širším jednoramenným schodiskom. Známa zámočnícka firma Marton navrhla kovové zábradlie a kandelábre v štýle neorokoka. Rozhodnutie mesta spôsobilo vážny rozkol medzi členmi spolku. Kým predseda Gyula Simonyi a Helmár trvali na dokončení múru a schodiska podľa Wimmerových predstáv, Teodor Kumlik a János Korcse sa prihovárali za splnenie požiadaviek magistrátu. Károly Neusiedler–Ujlaky hľadal a našiel kompromis: kým finančne vyčerpaný spolok nenájde dostatok prostriedkov, zmeny sa mali dotknúť „len“ rozšírenia schodiska. Neustávajúca, nepodložená kritika viedla Wimmera k rezignovanému postoju: „… je mi to jedno, nech si robia, čo chcú, no rozhodne sa ohradzujem proti tomu, aby takto zdevastované dielo bolo spájané s mojim menom.“ Tento moment primäl A. Helmára, stojaceho v opozícii voči mestu i väčšine Okrášľovacieho spolku, aby sa pustil do presviedčania verejnosti o mylnom postoji mestskej rady.

05

Na stránkach Nyugatmagyarországi Híradó dokazoval, že odborníci inžinierskeho úradu operujú s krajnými počtami keď rátajú s prítomnosťou tisícov ľudí na malom námestí. Realita bola týmto číslam vzdialená a hotové schodisko navyše dokonale slúžilo počas bežných dní a sviatkov. Helmár obhajoval i stvárnenie oporného múru, spĺňajúceho podľa neho dve funkcie: zakrýval „urážajúcu“ nepravidelnosť horného námestia a podčiarkoval dôstojnosť chrámu: „Kto videl kostoly obohnané nízkymi múrmi, ten si mohol všimnúť, že stavby zbavené takýchto múrov pôsobia dojmom cukrárskeho kúsku položeného na tanier.“ Inžinierskym úradom presadzované 14 metrov široké schodisko („priepasť“) by podľa Helmára bolo zosmiešnilo impozantný ráz Dómu. Zainteresovaní diplomaticky odmietli učiteľove námietky, pričom taktne poukázali na jeho nekompetentnosť v technických záležitostiach. Helmár uvedomujúc si svoju slabosť zvolil prístup, odskúšaný už počas bojov o zachovanie tereziánskej sýpky. 

 06

Obrátil sa na architekta a urbanistu Theodora Fischera, považovaného za jedného z najvplyvnejších nemeckých tvorcov a autoritu vo svojom odbore. Názor rešpektovanej postavy mníchovskej architektonickej scény priniesol želaný účinok. Profesor vo svojej krátkej, z dnešného pohľadu skôr šalamúnsky ladenej odpovedi nabádal mešťanov k väčšej opatrnosti pri vyslovovaní súdov nad nedokončenou prácou, napokon vyjadril presvedčenie, že po dotiahnutí kľúčových detailov „neprajníci stíchnu.“ V decembri 1910 magistrát na odporúčanie mestského inžiniera súhlasil s dokončením námestia podľa prvotných plánov. Náhlu zmenu svojho názoru odôvodnil (tak ako predtým) hlasom ľudu nespokojného so stagnujúcou stavbou … Sled udalostí uzavrela v roku 1912 parková úprava uskutočnená spolkom v spolupráci s mestským záhradníkom Pavlom Zedníkom.

Peter Buday  

Zbierka: Horváth, Cmorej 

Podporili nás