;)
Zásluhy Ferdinanda Martinenga siahajú oveľa ďalej ako “len“ po založenie Dobrovoľného hasičského spolku
11. novembra 2018
Pred koncom roka si pripomíname ešte jedno pekné okrúhle jubileum. Pred 150 rokmi, 15. decembra 1867, totiž uhorské ministerstvo vnútra schválilo stanovy Dobrovoľného hasičského spolku a jeho založeniu tak už nič nestálo v ceste. V meste zavládla veľká radosť, veď išlo o ovocie niekoľkoročného úsilia a tento úspech dal zabudnúť aj na nezdar spred 3 rokov, keď uhorské kráľovské miestodržiteľstvo totožnú žiadosť jednoducho zamietlo.
Výcvik dobrovolných hasičov na dnešnom Námestí SNP pri Dunajskej ulici
Azda najväčšiu radosť prežíval muž s exotickým priezviskom Ferdinand Martinengo, ktorý celou svojou osobnosťou bojoval za zriadenie spolku. Ďalšie udalosti mali rýchly spád. Už 23. februára 1868 sa v dnešnej Starej radnici konalo ustanovujúce valné zhromaždenie spolku, na ktorom vytvorili vlastný hasičský zbor na čele s veliteľom Ferdinandom Martinengom. Ten prvý raz zasahoval – a treba dodať, že s úspechom – už v júni pri požiari hostinca U uhorskej kráľovnej pri Trnavskom mýte. Martinengo bezprostredne po zásahu vydal obežník, v ktorom vyhlásil: „Keď ma členovia spolku vyznamenali svojou dôverou a zvolili ma za kapitána hasičstva, cítil som sa skutočne poctený. Ale dnes, musím to vysloviť otvorene, som hrdý. Mužstvo prestálo prvú požiarnu skúšku dôstojne. Pozoroval som rýchle dostavenie sa na miesto, poriadok, odvahu a poslušnosť. Ako kapitán zboru mám z toho radosť a ďakujem členom za túto horlivosť.“ Prešporok bol opäť o čosi bezpečnejší.
Výcvik dobrovolných hasičov na dnešnom Námestí SNP pri Dunajskej ulici
Zásluhy Ferdinanda Martinenga však siahajú oveľa ďalej ako “len“ po založenie Dobrovoľného hasičského spolku. Redaktor novín Nyugatmagyarországi Híradó Sándor Vutkovich pri príležitosti osláv polstoročia Martinengovej činnosti v roku 1891 napísal: „My, jeho vďační žiaci, nemôžeme vhodnejšie osláviť pamätné dni tohto veterána, ako laudáciou a zvečnením jeho 50-ročnej bohatej činnosti. Jeho meno je v našej vlasti známe, pretože je vynikajúcim priekopníkom šermiarstva a telocviku a zakladateľom prvej verejnej hasičskej ustanovizne. Je ale mnoho ľudí, ktorí ho nepoznajú a nevedia si predstaviť, akého vzácneho človeka my, Prešporčania, máme a aký skvost si v ňom môže ľudstvo ctiť. (…) Osud chcel, že aj keď sa Martinengo nenarodil v našej vlasti, svoju činnosť vyvíja v našom meste a táto je ovenčená uznaním šľachetných duší.“
Veru tak, Martinengo sa narodil 14. marca 1821 v Záhrebe do rodiny talianskych šľachticov. (Súčasné zdroje uvádzajú prevažne 4. marec, no dobové články, napr. nekrológ, sa zhodujú na 14. marci.) S kariérou vojaka sa musel rozlúčiť kvôli chorobe, ktorá mu ale nebránila v šermiarstve. So šabľou a kordom narábal tak zručne, že už v rokoch 1837-1838 získal diplomy v Pešti a vo Viedni. Podľa dobových prameňov sa o ňom „s uznaním vyjadrujú aj zahraniční šermiari, ktorí sa s ním stretli a konštatovali, že jeho umenie je neprekonateľné. Keď sledujeme jeho šermovanie, mimovoľne nás napadne prirovnanie k šermiarom z rytierskeho obdobia. Takto mohli šermovať rytieri zo starých francúzskych a talianskych dvorov. Jedinečný je jeho pokoj, ľahkosť a istota, s akou používa svoju zbraň. V jeho ruke to nie je oceľ, ale svetelný lúč, ktorý prenikne aj tam, kde iný nevidí žiadnu štrbinku.“ V roku 1844 sa presťahoval z Viedne do Prešporka, usadil sa v dome na Rybnom námestí blízko Mestského pivovaru a v hoteli U zeleného stromu (dnes Carlton) otvoril so súhlasom mesta Prvú uhorskú šermiarsku a telocvičnú školu. Telocvik bol vtedy u nás takmer neznámy, poznalo ho iba zopár šľachticov, ktorí mali kontakty s Anglickom.
Šermiarske cvičenie v Uhorsku na prelome 19. a 20. storočia
Tvrdohlavého Martinenga neodradili finančné problémy – nedostával žiadne dotácie a chudobní žiaci smeli jeho ústav navštevovať bezplatne – a s vervou sa pustil do propagácie telovýchovy a jej zavádzania v školstve. Bola to sizyfovská práca, veď školy dovtedy nielen že telocvik nemali v osnovách, ale školský poriadok zvyčajne postihoval aj mimoškolské športové aktivity študentov (napr. účasť na dostihoch či plávanie v rieke). Aj niektoré vplyvné osobnosti mesta sa stavali proti týmto novotám, napr. obľúbený farár Karl Heiller, ktorý neskôr svoj postoj zrevidoval a Martinenga podporil. Telocvik sa na prešporských školách ako nepovinný predmet prvý raz objavil v roku 1846. Obrat nastal po revolúcii (1848-1849), keď sa aj vďaka pomoci mestského lekára Gottfrieda Mayera rozšíril na viaceré stupne škôl (ľudové školy, reálna škola, kráľovské katolícke gymnázium) a stal sa povinným. Medzi žiakmi sa tešil veľkej obľube, no keďže absentovala telocvičňa, cvičili iba v letných mesiacoch. Martinengovi sa napokon v 50. rokoch podarilo telocvičňu zriadiť v jednej prízemnej miestnosti katolíckeho gymnázia na Klariskej ulici, v lete sa chodievalo do Pálffyho záhrady na Zámockej/Zochovej ulici.
Martinengo sa v tomto období presťahoval z Rybného námestia do domu na nároží Panenskej ulice a Suchého mýta. Dom bol počas 2. svetovej vojny zbombardovaný, preto ho v roku 1946 asanovali.
Počiatočnú nedôveru voči Martinengovi vystriedala všeobecná úcta, k čomu prispel aj diplom udelený mestom za výborné výsledky, ktoré dosiahol so svojím telocvičným a šermiarskym ústavom. Čoraz viac ho prizývali na veľké mestské akcie. Napr. keď v roku 1857 Prešporok navštívil kráľ František Jozef I., Martinenga poverili organizáciou slávnostného fakľového sprievodu. Svoju úlohu splnil na takej vysokej úrovni, že sa mu za úspech slávnosti poďakoval v mene mestskej rady samotný mešťanosta.
Martinengova činorodosť neutíchala – prsty mal prakticky vo všetkom, čo sa v Prešporku v oblasti športu a telovýchovy udialo. Podieľal sa na založení Prešporského veslárskeho klubu (1862), telocvičného klubu PTE (Pozsonyi torna egyesület, 1880), v ktorom sa pestoval futbal, plávanie, atletika či šerm, šermiarskeho klubu (1890), zaslúžil sa tiež o rozvoj konských dostihov.
Prví futbalisti PTE okolo roku 1900
Založil spolok Humanitas na podporu chudobných študentov bez ohľadu na náboženskú príslušnosť. V zime vyvíjal neustále úsilie pri odvracaní ľadových povodní.
V roku 1872 ho budapeštiansky hasičský zbor zvolil za svojho čestného člena, nasledovali čestné členstvá v hasičských zboroch v Trnave, Košiciach, Malackách, Novom Sade, Sološnici, Klagenfurte, Rijeke a inde.
Na výpočet jeho ďalších zásluh nie je priestor – stačí len podotknúť, že za ne dostal vysoké štátne vyznamenania Zlatý záslužný kríž Františka Jozefa a Rytiersky kríž Radu Františka Jozefa.
Ferdinand Martinengo (1821-1895)
Ferdinand Martinengo zomrel 28. februára 1895 a so všetkými poctami bol pochovaný na Ondrejskom cintoríne. Na pohrebe sa zúčastnilo vedenia mesta a nespočetný zástup smútiacich. Náhrobný kameň, ktorý dal postaviť Dobrovoľný hasičský spolok s prispením mesta, je dodnes zachovaný.
Znie to takmer neuveriteľne, ale na Martinenga sa na rozdiel od iných bratislavských osobností nezabudlo:
* V roku 1930 po ňom pomenovali ulicu na Kalvárii (bývalý Hamischgrund). Tú síce po 2. svetovej vojne premenovali na Krivú, no od roku 1995 po ňom nesie názov iná staromestská ulica.
* V roku 1937 sa v Bratislave konal celoštátny zjazd československých hasičov so zahraničnou účasťou. V prvý deň podujatia (3. júla) odhalili Martinengovi slovensko-nemeckú pamätnú tabuľu v hasičskom sklade na Radlinského ulici. Odhaleniu predchádzalo otvorenie výstavy z dejín bratislavského hasičstva v učňovských školách na Vazovovej ulici, ktorú pripravil mestský archivár Ovidius Faust, a ovenčenie hrobov veliteľov bratislavského hasičstva, medzi nimi aj Martinengovho. Tabuľu neskôr preniesli na hasičskú zbrojnicu na Žilinskej ulici.
* V dňoch 20.-21. augusta 1966 sa v Parku kultúry a oddychu z iniciatívy majstra športu Petra Kurhajca uskutočnil 1. ročník Memoriálu Ferdinanda Martinenga v šerme kordom, na ktorom sa zúčastnili aj výpravy z Juhoslávie, NSR, Maďarska a Rakúska. Tento rok sa realizoval jeho 52. ročník.
* Dňa 4. marca 1998 vznikla v Bratislave dodnes pôsobiaca Spoločnosť Ferdinanda Martinenga, ktorá nadväzuje na jeho humanistický odkaz.
* V roku 1999 sa opäť z iniciatívy Petra Kurhajca premenoval bývalý šermiarsky oddiel TJ Žižka na Bratislavský šermiarsky klub Ferdinanda Martinenga, fungujúci pod týmto názvom dodnes.
* Dňa 3. mája 2011 dal pri príležitosť 190. výročia narodenia Ferdinanda Martinenga Dobrovoľný hasičský zbor Bratislava – Staré Mesto odhaliť na budove zbrojnice na Žilinskej ulici trojjazyčnú pamätnú tabuľu. Jej autorom je Drahomír Zobek a zbrojnicu zároveň pomenovali po Ferdinandovi Martinengovi.
Teší ma, že ku všetkým aktivitám zvečňujúcim Martinengove zásluhy sa tento rok pridalo OZ Bratislavské rožky, ktoré v edícii Bratislavské rozprávky vydalo knihu s prostým názvom Martinengo. Verím, že osloví nielen tých najmenších.
Ján Vyhnánek
Získajte pravidelné informácie o Bratislavských rožkoch emailom
Podporili nás
Podporte záchranu vzácnych dokumentov, rodinných fotoalbumov, kníh, fotografií a pohľadníc, záchranu atmosféry trojjazyčného mesta Pozsony/Pressburg/Prešporok.
Členom občianskeho združenia sa môže stať jednotlivec, alebo organizácia po vyplnení a zaslaní žiadosti o členstvo.
Inzerujte na našej stránke!