;)
Petőfi nevie obsedieť na zadku István Veres: Petőfi
1. novembra 2020
Petőfi je vskutku nepokojná duša, ktorá má – v medziach vlastnej tradície – problém zotrvať na jednom mieste. Mnohí sa mu snažili vymedziť najrôznejšie stanovištia, no on sa zakaždým pohol ďalej, v ústrety novým trasám. Asi tak ako socha Bélu Radnaia v najnovšej rozprávke Istvána Veresa.
To je veru náročná téma, povieme si možno, veď Petőfi je pre každého tak trochu ako kamarát z detstva. Dá sa o ňom povedať ešte niečo nové? Na túto otázku nám nedá odpoveď ani rozprávková kniha Petőfi, ktorá sa uspokojí s cieľom odhaliť čitateľom niekoľko napínavých, humorných či prekvapujúcich epizódok zo vzťahu básnika a Prešporka (dnešnej Bratislavy).
István Veres už napísal rozprávku o Istvánovi Széchenyim, ktorý zorganizoval konské dostihy, vynašiel názov pre šumivé víno, založil akadémiu vied a s obľubou plával vo vodách Dunaja. A bol zároveň horlivý a tak trochu aj namyslený – v súlade s našimi predstavami o najschopnejších aristokratoch. Aj ďalšia kniha z edície Bratislavské rozprávky, ktorú vydáva OZ Bratislavské rožky, nás pozýva do reformného obdobia, no tentoraz môžeme nahliadnuť do každodenného života príslušníkov inej spoločenskej vrstvy. Básnici 19. storočia totiž kráčali s dobovými trendmi, čo znamená, že boli chudobní, nezamestnaní a melancholickí, ale popritom zažívali neuveriteľné dobrodružstvá.
Hneď na úvod Petőfi prevráti Bratislavský hrad a potom sa takmer utopí v Dunaji. Môžeme byť pri tom, keď fabrikuje svoje slávne básne, zoznamuje sa s konskou železnicou, podstupuje vojenský život, prepisuje noviny a pomedzi to všetko intenzívne smúti, lebo každý súci romantický básnik by bez smútenia nestál za nič. V knihe nie je núdza ani o napínavé chvíle: naberie Sándorova kariéra tie správne obrátky? Dočká sa jeho talent uznania? Svojich snov o herectve sa musí v Prešporku vzdať, nie však túlavého ducha, ktorý je v celej knihe živo prítomný: toľko sa v nej Petőfi presúva z miesta na miesto, až nakoniec rozbolia nohy aj nás. Zároveň je obklopený dobrými priateľmi, ktorí mu vždy ochotne pomôžu. V jeho spoločnosti prebádame aj známe či celkom neznáme kúty dobového Prešporka: staré hostince, divadlá i redakcie. Historické dejiská tohto mesta zohrali dôležitú úlohu aj v rozprávkovej knihe o Széchenyim, a my sa aj tentoraz môžeme slobodne túlať medzi pamiatkami, ktoré ožívajú v tej najprirodzenejšej podobe. Okrem iného sa dozvieme aj to, ako prešporskí študáci strieľali bavorským pivom.
Ale najväčšou prednosťou tejto knihy je hlas, ktorým jednotlivé rozprávky prehovárajú k čitateľovi, pričom samotné rozprávanie stojí za zrodom ďalších rozprávok. A Petőfi sa pohybuje nielen medzi prešporskými kulisami, ale presúva sa aj v čase a jazyku, čo text už načisto „rozvibruje“. Dozvieme sa napríklad, prečo je dôležité, že Petőfi nemal nikdy koňa, bicykel a dokonca ani motorku, alebo si, len tak mimochodom, môžeme vychutnať výklad o štátnych útvaroch, ktoré existovali na území Karpatskej kotliny. A nie je jedno ani to, či bol Petőfi chudobný ako kostolná myš, keďže je otázne, či je kostolná myš naozaj chudobná? Ale Petőfi je najprekvapujúcejší vo chvíľach, keď sa zamotá sám do seba, aby poukázal na zvláštne hry jazyka a myšlienok. Sú to hry, ktoré mohli ako absurdné veršíky pokojne skrsnúť aj v básnikovej hlave. A tie prepožičiavajú šťavu aj najzábavnejšej kapitole rozprávkovej knihy s názvom Pre koho je písanie básní? Ukáže sa v nej, že báseň vie vlastne napísať každý, kto chce. Alebo je to inak? Sándor svojich veršujúcich priateľov predsa len schladí, deklarujúc názor, že „báseň môže napísať ktokoľvek, ale ani písanie básní nie je pre každého“. Samozrejme, on je taký prísny len preto, lebo mu chodia po rozume veľké myšlienky: „… myšlienkami je celkom inde, keď sa z kopca díva na mesto, na prevrátený začmudený stôl, čiže na pochmúrne sa týčiacu konštrukciu hradnej ruiny, na tyrkysovú vežu Dómu sv. Martina aj na oblúk Dunaja, tiahnuci sa za nimi. Premýšľa nad tým, kedy nastane chvíľa, keď sa zvrtne osud krajiny a jej občanov – a spolu s nimi aj ten jeho.“
Ale skôr než dospejeme k týmto vznešeným riadkom, prelúskame básnické pokusy Petőfiho priateľov, ktoré sú natoľko vydarené, že z nich musíme zacitovať aspoň jeden:
„Ľud roní slzy na uliciach mesta,
predzajtra je úpek, bodá ako jež,
oproti nám šla by slobodienka krehká,
no kôň jej skrížil cestu…
z východu a zo západu tiež.“
Čiže najdôležitejším tmelom tejto knihy nie je historická vernosť, hoci príbehy sa neodkláňajú zakaždým a ani zásadným spôsobom od rozprávky, ktorú nazývame históriou. Autor z nej len tvaruje rozprávku, neoddeliteľne spätú s jazykom, ktorým prehovára. Petőfiho jazyk je bezočivý, dynamický a odvážny – nie však demonštratívne, ale vo svojej prirodzenej, autentickej podobe. Napriek tomu niet dôvodu obávať sa, že by sa kdekoľvek „vykoľajil“: tento štýl znesie hoci aj ironické vybočenia inšpirované verejným životom, ktoré akoby presiakli zo sveta Bandiku a Ervina – bizarných postavičiek známych z autorových fejtónov v novinách. Opäť sa potvrdzuje, že rozprávky skutočne nepoznajú hranice (čiže: ríša rozprávok patrí všetkým).
Knihu Istvána Veresa dopĺňajú ilustrácie Bianky Parázs, ktoré sa vyznačujú klasickou líniou a zmyslom pre detail, pričom ladia s hravosťou textu.
Čitateľom odporúčam, aby si knihy o Széchenyim a Petőfim prečítali jednu po druhej: v oboch ožívajú rozprávky z priateľského, zábavného Prešporka reformných čias, ktoré si môže vychutnať aj ten, kto neobľubuje staré zatuchnuté príbehy a túži skôr po sviežich súčasných historkách.
Publikáciu si môžete zakúpiť v e-shope Bratislavských rožkov: https://bratislavskerozky.sk/eshop/
Zoltán Szalay
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Odporúčame
Podporili nás
Kalendár podujatí
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!