Noc múzeí a galérií 2013

Kultúra
2. apríla 2019 -

Pred niekoľkými mesiacmi ma v Bratislave navštívil môj priateľ z Nových Zámkov. Naša nočná prechádzka mestom a hasenie smädu v útulných bratislavských krčmičkách urobili svoje: na druhý deň sme sa vyhrabali z postelí okolo poludnia. Na celodenný výlet už bolo neskoro, a tak sme po obede zamierili na hrad. Kvitoval som, že jeho interiéry konečne opäť sprístupnili verejnosti. Postupovali sme pomaly zdola nahor, z poschodia na poschodie, a poctivo sme pritom čítali všetky sprievodné texty: začali sme výstavou pri príležitosti 1150. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, pokračovali hradnou obrazárňou, špeciálnou výstavou na počesť 25. výročia Sviečkovej manifestácie, Krásnou Hôrkou a skončili pri schodisku, ktoré vedie do Korunnej veže. Sotva sme vystúpili na prvý schod, z výšky k nám zrazu doľahol krik tety dozorkyne: „Finíto! Finíto!“ Darmo sme ju prekvapili odpoveďami v jej materinskom jazyku, darmo sme ukazovali na hodinky, že je ešte len trištvrte na päť, nemala zľutovanie: vraj už zhasla svetlá, fajront.

noc%20muzei%202013

Keď som sa v týchto dňoch dozvedel, že aj tento rok bude Noc múzeí a galérií, cítil som, že nadišla tá správna chvíľa na satisfakciu. Schválne si nekúpim vstupenku – pomyslel som si, mädliac si ruky – , no do hradu vkročím zadarmo (v tento zvláštny deň si totiž stačí kúpiť vstupenku do jedného múzea alebo galérie, ktorá potom platí aj do všetkých ostatných na území Bratislavy) – a na koniec si nechám Korunnú vežu, aby som niekoľko hodín po oficiálnej otváracej dobe vystúpil na vrchol so vztýčenou hlavou a s namysleným úsmevom, adresovaným tetám dozorkyniam.

Plán bol hotový a s priateľkou sme sa popoludní vydali do mesta. Začali sme Slovenským národným múzeom, kde sme sa po niekoľkominútovom čakaní v rade dostali k vytúženej vstupenke, ktorá potom umožňovala vstup aj do iných múzeí. Organizátori nás hneď pozvali na sympatickú prednášku s názvom Kto nám pije krv a prečo? Ako sme sa dozvedeli, po nanajvýš výživnej tekutine prahne nesmierne veľa drobných tvorov a výnimkou nie je ani pán tvorstva – Nepálčania ho napríklad pijú priamo z tepny jaka; ešte skôr, ako sa zhrozíme nad týmto barbarským zvykom, spomeňme si na našu pečenú bravčovú krv na cibuľke alebo na krvavničky.

muz_01

Ak sa na jednom mieste (v budove SNM na Vajanského nábreží) stretnú exponáty, dokumentujúce rôznorodosť fauny či vývoj života na Zemi, s maketou tatranského dinosaura a s Levočskou bielou paňou, môže to pre návštevníka znamenať dosť ťažko stráviteľné sústo. Na druhej strane organizátori pozývali na akciu tých, ktorí sa neboja prekvapení a, samozrejme, tmy. Hoci pôvodne sme svoje putovanie začali v SNM kvôli dočasnej výstave o Julianne Korponayovej (Levočskej bielej panej), trochu sklamaní sme zistili, že vypreparované zvieratká na poschodí sú oveľa zaujímavejšie. Hoci cieľom výstavy bolo predstaviť skutočné osudy tejto známej historickej postavy, ale aj legendy, ktoré sa k nej viažu, nakoniec sa celkom strácala v detailoch – návštevníka vítalo nesmierne množstvo dobových dokumentov, malieb, kresieb a umeleckých predmetov. A vo chvíli, keď človek načisto stratil niť, už nemal chuť čítať ani vysvetlivky, nieto ešte viacstranové listy, zápisnice, citáty. Z tejto výstavy mi utkveli v pamäti len dve veci: slávna maľba na dverách a prvé vydanie Jókaiho románu.

g%C3%A9czy_julianna

Cestou von sme ešte nazreli do sál, ktoré približovali dennú realitu 60. rokov 20. storočia na Slovensku. Po predošlom prívale informácií to bolo skutočné osvieženie. S úsmevom som skonštatoval, že hoci som sa narodil v polovici 80. rokov, všetko sa mi zdalo veľmi povedomé: zastávka ČSAD, stavebnica Merkur, premietačka, retro sušič na vlasy…

Keď sme sa o niekoľko hodín vymotali z národného múzea, kávu grátis sme už zmeškali a márne sme bežali aj za vláčikom, ktorý premával medzi múzeami – naše šance, že sa doň natlačíme, boli nulové. To všetko nám však neubralo na nálade, lebo sme vedeli (alebo aspoň dúfali), že to hlavné nás ešte len čaká. Našou najbližšou zastávkou bola Galéria mesta Bratislavy, konkrétne Mirbachov palác, kde sme boli zvedaví najmä na výstavu secesie. A z tej sme skutočne načerpali novú silu. Musím sa priznať, že nie som príliš veľkým milovníkom výtvarného umenia – skôr mi imponuje literatúra a hudba –, ale Muchove plagáty, litografie boli pre mňa prinajmenšom rovnako vzrušujúcim a krásnym zážitkom ako Adyho báseň či husľové sólo Tamása Szarku. Dokázal by som sa na ne dívať celé hodiny. Mimochodom, výstava sa snažila ponúknuť prierez všetkými tvorivými obdobiami Alfonsa Muchu – počnúc jedným z variant divadelného plagátu k predstaveniu Gismonda z roku 1895, ktorý ho preslávil, cez trochu patetické diela z konca 20. rokov, propagujúce slovanskú vzájomnosť a Československú republiku. Druhá časť expozície prezentovala práce menej známych českých a slovenských secesných umelcov, ale aj autorov, ktorí boli so secesiou nejakým spôsobom spätí. Z nich vynikal Ladislav Mednyánszky, ktorý bol zvláštnym spôsobom tiež zaradený medzi slovenských maliarov. Na výstave sme mohli obdivovať jeho impozantné, impresionizmom inšpirované krajinky (napr. Východ slnka na zasneženom brehu rieky).

sunrise_on_a_snowy_riverside

Kým sme „skonzumovali“ všetky obrazy, zdesene som si uvedomil, že sme v časovom sklze: bolo niečo pred deviatou večer, a hoci akcia sa honosí názvom Noc múzeí a galérií, väčšina inštitúcií o desiatej zatvára svoje brány. Čo bude s hradom a s Korunnou vežou? Snáď ešte nikdy sme sa neprehnali Starým mestom tak rýchlo ako v ten lahodný sobotný večer. Ale nech nás už čas akokoľvek súril, neodolali sme, aby sme sa nezastavili v Múzeu hodín v dome U dobrého pastiera, čo sme neoľutovali už aj preto, že sme tu objavili nádherné hodiny z roku 1886, vyrezávané Jánom Fadruszom. Medzitým odbila aj dvadsiata prvá a ja som sa začal lúčiť s vidinou nočnej panorámy aj s malou satisfakciou; okrem toho mi v ušiach opäť zaznel nepríjemný hlas tety dozorkyne: „Finíto, finíto!“ Keď sme preleteli cez Žigmundovu bránu, skrsla vo mne nádej: drobné okienka na Korunnej veži ešte svietili! Kým sme sa k nim dostali, poriadne sme sa zapotili. A ako neskôr vysvitlo, hnali sme sa zbytočne, pretože hrad bol otvorený do polnoci. Za všetko nás nakoniec odškodnil nádherný výhľad. 

koronatorony1

A ešte skvelý koncert formácie Saxi Things s orchestrom v koncertnej sieni Bratislavského hradu. Konečne sme si vydýchli a pod blahodarným vplyvom hudby sme sa snažili stráviť to množstvo zaujímavého a krásneho, čo sa nám za uplynulých niekoľko hodín vrylo do pamäti.

Krisztián Kacsinecz

Podporili nás