Petőfiho socha v Bratislave

GENIUS LOCI
14. marca 2013 - vibration

O pozostalosť Bélu Radnaiho, autora bratislavskej sochy Sándora Petőfiho, sa stará jeho vnučka Dr. Zsuzsanna Paphalmy, žijúca v Budapešti. Hoci sa so starým otcom nikdy osobne nestretla, vlastní množstvo písomností, listov, pozvánok na výstavy a iných zaujímavých dokumentov. Súčasťou jej bytu je aj viacero ocenených diel tohto významného sochára. Pri príležitosti 15. marca – štátneho sviatku Maďarska – sme sa s ňou porozprávali o živote tvorcu tejto známej bratislavskej sochy. 

 

Vnučka slávneho sochára

Zsuzsa ma víta vo svojom budínskom domove spolu so psíkom Bellou a s čiernou mačičkou. „Mačku som našla a priniesla ju domov, psa mi darovali synovia. Celá naša rodina miluje zvieratá, aj starý otec mal vždy psy, mačky.“ Zsuzsa má sedemdesiat rokov, pracuje ako zubná lekárka a so svojou priateľkou, majsterkou sveta v orientačnom behu Saroltou Monspart chodí pravidelne behať na obľúbené výletné miesto Normafa v budínskych horách. Sadneme si v salóne, kde na stole ležia hŕby fotoalbumov, zožltnuté fotografie, staré novinové výstrižky – všetky o Bélovi Radnaiovi. Dobové denníky prezentovali Radnaiho ako veľmajstra secesie. „Články zozbierala a vybrala moja matka. Mala päť rokov, keď jej otec zomrel, tri deti, z ktorých sa ani jedno nevydalo na umeleckú dráhu, vychovala stará mama. Môj strýko vynikal mimoriadnou zručnosťou, no stará mama bola neoblomná a trvala na tom, aby najskôr skončil nejakú „poriadnu“ univerzitu a až potom sa venoval umeniu.

paphalmy001

Steny izieb sú doslova pokryté obrazmi. „Veľká časť z nich je rodinným dedičstvom, no akvarely, zachytávajúce rieku Tisu, sú dielami druhého starého otca Paphalmyho,“ hovorí.

Zsuzsa tu uchováva mnohé Radnaiho práce, o. i. viacerými cenami ovenčenú drobnú plastiku Chodí dieťa, chodí. „Som presvedčená o tom, že tvorbu môjho starého otca náležite neoceňovali, veď o podstatne menej talentovaných umelcoch vieme oveľa viac a venujeme im oveľa väčší priestor,“ hovorí a ukáže na sochy, ktoré sú vystavené na skrini v spálni: „tam je Kristova hlava, štúdia konskej hlavy a tu sú skice k soche Petra Pázmánya v Budapešti“. Sadneme si k stolu a hľadáme dobové fotografie, skice k Petőfiho soche. O soche nájdeme len zopár pohľadníc, no objavíme Radnaiho denník – veľkoformátový zápisník v koženej väzbe. Je zvláštne, že ho začal viesť v prostriedku, dva roky pred svojou smrťou v roku 1921. Žiaľ, umelcov škaredý rukopis znemožňuje, aby sa doň človek začítal.

 

Petőfiho socha

Okolo roku 1899 navrhol Spolok novinárov postaviť v Prešporku (Bratislava) Petőfiho sochu. Predstavu jeho členov výraznou mierou podporili aj obyvatelia mesta. Tvorivou úlohou poverili dobového sochára významných osobností Jánosa Fadrusza, ktorého socha Márie Terézie na koni z carrarského mramoru v tom čase už stála na dunajskom nábreží. A umelec bez umeleckých manierov v roku 1902 mestu oznámil, že Petőfiho sochu, ktorá bola jedným z jeho veľkých sochárskych snov, na vlastné náklady zhotoví. Zdravotný stav sa mu však začal rapídne zhoršovať a pred začatím prác v roku 1903 zomrel.

szobor003

Bratislavčania zostavili tzv. „výbor pre sochu“ a vypísali verejnú súťaž. Posledné roky 19. storočia, ktoré charakterizoval rozvoj priemyslu a obchodu, umožňovali vytvoriť viaceré veľkorozmerné diela – a k zákazkám sa dostávali nielen umelci zvučných mien, ale aj mladí autori. Zo štyridsiatich štyroch prihlásených prác porota vyhodnotila ako najlepší projekt Bélu Radnaiho. K úspechu mladého sochára prispelo aj to, že dlho pracoval v budapeštianskej dielni Jánosa Fadrusza v budínskej časti Naphegy – najprv ako pomocník, neskôr spolupracovník. Podieľal sa aj na tvorbe bratislavskej sochy Márie Terézie či sochy kráľa Mateja Korvína v Koložvári. Keďže Fadruszov zdravotný stav sa zhoršoval, Radnai musel preberať alebo dokončovať čoraz viac významných umeleckých objednávok.

petofi007uj

 

Béla Radnai – prešporský sochár

Béla Radnai sa narodil 25. mája 1873 v Prešporku (Bratislava), v bývalej Ružovej ulici, v dome číslo 63. Pôvodne sa volal Rausch – jeho starý otec sa prisťahoval do vtedajšieho Maďarska z Rakúska. Jeho matka Franciska Rausch prišla do Bratislavy pravdepodobne na čas pôrodu a na obdobie po ňom, keďže v Budapešti chcela utajiť, že sa jej narodilo nemanželské dieťa. Otec malého Bélu, Mihály Vuk, dieťaťu nikdy nedal svoje meno. Po krátkom bratislavskom pobyte sa s matkou vrátili do Budapešti a žili v chudobných pomeroch v mestskej časti Terézváros. Ako malý chlapec Béla istý čas navštevoval meštiansku školu, ale prepadol. Vtedy ho matka zapísala do priemyselnej školy a v pätnástich do Umeleckopriemyselnej školy v Budapešti, odkiaľ sa dostal na Akadémiu výtvarných umení. Viedli ho pedagógovia ako Bertalan Székely alebo Károly Lotz, od ktorého sa naučil kresliť ľudské postavy; modelovanie si zasa osvojil od Alajosa Stróbla. Mladý sochár tvoril v tomto období drobné plastiky a prostredníctvom súťaží sa uchádzal o zákazky na viaceré veľkorozmerné verejné sochy.

radnay002

„A čo o Bélovi Radnaim hovoria rodinné anekdoty?“ pýtam sa Zsuzsi. Nemal dobrú povahu – ani on, ani Stróbl, a keďže mali ateliéry vedľa seba, napriek profesionálnemu súladu sa ustavične navzájom podpichovali a hnevali. Stróbl odštartoval jeho umeleckú kariéru, v jeho ateliéri sa zoznámil s Fadruszom, ktorý práve v tom čase pracoval na soche Márie Terézie.

„Bol všade prítomný, priatelil sa s poprednými dobovými básnikmi, vedcami, lekármi, právnikmi. Patril k slobodomurárom a vyberaná spoločnosť si pomáhala navzájom,“ hovorí Zsuzsa a spomenie, že jeho starý otec bol veľkým milovníkom zvierat, „pri jeho ateliéri sa neustále motala vyžla a sliepka Kati“. Keď sódovkár bil svojho koňa, rázne naňho skríkol, aby s tým okamžite prestal.“

Cisárovi Františkovi Jozefovi sa pri jednej z návštev Budapešti málil počet pamätníkov v meste, a tak ponúkol sumu na vytvorenie desiatich sôch. Jednu z nich – sochu Petra Pázmánya – mal vytvoriť Béla Rausch, ktorý si v tom čase zmenil priezvisko na Radnai, pretože silnejúci nacionalizmus v maďarskej politike si vyžadoval výhradnú účasť maďarských umelcov.

marguerita

Bratislavčania na financovanie Petőfiho sochy usporiadali zbierku a 3. júna 1911 sa vyzbieralo 14 410 korún, čo bola v tom čase obrovská suma. Sochu osadili na najvýznamnejšom mieste Bratislavy – oproti divadlu na Kossuthovom námestí (dnešné Hviezdoslavovo námestie). Verejnosti ju sprístupnili 11. septembra 1911 a podľa dobových dokumentov to bola veľká udalosť – na slávnostné odhalenie prišli aj zástupcovia Petőfiho spoločnosti z Budapešti pod vedením významného dobového spisovateľa Ferenca Herczega. Príhovor predniesol starosta Tivadar Brolly a prítomný bol aj niekdajší Petőfiho priateľ József Kolmár. Následný banket pre sto hostí sa uskutočnil v hoteli U zeleného stromu. Radnai sa krátko pred odhalením sochy oženil s druhou manželkou Margitou Kurucz (Zsuzsinou starou mamou), a tak bola slávnosť jednou zo zastávok na ich svadobnej ceste.

Podľa rodinných anekdot bol Béla Radnai „pekný človek“. „Nosil vždy upravené anglické fúziky. Jeho pohyby boli plné elegancie a rád sa pekne obliekal. Neobľuboval – ako sám vravieval – hlučných umelcov so špinavými goliermi. Podľa neho musí umelec vždy chodiť vo fraku, pretože neupravenosť nie je meradlom umeleckej geniality,“ – takto ho charakterizoval jeho bývalý študent Pál Pátzai.

Radnai si početné objednávky, vyberanú spoločnosť a honosné podujatia nemohol užívať dlho. V roku 1914 vypukla vojna. Ponuky neprichádzali, súťaže sa nevypisovali a ušetrené peniaze stratili hodnotu. Učil na Akadémii výtvarných umení v Budapešti a rodinu živil z nízkeho platu. Zomrel v roku 1923 ako päťdesiatročný. Na poslednej ceste ho v cintoríne Farkasréti odprevádzali tucty jeho kolegov-umelcov i študentov. Kráčali za rakvou, prikrytou „Munkácsyho plátnom“, ktoré prináležalo najvýznamnejším umelcom.

100

 

Osud Petőfiho sochy

Socha stála na pôvodnom mieste len desať rokov, v roku 1921 ju rozobrali a v debnách uložili do skladu istého bratislavského kamenárstva. Po viacerých rokoch ju objavila miestna ľavicová mládež z hnutia Sarló (Kosák), ktorá iniciovala jej znovupostavenie. Mladí videli v Petőfim nielen maďarského básnika, ale aj veľkého básnika podunajských národov, ktorý bojoval za slobodu nás všetkých. Ich snaha bola korunovaná úspechom – dosiahli, aby sa socha znova dostala na verejné priestranstvo. Na pôvodné miesto ju však už nemohli postaviť, preto ju v roku 1957 osadili na petržalskej strane Dunaja, v Sade Janka Kráľa. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky ju viackrát poškodili. V 90. rokoch, v čase silnejúceho slovenského nacionalizmu, Petőfimu niekoľkokrát odlomili meč. Sochu nakoniec previezli do uzavretejšej Medickej záhrady neďaleko centra mesta.

Katarina Ďurica

Podporili nás